znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 205/08 -12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. C., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. L., Advokátska kancelária, R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Ružomberok č. k. 4 Er 161/05-48 z 26. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2007 doručená sťažnosť P. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 161/05-48 z 26. októbra 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 136/03 z 20. novembra 2003 bol sťažovateľ ako odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 092 000 Kč spolu s 13,5 % úrokom z omeškania od 27. septembra 2002 až do zaplatenia a trovy konania v sume 118 430 Sk. Navrhovateľ sa domáhal zaplatenia uvedenej sumy na základe   zmluvy   o pôžičke   zo 14.   júla   2000.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ neodvolal. Na základe návrhu oprávneného sa 16. mája 2005 začalo proti sťažovateľovi ako povinnému   exekučné   konanie   o   vymoženie   pohľadávky   oprávneného   priznanej vykonateľným   rozsudkom   okresného   súdu.   Proti   exekúcii   sťažovateľ   v zákonnej   lehote podal   u poverenej   exekútorky   námietky   z dôvodu   uhradenia   dlžnej   sumy   zábezpekou. Okresný súd uznesením č. k. 4 Er 161/05-48 z 26. októbra 2007 námietky sťažovateľa zamietol.

Podľa sťažovateľa uznesením okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje podmienky, na základe ktorých bola zmluva o pôžičke   zo   14.   júla   2000   dojednaná,   ako   aj   ďalšie   obchodné   vzťahy,   ktoré   vznikali pri jeho podnikateľských aktivitách, a o ktoré opiera svoje tvrdenie o namietanom porušení svojich práv uznesením okresného súdu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd uznesením č. k. 4 Er 161/05-48 z 26. októbra 2007 porušil jeho základné právo podľa čl. 46. ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, prikázal okresnému súdu zaplatiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   4 017   960   Sk   spolu   s   ročným úrokom z omeškania vo výške 23,2 % od 27. septembra 2000 do zaplatenia, ako aj trovy právneho   zastúpenia.   Sťažovateľ   súčasne   žiada   vydať   predbežné   opatrenie,   ktorým   by ústavný   súd   odložil   „vykonateľnosť   exekučného konania   EX   115/05   vedeného   súdnou exekútorkou...“, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k. 4 Er 161/05-48 z 26. októbra 2007, ktorým zamietol námietky sťažovateľa proti exekúcii, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručené v čl. 6, čl. 13, čl.   14   a čl.   17   dohovoru   a v čl.   1   dodatkového   protokolu.   Porušenie   označených   práv sťažovateľ vidí v tom, že okresný súd zamietol jeho námietky v exekučnom konaní, pričom podľa jeho vyjadrenia tieto námietky už uvádzal aj v predchádzajúcom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 136/03.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne argumenty, ktoré   by z ústavnoprávneho hľadiska   odôvodňovali   jeho tvrdenie   o porušení označených práv napadnutým uznesením okresného súdu. Tvrdenie sťažovateľa o porušení označených práv je založené na opise skutkových okolností prípadu riešených v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 136/05. V tomto konaní bol vydaný rozsudok z 20.   novembra   2003,   ktorý   sa   po   nadobudnutí   právoplatnosti   a vykonateľnosti   stal spôsobilým   podkladom   na   vedenie   exekúcie.   Proti   exekúcii   podal   sťažovateľ námietky, o ktorých   okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   Er   161/05-48   z 26.   októbra   2007 rozhodol   tak,   že   námietky   sťažovateľa   proti   exekúcii   zamietol.   Napriek   tvrdeniu sťažovateľa,   že   námietky   proti   exekúcii   uplatnil   už v uvedenom   konaní pred   okresným súdom, nepodal proti jeho rozsudku odvolanie.

Okresný súd v napadnutom uznesení č. k. 4 Er 161/05-48 z 26. októbra 2007 okrem iného   uviedol:   „Preskúmaním   predložených   námietok,   ako   aj   spisového   materiálu a s prihliadnutím na stanovisko oprávneného súd zistil, že v danom prípade nie je dôvod na zastavenie exekúcie. Exekučné konanie proti povinnému sa vedie na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C 136/03 zo dňa 20.11.2003 v zmysle, ktorého mal povinný zaplatiť oprávnenému pohľadávku 1 092 000,-Kč s prísl.. Povinný vo svojich námietkach poukazuje na skutočnosť, že na základe zmenky vo výške 180 000,- DM, ktorú odovzdal oprávnenému do úschovy, a ktorú oprávnený považoval za záruku na splatenie dlhu (sumy 1 092 000,-Kč s prísl.) je pohľadávka oprávneného v plnej výške uhradená. Súd mal však preukázané, že pohľadávka oprávneného nebola doposiaľ uhradená, povinný nepredložil žiadny doklad o jej úhrade, zmenka na sumu 180 000,-DM slúži   len   ako   zábezpeka   pokiaľ   povinný   neuhradí   pohľadávku   oprávneného   priznanú exekučným   titulom   (rozsudok   Okresného   súdu   v Ružomberku   č.   k.   5c   136/03   zo   dňa 20.11.2003)   nie   je   dôkazom   o úhrade   pohľadávky,   teda,   keď   by   povinný   vymáhanú pohľadávku v zmysle exekučného titulu uhradil mal by zmenku oprávnený vrátiť povinnému, preto žiadosť povinného, aby oprávnený súdu predložil originál zmenky je bezpredmetná vo vzťahu   k danému   prípadu.   Vzhľadom   k tomu,   že   povinný   nepodal   v zákonnej   lehote odvolanie proti rozsudku, rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 30.11.2004, čím   sa   stal   spôsobilým   podkladom   pre   vedenie   exekučného   konania.   Námietky   proti exekúcii   nie   sú   opravným   prostriedkom,   ich   cieľom   nie   je   zmena   alebo   zrušenie vykonávaného rozhodnutia,   ale sú obranou proti neprávom vedenej exekúcii povinného s cieľom dosiahnuť zastavenie exekúcie celkom alebo čiastočne.

Vzhľadom na to, že námietky povinného neobsahujú žiaden konkrétny dôvod pre, ktorý by mohla byť exekúcia zastavená, súd tieto námietky ako nedôvodné zamietol.“

Na základe ustálenej judikatúry, ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd sa vysporiadal s argumentmi   sťažovateľa   uvedenými   v námietkach   proti   exekúcii,   zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   prečo   bolo   potrebné   námietky   sťažovateľa zmietnuť.   Zo   záverov   uznesenia   okresného   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych prepisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Uznesenia okresného súdu preto nemožno z ústavného hľadiska   považovať   za   neodôvodnené   a zjavne   arbitrárne.   Samotná   skutočnosť,   že   sa sťažovateľ   nestotožnil   so   závermi   okresného   súdu   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   a v konečnom dôsledku k porušeniu sťažovateľom označených práv.

Predovšetkým   uvedené   závery   viedli   ústavný   súd   k tomu,   že   sťažnosť   v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   v čl.   13 dohovoru   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva   sa čl. 13   dohovoru vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní o námietkach proti exekúcii pred okresným súdom úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Preto napadnuté uznesenie okresného súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   v sťažnosti   porušenie   práv   zaručených v čl. 14 a 17 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu len konštatuje, pričom neuviedol dôvody, v čom podľa neho napadnutým uznesením okresného súdu alebo jeho postupom došlo   k porušeniu   uvedených   práv,   ústavný   súd   sa   sťažnosťou   v tejto   časti   nezaoberal a samotné   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení   uvedených   práv   považoval   za   súčasť   jeho argumentácie. Navyše ústavný súd poznamenáva, že práva podľa čl. 14 dohovoru (zákaz diskriminácie) a obsah čl. 17 dohovoru (interpretačné pravidlá dohovoru) s prerokúvaným prípadom ani nijako vecne nesúvisia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri predbežnom prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 16. júla 2008