znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 205/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. G., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   13   S/27/2011   z   13.   septembra   2011   a   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/81/2011 z 29. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013 faxom a 12. marca 2013 poštou doručená sťažnosť V. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 S/27/2011   z   13.   septembra   2011   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn. 5 Sžf/81/2011   z   29.   novembra   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu“). Sťažnosť   bola   doplnená   na základe   výzvy   ústavného   súdu   z   13.   marca   2013   podaním sťažovateľa z 8. apríla 2013, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 9. apríla 2013.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 17. marca 2011 podal žalobu na krajskom súde, ktorou   sa   domáhal   preskúmania   rozhodnutia   bývalého   Colného   riaditeľstva   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)   sp.   zn.   38630/2010   zo   17.   januára   2011   z   dôvodu porušenia § 29 ods. 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) a „nerešpektovania povinnosti žalovaného pre účely spotrebnej dane z tabakových výrobkov zistiť, že predmetný výrobok alebo tovar je tabakovým výrobkom podľa § 5 ods. 5 zákona č. 106/2004 Z. z.“.

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   jeho   žalobu   zamietol,   pričom   vychádzal zo skutkových zistení správcu dane, ktorý vykonal vo februári 2006 kontrolu nákladného motorového vozidla vo vlastníctve sťažovateľa a zistil, že v návese sa nachádza „125 balení rolovaných   kobercov,   v   ktorých   boli   ukryté   spotrebiteľské   balenia   cigariet   neoznačené kontrolnou známkou v celkovom počte 3 159 980 ks“.

Krajský súd sa stotožnil s tvrdením správcu dane, že sťažovateľ nevedel „preukázať pôvod a spôsob ich nadobudnutia, čím je daná objektívna zodpovednosť vodiča (V. G.) a vznik daňovej povinnosti na jeho strane“.

Sťažovateľ tvrdil, že „v celom konaní správcu dane nebol vykonaný jediný dôkaz, že nájdený tovar prezentovaný ako spotrebiteľské balenia cigariet je skutočne tabakovým výrobkom podľa § 5 ods. 5 zákona č. 106/2004 Z. z.“, a v odvolaní namietal, že krajský súd nevysvetlil,   prečo   nepovažoval   za   správny   jeho   argument,   že „správca   dane   mal pred určením dane podľa pomôcok pokúsiť sa výšku dane“ s ním dohodnúť. Táto povinnosť vyplývala správcovi dane priamo z § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a sťažovateľ v tejto súvislosti tiež namietal, že práve pre takéto prípady existuje interný pokyn „Nariadenie GR CR SR č. 372/2006“, ktorý upravuje postup pri odbere vzoriek pre potreby následného odborného skúmania.

Sťažovateľ tiež tvrdil, že nie je daňovníkom, pretože „o rafinovane ukrytom tovare nevedel“ a takisto nemal vedomosť, že ide o tabakové výrobky. V sťažnosti cituje „zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov“ a tvrdí, že „pracovníci Colného úradu   -   Stanica   colného   úradu   P.   v   zmysle   citovanej   právnej   úpravy   a   citovaného záväzného Nariadenia GR CR SR nepostupovali. Tovar zaistený pri miestnom zisťovaní nepodrobili odbornej expertíze a nezistili či je predmetom spotrebnej dane z tabakových výrobkov.“.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že pracovníci colného úradu nemali na miestne zisťovanie zákonný podklad a na zadržanie jeho vozidla nemali potrebný písomný príkaz prokurátora, čím «nemohli... nahradiť konanie podľa špeciálnej právnej normy (Trestného poriadku) konaním podľa § 9 ods. 3, písm. v/ zákona č. 652/2004 Z. z.“.

Správca dane preto nepostupoval v súlade so zákonom a skutočnosti z „miestneho zisťovania“ z 8.2.2006 nie sú zabezpečené podľa zákona a teda nie sú použiteľné ani pre vyrubenie spotrebnej dane z tabakových výrobkov (viď rozsudok NS SR 2 Tdo 28/2012 z 26.6.2012).».

Na uvedené zásadné otázky sťažovateľovi správca dane ani súdy mu nedali odpoveď, čím porušili jeho „právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.

Okrem   toho   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenie   v   sume   3   000   € a úhrady trov konania v sume 323,49 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania   vyplývajúcich   z   čl.   6   dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods.   1 ústavy,   nemá právomoc preskúmavať postup   a napadnuté rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 89/2012 a II. Ú S 365/2012).

2.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný   súd   ďalej   skúmal   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, so zreteľom na to, či existujú dôvody brániace prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo jeho rozhodnutím   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto ide vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci   patrí   predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať,   či   v   konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných súdov   iba   z   hľadiska   ich   prípadnej   svojvoľnosti,   arbitrárnosti,   resp.   nedostatočného odôvodnenia.

Podľa   sťažovateľa   mal   najvyšší   súd   (ako   aj   pred   ním   krajský   súd)   napadnutým potvrdzujúcim rozsudkom porušiť jeho základné práva garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako   aj   právo   upravené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   ustálil   rozhodujúce   skutkové okolnosti   bez   opory   v   dôkazoch,   a   v   jeho   veci   nepostupoval   v   zmysle   zákona č. 511/1992 Zb. a „v celom konaní správcu dane nebol vykonaný jediný dôkaz, že nájdený tovar prezentovaný ako spotrebiteľské balenia cigariet je skutočne tabakovým výrobkom podľa   § 5   ods.   5   zákona   č.   106/2004   Z.   z.“,   a   tiež   krajský   súd   nevysvetlil,   prečo nepovažoval za správny jeho argument, že „správca dane mal pred určením dane podľa pomôcok pokúsiť sa výšku dane“ s ním dohodnúť, a najvyšší súd mu tiež nedal odpovede na všetky jeho zásadné námietky prednesené v odvolaní, napr. že na zadržanie jeho vozidla nemali pracovníci colného úradu písomný príkaz prokurátora a podobne.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že nie sú opodstatnené, a ústavnému súdu   zásadne ani neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy v otázke, či išlo o tabakové výrobky, resp. cigarety, a prípadne hodnotiť postup colných orgánov.

Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal   s   otázkou vykonaného   dokazovania   v   colnom   konaní.   Aj   z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu na strane 5 až strane 9 vyplýva, ktoré podklady a dôkazy považovali správne   orgány   aj   všeobecné   súdy,   teda   aj   vrátane   najvyššieho   súdu   za   rozhodujúce pre rozhodnutie, a akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil, a napadnutý rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V danom prípade citované námietky sťažovateľa ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by spochybňovali ústavnú udržateľnosť napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   a   samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho   postupu,   resp.   rozhodnutia   a   nezakladá   ani právomoc   ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   najvyššieho   súdu   svojimi   vlastnými (II. ÚS 218/02, IV. US 89/2012 IV. ÚS 573/2012).

Bez   toho,   aby   ústavný   súd   citoval   podrobne   z   logického   a   zrozumiteľného rozhodnutia najvyššieho súdu, uzavrel, že nezistil vo vzťahu k už uvedeným námietkam nič, čo   by signalizovalo možnosť vysloviť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd k tomu tiež poznamenáva, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci správneho   súdnictva.   Správny   súd   (súd   rozhodujúci   v   správnom   súdnictve   napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov; v tomto prípade krajský súd aj najvyšší súd)   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda   súdom,   ktorý   by   vykonával   dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy   (II.   ÚS   21/09, II. ÚS 391/2010, IV. ÚS 89/2012). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi a ich vyhodnotenie.

V   okolnostiach   danej   veci   teda   nič   nesignalizuje,   že   by   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažovateľ ho odôvodňuje iba tým, že sa „nemohol vyjadriť k napádaným rozhodnutiam, pretože tieto neboli dostatočne odôvodnené“.

Ústavný súd k tomu konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti   a   nie   je   vecne   odôvodnená   (§   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   hoci sťažovateľ bol na nedostatky sťažnosti upozornený (výzvou z 13. marca 2013) a v konaní pred ústavným súdom je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom).

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na tento účel slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, III. ÚS 74/2013).

Ústavný súd preto vzhľadom na opísané dôvody sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013