znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 204/2012-18

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K. a MVDr. Z. K., obaja bytom P., zastúpených advokátkou   JUDr.   O.   M.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod sp. zn. 29 C 159/2007 a sp. zn. 9 C 132/02, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/80/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K. a MVDr. Z. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 24. februára 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   K.   a   MVDr.   Z.   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 29 C 159/2007 a sp. zn. 9 C 132/02, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co/80/2011.   Sťažnosť   bola   doplnená   podaním   doručeným ústavnému súdu 28. marca 2012.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „V mojej právnej veci vedenej na Okresnom súde v Prešove pod č. k. 9 C 132/2002 žalobcu S., a. s. P... o zaplatenie 13 397,10 Sk a o povolenie obnovy tohto konania pod č. 29 C 159/2007 mi bolo dňa 13. 2. 2012 doručené uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. 1. 2012, ktorým bolo odmietnuté moje odvolanie podané 25. 10. 2011 proti uzneseniu Okresného   súdu   v   Prešove   s   tým,   že   toto   bolo   údajne   podané   oneskorene.   Súčasne   v odôvodnení tohto uznesenia súd podrobne popisuje doručovanie zásielok žalovaným, ako aj dôvod ustanovenia opatrovníka žalovaným v konaní vo veci samej...

S týmto uznesením odvolacieho súdu a jeho odôvodnením sa však nestotožňujeme a trváme na tom, že pri doručovaní nám súdnych zásielok nebol dodržaný zákonný postup. Taktiež nebol zákonný dôvod na ustanovenie nám opatrovníka v uvedenom spore vo veci samej, ako ani dodržaný zákony postup pri jeho ustanovení. Sme toho názoru, že nemohol nám   byt   ustanovený   opatrovník,   ktorý   nepozná   danú   problematiku   ani   nás   samotných. Následkom takéhoto nezákonného postupu sme totiž boli v danom súdnom spore neúspešní tým, že sme neboli vôbec ako účastníci konania vypočutí a neboli zohľadnené ani naše písomné podania, predložené dôkazy a návrhy na vykonanie dôkazov, ako aj ďalšie návrhy na   prerušenie   súdneho   konania   z   dôvodu   podania   trestného   oznámenia   na   Krajskú prokuratúru v Prešove a i.

Z tohto dôvodu sme aj po rozhodnutí vo veci bez našej účasti, podali návrh na obnovu konania, ktorý však bol uznesením Okresného súdu v Prešove č. k. 29 C 159/2007 z 28.1.2009 zamietnutý. Toto rozhodnutie súdu nám nebolo doručené. Žalovaný v rade 1 toto si vyzdvihol na súde až 11. 10. 2011. Týmto dňom považujeme uvedené uznesenie súdu za doručené.   Proti   tomuto   uzneseniu   súdu   bolo   potom   podané   odvolanie   25.   10.   2011. Nestotožňujeme sa preto s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 9 Co/80/2011 zo dňa 12.   1.   2012   /ktorým   bolo   odvolanie   odmietnuté/   v   tom,   že   odvolanie   bolo   podané oneskorene s tým, že lehota na jeho podanie uplynula 2. 4. 2009...

Trváme teda na tom, Okresný súd v Prešove nesprávne rozhodol o našom návrhu na povolenie obnovy konania v našej neprítomnosti, ako aj nesprávne rozhodol vo veci samej - prebiehajúcej pod č. k. 9 C 132/02 v ktorej nám ustanovil opatrovníka z dôvodu našej údajnej nečinnosti. Ako vyššie uvádzame a ako to bolo aj bližšie uvedené v odvolaní proti uzneseniu súdu č. k. 29 C 159/2007 - 94 podanom 25. 10. 2011, nie je pravdou, že sme boli v konaní vo veci samej nečinní a že sme nereagoval i na výzvy súdu, ani na predvolania na pojednávania.

Stále   sa   totiž   zdržiavame   na   adrese   svojho   trvalého   bydliska   z   dôvodu   ťažkého zdravotného postihnutia žalovanej v 2. rade /manželky žalovaného v 1. rade, ktorý je jej opatrovateľom ustanoveným ÚPSVaR v P./. Preto namietame postup súdu v tom smere, že ustanovil nám v konaní opatrovníka tak ako vyššie uvádzame a trváme na tom, že týmto postupom súdu nám bola odňatá možnosť konať na súde, čím bolo porušené aj naše ústavné právo zaručené čl.   48 ods.   2   Ústavy SR   a   čl.   6 ods.   1 medzinárodného   Dohovoru   na spravodlivé konanie, podľa ktorých každý má právo na to. aby jeho vec bola spravod1ivo. verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach.

Namietam   tiež   vadnosť   napadnutého   uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k. 9 Co/80/2011 - z 12. 1. 2012 v tom, že v jeho úvode je uvedené že o odvolaní žalovaného v 1. rade rozhodol súd zhodou hlasov členov senátu, avšak senát v ňom vymenovaný nie je. Nakoľko nemáme inú právnu možnosti brániť sa uvedenému nezákonnému postupu súdu a domáhať sa ochrany svojich základných občianskych práv, v zmysle § 127 ods. 1 Ústavy SR podávame túto sťažnosť...“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že „konaním Okresného súdu v Prešove č. k. 29 C 159/2007 a 9 C 132/02, ako aj konaním Krajského súdu   v   Prešove   č.   k.   9   Co/80/2011   došlo   k   porušeniu   základného   ústavného   práva sťažovateľa   -   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   medzinárodného Dohovoru“.

Domáhajú sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľom pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (v danom prípade všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 55/05, II. ÚS 76/06).

Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp.   podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   ako   prostriedku   ochrany   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd je aj zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

1.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   predmetom   je   predovšetkým   namietané porušenie označených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v právnej veci sťažovateľov vedenej pod sp. zn. 9 C 132/02, ale tiež aj v konaní o povolenie obnovy tohto konania, ktoré prebiehalo na okresnom súde pod sp. zn. 29 C 159/2007 a krajskom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/80/2011.

Ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   napadnuté   konanie   pod   sp.   zn. 9 C 132/02 bolo právoplatne skončené 4. júna 2004.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sa o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa   údajného   nezákonného   postupu   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   dozvedeli najneskôr 6. júna 2007, keď podali návrh na povolenie obnovy konania.

Sťažnosť však   ústavnému   súdu   podali   až vo   februári   2012,   t.   j.   v   čase,   keď   už nepochybne uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, teda ich sťažnosť proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 132/02 je podaná oneskorene. Z tohto dôvodu preto ústavný súd ich sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Okrem toho ich námietky smerujúce k tomu, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 132/02 im bola odňatá možnosť konať pred súdom, boli zákonným dôvodom na podanie odvolania nadriadenému súdu [§ 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)],   prípadne   neskôr   aj   dovolania   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   [§   237   písm.   f)   OSP],   ktoré   však,   ako   vyplýva   z   ich   sťažnosti, sťažovatelia nevyužili, ale s námietkou porušenia svojich práv, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom, sa priamo obrátili na ústavný súd.

Z uvedeného dôvodu tiež nie je na meritórne rozhodovanie o sťažnosti v tejto časti daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Sťažovatelia   taktiež   namietali   v   odôvodnení   sťažnosti   aj   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu   pod sp.   zn.   29   C 159/2007 a krajského   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 9 Co/80/2011, ktorým chceli dosiahnuť zmenu právoplatného rozsudku okresného súdu   sp. zn.   9   C   132/02   zo   7.   apríla   2012   prostredníctvom   mimoriadneho   opravného prostriedku, a to návrhu na povolenie obnovy konania.

Sťažovatelia   svoj   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   odôvodnili   dôvodmi uvedenými   v   §   228   ods.   1   písm.   a)   a   b)   OSP   v   platnom   a relevantnom   čase   na   tom skutkovom základe, že v pôvodnom konaní neboli vykonané všetky dôkazy a okresný súd procesne pochybil, keď konal v ich neprítomnosti a rozhodol bez ich vypočutia, čím im odňal možnosť konať pred súdom.

O ich návrhu z 1. júna 2007 rozhodol okresný súd uznesením z 28. januára 2009 tak, že zamietol ich návrh na povolenie obnovy konania (v spise je vyznačená právoplatnosť tohto rozhodnutia 3. apríla 2009 na č. l. 94).

Dňa 25. októbra 2011 sťažovateľ v prvom rade podal proti uzneseniu okresného súdu z 28. januára 2009 odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením z 12. januára 2012 rozhodol tak,   že   odvolanie   zamietol   s   odvolaním   sa   na   §   47   ods.   2   OSP   a   ďalšie   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   (§ 45   ods.   2   a   §   57   ods.   1   a   3)   a   tiež   §   33b   ods.   4 Občianskeho zákonníka ako oneskorené podané.

Ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   v   konaní o   návrhu   na obnovu   konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím   vo   veci.   Takéto   rozhodnutie   už   bolo   totiž   vydané   v   pôvodnom   konaní, v zmysle   §   159   ods.   1   OSP   predstavuje   prekážku   veci   rozhodnutej   a   túto   nemožno prejednávať znova. Prekážka veci rozhodnutej odpadne len nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania podľa § 235 ods. 1 OSP, keď súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prejedná. V tomto štádiu už preto ide o rozhodovanie o občianskom práve alebo   záväzku,   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v   primeranej   lehote   právoplatným rozhodnutím   o   návrhu   na   zmenu   rozhodnutia   vydaného   v   pôvodnom   konaní,   a   teda aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pri obnove konania podľa Občianskeho súdneho poriadku môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru)   porušené   len   v   štádiu   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   o   povolení obnovy konania (napr. III. ÚS 191/02), čo však nie je prípad sťažovateľov, pretože ich návrh bol zamietnutý.

Tu   je   potrebné   tiež   uviesť,   že   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   doterajšej   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo   nesúvisia   s   rozhodnutím   o   právach   a   záväzkoch   občianskoprávneho   charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (bližšie Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2003, 369 – 370 s.).

Z dôvodu,   že už uvedené námietky sťažovateľov sa javia vzhľadom   na uvedené skutočnosti ako nedôvodné a ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom všeobecných   súdov   a namietaným   porušením   práv   sťažovateľov   v   konaní   o povolení obnovy konania, ich sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012