znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 205/2012-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. R., R., zastúpenej advokátkou JUDr. A. H., K., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok sp. zn.   2   P/34/2011   z   31.   augusta   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn. 9 CoP/93/2011 z 1. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012 doručená sťažnosť L. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 P/34/2011 z 31. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoP/93/2011 z 1. decembra 2011 (ďalej len „dohovor“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 5. apríla 2012.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že „bola   účastníčkou   konania   v   právnej   veci starostlivosti súdu o maloletého K. R... ako matka dieťaťa, v konaní o zmenu úpravy styku otca dieťaťa V. Š...“, v ktorom konaní „v podobe rozsudku Okresného súdu Ružomberok zo dňa 31. 08. 2011, č. k. 2 P/34/2011-36, bola schválená dohoda rodičov o úprave styku otca s   maloletým   a   po   podaní   odvolania   matkou   maloletého   tomuto   nebolo   nadriadeným odvolacím súdom vyhovené a prvostupňové rozhodnutie ním bolo potvrdené rozsudkom zo dňa 01. 12. 2011, sp. zn. 9 CoP/93/2011...“.

V odôvodnení sťažnosti uviedla, že v tomto konaní všeobecné súdy „nerešpektovali základné práva a slobody sťažovateľky a jej maloletého syna konkretizované v čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru..., v spojení so znením § čl. 1 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 2b., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd... a znením čl. 10 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992...

V právnej veci starostlivosti súdu o maloletého K... sa sťažovateľka dňa 31. 08. 2011 zúčastnila súdom nariadeného ústneho pojednávania, ktoré viedol zákonný sudca JUDr. B. K.. Napriek opakovanej snahe uplatniť právo na vyjadrenie sa k predneseným tvrdeniam otca maloletého sťažovateľke nebolo konajúcim súdom v tomto smere vyhovené, čím sudca Okresného súdu Ružomberok opakovane nerešpektoval základné práva sťažovateľky bližšie upravené ako medzinárodnou zmluvou v podobe čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak vnútroštátnou úpravou v podobe čl. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

S prihliadnutím na obsah vyjadrení zákonného sudcu, ktoré sťažovateľka považuje za prinajmenšom   neetické,   ktoré   prezentoval   na   súdnom   pojednávaní,   táto   nadobudla pochybnosti aj o nestrannosti zákonného sudcu. Ten pod vplyvom nepravdivých tvrdení otca maloletého,   na ktoré   sťažovateľke   uprel   základné právo   reagovať a   ktoré ako   súd,   tak kolízny   opatrovník   žiadnym   hodnoverným   spôsobom   nepreverili,   túto   nepriamo   donútili uzavrieť dohodu rodičov o úprave styku otca s maloletým. Uvádzaným postupom, ktorý sa stal dôvodom podania sťažnosti sťažovateľky predsedovi prvostupňového súdu, bez výkonu relevantných   dôkazov,   ktoré   boli   vo   veci   sťažovateľkou   navrhované,   neoprávnene, nezákonne   a   v   rozpore   s   vyššie   konkretizovanou   právnou   úpravou   tiež   zasiahol   do základného práva, ktoré je sťažovateľke a jej maloletému synovi, ktorý jej bol zverený do osobnej starostlivosti, garantované čl. 8 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 10 ods. 2 Ústavy SR...

Rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci starostlivosti súdu o maloletého K. R. preto nepovažuje sťažovateľka za zákonné, nakoľko bolo podľa jej názoru vydané súdom, ktorý nie je nestranným, ktorý vo veci nevykonal relevantné dôkazy, ktoré by mu umožnili v nej rozhodnúť zákonným spôsobom a na základe poznania skutkového stavu veci. Nielenže sa pritom uspokojil s tvrdeniami otca maloletého, ktoré žiadnym spôsobom nepreveril ale navyše   bezprávnou   vyhrážkou   a   slovným   nátlakom   na   osobu   sťažovateľky   dosiahol uzatvorenie   dohody   rodičov   v   otázke   starostlivosti   o   maloletého,   nerešpektujúc   jej požiadavku na uloženie povinnosti otcovi strpieť jej osobnú prítomnosť na stretnutiach s maloletým   synom,   ktorej   dôvodnosť   a   oprávnenosť   ani   žiadnym   relevantným   spôsobom neskúmal a nepreveril. Vylúčil tak možnosť sťažovateľky ako matky chrániť práva a záujmy maloletého,   o   ktorého   sa   otec   do   iniciácie   súdneho   konania   zaujímal   iba   sporadicky, napriek   tomu   mu   však   sťažovateľka   nikdy   v   osobnom   kontakte   s   maloletým   synom nebránila.

Krajský súd Žilina sa pritom s postupom Okresného súdu Ružomberok stotožnil, pričom   ním   vydané   rozhodnutie   odôvodnil   v   zásade   konštatovaním,   že   sťažovateľka uzavrela s otcom maloletého dohodu rodičov o úprave styku s maloletým, ktorú súd iba schválil. Opomenul pritom prihliadnuť na skutočnosť, že aj dohoda rodičov o úprave styku s maloletým   musí   spĺňať   všeobecné   požiadavky   deklarované   v   rámci   právneho   poriadku Slovenskej republiky. Tieto však v danom prípade neboli a ani nemohli byť naplnené pre neetické   správanie   sa   zákonného   sudcu,   ktoré   hraničí   s   nátlakom,   jednak   pre nerešpektovanie procesných predpisov a mojich základných práv a slobôd ako účastníčky súdneho   konania.   Neoprávnený   zásah   do   základných   práv   sťažovateľky   a   jej   syna garantovaných čl. 8 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 10 ods. 2 Listiny... a čl. 10 ods. 2 Ústavy SR, vidím v zistení, že prvostupňový súd vedome a úmyselne obišiel jej požiadavku na jej osobnú prítomnosť na stretnutiach sa otca s maloletým...

S prihliadnutím na zistenie, že maloletý má s otcom po viac, ako piatich rokoch sporadických návštev V. Š. stráviť značne dlhé obdobie bez osobnej prítomnosti matky a v podmienkach, ktoré ani súd, ani kolízny opatrovník hodnoverným spôsobom nepreverili, dovoľuje si tiež sťažovateľka navrhnúť vo veci postup podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde a dočasným opatrením tak odložiť vykonateľnosť právoplatného rozsudku Okresného súdu   Ružomberok   zo   dňa   31.   08.   2011,   č.   k.   2   P/34/2011-36,   v   spojení   s   rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 01. 12. 2011, sp. zn. 9 CoP/93/2011.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd... vyslovil, že základné právo sťažovateľky konkretizované v čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru... bolo porušené a zároveň, aby podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušil napádané rozhodnutia   o to rozsudok   Okresného   súdu Ružomberok zo   dňa   31.   08.   2011,   sp.   zn. 2 P/34/2011-36, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoP/93/2011 a vec podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o Ústavnom súde vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).   K   iným   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať   záver   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky, ktorá v petite sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 17 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 P/34/2011 z 31. augusta 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 CoP/93/2011 z 1. decembra 2011.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania.   Mimo   petitu,   ktorý   je   jasne   oddelený   od   ostatných   častí   sťažnosti, sťažovateľka uvádza aj porušenie „čl. 1 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 2b., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd... a... čl. 10 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992...“, ale tieto námietky ústavný súd považuje len za súčasť jej argumentácie.

1. Z obsahu sťažnosti a návrhu na rozhodnutie vyplýva, že sťažovateľka ako matka maloletého dieťaťa namieta porušenie svojich práv podľa dohovoru najprv rozhodnutím okresného súdu v konaní o zmenu úpravy styku otca s maloletým dieťaťom, v ktorom bola schválená dohoda rodičov na pojednávaní 31. augusta 2011.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti daná len vtedy, ak o ochrane tých práv a slobôd, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha pred ústavným súdom, nekoná iný súd. Spomínané ustanovenie ústavy určuje hranice právomoci ústavného súdu a zakotvuje podstatnú časť princípu subsidiarity, podľa ktorého sa možno ochrany   práva   pred   ústavným   súdom   domáhať   až   vtedy,   keď   v   Slovenskej   republike neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže sťažovateľ priamo obrátiť a tento má právomoc mu aj účinnú ochranu poskytnúť.

Ústavný   súd   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   uviedol,   že   zásadne   nie   je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať   o   ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody.   Prijatie   takej   sťažnosti vylučuje   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   vyjadrenú   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   ako princíp subsidiarity (napr. II. ÚS 130/02).

Ústavný   súd   zistil,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   2   P/34/2011 z 31. augusta 2011 sa sťažovateľka mohla brániť na krajskom súde, čo aj urobila v rámci riadne a včas podaného odvolania a krajský súd o jej odvolaní aj rozhodol rozsudkom 1. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP/93/2011.

Z   toho   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu   sa   uplatňuje   princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti bolo treba odmietnuť pre   nedostatok   právomoci   ústavného súdu   podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde (obdobne I. ÚS 114/08).

Obdobne   pre   nedostatok   svojej   právomoci   ústavný   súd   odmietol   aj   sťažnosť sťažovateľky   na   údajný   nezákonný   priebeh   pojednávania   na   okresnom   súde   konaného 31. augusta 2011, ktoré viedol zákonný sudca JUDr. B. K., resp. na to, že rozhodnutie bolo „vydané súdom, ktorý nie je nestranným, ktorý vo veci nevykonal relevantné dôkazy, ktoré by mu umožnili v nej rozhodnúť zákonným spôsobom a na základe poznania skutkového stavu   veci“,   pretože   sťažovateľka   mala   tieto   pochybenia   možnosť   namietať   priamo   na okresnom súde alebo vo svojom odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, čo aj čiastočne využila.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 9 CoP/93/2011 z 1. decembra 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Článok   6   ods.   1   dohovoru   upravuje   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Právo na spravodlivý   proces   je   tvorené   radom   ďalších   práv   a   záruk.   Najhlavnejšie   z   nich   sú princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórneho   prejednania   veci,   právo   byť   prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Medzi jednotlivými zložkami práva na spravodlivé   prejednanie   veci   je   úzka   súvislosť   a   vzájomná   podmienenosť.   Právo na spravodlivé   prejednanie   veci   sa   vzťahuje   na   každé   konanie,   v   ktorom   sa   rozhoduje o občianskom práve alebo záväzku.

Nejde   však   o   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení, po výklade a použití relevantných právnym noriem), a za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   po   opísaní   právnych   záverov   okresného   súdu, odvolacích námietok sťažovateľky a vyjadrení otca maloletého dieťaťa založil na tom, že „v danom   prípade   okresný   súd   nerozhodoval   autoritatívne,   ale   schválil   dohodu   rodičov   o úprave styku otca s maloletým. Preto v prvom rade je potrebné zobrať zodpovednosť za obsah dohody na strane rodičov, ktorí sú obaja dospelí, spôsobilí k právnym úkonom a zrejme predtým ako predložili obsah dohody na schválenie súdu, museli byť s jej obsahom obaja   uzrozumení.   Z   tohto   dôvodu   za   znenie   rozsudku,   ktorého   obsahom   je   schválenie rodičovskej dohody o úprave styku otca s mal. dieťaťom nemôže niesť zodpovednosť súd, ale nesú ho rodičia, ktorí obsah dohody sformulovali a napokon súdu predniesli a ani po vyhlásení rozhodnutia okresného súdu do zápisnice nežiadali uviesť skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o tom, že konali v omyle, resp. mali k obsahu schválenej dohody nejaké výhrady, plne si neuvedomovali jej obsah a pod. Pokiaľ i matka maloletého v podanom odvolaní   uvádza,   že   k   schváleniu   dohody   pristúpila   na   základe   nepriamych   vyhrážok zákonného zástupcu, neuviedla obsah týchto vyhrážok a teda nebolo možné posúdiť ani ich intenzitu a ani okolnosť, že by takéto vyhrážky mohli ovplyvniť matku v uzatvorení dohody, s ktorej obsahom nesúhlasí, uvedomujúc, že tak koná v rozpore so záujmami maloletého, nevyužijúc iné prostriedky ochrany, ktoré jej zákon umožňuje.

Pokiaľ i v podanom odvolaní poukazovala na potrebu svojej osobnej prítomnosti pri styku   maloletého   s   otcom   na   podporu   svojich   tvrdení   neuviedla   žiadnu   relevantnú skutočnosť, ktorá by naznačovala, že otec maloletého nezvláda svoje rodičovské povinnosti, resp.   sa   správa   k   maloletému   spôsobom,   ktorý   vyžaduje   kontrolu   a   prípadne   potrebu zasiahnuť.

Je pravdou, že rozsudkom Okresného súdu v Ružomberku, pod sp. zn. 5 P 22/2010 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 8 CoP 10/2011 došlo k úprave styku   otca   s   maloletým   za   prítomnosti   matky.   Na   druhej   strane   i   dohoda   rodičov kontinuálne nadviazala na predmetné rozhodnutia s tým, že prítomnosť matky pri styku otca s maloletým ustálil ku dňu 24. 12. 2011 a od tohto dňa umožňuje otcovi stretávať sa s maloletým v stanovenom rozsahu bez prítomnosti matky maloletého.

Z   obsahu   spisu   nevyplynulo,   že   by   bola   takáto   dohoda   v   rozpore   so   záujmami maloletého; príp. odporovala platnej právnej úprave.

Za bez významu v tejto súvislosti krajský súd považoval poukaz matky na minulosť otca   maloletého,   nakoľko   pre   rozhodnutie   súdu   je   rozhodujúci   stav   v   čase   vyhlásenia rozhodnutia,   pričom   z   dôkazov,   ktoré   sú   súčasťou   súdneho   spisu   je   možné   zistiť,   že pristupoval   a   pristupuje   k   práci   zodpovedne,   plní   zverené   úlohy   presne   a   bez   chýb,   v kolektíve je obľúbený, má deti i z dvoch predchádzajúcich manželstiev, s ktorými sa stretáva a ani z vyjadrení bývalých manželiek, ktoré súdu v písomnej podobe poskytli je možné vyvodiť záver, že by sa otec o deti postarať nevedel, resp. že by sa stretnutiam s ním jeho dcéry z predchádzajúcich manželstiev bránili.

V nadväznosti na uvedené krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by bolo potrebné naďalej ponechať realizáciu styku otca za prítomnosti matky, nakoľko práve táto môže byť prekážkou pre bližšie citové zblíženie otca so synom, vytvorenie pocitu bezpečia a istoty zo strany otca a podobne...

Z   týchto   dôvodov   potom   krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   správne potvrdil.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozsudku okresného súdu, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru,   že   zo   záverov   krajského   súdu   týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázky nevyplýva jednostrannosť a citované dôvody uvedené v rozhodnutí krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné.

Zo sťažnosti sťažovateľky tiež nevyplýva, že by jej v tomto konaní bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ktorým v danom prípade bol krajský súd. Krajský súd postupoval a rozhodol v zmysle ústavy a zákonov upravujúcich   výkon   rodičovských   práv   a   povinností,   keď   jeho   závery   zodpovedajú príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a možno vysloviť, že sledujú predovšetkým záujem maloletého dieťaťa, preto ich nemožno považovať ani za zjavne   neodôvodnené,   ani   za   arbitrárne.   Ústavný   pripomína,   že   spravodlivosť   je   nutné posudzovať   z   hľadiska   konania   ako   celku,   pričom   v   danom   prípade   treba   postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo   16.   novembra   1999   (s   odkazom   aj   na   rozhodnutie   vo   veci   Olsson   v.   Sweden z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi záujmami   dieťaťa   a   rodičov   musí   byť   zachovaná   rovnováha,   pričom   pri   hľadaní   tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa názoru ústavného súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť ani v nesúlade s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená   a   medzi   namietaným   porušením   práv   podľa   dohovoru   a   rozsudkom krajského súdu nie je žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti reálne umožnila prijať záver o ich porušení. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako   zjavne   neopodstatnenú   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť spochybňujúcu nestrannosť a nezávislosť konajúcich   všeobecných   súdov   a   sťažovateľka   ani   nevzniesla   kvalifikovanú   námietku zaujatosti zákonného sudcu v konaní, preto sa nemôže domáhať jej ochrany v konaní pred ústavným súdom.

Po   odmietnutí   sťažnosti   v   celom   rozsahu   nie   je   potrebné   rozhodovať   o   takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť   sťažnosti.   Preto   ústavný   súd   nerozhodoval   o   odložení   vykonateľnosti rozhodnutia, ktoré požadovala sťažovateľka (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012