znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 205/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 19. decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. D., bytom B., Ing. E. D., bytom B., a VESEC, s. r. o., so sídlom   v P., zastúpených advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., ktorou namietajú porušenie svojich   práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.   2 a 3   a   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod   sp. zn. 6 Obo 313/2001, Krajským súdom v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 9 K 319/00, 4 K 43/01 a 5 K 44/01, Krajským súdom v Trenčíne v konaniach vedených pod sp.   zn.   9   Cb   208/98,   17   Co   424/99,   19   Co   436/01   a   4   Co   42/00,   Okresným   súdom v Prievidzi v konaniach vedených pod sp. zn. Er 2831/00, Er 2832/00, Er 2833/00, 8 C 213/99,   4 C 266/99,   7 C 200/00,   7 C 261/00, 11 C 308/00 a NC 1748/99 a správcom konkurznej podstaty Ing. E. Č., B., a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. L. D., Ing. E. D. a VESEC, s. r. o., v časti namietajúcej porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť Ing. L. D., Ing. E. D. a VESEC, s. r. o., vo zvyšnej časti   o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2002 doručená sťažnosť Ing. L. D., bytom B., Ing. E. D., bytom B., a VESEC, s. r. o., so sídlom v P., (ďalej len „navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. Š., CSc., B. Na výzvu ústavného súdu navrhovatelia svoju sťažnosť doplnili podaním doručeným ústavnému súdu 4. septembra 2002 tak, že ňou namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3   a   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 313/2001,   Krajským   súdom   v   Bratislave   v   konaniach vedených pod sp. zn. 9 K 319/00, 4 K 43/01 a 5 K 44/01, Krajským súdom v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Cb 208/98, 17 Co 424/99, 19 Co 436/01 a 4 Co 42/00, Okresným súdom v Prievidzi   v   konaniach vedených pod sp. zn. Er 2831/00,   Er 2832/00,   Er 2833/00, 8 C 213/99, 4 C 266/99, 7 C 200/00, 7 C 261/00, 11 C 308/00 a NC 1748/99 a správcom konkurznej podstaty Ing. E. Č., B., (ďalej len „účastníci konania“).

V návrhu výroku (enunciátu) ústavného súdu uvádzajú navrhovatelia len právo na súdnu a inú právnu ochranu, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a právo   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov. V odôvodnení svojho návrhu uvádzajú navrhovatelia aj porušenie ďalších práv okrem práv uvedených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 14 a čl. 20 ods. 1.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný návrhom na začatie konania. Uvedenú zákonnú požiadavku treba zvlášť dôsledne uplatňovať   vo   vzťahu   k návrhu   výrokovej   časti   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorá   je v návrhu   jasne   odlíšená   od   jeho   ostatných   častí.   Preto   ústavný   súd   môže   vysloviť   iba porušenie   tých   základných   práv,   ktoré   navrhovatelia   uvádzajú   v návrhu   výrokovej   časti rozhodnutia   (petite   návrhu).   Uvádzanie   iných   práv   v odôvodnení   ich   návrhu   pokladá ústavný súd za súčasť argumentácie.

V návrhu   výroku   rozhodnutia   ústavného   súdu   žiadajú   navrhovatelia,   aby   bolo vyslovené len porušenie ich práv v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 K 319/00. V súvislosti   s ostatnými   konaniami   uvádzanými   v návrhu   žiadajú   navrhovatelia   zrušiť jednotlivé rozhodnutia, vyhlásiť za neplatné návrhy na začatie niektorých konaní, prípadne zrušiť   exekučné   konania.   Tieto   požiadavky   odvodzujú   od   namietaného   porušenia   práv v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 K 319/00.

Porušenie   svojich   práv   vidia   navrhovatelia   v v tom,   že   im   nebolo   umožnené vyjadrovať sa   k predloženým   návrhom,   listinám   a ani   k priebehu   ústneho   pojednávania, lebo   pojednávanie   nebolo   vo   všetkých   štádiách   verejné.   Listiny,   ktoré   je   súd   povinný doručovať všetkým účastníkom konania, im neboli doručené (uznesenie najvyššieho súdu sp.   zn.   6   Obo   313/2001   z 20.   decembra   2001,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o odvolaní navrhovateľov   proti   uzneseniu   Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 K 319/00 zo 17. septembra 2001). Nedoručením tohto uznesenia do vlastných rúk im bolo znemožnené vyjadriť   sa   k jeho   obsahu.   Neboli   predvolaní   na   viaceré   vymenované   súdne   konania. Namietajú,   že   nedoručením   predvolaní   na   pojednávania   vo   viacerých   vymenovaných konaniach im bola odopretá možnosť zúčastniť sa ich a znemožnené obrátiť sa na advokáta, a tak využívať právnu pomoc a následne brániť svoje ústavné práva. Namietajú nesprávny postup   správcu   konkurznej   podstaty,   ktorý   neoprávnene   zadržiaval   ich   majetok.   Zvlášť uvádzajú, že odňatím možnosti zúčastňovať sa pojednávania im bola odňatá aj možnosť podať opravné prostriedky.

Navrhovatelia polemizujú s výkladom a následnou aplikáciou niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov súdmi, pričom svoje právne názory opierajú aj o niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu. Uvádzajú aj to, že o ich námietke zaujatosti sudcu konkurzného súdu z 2. apríla 2002 nebolo rozhodnuté, i to, že 27. júna 2002 boli vyvedení z miestnosti konkurzného súdu. Nemohli sa zúčastniť prieskumného konania.

K   námietke porušenia čl. 46 ods. 1 a   čl. 47 ods. 2 a   3 ústavy

Opísané spôsoby údajného porušenia práv navrhovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy sú také, že navrhovateľ sa mohol domáhať súdnej ochrany dovolaním podľa § 236 a nasl. OSP. Mal teda k dispozícii možnosť súdnej ochrany svojich práv, čo podľa zásady subsidiarity vyjadrenej v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu. Táto možnosť vyplýva zo spôsobov údajného porušenia práv navrhovateľov, čiže zo skutkovej stránky ich návrhu, a nesúvisí s tým, porušenie ktorých práv namietajú.

K   námietke porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy

Navrhovatelia   tvrdia,   že   nečinnosťou   Krajského   súdu   v Bratislave   po   vydaní rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 93/01 zo 14. júna 2001 boli spôsobené prieťahy v konaní niekoľkých súdov. Krajský súd v Bratislave reagoval na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 93/01 uznesením sp. zn. 9 K 319/00 zo 17. septembra 2001, čiže po 3 mesiacoch. Týmto uznesením rozhodol o merite veci. Trojmesačná doba je vzhľadom na okolnosti   tohto   prípadu   príliš krátka   na to,   aby ju   bolo   možné   označiť za   zbytočný prieťah v konaní znamenajúci porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Navrhovatelia neuvádzajú,   ako   a kedy,   a v ktorých   konaniach   vymenovaných   ďalších   súdov   došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Preto je sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zjavne neopodstatnená.  

K   čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a   2, čl. 14 a   čl. 20 ods. 1 ústavy

Navrhovatelia v texte (nie v petite) sťažnosti namietajú aj porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 14 a čl. 20 ods. 1 ústavy. V sťažnosti je jasne odlíšený návrh rozhodnutia (petit)   od   jej   ostatných   častí.   Ústavný   súd   súc   viazaný   návrhom   môže   rozhodovať   len o porušení tých práv, vyslovenie porušenia ktorých navrhovateľ požaduje. Tieto práva sú uvedené   v návrhu   výroku   ústavného   súdu.   Uvádzanie   údajných   porušení   iných   práv v ostatných   častiach   návrhu   preto   ústavný   súd   pokladá   za   súčasť   argumentácie navrhovateľov. To zvlášť platí pre namietané porušenie ustanovení bežných zákonov, a nie ústavy,   ktorými   sa   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   ani   nemôže zaoberať, pokiaľ nemajú ústavný rozmer. V okolnostiach prípadu ústavný súd opätovne nevyzýval   navrhovateľov   na   doplnenie   a úpravu   sťažnosti,   lebo   podľa   nimi   opísaného skutkového stavu mali možnosť súdnej ochrany svojich práv pred všeobecnými súdmi, čo podľa zásady subsidiarity vyjadrenej v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. decembra 2002