znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 205/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť S. Z., a maloletého F. Z., zastúpených advokátom JUDr. Jaroslavom   Čiernym, Holubyho 51,   Martin, vo   veci   namietaného porušenia   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 40/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Z. a maloletého F. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. decembra 2013 doručená sťažnosť S. Z., (ďalej len „sťažovateľka“), a maloletého F. Z., (ďalej len „sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 40/2011.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania sp. zn. 17 C 40/2011   vedeného   okresným   súdom,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   návrhu sťažovateľky   zo   17.   februára   2011   na   určenie   otcovstva   a   úpravu   rodičovských   práv a povinností   voči   maloletému   sťažovateľovi.   Na   základe   návrhu   sťažovateľky zo 6. septembra   2011   nariadil   okresný   súd   uznesením   zo   7.   septembra   2011   predbežné opatrenie, ktorým bol odporca zaviazaný prispievať maloletému na výživu do rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   na   neefektívny   postup   súdu   a   skutočnosti,   ktoré zbytočne predlžujú uvedené konanie:

„Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až na 26. 10. 2011, t. j. 8 mesiacov po začatí konania.

Na prvom pojednávaní dňa 26. 10. 2011 súd rozhodol o tom, že sa vo veci vykoná znalecké dokazovanie. Následne za účelom zistenia, kto bude platiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania,   súd začal   zbytočne prešetrovať majetkovú a finančnú situáciu sťažovateľky 1 a odporcu, a to napriek tomu, že:

-   sťažovateľka   1   bola   rozhodnutím   OS   Žilina   oslobodená   od   súdnych   poplatkov na celé konanie,

- vykonanie znaleckého dokazovania navrhol odporca, u ktorého neboli predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov a ani oslobodený od platenia súdnych poplatkov nebol,

-   podľa   ust.   §   141   ods.   1   OSP   súd   môže   uložiť   účastníkovi,   u   ktorého   nie   sú podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, aby zložil preddavok na trovy dôkazu, ktorý navrhol alebo ktorý nariadil súd o skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme. Vzhľadom na skutočnosť, že odporca dôkazy o svojej majetkovej a finančnej situácii súdu   nepredložil,   súd   rozhodol   tak,   že   v   zmysle   ustanovenia   §   141   ods.   1   OSP   uložil povinnosť   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania   odporcovi.   V   dôsledku zbytočného zisťovania majetkovej a finančnej situácie sťažovateľky 1 a odporcu bol znalec súdom ustanovený až koncom decembra (dvojmesačné oneskorenie). Znalecké dokazovanie bolo uskutočnené až v marci 2012, v apríli 2012 bol súdu doručený znalecký posudok, ktorým bolo konštatované otcovstvo odporcu k maloletému. OS Žilina vo veci, ktorá je vecou   starostlivosti   súdu   o   maloletých   a   nie   je   právne   náročnou   vecou,   vytýčil   ďalšie pojednávanie až na 24. 9. 2012, t. j. päť mesiacov po získaní znaleckého dôkazu o otcovstve. Vzhľadom na doterajší postup konajúceho súdu a aj na skutočnosť, že sťažovateľka 1 plánovala návrat na rodičovskú dovolenku s tým, že maloletý sa stále zdržiaval v O., táto podala dňa 18. 08. 2012 Krajskému súdu Žilina návrh na prikázanie veci Okresnému súdu Námestovo, a tento návrh Krajský súd Žilina postúpil Okresnému súdu Žilina dňa 22. 08. 2012. Uznesením zo dňa 5. 9. 2012, konajúci súd odňal sťažovateľke 1 oslobodenie od súdnych poplatkov, proti ktorému podala dňa 12. 10. 2012 odvolanie. Skôr ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov, súd podaním zo dňa 3. 12. 2012 vyzval sťažovateľku 1 na zaplatenie súdneho poplatku za podanie tohto návrhu, hoci   pôvodné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   stále   trvalo.   Napriek   vedomiu sťažovateľky, že súd koná v rozpore so zákonom a sťažovateľka 1 nie je povinná platiť súdny poplatok, zobrala návrh na prikázanie veci Okresnému súdu Námestovo späť, lebo tak by sa konanie opäť predĺžilo. Rozhodnutie o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov nadobudlo právoplatnosť až dňa 28. 12. 2012. Postupom Okresného súdu Žilina, ktorému bol dňa 22. 8. 2012 postúpený návrh sťažovateľky 1 na prikázanie veci Okresnému súdu Námestovo, na základe ktorého súd až 13. 12. 2012 vydal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, (a to v čase, keď pôvodné oslobodenie od súdnych poplatkov bolo stále účinné), došlo k ďalším prieťahom v konaní.

Druhé   pojednávanie   dňa   4.   3.   2013   bolo   odročené   z   dôvodu   straty   dokladov   - podania zo dňa 12. 11. 2012, (doručeného sťažovateľkou 1 súdu dňa 14. 11. 2012 trojmo spolu   s   viacerými   prílohami),   pre   potrebu   ich   opakovaného   doručenia   súdu   a   ich následného   štúdia   konajúcou   sudkyňou.   Ďalšie   pojednávanie   bolo   nariadené   až na 29. 5. 2013. Súd začal predložené doklady - cca 100 príloh študovať zrejme až deň pred pojednávaním, keďže len v ten deň zistil, že s predložením dokladov sťažovateľka 1 v marci 2013   podala   aj   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   (o   určenie predbežného výživného do rozhodnutia vo veci samej), o ktorom súd rozhodol po uplynutí viac   ako   60-tich   dní   až   dňa   28.   5.   2013.   Okrem   oneskoreného   rozhodnutia   došlo   aj k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci - súd konanie zastavil z dôvodu už rozhodnutej veci (res iudicata), a to napriek skutočnosti, že rozhodnutie zo septembra 2011, ktorým bolo stanovené   minimálne   výživné   vo   výške   26   €,   bolo   okrem   iného   aj   neaktuálne   a   došlo k výraznej   zmene   pomerov.   Odvolanie   proti   rozhodnutiu   OS   Žilina   vo   veci   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z konca mája 2013 OS Žilina zaslal KS Žilina až 23. 9. 2013, teda 4 mesiace po jeho podaní, napriek zneniu § 209 a 209a OSP, v zmysle ktorých mal súd postupovať bezodkladne, resp. bez zbytočného odkladu. Tvrdenie, že závisí na   voľnej   úvahe   súdu,   či   doručí   alebo   nedoručí   odvolanie   odvolaciemu   súdu   (ako v odpovedi   na   sťažnosť   sťažovateľky   1   citoval   predseda   OS   Žilina   názor   konajúcej sudkyne), nemá oporu v zákone, naopak, v zákone je zakotvená povinnosť sudcu odvolanie odvolaciemu súdu doručiť bez zbytočného odkladu. Prešli štyri mesiace odo dňa podania odvolania sťažovateľkou 1, kým konajúca sudkyňa postúpila vec odvolaciemu súdu, a to už v čase, keď odvolanie bolo vzhľadom na doručenie rozhodnutia vo veci samej odporcovi neaktuálne. Išlo o konanie v rozpore so zákonom, ktorý prikazuje súdu konať bezodkladne a rozhodnúť v 30-dňovej lehote.“

Sťažovateľka   podala   3.   júna   2013   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   samom   a   aj v konaní o vydanie predbežného opatrenia na základe jej návrhu z 13. marca 2013, ktorú adresovala predsedovi okresného súdu a ktorú doplnila výzvou z 15. júla 2013. Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. 1 SprS/309/2013 z 15. júla 2013 zhodnotil celkový priebeh   konania   a   konštatoval,   že „sťažnosť   nie   je   dôvodná.   Je   potrebné   opätovne poznamenať,   že   konanie   o   určenie   otcovstva   je   návrhovým   konaním   (§   82   O.   s.   p.) a s konaním o určenie otcovstva je spojené konanie o výchove a výžive maloletého dieťaťa (§   113   ods.   2   O.   s.   p.)   a v   danej   veci   sa   nejedná   o   konanie   vo   veciach   starostlivosti o maloletých (§ 176 O. s. p.).“. Vo vyjadrení sp. zn. 1 SprS/440/2013 z 19. septembra 2013 predseda   okresného   súdu   opätovne   uviedol,   že   sťažnosť   nie   je   dôvodná.   Vo   veci   bol 29. mája   2013   vyhlásený   rozsudok,   ktorý   bol   vyexpedovaný   v   predĺženej   lehote. K prieťahom   pri   predložení   odvolania   proti   rozhodnutiu   o   predbežnom   opatrení č. k. 17 C 40/2011-407 z 28. mája 2013 odvolaciemu súdu konštatoval: „... keďže návrhu vo veci samej súd vyhovel, zaniká predbežné opatrenie po uplynutí 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia   (stanovená   lehota   zabezpečuje   kontinuitu   medzi   predbežným   opatrením a rozhodnutím vo veci samej) má sudca za to, že súd nemusí vždy ihneď predkladať každé odvolanie   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu   a   po   úkonoch   potrebných   v   súvislosti s rozhodnutím   vo veci samej   následne spis ako i   predmetné odvolanie (proti uzneseniu zo dňa 28. mája 2013) predloží odvolaciemu súdu.“

Sťažovateľka   požiadala   listom   z   31.   júla   2013,   ktorý   doplnila   podaním zo 7. októbra 2013,   predsedu   krajského   súdu   o   prešetrenie   vybavenia   jej   sťažnosti na prieťahy v konaní. Predsedníčka krajského súdu v odpovedi na podania sťažovateľky sp. zn. Spr. 11 056/13 z 21. októbra 2013 konštatovala, že sťažnosť na prieťahy v konaní nebola   predsedom   okresného   súdu   vybavená dôsledne.   V   konaní samom   však   nezistila preukázanie subjektívnych prieťahov zavinených postupom súdu, resp. konajúceho sudcu. Prvostupňový   súd   nebol   nečinný   vo   veci   a   rozhodoval   priebežne.   V   časti   sťažnosti namietajúcej   nekonanie   bezodkladne   vo   veci   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia doručeného   okresnému   súdu   20.   marca   2013,   o   ktorom   súd   rozhodol   28.   mája   2013, konštatovala predsedníčka krajského súdu nedôvodné predĺženie konania.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní Okresného súdu sp. zn. 17 C 40/2011 porušené bolo.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 40/2011 konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľom priznáva spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie v sume   2400,-   €,   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina   povinný   zaplatiť   im   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám sťažovateľky v rade 1/.

Okresný súd Žilina   je povinný nahradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Čierneho..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich práva na súdne konanie bez   prieťahov   nečinnosťou   a   tiež   aj   nesprávnym   postupom   okresného   súdu   v   konaní sp. zn. 17 C 40/2011.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   začalo 17. februára 2011 sťažovateľkiným návrhom na určenie otcovstva a úpravu rodičovských práv a povinností voči maloletému sťažovateľovi. Podľa okresného súdu podanie nespĺňalo náležitosti   riadneho   návrhu,   a   preto   sťažovateľku   vyzval   na   odstránenie   nedostatkov podania. V priebehu   konania okresný   súd   rozhodoval   o   viacerých   procesných   návrhoch navrhovateľky – o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov (súd rozhodol 14. júla 2011), o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (súd rozhodol 7. septembra 2011), o vznesenej námietke zaujatosti z 21. augusta 2012, o žiadosti na prikázanie veci inému súdu   z 23. augusta   2012   (vzatej   späť   18.   decembra   2012),   o   zmene   návrhu   (zaslanom sťažovateľkou   Krajskému   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   15.   novembra   2012, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namietala stratu dokladov a nedovolenú manipulácia so spisom), o ďalšom návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, o vydanie predbežného opatrenia a zrušenie predchádzajúceho predbežného opatrenia z 20. marca 2013.

Prvostupňový súd okrem toho vykonával aj ďalšie procesné úkony (napr. vyžiadania potvrdení z úradu práce, vykonal výzvy o výške priemerného zárobku) a prijímal procesné rozhodnutia   (napr.   stanovenie   opatrovníka   pre   maloletého   sťažovateľa,   nariadenie znaleckého dokazovania).

Konanie okresného súdu bolo prerušované aj v dôsledku rozhodovania krajského súdu   o   odvolaniach   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu,   napr.   proti   rozhodnutiu o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov z 5. septembra 2012, odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu o zastavení konania vo veci návrhu predbežného opatrenia z 28. mája 2013.

Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom   č.   k.   17   C   40/2011-450 z 29. mája 2013   po   dvoch   rokoch   a   dvoch   mesiacoch   od   začiatku   konania   a   rozsudok nadobudol právoplatnosť, čo sa týka určenia otcovstva a úpravy časti rodičovských práv a povinností   k   maloletému.   V časti   úpravy výživného sa   sťažovateľka účinne odvolala, v dôsledku čoho sa spis od 23. septembra 2013 nachádzal na odvolacom súde.

Vo   veci   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   z   20.   marca   2013   rozhodol okresný súd uznesením z 28. mája 2013 o zastavení konania. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu vyplynulo, že vec sa v tom čase (október 2013) nachádzala na krajskom súde, kde bola vedená pod sp. zn. 8 Co/450/2013 a sp. zn. 8 Co/451/2013 a vo veci sa vykonávali nevyhnutné procesné úkony.

V súlade so svojou judikatúrou (IV. ÚS 61/03, III. ÚS 41/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 40/2011 bola ústavnému súdu doručená 23. decembra 2013, teda potom, ako okresný súd vo veci meritórne rozhodol a vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia uznesením konanie zastavil. V čase podania sťažnosti okresný súd už nebol oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť   priebeh   konania,   a   teda   ani   porušiť   označené   práva   sťažovateľov,   pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručením účastníkom konania okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila vyhlásením   rozhodnutia   vo   veci   samej   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 248/08).

Ústavný súd zároveň k veci dodáva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (vyplýva to aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu, napr. III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS   30/03)   alebo   návrh   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený   (I.   ÚS   38/04, III. ÚS 24/04).

Po   posúdení   doterajšej   dĺžky   namietaného   konania,   lehoty   medzi   jednotlivými úkonmi súdu a povahy danej veci ústavný súd konštatuje, že nedostatky v postupe súdu nevykazujú zatiaľ takú intenzitu, ktorá by mala ústavný rozmer. Z prehľadu procesných úkonov možno tiež vyvodiť záver, že na dĺžku konania mala vplyv aj procesná aktivita sťažovateľky. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takom   prípade   nemožno   pripísať   ani   súdu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99). Z prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní vyplýva,   že   okresný   súd   v   posudzovanom   období   (približne   dva   roky   a   dva   mesiace) po odrátaní obdobia, keď sa spis v rámci odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde, keď   reálne nemohol   ovplyvniť priebeh   napadnutého   konania, v   podstate   konal vo   veci priebežne a jeho postup v zásade smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov.

Ústavný   súd   nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu a sťažovateľmi označeným základným právom, a preto ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014