znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 204/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Pezinok v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 4 C/220/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013 doručená   sťažnosť Mgr.   Ing.   J.   S. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/220/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pôvodný navrhovateľ sa návrhom doručeným 28. novembra 2006 Okresnému súdu Bratislava III domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy 491,73 € s príslušenstvom z titulu neuhradenia odplaty za ním vykonané právne služby. Sťažovateľ uvádza,   že   prvý   úkon   vo   veci   samej urobil   porušovateľ   až po   viac ako 14 mesiacoch nečinnosti - 12. marca 2009 a konanie o návrhu na zámenu účastníkov konania na strane navrhovateľa trvalo neprimerane dlho, a to od 27. marca 2009 do 24. augusta 2010.   V nadväzujúcej   časti   sťažnosti   opisuje   dôvody,   pre   ktoré   sa   nemohli   uskutočniť pojednávania nariadené na 4. november 2010, 18. január 2011, 28. apríl 2011, 9. jún 2011, 4. október 2011 a 19. január 2012.

Sťažnosť pre zbytočné prieťahy v konaní „z dôvodu pokračujúceho stavu neistoty konania   od   r.   2006“ podal   sťažovateľ   najskôr   predsedovi   okresného   súdu,   súčasne   ho žiadajúc   o prijatie   účinných   opatrení   smerujúcich   k odstráneniu   prieťahov   zavinených súdom. Na uvedenú sťažnosť odpovedal predseda súdu 12. februára 2013, keď vyhodnotil podanú   sťažnosť   ako   dôvodnú.   Sťažovateľ   ďalej   v dôvodoch   svojej   sťažnosti   podanej ústavnému súdu uvádza:

„Porušovateľ   ústavne   nekonformne   zatajil   sťažovateľovi   listinné   dôkazy   založené pôvodným navrhovateľom do spisu v r. 2009 (č. l. 39, č. l. 41 spisu), tieto sťažovateľovi ani ku dnešnému dňu nedoručoval a ani nedoručil, takže sa sťažovateľ nemohol k ním vyjadriť. Postupom   porušovateľa   došlo   k   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), čo sťažovateľ zistil až nazretím do spisu č. k. 4 C 220/2008 a jeho sfotením na Okresnom súde Pezinok v r. 2012. Stav neistoty sťažovateľa o výsledok konania trvá už viac ako 6 rokov. Vec je po právnej a skutkovej stránke nezložitá, je jednoduchá. Sťažovateľ k prieťahom zavinených súdom neprispel... Z obsahu spisu č. k. 4 C 220/2008 je nesporným, že úkony súdu doposiaľ nesmerovali k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, teda doposiaľ nesmerovali k odstráneniu stavu neistoty sťažovateľa o výsledok konania. Sťažovateľ bol súdom vypočutý, porušovateľ však doposiaľ nepredvolal k vypočutiu štatutára nového navrhovateľa E. s. r. o.“.

Žiadané   finančné   zadosťučinenie   v sume   6   000   €   za   neefektívnu   činnosť   súdu sťažovateľ odôvodňuje nemajetkovou ujmou vyplývajúcou z „pocitu neistoty, bezmocnosti, obavy o výsledok konania, traumy z neprimerane dlhého súdneho konania (drobný spor), tým   mu   vzniknutej   morálnej   ujmy   v   kontexte   už   viac   ako   6   rokov,   významu   veci   pre sťažovateľa...“.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie: „1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   veta   prvá   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní č. k. 4 C 2202008 (pôvodne v konaní č. k. 40 Ro 2905/06, následne pod č. k. 12C 36/2007 vedenom na Okresnom súde Bratislava III) porušené bolo

2.   Okresnému   súdu   Pezinok   sa   prikazuje   konať   a   rozhodnúť   bez   zbytočných prieťahov

3. Mgr. Ing. J. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.000,- €..., ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

4. Mgr. Ing. J. S. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €... ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. E. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 220/2008.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že namietané konanie je nevyhnutné posudzovať ako celok, t. j. vrátane obdobia, v ktorom bol vo veci príslušný konať Okresný súd Bratislava III (t. j. od 28. novembra 2006 do 31. decembra 2007); vychádzajúc pritom zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej   súčasťou   prechodu   výkonu   súdnictva (v danom prípade na základe   zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov), je aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní   z odovzdávajúceho   súdu   na   nadobúdajúci   súd   (napr.   IV.   ÚS   218/08, III. ÚS 38/2010).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00), pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.

Zároveň však z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I.   ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00, I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 220/2008 zistil, že konanie začalo 28. novembra 2006 na Okresnom súde Bratislava III doručením   návrhu   vtedy   pôvodného   navrhovateľa,   na   základe   ktorého   Okresný   súd Bratislava III už 30. novembra 2006 vydal platobný rozkaz pod sp. zn. 40 Ro/2905/06, proti ktorému však sťažovateľ podal odpor podaním doručeným 28. decembra 2006. Okresný súd Bratislava III   vydal 5.   januára 2007 uznesenie,   ktorým uložil odporcovi   zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor. Vzhľadom na sťažovateľovu žiadosť o priznanie oslobodenia od súdnych   poplatkov   Okresný   súd   Bratislava   III   5.   marca   2007   vyzval   sťažovateľa na preukázanie jeho osobných, majetkových a zárobkových pomerov.

Po   prechode   výkonu   súdnictva   na   okresný   súd   1.   januára   2008   bola   vec elektronickou podateľňou pridelená 27. marca 2008 ako zákonnej sudkyni, ktorá vo veci vykonala prvý úkon 12. marca 2009 (pokyn na doručenie rovnopisov podaní sťažovateľa navrhovateľovi,   poverenie   vyššieho   súdneho   úradníka   na   rozhodnutie   o oslobodení od súdnych poplatkov). Okresný súd uznesením č. k. 4 C/220/2008-47 zo 16. júna 2009 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a prípismi z toho istého dňa žiadal pôvodného navrhovateľa a obchodnú spoločnosť E. s. r. o., ktorá mala pôvodného navrhovateľa v konaní nahradiť (ďalej len „navrhovateľ“), na preukázanie podmienok na pripustenie žiadanej zámeny účastníkov konania na strane navrhovateľa. Na ten istý účel žiadal okresný súd pôvodného navrhovateľa o doplnenie listinných dôkazov aj výzvami z 5. januára 2010, pričom medzi tým ho ešte uznesením č. k. 4 C/220/2008-67 z 29. októbra 2009 vyzval na odstránenie neurčitosti návrhu na začatie konania. Následne uznesením č. k. 4 C/220/2008-77 z 30. marca 2010 okresný súd pripustil zámenu účastníkov konania na strane   navrhovateľa,   proti   ktorému   sa   sťažovateľ   odvolal   a o jeho   odvolaní   rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.   3 Co 136/2010-87 z 10. augusta 2010. Dňa 24. augusta 2010 bolo vo veci nariadené prvé pojednávanie na 4. november 2010, ktoré bolo rovnako   ako   pojednávanie   nariadené   na   18.   január   2011   odročené   pre   ospravedlnenú neúčasť sťažovateľa z dôvodu jeho práceneschopnosti. Pojednávanie nariadené na 28. apríl 2011 bolo zase odročené na základe ospravedlnenia sťažovateľa pre kolíziu s termínom pojednávania vo   veci   vedenej   Okresným   súdom   Bratislava   I   pod sp.   zn. 7   C/175/2008 a z rovnakého   dôvodu   (kolízia   termínov   pojednávania)   bolo   odročené   aj   pojednávanie nariadené   na   9.   jún   2011.   Pojednávania   nariadené   zákonnou   sudkyňou   na   4.   október 2011, 19. január 2012 a 4. október 2012 boli zase odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. K dokazovaniu vo veci došlo len na pojednávaniach konaných 26. apríla 2012 a 24. júla 2012. Dňa 7. februára 2013 po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu bol zákonnou sudkyňou nariadený posledný termín pojednávania na 17. marec 2013, neskôr opravený na 12. marec 2013, na ktorom okresný súd v neprítomnosti sťažovateľa (a s jeho súhlasom)   vykonal   nariadené   pojednávanie,   ukončil   dokazovanie   vo   veci   a vyhlásil rozsudok,   ktorého   písomné   vyhotovenie   bolo   expedované   procesným   stranám   8.   apríla 2013.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   viackrát   poukázal   aj   na   to, že ak orgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to pri sťažnosti podanej v nadväznosti na to podľa čl. 127 ústavy viesť bez ďalšieho k jej prijatiu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Ak totiž všeobecný súd reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) prijme   opatrenia   smerujúce   k   zabezpečeniu   ochrany   jeho   základného   práva, zakladá   to   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (napríklad III. ÚS 209/2007, IV. ÚS 102/2012).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch podal predsedovi okresného súdu 15. januára 2013. Po podaní sťažnosti okresný súd nariadil pojednávanie na 12. marec 2013, na ktorom vo veci samej aj rozsudkom rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu začal vo veci konať intenzívnejšie a konanie na   prvom   stupni   zavŕšil   vydaním   meritórneho   rozhodnutia.   Ústavný   súd   na   základe uvedeného dospel k záveru, že už prostredníctvom tejto sťažnosti sa zabezpečila efektívna ochrana sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (8. marca 2012, pozn.) k prieťahom v namietanom konaní už nedochádzalo.

Na   podporu   záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127 ods. 1 ústavy vzal ústavný súd do úvahy aj ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03),   podľa   ktorej   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, môže vzniknuté prieťahy ospravedlniť len dočasne, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že priebeh namietaného konania bol postihnutý   nečinnosťou   okresného   súdu,   resp.   jeho   predchodcu   –   Okresného   súdu Bratislava III najmä v úvodnom období (od   mája 2007 do marca 2009), pričom následné rozhodovanie   o procesnom   návrhu   na   zámenu   účastníkov   konania   pred   prvým pojednávaním zase vykazovalo znaky neefektívneho konania (rozhodovanie o ňom trvalo okresnému súdu od 3. apríla 2009 do 30. marca 2010). S prihliadnutím na uvedené zistenia, ako aj na skutočnosť, že v rokoch 2008 až 2012 bol okresný súd postupne personálne posilnený z počiatočného stavu 4 sudcov okresného súdu na súčasný stav 16 aktívnych sudcov, možno   vzhľadom   na   argumentáciu   predsedu   okresného   súdu   vyjadrenú   v jeho odpovedi sťažovateľovi z 12. februára 2013 o objektívnych dôvodoch vzniku zbytočných prieťahov v úvodnom období po znovuzriadení okresného súdu (t. j. po 1. januári 2008) v danom   prípade   dočasne   ospravedlniť   prieťahy   vzniknuté   v dôsledku   nedostatočného personálneho obsadenia okresného súdu.

Ústavný   súd   ďalej   vzal   zreteľ   aj   na   skutočnosť,   že   v okolnostiach   prípadu   sa na doterajšej dĺžke súdneho konania vo významnej miere negatívne prejavila nemožnosť vykonať dokazovanie na pojednávaniach nariadených okresným súdom   na 4. november 2010, 18. január 2011, 28. apríl 2011, 9. jún 2011, a to z dôvodov (aj keď objektívnych) na strane sťažovateľa, za ktoré nemôže konajúci okresný súd niesť zodpovednosť.

Na tomto skutkovom základe ústavný súd konštatuje, že aj keď doterajšia činnosť okresného súdu v namietanom konaní nebola po celú jeho dobu optimálna (keďže v jeho doterajšom   priebehu   došlo   aj   k   obdobiam   neodôvodnenej   nečinnosti,   respektíve neefektívnej činnosti okresného súdu, pozn.), ale po podaní sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona   o   súdoch   predsedovi   okresného   súdu   došlo   k   náprave   (okresný   súd   do   dvoch mesiacov   od   jej   podania   vo   veci   meritórne   rozhodol,   pozn.),   dospel   k záveru   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti,   a   preto   ju   z tohto   dôvodu   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak by krajský súd na základe odvolania účastníkov konania rozsudok okresného súdu z 12. marca 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom jeho ďalší postup v namietanom konaní by nesmeroval plynule a efektívne k jeho právoplatnému skončeniu, sťažovateľovi nebude nič brániť opätovne podať v tejto veci ústavnému súdu sťažnosť pre porušenie označených práv.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013