znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 205/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ireny Švehlíkovej, bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. N., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 429/95, Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 122/OS-95 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 148/2000, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ireny Švehlíkovej   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2004 doručená   sťažnosť   Ireny   Švehlíkovej,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou Mgr. Z. N., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 429/95, Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 122/OS-95 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 148/2000.

Sťažovateľka   uviedla,   že   v jej   právnom   spore   došlo   k nesprávnemu   doručeniu rozhodnutia okresného súdu. Na túto skutočnosť upozornila krajský súd a tiež najvyšší súd, ktoré sa s touto námietkou riadne nevysporiadali a konštatovali, že boli splnené podmienky na náhradné doručenie.   Tieto   nedostatky   konania podľa   sťažovateľky   mali za následok porušenie   jej   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Sťažovateľka žiada vysloviť, že:„1. Okresný súd Bratislava II. v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 429/95 porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie garantovaného podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 122/OS-95 porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie garantovaného podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

3. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 148/2000 porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie garantovaného podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

4. Okresný súd Bratislava II. je povinný zaplatiť sťažovateľke 2 000 000,- Sk do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľke 2 000 000,- Sk do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke 2 000 000,- Sk do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   je   ústavný   súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť obsahuje náležitosti požadované § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti v rámci predbežného prerokovania je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj jej oneskorené podanie.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   zaujal   stanovisko,   že   sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   teda   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti (I. ÚS 22/02 a iné).

V okolnostiach   tohto   prípadu   ostatným   rozhodnutím,   ktorým   mali   byť   porušené základné   práva   sťažovateľky,   je   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   148/2000 z 30. januára 2001, ktoré bolo doručené JUDr. J. M., právnemu zástupcovi sťažovateľky, 6. novembra 2001, z čoho vyplýva, že uplynula oveľa dlhšia doba, ako je uvedená zákonná dvojmesačná lehota.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004