znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 204/2011-32

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3.   mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   G.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   7   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky,   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   1,   2   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva podľa čl. 37 ods.   3 Listiny základných práv a slobôd,   základného práva podľa   čl. 38 ods.   2 Listiny základných a práv a slobôd, práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2010 (po doplnení 7. januára 2011 a 10. januára 2011) doručená sťažnosť M. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva podľa čl. 47 ods. 1, 2 a 3 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva podľa čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny, práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru a čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní (ďalej len „európsky dohovor o vydávaní“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 6/2010 z 22.   septembra   2010   bolo   zamietnuté   jeho   odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 23/08 z 10. novembra 2009.

Porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy videl sťažovateľ v tom, že krajský súd sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania trestnej činnosti (trestné činy vrážd), za čo mu bol uložený aj trest, a to napriek tomu, že došlo k porušeniu „zásady špeciality vyplývajúcej z trestného   poriadku   v čase,   kedy   nebol   daný   súhlas   Českej   republiky   na   moje   trestné stíhanie“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   uviedol,   že   na   základe   rozhodnutia   ministra spravodlivosti Českej republiky „Č. j. 794/2003-MO-M“ z 18. júla 2003 bol na základe žiadosti slovenských justičných orgánov vydaný z Českej republiky na výkon zvyšku trestu odňatia slobody. Sťažovateľ uviedol, že odvtedy neopustil väznicu ani na jeden deň, pričom 26. októbra 2006 mu mal uplynúť trest, pre výkon ktorého bol z Českej republiky vydaný.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   mu   bolo   15.   februára 2006   vznesené   obvinenie   za „skutok K.“ a v tejto veci bol 24. októbra 2006 vzatý do väzby, a to napriek tomu, že súhlas na trestné stíhanie pre tento skutok dal Vrchný súd v Prahe (ďalej len „vrchný súd“) až 2. mája 2007.

Pokiaľ išlo o skutky „poškodených F., S.“, sťažovateľ sa vyjadril, že za tieto mu bolo vznesené obvinenie 25.   októbra   2006   a súhlas na trestné   stíhanie za   tieto   skutky   vydal vrchný súd až 26. januára 2007.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ dodal:„Zdôrazňujem a dávam do pozornosti, že v tomto období som bol súvislé na území Slovenska v slovenských väzniciach a bol som teda orgánom činným v trestnom konaní kedykoľvek   k   dispozícii.   Proti   vzatiu   do   väzby   rozhodnutím   Okresného   súdu   Banská Bystrica zo dňa 24. 10. 2006 som podal sťažnosť, následne som bol pre porušenie zásady špeciality dňa 2. 1. 2007 Krajským súdom Banská Bystrica prepustený z väzby na slobodu, avšak na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu (hoci som bol na území Slovenska), ktorý na mňa vydal dňa 22. 12. 2006 OS v Prešove, ktorým žiadal v ČR súd súhlas na dodatočné stíhanie, som bol vzatý do väzby, v ktorej som sa nachádzal súvislé až do právoplatného rozhodnutia vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 T 23/08, ktoré sa stalo právoplatným v dôsledku rozhodnutia KS Prešov z 22. 9. 2010 6 To 6/10... Jednoducho povedané to, že všetky úkony vrátane vznesenia obvinenia proti mne sťažovateľovi až do doby, kedy získali orgány činné v trestnom konaní súhlas na trestné stíhanie mňa, sťažovateľa, sú nezákonné, právne neúčinné, lebo sú v rozpore s platným právom, a to Trestným poriadkom (§ 9 Tr. por.),   Dohovorom   o vydávaní   uverejnenom   v   Oznámení   Federálneho   ministerstva zahraničných vecí pod č. 549/1992 Zb., ale najmä v rozpore s Ústavou SR - čl. 17 ods. 2, 5 Ústavy SR... Znamená to, že pokiaľ Česká republika neudelí dodatočný súhlas na trestné stíhanie k trestným činom, ktoré neboli predmetom pôvodnej žiadosti o vydanie, ktoré vyšli najavo až po vydaní mňa, sťažovateľa, na výkon trestu z cudziny, nemožno vykonať úkony trestného konania k týmto činom s výnimkou prípadu, ak sa vydaná osoba sama vzdala uplatnenia zásady špeciality podľa § 496 ods. 2 písm. d) Tr. por. K tomuto ma však nikto nevypočul...   Ja,   sťažovateľ,   tvrdím,   že   všetky   úkony   od   vznesenia   obvinenia   vrátane uznesení o vznesení obvinení (15. 2. 2006 a 25. 10. 2006) až do doby, kedy získali slovenské orgány činné v trestnom konaní súhlas na moje trestné stíhanie (26. 1. 2007 a 2. 5. 2007) sú pre trestné konanie nepoužiteľné... Absolútne boli zbytočné Európske zatýkacie rozkazy, pretože ak slovenské orgány činné v trestnom konaní chceli rozširovať trestné stíhanie proti mne, sťažovateľovi, za ďalšie skutky, mal takto vo veci konať (požiadať o dodatočný súhlas) Okresný súd v Trenčíne ako súd príslušný, ktorý vydal na mňa Európsky zatýkací rozkaz pre ďalší výkon trestu odňatia slobody, lebo jeho sudca bol mojím zákonným sudcom, ktorý ma mal vypočuť ku skutočnostiam, či sa mienim vzdať práva zásady špeciality a potom mal podľa môjho stanoviska konať.“

K porušeniu zásady špeciality sťažovateľ v doplnení sťažnosti okrem iného uviedol: „V   zmysle   citovaného   českého   trestného   poriadku   §   389   ods.   5   Trestního   řádu platného v dobe môjho vydania do doby než dožiadaný štát vydá dodatočný súhlas so stíhaním pre ďalšie trestné činy, možno v konaní ohľadom týchto trestných činov vykonávať len neodkladné alebo neopakovateľné úkony. O takúto situáciu sa na mojej strane však nejedná... Nielenže však orgány činné v trestnom konaní vznášali obvinenia (ČVS: PPZ- 3/BOK-S-I-2007 z 21. 2. 2007, ČVS: PPZ 13/BOK-S-I-2005 z 22. 12. 2005, ČVS: PPZ- 1/BOK-S-I-2006   z   4.   4.   2006,   ČVS:   PPZ-6/BOK-S-I-2006   z   15.   2.   2006,   ČVS:   PPZ- 14/BOK-S-I-2006 z 25. 10. 2006) evidentne pred súhlasom Vrchného súdu v Prahe z 26. 1. 2007 a 2. 5. 2007, ale naviac konali a konala aj prokuratúra, keď rozhodovala ohľadom opravného   prostriedku   -   sťažnosti   ohľadom   jednotlivých   skutkov   kladených   mi   za   vinu svojím rozhodnutím. Už samotné vznesenie obvinenia je úkonom, ktorým došlo k zásahu do ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní... Ja, sťažovateľ, poukazujem aj na § 12   ods.   1   zákona   o   Európskom   zatýkacom   rozkaze   v   inkriminovanom   čase   zákona č. 403/2004 Z. z. (t. č. zák. č. 154/2010 Z. z.), z ktorých ustanovení vyplýva, že osoba, ktorá bola vydaná do SR na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu nesmie byť bez súhlas vykonávajúceho štátu stíhaná a odsúdená... ani nesmie byť inak obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním do Slovenskej republiky, na ktoré sa Európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval... Ak teda podľa § 12 ods. 1 zák. č. 403/2004 Z. z. a § 496 ods. 1 Tr. por. osobu nemožno stíhať bez predchádzajúceho súhlasu, tak potom aj Európsky zatýkací rozkaz je úkonom, ktorý nebol vydaný v súlade s ustanovením a právnym poriadkom   dožiadajúcej   strany...   pri   mojej   extradícii   a   dodatočnom   súhlase   na   ďalšie konanie   nebolo   postupované   v   zmysle   §   496   ods.   4   Tr.   por.,   lebo   som   nebol   poučený a vypočutý súdom, ktorý na mňa vydal zatýkací rozkaz, a to v tom smere, či sa nechcem vzdať zásady špeciality, preto mám za to, že bol porušený čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 4 ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovateľ   súčasne   namietal   porušenie   čl.   6   ods.   1,   2   a 3   písm.   d)   dohovoru v súvislosti   s porušením   zásady   rovnosti   zbraní,   pretože   podľa   jeho názoru   krajský   súd „neakceptoval a zákonom relevantným postupom nehodnotil znalecké posudky, ktoré boli vypracované na základe požiadania mňa, sťažovateľa, ako účastníka konania v postavení obvineného“.

Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ okrem iného konštatoval: «Primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súd však na dôkazy mnou, sťažovateľom, predložené neprihliadal a   s   touto   otázkou   sa   nevyrovnal   ani   odvolací   súd.   Zdôrazňujem   skutočnosť,   že psychológovia, a to znalec prof. PhDr. A. H., PhD, ma nikdy osobne nevyšetril, tiež nie znalec   PhDr.   M.   Na   druhej   strane   ma   spôsobom   zodpovedajúcim   odbornému   prístupu vyšetrila Doc. PhDr. G. na základe mojej požiadavky, ktorá znalkyňa pôsobí v oblasti jej odbornosti viac ako 30 rokov. Na svoje náklady som zabezpečil znalecké posudky PhDr. K. N.,   CSc.   znalca z odboru K.,   ktorý konštatoval,   že závery prof.   PhDr.   A.   H.,   PhD.   sú neakceptovateľné... Súdom, a to či už súdu prvého stupňa alebo odvolaciemu súdu nič nebránilo vypočuť spracovateľov posudkov, ktoré som predložil ako znalcov ad hoc, po vzatí do zákonom predpísaného sľubu. Rôzna argumentácia za rôznych situácií súdmi v tomto smere, že českých znalcov neakceptuje je porušením princípu rovnosti zbraní a v tejto nadväznosti aj na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... To isté sa týka znaleckých posudkov a dodatkov k týmto prof. MUDr. M. H., CSc. a Doc. Ing. M. J., PhD., ktoré boli predložené súdu a ktoré súd jednoducho nechal „bokom“ (do spisu doložené dodatky týchto znalcov). Aj títo znalci rozporovali tvrdenia závery slovenských znalcov z ich odborov, ktorí vykonali znalecké posudky v prípravnom konaní a boli pribratí políciou (vyšetrovateľom). Postup súdov   nezodpovedá   nielen   pravidlám   kontradiktórneho   procesu   ale   rozhodne   ani   nie pravidlám   spravodlivého   procesu   pri   zachovaní   rovnosti   zbraní...   Nevykonanie   mnou navrhnutých   dôkazov   postavilo   mňa,   sťažovateľa,   ako   procesnú   stranu   do   jasne nevýhodnejšej pozície oproti procesnej strane, ktorou je prokurátor.»

V doplnení   sťažnosti   sťažovateľ   rozšíril   svoje   argumenty   vo   vzťahu   k porušeniu zásady rovnosti zbraní:„Preto   za   najvážnejšie   porušenie   môjho   práva   považujem,   že   tie   návrhy,   ktoré navrhla obhajoba po prednese konečných návrhov, ktoré dôkazy sa nachádzajú v spise, boli ignorované, k týmto odvolací senát už neprihliadal (str. 12 Uznesenia 6 To 6/10-13280 prvý odstavec dôvodov odvolacieho rozhodnutia súdu). Išlo o listy B. A., J. K. a K. M. Súd sa mal zaoberať v čase vyhlásenia svojho rozhodnutia všetkým tým, čo sa nachádzalo v spise a bolo procesne relevantným spôsobom doručené.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ zároveň dodal: „Za postup porušujúci základné práva a slobody (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) považujem aj ustálenie NS SR v rozsudku z 11. 11. 2008 2To 1/2008 vo veci B. A. v podobe a tak ako som bol ja, sťažovateľ, v konaní 3 T 23/08 OS Prešov uznaný vinným za ten istý skutok. Najmä skutočnosť, že ohľadom tohto skutku sa čakalo na právoplatné odsúdenie B. A. v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 2 T 31/2001 v spojení s rozsudkom NS SR zo dňa 11. 11. 2008 sp. zn. 2 To 1/08. V predmetnej veci treba vidieť, že vylúčenie veci na samostatné konanie v trestných veciach má vplyv na postavenie účastníka v súdnom konaní a porušuje jeho základné práva na súdnu ochranu v tom, že prejudikuje otázku viny prv ako je vo veci samej rozhodnuté, a to k jednému a tomu istému skutku.“

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ argumentoval aj takto:

„V celom mojom trestnom konaní sa samozrejme považujú za ťažiskové výpovede svedkov, ktoré boli hodnotené aj pri uznaní mojej viny, pričom ale v ich výpovediach tak ako to vyplýva zo zápisníc z hlavného pojednávania absentuje pri vypočúvaní svedkov ich výslovné vyhlásenie, že svoje právo odoprieť vypovedať nevyužívajú, čo znamená, že ak takéto poučenie neexistuje, ide o dôkaz nezákonný v tomto konaní.“

Sťažovateľ   sa   domnieval,   že   vo   veci   konajúce   súdy   nevykonali   niektoré   dôkazy spôsobom súladným so zákonom, pričom v tejto súvislosti vyjadril tento názor:

«Chcem zdôrazniť, že ak svedkovia vypočutí v mojej veci boli za prejednávané skutky sami stíhaní a došlo k zastaveniu a odloženiu trestného stíhania u týchto osôb, ktorí sa sami doznávajú k účasti na predmetných skutkoch, sú osobami v postavení svedkov, u ktorých je veľmi   dôležité,   aby   boli   poučení   o   svojich   právach   zrozumiteľne   a   zákonne   (R   NS   SR 60/2003-I.).   Právo   svedka   odoprieť   výpoveď,   ak   by   svojou   výpoveďou   spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo osobám uvedeným v ustanovení § 130 ods. 2 veta prvá Tr. por. je dôsledkom ústavnej ochrany pred takouto povinnosťou - čl. 47 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 37 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Táto zásada má prednosť pred dosiahnutím účelu trestu trestného konania, a to aj za takej situácie, ak by v konkrétnej veci táto situácia mohla viesť k dôkaznej núdzi.

Štrasburské orgány ochrany práva hodnotia ako porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 ak na hlavnom pojednávaní bola len prečítaná výpoveď svedka, ktorého výpoveď mala rozhodujúcu alebo významnú, či aspoň „určitú“ úlohu pri uznaní obvineného za vinného, dôkaz nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom, riadnym zákonným poučením pri vyhodnotení a rešpektovaní všetkých dôkazov, ktoré došli do spisu do vynesenia konečného rozhodnutia.»

Okrem toho sťažovateľ namietal, že medzi ústnym vyhlásením uznesenia krajského súdu a jeho písomným vyhotovením existujú isté nezrovnalosti. Napríklad pri vyhlásení uznesenia   krajský   súd   namiesto   čl.   14   európskeho   dohovoru   o vydávaní   použil   čl.   12. Sťažovateľ   súčasne   poukázal   na   to,   že   pri   ústnom   vyhlásení   uznesenia   krajský   súd konštatoval, že Trestný poriadok je v otázkach vydávania osôb na trestné stíhanie v rozpore s európskym dohovorom o vydávaní. Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd v takomto prípade iniciovať konanie na ústavnom súde o súlade právnych predpisov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1) Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 9. 2010 6 To 6/10 bol porušený článok čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2, čl. 17 ods. 2, 5, čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3, 38 ods. 2 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 5 ods. 1 Európskeho dohovoru a čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní.

2) Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6 To 6/10 zo dňa 22. 9. 2010 a prikazuje, aby M. Č. bol neodkladne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

3) Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť M. Č. trovy konania v sume 231,08 EUR (dvestotridsaťjeden eur osem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

V doplnení sťažnosti sťažovateľ upresnil bod 1 petitu takto:„Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 9. 2010 6 To 6/10 bol porušený aj čl. 46 ods. 1 ústavy SR v nadväznosti na čl. 1 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 47 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 17 ods. 1Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. d) Dohovoru.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a európskeho dohovoru o vydávaní uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 6/10 z 22. septembra 2010.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa odseku 2 označeného článku Slovenská   republika   uznáva   a   dodržiava   všeobecné   pravidlá   medzinárodného   práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy   preniesť   výkon   časti   svojich   práv   na   Európske   spoločenstvá   a   Európsku   úniu. Právne   záväzné   akty   Európskych   spoločenstiev   a   Európskej   únie   majú   prednosť   pred zákonmi   Slovenskej   republiky.   Prevzatie   právne   záväzných   aktov,   ktoré   vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   uväznenie   po   odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne   práva:   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 14 európskeho dohovoru o vydávaní proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude vedené trestné stíhanie, nebude odsúdená ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej osobná sloboda s výnimkou nasledujúcich prípadov:

(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí. Žiadosť o súhlas bude podaná spolu s dokladmi uvedenými v článku 12 a protokolom obsahujúcim výpoveď vydanej osoby k danému   trestnému   činu.   Súhlas   bude   daný,   pokiaľ   trestný   čin,   pre   ktorý   sa   žiada o vydanie, podlieha vydaniu v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru.

Podľa čl. 12 ods. 2 európskeho dohovoru o vydávaní k žiadosti sa priloží:(a) originál alebo overená kópia vykonateľného rozsudku o treste alebo rozhodnutia o uložení ochranného opatrenia alebo príkazu na vzatie do väzby, alebo iného príkazu, ktorý má rovnaký účinok a bol vydaný v súlade s konaním ustanoveným právnym poriadkom dožadujúcej strany;

(b) opis trestných činov, pre ktoré sa vydanie žiada; čo najpresnejšie uvedenie času a miesta ich spáchania, právnej kvalifikácie a odkazu na príslušné právne predpisy; (c) kópia príslušných právnych predpisov a tam, kde to nie je možné, vyhlásenie o právnom   stave   a   čo   najpresnejší   opis   žiadanej   osoby   spolu   s   akoukoľvek   ďalšou informáciou, ktorá pomôže zistiť jej totožnosť a štátne občianstvo.

III.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   a jej   doplnenia   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že námietky sťažovateľa je potrebné zhrnúť do týchto bodov:

1. Sťažovateľ namietal porušenie zásady špeciality v súvislosti s vykonaním úkonov trestného   konania   v súvislosti   so   skutkami,   z ktorých   bol   obvinený   pred   získaním dodatočného súhlasu na jeho trestné stíhanie z Českej republiky, z ktorej bol v roku 2003 vydaný na Slovensko pre účely vykonania zvyšku trestu odňatia slobody.

2. Sťažovateľ namietal porušenie zásady rovnosti zbraní, pretože podľa jeho názoru krajský súd preferoval dôkazy získané v jeho neprospech a na dôkazy, ktoré predložil na svoju   obhajobu   on,   odvolací   súd   buď neprihliadol,   alebo   ich   podľa   jeho   názoru   úplne ignoroval.

3.   Sťažovateľ   namietal,   že   vo   vzťahu   ku   „skutku   K.“   bola   otázka   jeho   viny prejudikovaná   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn. 2 T 31/2001   v spojení   s rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 1/08 z 11. novembra 2008.

4.   Sťažovateľ   súčasne   namietal   nezákonnosť   vykonania   niektorých   dôkazov všeobecným súdom, ktoré podľa jeho vyjadrenia boli použité na ustálenie jeho viny.

5. Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že uznesenie krajského súdu trpí aj takými vadami, ktoré   spočívajú   v nezrovnalostiach   medzi   jeho   ústnym   vyhlásením   a písomným vyhotovením.

Ústavný súd zistil, že rozhodnutím ministra spravodlivosti Českej republiky „č. j. 794/2003-MO-M“ z 18. júla 2003 bol sťažovateľ vydaný do Slovenskej republiky na výkon zvyšku   trestu   odňatia   slobody,   pričom   od   6. augusta   2003 až do   súčasnosti   sťažovateľ vykonával nepretržite trest a väzbu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby (ďalej len „ústav“).

Dňa 22. decembra 2006 okresný súd pod sp. zn. 0 Tp 142/06 vydal európsky zatýkací rozkaz z dôvodu potreby rozšírenia súhlasu Českej republiky na trestné stíhanie sťažovateľa za „skutky F. a S.“.

Uznesením Mestského súdu v Prahe (ďalej len „mestský súd“) sp. zn. Nt 460/2006 z 19. januára 2007 v spojení s uznesením vrchného súdu sp. zn. 7 To 10/2007 z 26. januára 2007 bol udelený dodatočný – rozšírený súhlas na vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Slovenskej republiky za trestné činy vraždy, ktorých sa sťažovateľ dopustil (ústavný súd vychádza z toho, že sťažovateľ už bol za tieto skutky právoplatne odsúdený, pozn.) vo vzťahu k poškodeným F. a S. Za tieto skutky bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie 25. októbra 2006.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 142/06 z 2. februára 2007 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 2/2007 z 12. februára 2007 vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť od 1. februára 2007. V tomto čase sa sťažovateľ nachádzal vo výkone väzby. Dňa 2. marca 2007 okresný súd pod sp. zn. 0 Tp 20/07 vydal Európsky zatýkací rozkaz z dôvodu potreby rozšírenia súhlasu Českej republiky na trestné stíhanie sťažovateľa za „skutky Š., L., S. a P., O. a K.“.

Uznesením   mestského   súdu   sp.   zn.   Nt   413/2007   z 19.   apríla   2007   v spojení s uznesením vrchného súdu sp. zn. 7 To 42/2007 z 2. mája 2007 bol udelený dodatočný – rozšírený súhlas na vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do   Slovenskej   republiky za trestné činy vraždy, ktorých sa sťažovateľ dopustil vo vzťahu k poškodeným Š., L., S., P., O. a K. Za tieto skutky bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie v dňoch 21. februára 2007, 4. apríla 2006, 22. decembra 2005, 27. októbra 2005 a 15. februára 2006.

Všetkých skutkov sa sťažovateľ dopustil pred rokom 2003, to znamená pred vydaním do Slovenskej republiky.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 23/08 z 10. novembra 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania uvedených skutkov (okrem „skutku O.“) – teda trestných činov vraždy formou spolupáchateľstva, za čo mu bol uložený súhrnný výnimočný trest odňatia slobody na doživotie so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ a jeho matka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 tak, že ich zamietol.

Sťažovateľova   matka   v odvolaní   namietala,   že   vykonaným   dokazovaním   nebola preukázaná vina sťažovateľa, uložený trest považovala za nespravodlivý a žiadala, aby bol oslobodený spod obžaloby.

Sťažovateľ v odvolaní a jeho doplneniach, ktoré podal sám, ale aj prostredníctvom svojich obhajcov, tvrdil, že v prípade trestného stíhania za skutky, na ktoré bol zo strany slovenských justičných orgánov žiadaný dodatočný súhlas Českej republiky, bola porušená zásada   špeciality.   Okrem   toho   sťažovateľ   namietal   vykonané   dokazovanie   –   výsluchy svedkov   v jeho   neprospech, preferovanie   dôkazov   protistrany,   závery   znaleckého dokazovania a v tomto smere neprihliadnutie na dôkazy ním predložené.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí podrobne vyjadril k jednotlivým skutkovým a právnym problémom.

K   námietkam uvedeným v   bode 1 (namietané porušenie zásady špeciality)

Podľa   §   489   ods.   1   Trestného   poriadku   vyžiadať   obvineného   z   cudziny   môže ministerstvo spravodlivosti na žiadosť súdu, ktorý vydal zatýkací rozkaz podľa § 490.

Podľa § 490 ods. 1 Trestného poriadku ak sa obvinený zdržiava v cudzine a ak je potrebné ho vyžiadať, vydá proti nemu predseda senátu príslušného súdu zatýkací rozkaz (ďalej len „medzinárodný zatýkací rozkaz“). V prípravnom konaní vydá sudca pre prípravné konanie medzinárodný zatýkací rozkaz na návrh prokurátora.

Podľa § 494 ods. 2 Trestného poriadku ak nejde o vydanie na výkon trestu, sudca je povinný   obvineného   do   48   hodín   a   pri   obzvlášť   závažných   zločinoch   do   72   hodín   od odovzdania vypočuť a rozhodnúť o väzbe.

Podľa § 496 ods. 1 Trestného poriadku proti vydanej osobe nebude vedené trestné stíhanie pre iné trestné činy spáchané pred jej vydaním než pre tie, pre ktoré bola vydaná.

Podľa § 496 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku odsek 1 sa nepoužije, ak dožiadaný štát sa vzdá uplatnenia zásady špeciality, alebo udelí dodatočný súhlas na trestné stíhanie pre ďalšie trestné činy.

Podľa čl. 496 ods. 6 Trestného poriadku na podanie žiadosti o dodatočný súhlas dožiadaného   štátu   s   trestným   stíhaním   pre   iný   trestný   čin,   než   ktorý   bol   predmetom pôvodnej žiadosti o vydanie, sa použijú primerane ustanovenia § 489 a § 490.

Podľa   §   10   ods.   1   zákona   č.   403/2004   Z.   z.   o   európskom   zatýkacom   rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o EZR“) ak sa obvinený zdržiava v cudzine, existuje predpoklad, že by sa mohol zdržiavať v inom členskom   štáte, a ak ho treba vyžiadať, predseda   senátu alebo sudca príslušného súdu súčasne s medzinárodným zatýkacím rozkazom podľa Trestného poriadku vydá európsky zatýkací rozkaz podľa tohto zákona.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o EZR osoba, ktorá bola vydaná do Slovenskej republiky na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného slovenským orgánom, nesmie byť bez   súhlasu   vykonávajúceho   štátu   v   Slovenskej   republike   stíhaná,   odsúdená   alebo podrobená ochrannému opatreniu spojenému s pozbavením osobnej slobody ani nesmie byť inak   obmedzená   jej   osobná   sloboda   za   trestné   činy,   ktoré   spáchala   pred   vydaním   do Slovenskej republiky, na ktoré sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval (zásada špeciality).

Podľa § 12 ods. 2 písm. g) zákona o EZR vydaná osoba môže byť stíhaná, odsúdená alebo podrobená ochrannému opatreniu alebo môže byť jej osobná sloboda inak obmedzená aj pre trestné činy spáchané pred vydaním, pre ktoré nebola vydaná, ak vykonávajúci štát sa vzdal uplatnenia zásady špeciality podľa rámcového rozhodnutia alebo sa jej vzdal justičný orgán tohto štátu, alebo tento orgán udelil súhlas so stíhaním pre iné trestné činy spáchané pred vydaním alebo na výkon trestu pre takýto trestný čin.

Podľa § 12 ods. 4 zákona o EZR ak má byť osoba stíhaná pre trestný čin spáchaný pred vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodného európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo sa   má voči   nej vykonať trest   odňatia   slobody,   alebo ochranné opatrenie,   ktoré jej   boli uložené   súdom   Slovenskej   republiky   pred   jej   vydaním,   a   nebol   predmetom   pôvodného európskeho   zatýkacieho   rozkazu,   na   podanie   žiadosti   o   dodatočný   súhlas   s   trestným stíhaním alebo výkonom trestu alebo ochranného opatrenia sa použijú primerane odseky 1 až 3 a § 10.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku a zákona o EZR vyplýva, že z cudziny možno vyžiadať na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu   vydaného   príslušným   súdom   len   osobu,   proti   ktorej   sa   vedie   trestné   stíhanie (obvinený).   Takúto osobu   však nemožno stíhať odsúdiť   ani jej   nesmie   byť obmedzená osobná sloboda za iné skutky, ktorých sa dopustila pred vydaním a na ktoré sa vydanie nevzťahovalo,   samozrejme,   okrem   istých   výnimiek,   medzi   ktoré   je   potrebné   zaradiť   aj dodatočný   súhlas   štátu,   ktorý   takúto   osobu   Slovenskej   republike   vydal   [§   496   ods.   2 písm. c) Trestného poriadku, § 12 ods. 2 písm. g) zákona o EZR]. V prípade, ak Slovenská republika žiada o dodatočný súhlas na trestné stíhanie, postupuje sa v súlade s príslušnými medzinárodnými   zmluvami   a   primerane   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku   a zákona o EZR, ktoré upravujú proces pôvodnej extradície, teda konania, keď bol daný prvotný súhlas cudzieho štátu na konkrétny účel trestného konania.

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade bol sťažovateľ v júli 2003 vydaný z Českej   republiky   na   Slovensko   na   výkon   zvyšku   trestu   odňatia   slobody.   V priebehu októbra 2005 až februára 2007 boli sťažovateľovi vznesené obvinenia za trestné činy vraždy formou spolupáchateľstva. V dňoch 22. decembra 2006 a 2. marca 2007 okresný súd vydal európske   zatýkacie   rozkazy   z dôvodu   potreby   udelenia   dodatočného   súhlasu   Českej republiky na trestné stíhanie za trestné činy, ktoré sťažovateľ spáchal pred rokom 2003, teda pred vydaním z Českej republiky. Vrchný súd udelil dodatočné súhlasy na trestné stíhanie sťažovateľa za označené skutky svojimi rozhodnutiami z 26. januára 2007 a 2. mája 2007. Podľa vyjadrenia krajského súdu úkony trestného konania v trestných veciach sťažovateľa, ktoré boli vykonané pred získaním dodatočného súhlasu z Českej republiky, boli všetky zopakované.

Hlavným zmyslom zásady špeciality pri vydávaní obvinených osôb z cudzieho štátu je   ochrana   týchto   osôb   pred   neočakávanými   zásahmi   orgánov   verejnej   moci. Neočakávanými nie v tom zmysle, aby osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania pred vydaním z cudzieho štátu, bola absolútne chránená pred objasnením či zistením protiprávnej činnosti a spravodlivým trestom. Preto neočakávané zásahy zo strany orgánov verejnej moci v tomto zmysle je potrebné vnímať ako také, ktoré by osobu obvinenú z trestnej činnosti a za daných okolností chránenú jurisdikciou cudzieho štátu svojvoľne a nezákonne zbavili tejto ochrany a ktoré by zároveň predstavovali akúsi „spreneveru“ súhlasu cudzieho štátu udeleného na predtým jasne vymedzený účel.

Z dôvodu, aby orgánom činným v trestnom konaní a súdom bolo umožnené plniť hlavný   účel   trestného   konania   (objasnenie   trestných   činov   a spravodlivé   potrestanie páchateľov), právny poriadok Slovenskej republiky, ale aj medzinárodné zmluvy počítajú v konkrétnych   prípadoch   s výnimkami   z   uplatnenia   zásady   špeciality,   a to   aj   v podobe dodatočne získaného súhlasu štátu, ktorý už predtým osobu obvinenú z trestnej činnosti na konkrétny účel trestného konania vydal.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v prípade   sťažovateľa   nemohlo   dôjsť   k porušeniu zásady   špeciality,   pretože   na   trestné   stíhanie   za   skutky,   z ktorých   bol   napokon   uznaný vinným a odsúdený a ktoré spáchal pred rokom 2003, teda pred vydaním z Českej republiky na   výkon   zvyšku   trestu   odňatia   slobody,   bol   získaný   legálny   dodatočný   súhlas   Českej republiky. Na tomto presvedčení ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že niektoré úkony trestného konania boli vykonané pred udelením dodatočného súhlasu, pretože tento nedostatok, ako vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu, bol zhojený tým, že došlo k ich zopakovaniu. Tým sa stali použiteľné pre potreby trestného konania a v rámci neho pre objasnenie   trestnej   činnosti,   na   preukázanie   viny   sťažovateľa   a na   uloženie   adekvátnej sankcie.

V prípadoch, keď dochádza k preukázaniu viny konkrétnych osôb v rámci trestného procesu a uloženiu trestu, sú súdy povinné na jednej strane rešpektovať základné práva a slobody týchto osôb, ale na strane druhej je potrebné tieto osoby a ich protiprávnu činnosť postaviť   tvárou   v tvár   spoločnosti   a   jej   potrebám   spojeným   s   ochranou.   V namietanom prípade išlo o mimoriadne závažnú trestnú činnosť sťažovateľa, na trestné stíhanie ktorého bol   získaný   dodatočný   súhlas   Českej   republiky.   Získanie   dodatočného   súhlasu   si vyžadovalo určitý postup s určitou formou. Preto, ak slovenská strana aj napriek tomu, že sťažovateľ sa v čase extradičného konania nachádzal v slovenskej väznici – v ústave, vydala príslušné zatýkacie rozkazy, nepostupovala spôsobom, ktorý by sa priečil podstate a účelu konania o získanie, respektíve udelenie dodatočného súhlasu na trestné stíhanie. Tomuto tvrdeniu   nasvedčuje   aj to,   že   samotný   Trestný   poriadok   a zákon   o EZR   pre   tento   druh extradičného   konania   umožňujú   primerane   použiť   ustanovenia   týkajúce   sa   pôvodného vyžiadania obvineného z cudziny pre konkrétny účel trestného konania, kedy sa výslovne vyžaduje vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu. Ak   teda   zákon   používa   pojem   „primerane“,   je   nepochybné,   že   zákonodarca   ním   chcel vyjadriť, že v súvislosti so získaním dodatočného súhlasu nemusí nastať totožná situácia, ako pri prvotnej žiadosti o vyžiadanie obvineného z cudziny, keď sa tento v cudzine reálne aj zdržiava. Samozrejme, môže ísť aj o situácie, ak je obvinený (po vydaní z cudziny) už k dispozícii   orgánom   verejnej   moci   Slovenskej   republiky,   následne   dôjde   k objasneniu trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť pred vydaním z cudziny, ku vzneseniu obvinenia a v tej súvislosti aj k potrebe uplatniť voči obvinenému ustanovenia trestného kódexu. Za daných okolností je potrebné získať dodatočný súhlas na trestné stíhanie od štátu, ktorý obvineného pôvodne do Slovenskej republiky na konkrétny účel vydal. Proces extradície si pritom vyžaduje splnenie istých predpokladov, medzi ktoré nepochybne patrí aj vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu. Je nepochybné, že tento   má mimoriadny   význam práve   vtedy,   ak sa   obvinený zdržiava v cudzine,   pričom v prípadoch, ak je obvinený, ohľadom ktorého sa o dodatočný súhlas na jeho trestné stíhanie žiada, v slovenskej väznici, má jeho vydanie viac-menej iba formálny význam.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v namietanom uznesení dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia zásady špeciality v súvislosti s vyžiadaním dodatočného súhlasu Českej republiky na jeho trestné stíhanie. Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   14   európskeho dohovoru   o vydávaní   a   uznesením   krajského   súdu.   Navyše,   ústavný   súd   pripomína,   že námietka o porušení základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy bola v tomto prípade irelevantná, pretože označené základné právo súvisí jedine s inštitútom väzby a krajský súd uznesením sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 nerozhodoval o zákonnosti väzby, ale rozhodoval v merite veci – o vine a treste sťažovateľa.

Okrem toho sťažovateľ namietal, že v rámci extradície nebol poučený a vypočutý v zmysle § 496 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého ak sa vydaná osoba nevzdala uplatnenia   zásady   špeciality   podľa   odseku   2   písm.   d)   a   ak   to   medzinárodná   zmluva pripúšťa, súd, ktorý vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, takú osobu za prítomnosti jej obhajcu   vypočuje   a   poučí   ju   o   možnosti   vzdať   sa   uplatnenia   zásady   špeciality a o dôsledkoch takého postupu. Ak sa vydaná osoba vzdá uplatnenia zásady špeciality, súd s ňou spíše zápisnicu, v ktorej uvedie trestné činy, ktorých sa týka vzdanie sa uplatnenia tejto zásady.

Citované ustanovenie sa nepochybne týka jednej z výnimiek zo zásady špeciality, kedy sa dotknutá osoba môže vzdať jej uplatnenia. Vzhľadom na to, že v danom prípade došlo   k výnimke   zo   zásady   špeciality   v podobe   získania   dodatočného   súhlasu   Českej republiky   na   trestné   stíhanie   sťažovateľa,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa predmetnou námietkou sťažovateľa.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   už   na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K   námietkam   uvedeným   v   bode   2   (namietané   porušenie   zásady   rovnosti   zbraní v   súvislosti s   vykonaným dokazovaním a   preferovaním dôkazov v   neprospech sťažovateľa)

Ústavný   súd konštatuje, že   z odôvodnenia uznesenia   krajského   súdu   nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili pre záver o tom, že sťažovateľova obhajoba bola oproti obžalobe a jej dôkazom postavená do nevýhodnejšej pozície. Krajský súd pri odôvodnení každého skutku veľmi presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré dôkazy boli podkladom pre jeho záver o vine sťažovateľa. V tejto súvislosti poukázal na obsah svedeckých výpovedí a závery znaleckého dokazovania. Odvolací súd sa bez pochýb vyjadril   aj   k dôkazom,   ktoré   predložil   sťažovateľ   a ktoré   podľa   názoru   sťažovateľa vyznievali v jeho prospech,   a to nielen   čo   sa   týka   náležitého zistenia skutkového   stavu a jeho   viny,   ale   aj   v súvislosti   s ukladaním   trestu   a s tým   spojeným   skúmaním   jeho osobnosti vo vzťahu k možnosti nápravy a resocializácie. Krajský súd konštatoval, z akého dôvodu   nevzal   do   úvahy   dôkazy   predložené   sťažovateľom.   Tieto   označil   za   neúplné, pretože   spracovatelia   znaleckých   posudkov,   ktoré   predložila   obhajoba,   nemali   dostatok podkladov   o rozhodných   skutočnostiach,   prípadne   ich   získali   len   sprostredkovane   alebo vôbec nie. Krajský súd si osvojil názor okresného súdu o tom, že nebolo potrebné vyhovieť návrhom   obhajoby týkajúcim   sa   vypočutia   českých   znalcov,   keďže   závery   slovenských znalcov   neboli   v rozpore   s ostatnými   vykonanými   dôkazmi.   Odvolací   súd   neopomenul vyjadriť sa ani k dôvodom, prečo neboli vypočutí niektorí svedkovia, ktorí listom oznámili, že   v danej   veci   majú   záujem   opätovne   vypovedať.   Písomné   vyjadrenia   týchto   svedkov označil krajský súd ako účelové (poznačené snahou predĺžiť konanie), ako aj také, ktoré nie sú nositeľom žiadnej relevantnej informácie.

Krajský   súd   postavil   do   vzájomnej   konfrontácie   aj   znalecké   posudky   z odboru psychológie, ktoré na jednej strane zabezpečili orgány verejnej moci a na strane druhej obhajoba.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   dal   do   pozornosti,   že   sťažovateľ   sa   odmietol podrobiť   komplexným   znaleckých   vyšetreniam   s jasným   cieľom   –   vyhnúť   sa   uloženiu doživotného trestu. Okrem toho krajský súd poukázal aj na to, že znalci oslovení obhajobou nedisponovali dostatočným množstvom informácií. Preto pri posúdení osoby sťažovateľa, jeho   možnej   nápravy   a resocializácie   vychádzal   krajským   súd   zo   znaleckých   posudkov zabezpečených v rámci trestného konania kompetentnými orgánmi. Tieto viedli krajský súd k záveru,   že   niet   nádeje   na nápravu   sťažovateľa,   a preto   bolo   potrebné   uložiť   mu trest odňatia slobody na doživotie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08, III. ÚS 133/09).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozhodnutí predstavil svoje myšlienkové pochody, nebolo zistené, aby podcenil význam jednej zo základných zásad trestného konania – zásady voľného hodnotenia dôkazov, pretože jasne definoval, z ktorých dôkazov   vychádzal,   ktoré   skutočnosti   mal   za   preukázané   a ktoré   nie   a z akého   dôvodu neboli akceptované dôkazy predložené obhajobou. Práve odôvodnenosť záverov krajského súdu vylučuje akékoľvek pochybnosti o tom, že by krajský súd rozhodoval zaujato v úmysle znevýhodniť a poškodiť sťažovateľa, a tým porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa   čl.   37 ods.   3 listiny   či   jeho právo vyslúchať a dať vyslúchať svedkov   vo   svoj prospech podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľ prejavil nespokojnosť s namietaným uznesením krajského súdu z dôvodu nedodržania   zásad   spravodlivého   procesu.   Ústavný   súd   sa   však   nedomnieva,   aby   toto rozhodnutie bolo nezákonné a aby nieslo znaky svojvôle. Naopak, závery krajského súdu vyslovené   v označenom   rozhodnutí   je   potrebné   charakterizovať   ako   logické   a celkom legitímne.   To,   že   odvolací   súd   nerozhodol   v súlade   s očakávaním   sťažovateľa,   ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K   námietkam uvedeným v   bode 3 (namietané prejudikovanie viny sťažovateľa ku „skutku K.“):

Porušenie zásady prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, a tým aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu videl sťažovateľ v tom, že čo sa týka „skutku K.“, bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu vraždy, ktorú dohodol za odmenu s tým, že ju vykonala tretia osoba (B. A., pozn.), ktorá bola už predtým rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 31/01 z 28. júna 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 1/2008 z 11. novembra 2008 za uvedený skutok odsúdená.

Z obsahu   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   23/08   z 10.   novembra   2009 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 ústavný súd nezistil, aby tieto súdy nejakým spôsobom prejudikovali vinu sťažovateľa v súvislosti so „skutkom K.“.   Z rozhodnutí   oboch   súdov   jednoznačne   vyplýva,   že   vina   sťažovateľa   vo   vzťahu k tomuto skutku bola preukázaná viacerými svedeckými výpoveďami. Tieto rozhodnutia preukazujú,   že   dôkazy,   ktoré   sťažovateľa   usvedčovali,   boli   vykonané   v rámci   tohto trestného konania, pričom neboli prevzaté alebo osvojené z inej trestnej veci. V tejto trestnej veci   sa   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   skúmalo   naplnenie   všetkých   obligatórnych   (aj fakultatívnych) znakov skutkovej podstaty trestného činu vraždy. Zisťovalo, objasňovalo a preukazovalo   sa   jeho   protiprávne   konanie,   príčinná   súvislosť   medzi   ním   a následkom trestného činu, miera jeho zavinenia, jeho motív či pohnútka. V prípade tohto trestného činu boli   úlohy   a pozícia   sťažovateľa   a tretej   osoby   absolútne   rozdielne   (sťažovateľ   – objednávateľ vraždy, tretia osoba – vykonávateľ vraždy), čo svedčí aj pre záver o tom, že vykonanie   dôkazov   a preukázanie   viny   vo   vzťahu   ku   každému   z nich   sa   realizovalo odlišným   spôsobom.   Pritom   preukázanie   viny   inej   osobe   v inom   trestnom   konaní,   ako vyplýva z napadnutého uznesenia krajského súdu, neznamenalo, že totožný záver si bez ďalšieho osvojil aj krajský súd vo vzťahu k vine sťažovateľa.

Ústavný súd nezistil, aby krajský súd alebo predtým súd prvého stupňa v prípade sťažovateľa postupovali rutinne a naňho aplikovali zistenia a dôkazy usvedčujúce a týkajúce sa iného páchateľa účastného na totožnej trestnej činnosti. To, že na trestnom čine vraždy („skutok K.“) malo okrem sťažovateľa participovať viacero osôb, pričom jedna z nich už bola   za   tento   skutok   právoplatne   odsúdená   (jej   trestná   vec   bola   v súlade   s Trestným poriadkom vylúčená na samostatné konanie), a to pred vyhlásením rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto trestnej veci, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny sťažovateľa.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K   námietkam   uvedeným   v   bode   4   (nezákonnosť   vykonania   dôkazov   všeobecným súdom)

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa § 566 ods. 3 Trestného poriadku dovolanie podľa tohto zákona možno podať len   proti   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť   po   nadobudnutí   účinnosti   tohto zákona (po 31. decembri 2005, pozn.).

Namietané   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   6   To   6/2010   z 22.   septembra   2010 nadobudlo právoplatnosť dňom jeho vyhlásenia.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   jedným   z dovolacích dôvodov, o opodstatnenosti ktorého rozhoduje dovolací (najvyšší) súd, je aj nezákonnosť dôkazov, ktoré boli vykonané všeobecným súdom. Námietku v takejto podobe predostrel aj sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, keď tvrdil, že nezákonne získané dôkazy (svedecké výpovede z hlavného pojednávania a výpovede z dohodovacieho konania) použil okresný súd na ustálenie jeho viny.

Ústavný súd konštatuje, že na prerokovanie tejto námietky sťažovateľa predchádza jeho právomoci právomoc najvyššieho súdu.

Za týchto okolností nie je daný (ústavný) dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Nevyužitie uvedenej možnosti ochrany práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému   súdu,   ktorý   môže   konať   len   vtedy,   ak   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 57/06, I. ÚS 130/07, III. ÚS 33/09).

K   námietkam   uvedeným   v   bode   5   (nezrovnalosti   medzi   ústnym   vyhlásením uznesenia a   jeho písomným vyhotovením)

Podľa § 180 Trestného poriadku ak tento diel neustanovuje niečo iné, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia prvého dielu tejto hlavy o rozsudku.

Podľa § 172 ods. 1 Trestného poriadku každý rozsudok treba vyhotoviť písomne. Vyhotovenie rozsudku musí byť v zhode s obsahom rozsudku tak, ako bol vyhlásený.

Podľa 174 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu môže osobitným uznesením kedykoľvek   opraviť   pisárske   chyby   a   iné   zrejmé   nesprávnosti,   ku   ktorým   došlo   pri vyhotovení   rozsudku   a   v   jeho   rovnopisoch,   tak,   aby   vyhotovenie   bolo   v   úplnej   zhode s obsahom rozsudku, ako bol vyhlásený. Opravu môže nariadiť aj súd vyššieho stupňa.Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   vytýkal   písomnému   vyhotoveniu   uznesenia krajského súdu oproti jeho ústnemu vyhláseniu to, že pri ústnom vyhlásení odvolací súd uviedol, že pri vydávaní osôb z cudziny je potrebné postupovať v súlade s čl. 12 európskeho dohovoru o vydávaní, ale v písomnom odôvodnení už uviedol čl. 14 tejto medzinárodnej zmluvy.

Ústavný súd považuje tento nedostatok za bežnú chybu, ktorá nemôže mať žiaden vplyv na zákonnosť   prijatého   rozhodnutia,   a tým   ani na porušenie   zásad   spravodlivého procesu.

Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že pri ústnom vyhlásení uznesenia krajský súd tvrdil, že   Trestný   poriadok   nie   je v súlade   s európskym   dohovorom   o vydávaní,   a preto   podľa názoru   sťažovateľa   mal   krajský   súd   iniciovať   konanie   o súlade   právnych   predpisov. V písomnom   vyhotovení   rozhodnutia   však   krajský   súd   takúto   formuláciu   nepoužil,   ale konštatoval, že Trestný poriadok a v ňom zakotvenú zásadu špeciality „je treba vykladať v súlade   s už   vyššie   citovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Pred   vnútroštátnym   právnym poriadkom   má   totiž   prednosť   medzinárodná   zmluva   ratifikovaná   parlamentom,   čo jednoznačne vyplýva z článku 7 ods. 2, 4 a 5 Ústavy SR.“.

Ústavný súd zastáva názor, že písomné vyhotovenie rozsudku (uznesenia) musí byť v zhode   s jeho   ústnym   vyhlásením,   a to   pokiaľ   ide   o výrokovú   časť,   odôvodnenie a poučenie   o opravnom   prostriedku.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   písomnom vyhotovení   odôvodnenia   rozhodnutia   oproti   jeho   ústnemu   vyhláseniu   môže   dojsť k odlišnostiam. Tie môžu spočívať len v tom, že písomné vyhotovenie rozhodnutia oproti jeho ústnemu vyhláseniu robia obšírnejším a konkrétnejším. Nemožno v ňom však meniť skutkové   zistenia,   ktoré   by   viedli   k odlišným   právnym   záverom.   Takáto   okolnosť v namietanom prípade zistená nebola, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať, že v zmysle § 174 ods. 1 Trestného poriadku zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhotovení rozhodnutia môžu byť   kedykoľvek   dané   do   súladu   s jeho   ústnym   vyhlásením   prostredníctvom   opravného uznesenia.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v petite   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 1 ústavy (právo odoprieť výpoveď), čl. 47 ods. 2 ústavy (právo na právnu pomoc) a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, s možnosťou vyjadriť sa ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom)   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   To   6/2010 z 22. septembra   2010.   Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že porušenie týchto základných práv sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil. Ústavný   súd   preto   nemohol   nájsť príčinnú   súvislosť   medzi   ich   namietaným   porušením a predmetným rozhodnutím krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto   časti   vyhodnotil   ako   zjavne   neopodstatnenú   a z toho   dôvodu   ju   aj   odmietol. V súvislosti s uvedeným považoval ústavný súd za dôležité uviesť, že porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 1 ústavy síce sťažovateľ odôvodnil, ale nie vo vzťahu k sebe, ale vo vzťahu   iným   osobám,   čo   ústavný   súd   nemohol   vziať   do   úvahy,   keďže   nerozhodoval o porušení   základných   práv   a slobôd   tretích   osôb,   ale   o namietanom   porušení   práv sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011