znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 204/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   F.   a P.   F.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Atilom Bohácsom, Hlavná 796/69, Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 11/2010 a jeho rozsudkom zo 6. mája 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 48/2013 a jeho uznesením z 24. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. F. a P. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2013   doručená   sťažnosť   Š.   F.   a P.   F.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   To   11/2010   a jeho   rozsudkom zo 6. mája 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 48/2013 a jeho uznesením z 24. septembra 2013.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že na základe rozsudku Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 172/04 z 10. novembra 2009 boli uznaní za vinných zo spáchania trestných činov lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný   zákon   v znení   účinnom   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“) a vydierania   podľa   § 235   ods.   1   a   2   písm.   b)   Trestného   zákona   spáchaných   formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, za čo im bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov so skúšobnou dobou v trvaní 4 rokov a 5 rokov.

Proti tomuto rozsudku podal prokurátor odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 To 11/2010 zo 6. mája 2010 tak, že zrušil výrok o treste a obom im uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov.

Sťažovatelia uviedli, že proti rozsudku krajského súdu podali dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tdo 48/2013 z 24. septembra 2013 tak, že ho odmietol.

Podľa   názoru   sťažovateľov   krajský   súd   svoj   rozsudok,   ktorým   im   uložil nepodmienečné   tresty   odňatia   slobody,   neodôvodnil   žiadnymi   právne   relevantnými skutočnosťami. Sťažovatelia tvrdia, že im nie je známe, na základe akých dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že im je potrebné uložiť trest odňatia slobody v hornej polovici zákonom   ustanovenej   trestnej   sadzby.   Sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   krajský   súd nesprávne aplikoval ustanovenia Trestného zákona týkajúce sa zásad ukladania trestov.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že predmetné trestné konanie trvá už od roku 2004, keď im bolo uznesením vyšetrovateľa vznesené obvinenie. Podľa ich vyjadrenia okresný súd   v tejto   veci   už   predtým   rozhodol   rozsudkom,   ale krajský   súd   13.   júna 2006   zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov   okresný   súd   opäť   rozhodol   vo   veci   rozsudkom z 10. novembra 2009 a predmetné trestné konanie sa právoplatne skončilo 6. mája 2010. Sťažovatelia namietali, že od začatia trestného stíhania až do právoplatného skončenia veci uplynulo   5   rokov   a   7   mesiacov,   čo   je   podľa   nich „neprimerane   dlhý   čas   z   hľadiska spravodlivého súdneho procesu“. V tejto súvislosti dodali: „Táto doba podľa nášho názoru presahuje rámec primeranej lehoty deklarovanej v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.... Sme toho názoru, že naša vec nebola prejednaná v primeranej lehote,   čo   podľa   nás   zakladá   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   základných ľudských práv a slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Okrem   toho   sťažovatelia   argumentovali   aj   tým,   že „za   porušenie   práva   na spravodlivý súdny proces považujeme aj to, že do dnešného dňa (aspoň nemáme o tom vedomosti)   nebol   nariadený   výkon   trestu   odňatia   slobody   a   výkon   trestu   sme   doposiaľ nenastúpili. Od vznesenia obvinenia uplynulo už viac ako 8 rokov. Za ten čas sme skutočne viedli riadny život občana, máme svoje rodiny, pracujeme atď. Za daného stavu podľa nás vykonávanie nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 8 rokov určite by neplnil účel   trestu   ani   z hľadiska   individuálnej   ani   z   hľadiska   generálnej   prevencie.   V   tejto súvislosti poukazujem na porušenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 4 Tdo 48/2013 a jeho uznesením   zo   dňa   24.   9.   2013   v   spojení   s   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach č. 5 To 11/2010 a jeho uznesením (správne má byť rozsudok, pozn.) zo dňa 6. 5. 2010 boli porušené základné práva sťažovateľov podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základné práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie a základné ľudské práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   č.   4   Tdo   48/2013   zo   dňa   24.   9.   2013   a   vracia   mu   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 393/2011).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   pripomína,   že   jeho   viazanosť   návrhom na začatie konania sa netýka výlučne len petitu sťažnosti, ale aj jej odôvodnenia, ktoré je v súlade s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde nevyhnutnou súčasťou návrhu a ktoré spolu s petitom vytvára východisko pre úvahy a rozhodnutie ústavného súdu.

Z obsahu sťažnosti nepochybne vyplýva, že sťažovatelia namietali porušenie svojich práv   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   To   11/2010   a jeho rozsudkom   zo 6.   mája   2010   a   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 48/2013 a jeho uznesením z 24. septembra 2013.

1. K námietkam sťažovateľov vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 11/2010 a jeho rozsudku zo 6. mája 2010

1. 1 Sťažovatelia v sťažnosti namietali prieťahy proti nim vedenom trestnom konaní a v tejto súvislosti uviedli, že „od začatia trestného stíhania až do právoplatného skončenia veci uplynulo 5 rokov a 7 mesiacov“.

V súvislosti   s námietkami   sťažovateľov   o porušení   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom krajského súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 11/2010 ústavný súd poukazuje na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05). Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS   116/02).   Ak   v   čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   trestné   stíhanie   sa   proti sťažovateľom viedlo od 6. októbra 2004, keď im bolo vznesené obvinenie za trestné činy lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) a vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b) spáchané formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona.

Vo   veci   samej   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   172/04 z 10. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 11/2010 zo 6. mája 2010 a v tento deň bolo trestné konanie právoplatne skončené.

Vzhľadom na to, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (19. decembra 2013) bol   odstránený   stav   právnej   neistoty   sťažovateľov,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

1. 2 Sťažovatelia súčasne namietali aj porušenie práva na spravodlivý proces, ako aj porušenie čl. 13 ods. 4 ústavy tým, že dosiaľ nemajú vedomosť o nariadení výkonu trestu odňatia slobody, a teda že na výkon tohto trestu dosiaľ nenastúpili. Keďže od vznesenia obvinenia už uplynula dlhá doba, ako aj vzhľadom na to, že vedú riadny život, pracujú, majú vlastné rodiny, výkon trestu odňatia slobody nemá podľa ich názoru už žiadny zmysel.

Z obsahu odôvodnenia sťažnosti výslovne vyplýva, že porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces a porušenie čl. 13 ods. 4 ústavy sťažovatelia videli v tom, že dosiaľ nenastúpili na výkon právoplatne uloženého trestu odňatia slobody uloženého im rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 172/04 z 10. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 11/2010 zo 6. mája 2010. Sťažovatelia sú toho názoru, že zodpovednosť za vzniknutý stav by mal znášať krajský súd.  

Právo na spravodlivé súdne konanie je zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Kritériom   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je materiálna povaha predmetu konania, ktorá v trestných veciach zásadne nepresahuje okamih právoplatného rozhodnutia o vine a treste (k tomu pozri III. ÚS 360/2013).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, vykonávacie konanie či konanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a podobne (IV. ÚS 382/09).   Rozhodnutia   vydané   v rámci   uvedených   konaní totiž   priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru.

V namietanej   trestnej   veci   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o vine   a treste sťažovateľov   a v súvislosti   s nenariadením   výkonu   ich   trestu   sa   už nerozhodovalo   o ich trestnom obvinení v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste) ani o ich občianskych právach a záväzkoch, a preto tento článok dohovoru nie je na danú situáciu aplikovateľný.   Sťažnosť   sťažovateľov   je teda   v tejto   časti   nezlučiteľná   ratione   materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 227/2013).

Ústavný súd považuje za potrebné doplniť, že účelom trestu je aj chrániť spoločnosť pred   páchateľmi   trestných   činov   či   zabrániť   odsúdenému   v ďalšom   páchaní   trestnej činnosti. Právoplatne uložený trest odňatia slobody je sankciou a jeho výkon znamená ujmu na   osobnej   slobode   dotknutej   osoby.   V naznačených   súvislostiach   je   preto   námietka sťažovateľov o porušení ich práva na spravodlivý súdny proces nenariadením výkonu trestu odňatia slobody irelevantná.

1. 3 Sťažovatelia zároveň namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   11/2010 zo 6. mája 2010.

Aj keď namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 6. mája 2010 a sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 19. decembra 2013, ústavný súd majúc na zreteli účel   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že vzhľadom na odmietnutie dovolania proti rozsudku krajského súdu (uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   4   Tdo   48/2013   z 24.   septembra   2013   doručené   obhajcovi   sťažovateľov

23. októbra 2013) považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú aj vo vzťahu k právoplatnému rozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu   pre ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Porušenie zásad spravodlivého procesu videli sťažovatelia v tom, že krajský súd svoj výrok o uloženom treste dostatočne neodôvodnil a podľa nich zároveň nesprávne aplikoval § 34 ods. 1 a 3 Trestného zákona. Namietaným rozsudkom na základe odvolania podaného prokurátorom   krajský   súd   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie   vo   výroku   o treste   a obom sťažovateľom uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov. V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia konštatoval:

„Predovšetkým je treba prisvedčiť názoru odvolateľa vyslovenému v odvolaní, že okresný súd pochybil, keď vo výmere trestu použil ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1.1.2006 bez toho, žeby mohol mať za to, že vzhľadom k okolnostiam prípadu, alebo pomerom   páchateľa   je   použitie   trestnej   sadzby   týmto   zákonom   stanovenej   neprimerane prísne a účel trestu možno dosiahnuť i trestom kratšieho trvania.

Okresný   súd   nepostupoval   v   súlade   so   zákonom,   keď   s   poukazom   na   citované ustanovenie trestného zákona znížil trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1.1.2006. Pre tento trestný čin zákon ustanovuje sadzu trestu odňatia slobody vo výmere od 5 do 12 rokov a pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1.1.2006 ustanovuje sadzbu   trestu   odňatia   slobody   vo   výmere   od   2   do   8   rokov,   pričom   okresný   súd   uložil obžalovaným   Š.   F.   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   2   rokov   s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 4 rokov a P. F. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 5 rokov... Podľa ustálenej súdnej praxe pomermi   páchateľa   podľa   §   40   ods.   1   Tr.   zák.   účinného   do 1. 1.   2006   sú mimoriadne okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchaniu trestného činu a ktoré nie sú hodnotené v rámci stupňa spoločenskej nebezpečnosti činu. Takými okolnosťami nie je skutočnosť, že sa páchateľ k činu doznal, alebo že ho oľutoval, ako ani že pred spáchaním činu nebol súdne trestaný, a žije usporiadaným spôsobom života. K týmto okolnostiam súd prihliadne pri stanovení druhu trestu a jeho výmery v rámci zákonnej sadzby podľa § 31 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1. 1. 2006.

Okolnosťami prípadu podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu. Za   situácie,   ak   trestné   činy   obžalovaní   Š.   F.   a P.   F.   spáchali   za   okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby, je uloženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. vylúčené.“

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov   a   skutkových   okolností prerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasných a zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr.   IV.   ÚS   115/03).   Okrem   toho   môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu vyplývať   aj   z   ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov aplikovaných   na   prerokúvaný   skutkový   prípad.   Uvedené   nedostatky   pritom   musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania (resp. strany v konaní) pred všeobecným súdom na súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,   ak dospeje   k záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie všeobecného   súdu   je   v rozpore   s požiadavkou   ústavne   konformného   výkladu   právnych predpisov (III. ÚS 434/2013).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem vo veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že   skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   v namietanom   rozhodnutí   podal sťažovateľom dostatočné vysvetlenie svojich právnych úvah o tom, za akých okolností je možné uvažovať o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona. Odvolací súd zároveň ozrejmil, ktoré skutočnosti ho viedli k tomu, že si v tomto smere neosvojil názor okresného súdu. Krajský súd veľmi presvedčivo súladne s ústavou oponoval právnemu názoru okresného súdu a podrobným prezentovaním vlastných úvah vysvetlil, že skutočnosti, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie o treste, nemôžu byť pokladané za okolnosti, ktoré má na mysli § 40 ods. 1 Trestného zákona, ale že práve situácia,   za   ktorej   sťažovatelia   trestné   činy   spáchali,   je   okolnosťou,   ktorá   naopak podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Týmto tvrdením krajský súd v podstate vylúčil možnosť aplikácie § 40 ods. 1 Trestného zákona na daný prípad.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   na   jednej   strane   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   11/2010 zo 6. mája 2010 na strane druhej. Závery, ktoré v namietanom rozhodnutí krajský súd prijal, hodnotí ústavný súd ako dôvodné, logické a legitímne, a tým aj zlučiteľné s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého porušenie sťažovatelia namietali.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K námietkam sťažovateľov vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 48/2013 a jeho uzneseniu z 24. septembra 2013

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   dospel   ústavný   súd   k zisteniu,   že   sťažovatelia, zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v petite   sťažnosti   namietali   porušenie svojich   práv aj postupom   a uznesením   najvyššieho súdu,   avšak   v odôvodnení sťažnosti neuviedli žiadne argumenty, ktoré by podporili ich návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit). Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti vôbec nepoukázali na nedostatky rozhodnutia najvyššieho súdu a z pohľadu námietok sa týmto rozhodnutím ani nezaoberali. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti explicitne sústredili len na námietky vo vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o otázku   uloženého   trestu   a   na nenariadenie   výkonu   trestu   odňatia   slobody   a   na   prieťahy   v trestnom   konaní,   ktoré špecifikovali   v období   od   vznesenia   obvinenia   (6.   októbra   2004)   do   právoplatného skončenia veci (6. mája 2010).

Ústavný súd zastáva názor, že sťažnosť sťažovateľov je v tejto časti imperfektná, pretože   neobsahuje   žiadne   logické   a   určité   odôvodnenie   návrhu   vo   vzťahu   k   právam, vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovatelia   vo   vzťahu   k postupu   a rozhodnutiu najvyššieho súdu v petite domáhajú.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto   ho   podáva,   prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosti absentuje jedna z obligatórnych náležitostí kvalifikovaného návrhu na začatie konania, ktorou je jeho odôvodnenie.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05, III. ÚS 241/2013).

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 789/09).

Keďže   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   vykazuje   na   prvý   pohľad   závažný nedostatok,   ústavný   súd   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov, ktoré v petite sťažnosti uviedli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014