znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 205/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., M., zastúpenej advokátkou JUDr. D. G., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 130/2008 z 20. augusta 2009 a základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 738/09-12 z 26. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. D. G., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 130/2008 z 20. augusta 2009 a základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 738/09-12 z 26. februára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Najvyšší   súd   SR,   ako   súd   odvolací,   čiastočne   vyhovel   odvolaniu   podanému SŤAŽOVATEĽOM, t. j. žalobcom v konaní pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6 Obo 130/2008, (ohľadne trov konania) a priznal žalobcovi trovy konania, avšak nie v žalobcom uplatňovanej základnej sadzbe tarifnej odmeny podľa znenia § 9 ods. 1, resp. aj § 10 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci...

Najvyšší súd SR svojim UZNESENÍM 6 Obo 130/2008 priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 531,84 EUR, pričom - s poukazom na znenie ustanovenia § 11 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci, právnej zástupkyni žalobcu priznal za jeden úkon právnej pomoci základnú sadzbu   tarifnej   odmeny   v   sume   1/13   výpočtového   základu   a   to   s   nasledovným odôvodnením... citujem: „Odvolací súd vyvodil záver, že hodnotu predmetu sporu, teda vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.“ Z odôvodnenia UZNESENIA 6 Obo 130/2008 a ani zo skutkového stavu tejto právnej veci však nie je zrejmé, čo viedlo Najvyšší súd SR ku konštatovaniu, že len s nepomernými ťažkosťami možno zistiť hodnotu predmetu sporu.

Objektívne nie sú dané žiadne nepomerné ťažkosti pri zisťovaní hodnoty predmetu sporu.

...   žalobca   uvádza,   že   medzi   účastníkmi   konania   nebola   hodnota   PREDMETU SPORU   nikdy   sporná   a   bola   jednoznačne   preukazovaná   relevantným   spôsobom,   t.   j. ZNALECKÝM POSUDKOM....

V ZNALECKOM POSUDKU, ktorý žalobca predkladal Najvyššiemu súdu SR ako prílohu č. 4 svojho odvolania, je hodnota 75 780 000,- Sk uvedená na str. 22, ako tzv. „STREDNÁ HODNOTA zaokrúhlene“.

Relevantnosť   spomínaného   znaleckého   posudku   potvrdzuje   tá   skutočnosť,   že nehnuteľné   a   hnuteľné   veci   tvoriace   CELÝ   PREDMET   TOHTO   SPORU,   nadobudol žalobca, ako nepeňažný vklad do základného imania v zmysle ZNALECKÉHO POSUDKU č. 300-27/1998 spoločnosti B., a. s., B., t. j. nepeňažný vklad do základného imania žalobcu je, čo do druhu a aj hodnoty, špecifikovaný v predmetnom ZNALECKOM POSUDKU.... Pri zohľadnení znenia ustanovenia § 153 ods. 1 O. s. p. (pre úplnosť ďalej citujem: „Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá   dôvodné   a   závažné   pochybnosti.“)   mal   súd   (pri   rozhodovaní   o   trovách   konania) hodnotu   PREDMETU   SPORU   dostatočne   a   vierohodne   preukázanú   ZNALECKÝM POSUDKOM, t. j. nebolo potrebné „zisťovať hodnotu predmetu sporu len s nepomernými ťažkosťami“,   ako   sa   nesprávne,   bez   ďalšieho,   uvádza   v   odôvodnení   UZNESENIA Najvyššieho súdu SR 6 Obo 130/2008....

SŤAŽOVATEĽ má za to, že súd neopodstatnene a aj nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. ustanovenie o výške základnej sadzby tarifnej odmeny, ako keby hodnotu skutočne (?!) bolo možné zistiť len s nepomernými (bližšie však žiadnym spôsobom nešpecifikovanými) ťažkosťami (?!)....

Vzhľadom   na   všetky   horeuvedené   skutočnosti   SŤAŽOVATEĽ   má   za   to,   že   mu skutočne patrí náhrada trov konania vo výške (20 445,30 EUR + 373,43 EUR) 20 818,73 EUR   - oproti priznaným 531,84 EUR   podľa UZNESENIA   Najvyššieho súdu SR   6 Obo 130/2008.

Nepriznanie náhrady trov konania v sume vyčíslenej SŤAŽOVATEĽOM podľa znenia ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., ktoré Najvyšší súd SR odôvodňoval účelovým tvrdením o tom, že hodnotu predmetu sporu možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (na str. 4, stred, UZNESENIA 6 Obo 130/2008), nemá žiadne skutkové a právne opodstatnenie....

Najvyšší súd SR rozhodol v danej veci celkom formalistický. Deklarované nepomerné ťažkosti v súvislosti so zistením hodnoty predmetu sporu nemajú rozumný základ v obsahu spisu. Tento argument je v priamom rozpore s obsahom spisu.

Nakoľko   SŤAŽOVATEĽ   mal   za   to,   že   Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   6   Obo 130/2008,   ktoré   spočíva   v   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   bol   porušený   zákon a vyžadovala to ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami - ust. §§ 243e a 243f ods. 1 písm. c) O. s. p., SŤAŽOVATEĽ podal generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho   dovolania   proti   Uzneseniu   Najvyššieho   súdu   SR   6   Obo   130/2008   podľa znenia ustanovenia § 243e a nasl. O. s. p..

Tento podnet SŤAŽOVATEĽA vybavila (generálnym prokurátorom zrejme poverená prokurátorka) JUDr. V. K. tak, že písomným podaním GENERÁLNEJ PROKURATÚRY SLOVENSKEJ REPUBLIKY VI/2 Pz 738/09-12 z dňa 26. februára 2010 SŤAŽOVATEĽOVI oznámila, že nebol zistený dôvod na postup podľa § 243e OSP, pričom bolo, bez ďalšieho, poukázané na §-ové znenie ustanovenia § 243e ods. 1, § 243f ods. 1, § 237 Občianskeho súdneho poriadku a zabezpečenie spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28 Cbi 120/01, preskúmaním ktorého nemal byť zistený dôvod na postup podľa § 243e OSP. Ďalej je len stručne a najmä neúplné uvedené to, čo namietal SŤAŽOVATEĽ vo svojom podnete generálnemu   prokurátorovi   -   chyba   najmä   to,   že   SŤAŽOVATEĽ   namietal   neexistenciu Najvyšším súdom SR deklarovaných NEPOMERNÝCH ŤAŽKOSTÍ v súvislosti so zistením hodnoty predmetu sporu (na str. 4, stred, UZNESENIA 6 Obo 130/2008)....

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že predmetnému podnetu SŤAŽOVATEĽA nebola venovaná náležitá pozornosť. Bolo rozhodované celkom formalistický.

Nezistenie   dôvodu   na   postup   podľa   §   243e   OSP   nie   je   relevantným   spôsobom odôvodnené.   Neobsahuje   dostatok   dôvodov.   Dôvody,   ktoré   sú   uvedené,   nie   sú   uvedené zrozumiteľne.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 130/2008 z 20. augusta 2009 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru a podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, oznámením generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 738/09-12 z 26. februára 2010 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 445,30 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľka   sa   v   časti   sťažnosti   domáhala   vyslovenia   porušenia   základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo   130/2008   z   20.   augusta   2009,   ktoré   v   petite   sťažnosti   nesprávne   označila   ako rozsudok.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   zistil,   že   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   nadobudlo právoplatnosť 25. septembra 2009.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   a   s   prihliadnutím   na   dátum právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu (25. septembra 2009), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. mája 2010) považoval za dostatočne preukázané podanie   sťažnosti   v   tejto   časti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   oznámením   generálnej   prokuratúry   č.   k.   VI/2   Pz   738/09-12 z 26. februára   2010,   ktorým   generálna   prokuratúra   nevyhovela   jej   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   130/2008 z 20. augusta 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   prejavila nespokojnosť s rozhodnutím najvyššieho súdu, a preto podala generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania,   v   ktorom   tvrdila,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   spočíva   v   nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o náhrade trov   prvostupňového   konania   nesprávne   aplikoval   ustanovenia   Vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), keď rozhodol podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, a nie v súlade s § 9 ods. 1 a § 10 vyhlášky. Podľa názoru   sťažovateľky   právny   názor   najvyššieho   súdu,   že   hodnotu   predmetu   sporu   bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami, bol neopodstatnený a neodôvodnený, pretože ho bolo možné určiť z predloženého znaleckého posudku.

K   podnetu   sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozhodnutiu najvyššieho súdu zaujala generálna prokuratúra stanovisko v oznámení č. k. VI/2 Pz 738/09-12 z 26. februára 2010.

Z jej obsahu vyplývajú tieto skutočnosti: «Ako   je   zrejmé   z   vyššie   uvedeného,   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky podáva   mimoriadne   dovolanie   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   ak   na   základe podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že takým rozhodnutím bol porušený zákon niektorým zo spôsobov uvedených v § 243f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a sú splnené aj ďalšie podmienky uvedené v § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Na základe Vášho podnetu bol zabezpečený spis Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28 Cbi 120/01, preskúmaním ktorého nebol zistený dôvod na postup podľa § 243e OSP. V   podnete   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   namietate   nesprávne   právne posúdenie veci odvolacím súdom spočívajúce v nesprávnej aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z, pri určení výšky tarifnej odmeny právneho zástupcu navrhovateľa za úkony právneho zastúpenia.

Máte za to, že odvolací súd mal priznať trovy právneho zastúpenia podľa § 9 ods. 1 a § 10 vyhl. č. 655/2004 Z. z.

Ako je zrejmé zo spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28 Cbi 120/01, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. augusta 2009 sp. zn. 6 Obo 130/2008 zmenil   výrok   rozsudku   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   vo   veci   vylúčenia   veci z konkurznej podstaty v časti o náhrade trov konania.

V tejto súvislosti poukazujem na právny názor s ktorým sa stotožňujem, a to, že žaloba   o   určenie   pravosti,   výšky   alebo   poradia   pohľadávky   podľa   §   23   ods.   2   zák. o konkurze a vyrovnaní je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) OSP. Pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006 uverejnený pod č. 63/2008 v publikácií „Zo súdnej praxe“ zv. 5/2008 str. 174).

Som   toho   názoru,   že   v   incidenčných   sporoch   pri   určení   výšky   tarifnej   odmeny advokáta   súd   vychádza   z   takej   istej   výšky,   ako   v   určovacích   sporoch   s   neoceniteľnou hodnotou veci.

Tento princíp platí aj pre určenie poplatkovej povinnosti z návrhu na začatie konania (súdny poplatok sa platí podľa písm. b) položiek č. 1 alebo 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení v čase rozhodovania) ako v prípadoch, keď nemožno predmet konania oceniť peniazmi.

S poukazom na uvedené a nakoľko vo veci nebol zistený dôvod na postup podľa § 243e OSP, považujem Váš podnet na Generálnej prokuratúre SR za vybavený.»

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou rozhodovacou činnosťou (II. ÚS 201/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 21/05, II. ÚS 98/06) takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ako   je   zrejmé,   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   smeruje   proti   označenému oznámeniu a postupu generálnej prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu uvedených práv,   a   to   z   dôvodu,   že   generálna   prokuratúra   nevyhovela   jej   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe,   ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   akceptovanie   a   generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 21/05). Z toho dôvodu generálny prokurátor nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   (napr.   II.   ÚS   14/04,   III.   ÚS   261/07, III. ÚS 317/07).

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V   namietanom   prípade   generálna   prokuratúra   podaním   č.   k.   VI/2   Pz   738/09-12 z 26. februára 2010   oznámila sťažovateľke,   z akého dôvodu   nevyhovela   jej   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania. Odôvodnenie svojho právneho názoru oprela o príslušné ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   okrem   toho   uviedla,   že   sa   stotožnila s právnym názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí. Generálna prokuratúra súčasne vyslovila názor, že v danom prípade išlo o žalobu o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky podľa § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005, ktorá je podľa jej názoru určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) OSP. Generálna prokuratúra zároveň odkázala na judikatúru najvyššieho súdu a konštatovala, že v danom prípade pri určení tarifnej   odmeny   advokáta   bolo   potrebné   vychádzať   z   takých   istých   kritérií   ako   pri určovacích   žalobách   s   neoceniteľnou   hodnotou   veci.   Na   základe   týchto   skutočností generálna prokuratúra dospela k záveru, že nebol daný dôvod na postup podľa § 243e OSP. Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľky riadne zaoberala, pričom svoj postup a závery riadne zdôvodnila. Tým, že nerozhodla v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľky, ešte neznamená, že porušila jej základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   oznámením   generálnej   prokuratúry   ústavný   súd   poznamenáva,   že   porušenie uvedeného práva vzhľadom na jeho obsah a aj samotné označenie možno v okolnostiach tohto prípadu namietať len vo vzťahu k postupu alebo rozhodnutiu všeobecného súdu, nie však vo vzťahu k orgánu prokuratúry v súvislosti s vybavovaním podnetu.

Z týchto dôvodov ústavný súd už na predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde)   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010