znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/03-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., bytom M., vo veci porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   v   Michalovciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 1360/95 v spojení s odvolacím konaním vedeným na Krajskom súde v Košiciach pod   sp.   zn.   14   Co   160/00   a dovolacím   konaním   vedeným   na   Najvyššom   súde Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   1   Cdo   16/02,   ako   aj   postupom   Obvodného oddelenia Policajného zboru v Michalovciach vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS-P: PZ-1302/1994,   Okresného   úradu   v Michalovciach,   odboru   všeobecnej   vnútornej správy, vo veci vedenej pod sp. zn. 2000/01599 a Okresného úradu v Michalovciach, odboru požiarnej ochrany, vo veci vedenej pod sp. zn. 2000/00095-002 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť J. Z., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky listom Okresného úradu v Michalovciach,   odboru   požiarnej   ochrany,   sp.   zn.   2000/00095-002,   listom Okresného   úradu   v Michalovciach,   odboru   všeobecnej   vnútornej   správy,   sp.   zn. 2000/01599   a   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Michalovciach   sp.   zn. 13 C 1360/95 z 25.   júla   2000   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 14 Co 160/00 z 20. februára 2001, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. apríla 2001, o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

2. Sťažnosť J. Z. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2003 (doplnená podaním z 3. júna 2003) doručená sťažnosť J. Z., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v   Michalovciach   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 1360/95 v spojení s odvolacím konaním vedeným na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 14 Co 160/00 a dovolacím konaním vedeným na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 1   Cdo   16/02,   ako   aj   postupom   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru v Michalovciach (ďalej len „policajný orgán“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS-P: PZ-1302/1994, Okresného úradu v Michalovciach (ďalej len „okresný úrad“), odboru všeobecnej vnútornej správy, vo veci vedenej pod sp. zn. 2000/01599 a okresného úradu, odboru požiarnej ochrany, vo veci vedenej pod sp. zn. 2000/00095-002.

Na výzvu ústavného súdu na odstránenie nedostatkov podania sťažovateľ listom z 3.   júna 2003   vytýkané   nedostatky   neodstránil   a požiadal   o ustanovenie   právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ žiadal:

„1. zrušiť právoplatné rozhodnutie súdu ako protiústavné a nezákonné,

2. priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie za dobu od podania trestného oznámenia v roku 1994 až ku dňu rozhodnutia za nečinnosť súdu a orgánov činných   v trestnej,   resp.   priestupkovej   veci   a za   zavinenie   premlčania   trestného stíhania konkrétnej osoby/osôb.“

Podanie sťažnosti sťažovateľ odôvodnil nasledovne:„Sťažnosť   bola   podaná   fyzickou   osobou   v zmysle   ust.   §   49   a nasl.   zákona č.   124/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon   o Ústavnom   súde   SR,   z týchto dôvodov: Neznalosť práva neospravedlňuje nielen mňa. Súdny spor som prehral, lebo nie som právnik, ja som nevedel, že na podanie žaloby nie som legitimovaný! Preto, že   v čase   podania   žaloby   bol   vlastníkom   automobilu   niekto   iný.   Môj   právny zástupca  ...   ma   v priebehu   konania   o tom   neupovedomil.   Postup   orgánov   činných v trestnom konaní nebol so znalosťou veci.“

Ústavný súd si vyžiadal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu sp. zn. 13 C 1360/95 a príslušné administratívne spisy okresného úradu, z ktorých zistil:

A

-   predmetom   súdneho   sporu   bola   žaloba   o náhradu   škody   vzniknutej sťažovateľovi   požiarom   pri   oprave   strechy   jeho   garáže   na   v nej   garážujúcom automobile;

- žaloba bola zamietnutá rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 1360/95-183 zo 17. decembra 1999 z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľa, lebo v čase vzniku škody tento nebol vlastníkom poškodeného osobného motorového vozidla, ale ním bola leasingová spoločnosť - Š. B., s. r. o.;

- krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 160/00-229 z 20. februára 2001 potvrdil prvostupňový rozsudok;

- vyššie uvedený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 18. apríla 2001;

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 16/02 z 21. januára 2003 dovolanie sťažovateľa proti   vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu   odmietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6. marca 2003.

B

-   policajný   orgán   listom   č.   k.   ČVS-P:   PZ-1302/1994   z 23.   októbra   1994 sťažovateľovi oznámil, že jeho oznámenie zo 4. augusta   1994 o poškodení garáže a osobného motorového vozidla odstúpil na priestupkové konanie Obvodnému úradu v Michalovciach (ďalej len „obvodný úrad“);

- okresný úrad, odbor všeobecnej vnútornej správy, listom sp. zn. 2000/01599 z 27.   januára   2000   (doručeným   2.   februára   2000)   sťažovateľovi   na   jeho   žiadosť zo 17. januára 2000 o doručenie konečného rozhodnutia v predmetnej priestupkovej veci oznámil, že bývalý obvodný úrad, právne oddelenie, listom sp. zn. P-14355/1994 z 23.   novembra   1994   postúpilo   predmetnú   priestupkovú   vec   na   priame   vybavenie Okresnej   správe   Zboru   požiarnej   ochrany   v Michalovciach   ako   vecne   príslušnému orgánu.   Z uvedeného   dôvodu   okresný   úrad,   odbor   všeobecnej   vnútornej   správy, postúpil žiadosť sťažovateľa na priame vybavenie svojmu organizačnému útvaru - odboru požiarnej ochrany, o čom ho vyrozumel vyššie uvedeným listom;

-   okresný   úrad,   odbor   požiarnej   ochrany,   listom   č.   k.   2000/00095-002   zo 4.   februára   2000   (doručeným   14.   februára   2000)   sťažovateľovi   oznámil,   že: „Vzhľadom k tomu, že Obvodný úrad Michalovce nebol vecne príslušný na konanie vo veci priestupku, postúpil dňa 28. 11. 1994 spisový materiál na Obvodnú správu Zboru   požiarnej   ochrany   v Michalovciach,   ktorá   bola   podľa   §-u   28   zákona   SNR č. 126/1985 Zb. o požiarnej ochrane v znení neskorších predpisov miestne a vecne príslušná na konanie vo   veci   priestupku. Obvodná   práva   Zboru   požiarnej   ochrany v Michalovciach   po   oboznámení   sa   s   predloženým   spisovým   materiálom a dokumentáciou o požiari zistila, že požiar vznikol následkom činnosti pracovníkov firmy M. M.... Nakoľko túto činnosť vykonávala firma (organizácia) a nie fyzická osoba (občan), Obvodná správa Zboru požiarnej ochrany nekvalifikovala tento prípad ako priestupok (priestupku sa môže dopustiť iba fyzická osoba - občan), a ako správny orgán   konajúci   vo   veci,   konanie   zastavila.   V danom   prípade,   podľa   v tom   čase platných   právnych   predpisov,   došlo   pri   vykonávaní   prác   zo   strany   firmy   M. k porušeniu   povinnosti   vyplývajúcich   pre   ňu   z ustanovení   §   22   ods.   1   vyhlášky Ministerstva vnútra SR číslo 446/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona SNR o požiarnej ochrane“;  

-   prednosta   okresného   úradu   listom   sp.   zn.   2000/08598   z 18.   júla   2000 (doručeným   24.   júla   2000)   označeným   ako   „Návrh   na   predbežné   prejednanie nároku   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   §   9   ods.   1 zák.   č.   58/1969   Zb.   -   oznámenie“   sťažovateľovi   oznámil,   že:   „V   zmysle   platnej právnej úpravy §-u 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v platnom znení subjektom priestupku môže byť len fyzická (nie právnická) osoba. Podľa ust. § 66 ods. 2 písm. a) cit. zákona bolo preto konanie v predmetnej veci odložené, nakoľko došlé oznámenie nezdôvodňovalo začatie konania o priestupku alebo postúpenie veci podľa § 71. Týmto opatrením však nebolo dotknuté právo poškodenej strany domáhať sa svojho nároku na náhradu spôsobenej škody v občianskoprávnom súdnom konaní. V súvislosti s tým poukazujeme na skutočnosť, že v dôsledku odloženia veci nebolo možné, aby sa príslušný správny orgán zaoberal náhradou spôsobenej škody. Uložiť obvinenému   v adhéznom   konaní   povinnosť   nahradiť   škodu   možno   len   vtedy,   keď rozhoduje o jeho vine z priestupku, ktorým túto škodu spôsobil... Záverom možno konštatovať, že z dôvodu odloženia veci v danom prípade nebolo vydané rozhodnutie v merite   veci,   z toho   dôvodu   nemôže   ísť   o škodu,   ktorá   by   vznikla   nezákonným rozhodnutím v zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ako to Vy navrhujete.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   sťažovateľom   označených základných   práv,   ku   ktorému   malo   dôjsť   postupom   konania   a rozhodnutiami v sťažnosti menovaných štátnych orgánov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd zistil, že listom okresného úradu, odboru všeobecnej vnútornej správy, sp. zn. 2000/01599 zo 17. januára 2000 a listom okresného úradu, odboru požiarnej ochrany, sp. zn. 2000/00095, ktorý sťažovateľ prevzal 19. februára 2000 (podľa doručenky), mu bol oznámený spôsob šetrenia požiaru. Rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 1360/95-185 z 25. júla 2000 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 160/00 z 20. februára 2001 sa stal právoplatný 18. apríla 2001.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. III. ÚS 64/02).

Podstatou tvrdení sťažovateľa sú skutočnosti, od uplynutia ktorých už uplynula lehota ustanovená ako zákonná podmienka pre tento typ konania, preto bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako podanú oneskorene.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 21/98) je ústavný súd oprávnený posúdiť prípadnú neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Takto vymedzená právomoc nemá za následok vznik oprávnenia hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorému tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.

Podľa právneho názoru vysloveného napr. v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 24/98 jedným z dôvodov odmietnutia návrhu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú   možno   vysloviť v prípade,   ak ústavný   súd   nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť medzi postupom orgánu štátu a namietaným porušením základného práva. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti,   prípadne   z iných   dôvodov   (napr. I. ÚS 66/98).

Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie (napr. I. ÚS 24/98, I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/99).

V predmetnej veci najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku)   pri   skúmaní   prípustnosti   dovolania   zistil   (dospel   k záveru), že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a preto ho odmietol. Dovolanie sťažovateľa podľa právneho názoru najvyššieho súdu nie je prípustné podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Preto najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s   §   243b   ods.   4   prvou   vetou   Občianskeho   súdneho   poriadku].   Dovolanie   bolo najvyššiemu súdu predložené 30. septembra 2002 a rozhodnuté o ňom bolo 21. januára 2003.   Tým,   že   najvyšší   súd   skúmal   splnenie   zákonom   ustanovených   podmienok prípustnosti   konania   o dovolaní,   neporušil   a ani   nemohol   porušiť   sťažovateľom označené základné právo (čl. 46 ods. 1 ústavy) a dobu necelých 4 mesiacov, v ktorej najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa,   nepovažuje   ústavný   súd   za   lehotu spôsobujúcu porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na citovanú konštantnú judikatúru ústavného súdu a vyššie uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z vyššie uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ v liste z 3. júna 2003 požiadal o ustanovenie právneho zástupcu, čo zdôvodnil svojou sociálnou situáciou a tým, že v okresoch Michalovce a Vranov nad Topľou sa mu nepodarilo zabezpečiť obhajcu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   nepovažoval   ústavný   súd   za   dôvodné rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2003