znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 204/2010-135

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa Tkáčika vo veci sťažností spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej JUDr. J. F., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v podaniach z 31. marca 2006 a 26. júla 2006 vykonaných elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti L., a. s., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I v podaniach   z 31.   marca   2006   a 26.   júla   2006   vykonaných   elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e   v podaniach   z 31.   marca   2006 a 26. júla   2006   vykonaných   elektronickými   prostriedkami   a podpísaných   zaručeným elektronickým podpisom L., a. s., (pôvodne B., a. s.,) konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti   L., a. s., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 € (slovom štyridsaťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti L., a. s., v sume 5 460,30 € (slovom päťtisíc štyristošesťdesiat eur a tridsať centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   204/2010-13 z 25. mája 2010 prijal na ďalšie konanie 4965 sťažností spoločnosti L., a. s., B. (ďalej aj „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. F., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v podaniach z 31. marca 2006 a 26. júla 2006 urobených elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa návrhmi na vydanie platobných rozkazov doručenými okresnému súdu 31. marca 2006 a 26. júla 2006 v elektronickej podobe (na DVD   nosičoch)   domáhala   voči   konkrétne   označeným   fyzickým   osobám   a   právnickým osobám (dlžníkom) zaplatenia finančnej pohľadávky s príslušenstvom. Okresný súd si ich bez vyvíjania akejkoľvek racionálnej činnosti ponechal a dosiaľ vo veciach nevykonáva žiadne procesné úkony.

Sťažovateľka ďalej uviedla:„V súčasnosti neexistujú dôvody, pre ktoré bola ústavný súdom odmietnutá prvotná sťažnosť sťažovateľa, ale argumenty sťažovateľa sú stále relevantné. Konkrétne dôvod, že:

a) bolo predovšetkým primárnou povinnosťou sťažovateľa, ktorý žalobou iniciovala spor, splniť všetky zákonné predpoklady, a teda aj poplatkovú povinnosť nevynímajúc, tak aby   sa   konanie   vôbec   mohlo   začať,   a   potom   ďalej   plynulo   pokračovať   v   súčasnosti neobstojí,   pretože   z   dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu   okresného   súdu   došlo k premlčaniu poplatkovej povinnosti podľa ust. § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov... Poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka,   v   ktorom   sa   stal   splatným.   V   súčasnosti   sťažovateľ   nie   je   zaťažený   splnením poplatkovej povinnosti.

b)   predpokladom   aktívneho   procesného   postupu   Okresného   súdu   Bratislava   I smerujúceho k meritórnemu prerokovaniu a rozhodnutiu o sťažovateľkou uplatňovaných majetkových nárokoch bolo až právoplatné skončenie konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006 o otázke platnosti postúpenia sporných pohľadávok, pretože   konanie   vedené   Okresným   súdom   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   7   C   144/2006   bolo skončené vyhlásením rozsudku dňa 20. októbra 2008, ktorým okresný súd zamietol žalobu slovenského   rozhlasu   voči   sťažovateľke   o   neplatnosti   Rámcovej   zmluvy   o   postúpení pohľadávok,   pričom   po   zastavení   odvolacieho   konania   Krajským   súdom   v   Bratislave rozhodnutím   sp.   zn.   4   Co   292/08   z   19.   januára   2009   z   dôvodu   späťvzatia   odvolania slovenského   rozhlasu   nadobudlo   rozhodnutie   okresného   súdu   právoplatnosť a vykonateľnosť 5. novembra 2008. V súčasnosti je nepochybné, že sťažovateľ je legitímnym vlastníkom uplatňovaného majetkového práva (pohľadávky)...

Porušovateľ sám potvrdil, že vo veci elektronicky podaných 4 965 návrhov na začatie občianskeho súdneho konania nekoná, je pasívny a to bez právne relevantnej príčiny. Ako obrana   neobstojí   poukaz   na   dohodu   s   účastníkom   konania,   pretože   žiadna   dohoda neexistuje. Nakoniec, porušovateľ je štátnym orgánom a musí postupovať v zmysle zásady legality podľa platného práva, najmä normatívnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku. Nemôže   svoj   procesný   postup   upravovať   dohodami   s   účastníkmi   konania   mimo   rámec zákonných procedúr...

Porušovateľ podľa informácií sťažovateľa dosiaľ nevykonal vo veci žiadny procesný úkon, a to napriek tomu, že od podania návrhu uplynuli takmer 4 roky.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v podaniach z 31. marca 2006 a 26. júla 2006 urobených elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal konať v týchto veciach bez zbytočných prieťahov a zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie (4965 x 600 €), ako aj náhradu trov právneho zastúpenia (1 265 754,99 € plus 19 % DPH).

Sťažovateľka doplnila svoje podanie 19. augusta 2010, keď reagovala na vyjadrenie okresného   súdu   k veci   a   uviedla,   že súd   vedie   vec   pod   spisovou   značkou   z roku   2010 napriek tomu, že návrhy boli doručené okresnému súdu 31. marca 2006 a 26. júla 2006, napriek tomu nedošlo ani k prvému úkonu.

Dňa 9. novembra 2010 sťažovateľka žiadala o ústne prejednanie veci, ktoré bolo senátu   určené   na   25.   január   2011   o 14.00   h.   Listom   z 25.   januára   2011   požiadala sťažovateľka   o odročenie   verejného   prejednania   veci   z dôvodu   práceneschopnosti   jej zástupcu a listom z 11. apríla 2011 uviedla, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

V stanovisku z 9. júla 2010 sťažovateľka reagovala na vyjadrenie súdu k sťažnosti, keď uviedla, že okresný súd nevykonal žiadne úkony k prejednaniu veci.

Dňa 9. marca 2011 sťažovateľka uviedla, že „... Porušovateľ vo svojom vyjadrení po podaní sťažnosti potvrdil, že bez akéhokoľvek úkonu smerujúceho k začatiu občianskeho súdneho konania a bez akéhokoľvek právne udržateľného dôvodu u seba zadržiaval žaloby navrhovateľa, konkrétne od 31. 03. 2006 – 1.151 žalôb a od 26. 07. 2006 – 3.814 žalôb. Bezdôvodná   stagnácia   zamedzila   reálnemu   výkonu   žalovaných   pohľadávok   patriacich sťažovateľovi,   avšak   skutočná   hodnota   majetkových   práv,   ktorých   reálny   osud   sa   stal nečinnosťou   porušovateľa   neistý   je   omnoho   vyššia.   Zbytočné   prieťahy   v   občianskych súdnych   konaniach   v   priamej   príčinnej   súvislosti   vyvolali   obmedzia   v   nasledovných rovinách:

1) Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v prípade, že uzná porušenie jeho základných práv,   pri   rozhodovaní   o   spravodlivom   finančnom   zadosťučinení   prihliadal   na   fakt,   že zbytočné prieťahy v 4.965 konaniach spôsobili na jeho strane reálnu materiálnu škodu vo výške   145.598.335,65   EUR.   Márnym   plynutím   času   došlo   k   premlčaniu   práv na zaplatenie   pohľadávok   sťažovateľa,   čo   de   facto   spôsobilo   nevymáhateľnosť   týchto pohľadávok a zánik majetkových práv žalobcu vo vzťahu k istine.

Špecifikácia: Materiálna škoda vo výške 145.598.335,65 EUR - istina - je súčtom majetkovej škody na prvej časti istiny 4965 pohľadávok vo výške 47.814,51 EUR a na druhej časti istiny 4965 pohľadávok – poplatku z omeškania – vo výške 145.550.521,14 EUR.

Odôvodnenie: Okresný   súd   bezdôvodne   vystavil   sťažovateľa   reálnemu   riziku   zamietnutia   tých žalobných návrhov, ktoré sa vzťahujú na úhradu druhej časti istiny a to vtedy, ak žalovaný uplatní námietku premlčania. Podľa ust. §100 ods.1 Občianskeho zákonníka premlčané práva nemožno v súdnom konaní priznať. Podľa ust. §100 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

V   súvislosti   s   odškodnením   žalobcu   za   zásah   do   jeho   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1), Ústavy SR a článkom 1 Protokolu č. 1 Dohovoru je nutné pridržať sa ustálenej judikatúry ECHR z ktorej jednoznačne vyplýva, že pokiaľ dôjde súd k záveru o porušení čl. 6 ods.1), dohovoru, neposudzuje zvlášť otázku, či bol v danom prípade porušený čl. 1, protokolu č. 1, k dohovoru z dôvodu dĺžky konania (plynutím času), ale prípadné nepriaznivé dopady na majetkové práva žalobcu spôsobené neprimeranou dĺžkou konania   posúdi   ako dôsledok porušenia čl.   6 ods.   1),   dohovoru   a   zohľadní ich v rámci spravodlivého zadosťučinenia (Zanghi v. Taliansko, rozsudok z 19. Januára 1991, Séria A č.194-C, Varipati v. Grécko, rozsudok z 26. októbra 1999).

Premlčanie spôsobilo,   že ani pozitívne rozhodnutie ústavného súdu nebude môcť kompenzovať porušenie majetkových práv sťažovateľa. Napĺňa sa tak jedno zo základných kritérií   rozhodovania   o   priznaní   náhrady   majetkovej   škody   o   ktorom   možno   uviesť,   že prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu.

Iba   úplné   zaplatenie   vyčíslenej   sumy   pohľadávok   a   ich   príslušenstva   môže v intenciách daného prípadu predstavovať restitucio in integrum.

Ako sme uviedli v úvode - na základe špecifikovaného záväzkovo-právneho vzťahu (obchodnej   transakcie)   sa   sťažovateľ   stal   oprávneným   vlastníkom   4965   pohľadávok z koncesionárskych   poplatkov.   Každá   pohľadávka   je   tvorená   istinou,   ktorá   sa   skladá z dvoch častí. Prvú časť predstavuje nezaplatený koncesionársky poplatok za používanie rozhlasového   prijímača   a   druhú   časť   predstavuje   majetková   sankcia   za   nesplnenie povinnosti riadne a včas zaplatiť koncesionársky poplatok.

Aby   mohol   sťažovateľ   vymáhať   druhú   časť   istiny,   musel   najprv   uplatniť   postup upravený v rozhodnom čase platným ust. § 9 zákona č. 212/1995 Z. z. (t. j. súdne vymôcť prvú časť istiny)...

Okresný súd tak tým, že spôsobil viac ako štvorročné zbytočné prieťahy v konaní ohľadom práva na zaplatenie pohľadávky z koncesionárskeho poplatku – prvej časti istiny, zamedzil uplatňovaniu súvisiaceho práva na poplatok z omeškania – druhej časti istiny. Spôsobil   preto   sťažovateľovi   materiálnu   škodu   vo   výške   celej   istiny   tvorenej koncesionárskym poplatkom a poplatkom z omeškania.

2) Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v prípade, že uzná porušenie jeho základných práv,   pri   rozhodovaní   o   spravodlivom   finančnom   zadosťučinení   prihliadal   na   fakt,   že zbytočné prieťahy v 4.965 konaniach spôsobili na jeho strane reálnu materiálnu škodu vo výške 14.559.833,57 EUR, ktorá objektívne vyjadruje ušlí zisk, pretože sťažovateľ nemohol po   dobu   dlhšiu   ako   štyri   roky   podnikateľsky   zužitkovať   finančné   prostriedky,   ktoré   by nadobudol prevodom alebo úhradou súdne uplatnených pohľadávok a ich príslušenstva. Pre omeškanie pritom neexistuje žiadny právne alebo morálne ospravedlniteľný dôvod! Špecifikácia: Materiálna škoda vo výške 14.559.833,57 EUR je sumou ušlého zisku sťažovateľa, ktorý   sa   viaže   na   blokáciu   finančného   majetku   vyjadreného   v   súdne   uplatnených pohľadávkach a ich príslušenstve.

Odôvodnenie: Okresný súd začal spracovávať agendu sťažovateľa (začali s konaním o návrhoch žalobcu), až po podaní ústavných sťažností, pričom však v 4.457 doposiaľ neuskutočnil ani len jeden procesný úkon. Od podania každého z návrhov na začatie občianskeho súdneho do   jeho   registrácie   uplynulo   objektívne   viac   ako   štvorročné   obdobie   bezdôvodnej nečinnosti. Počas tohto obdobia okresný súd bez právne relevantného dôvodu nekonal o návrhoch   sťažovateľa   a   blokoval   jeho   finančné   prostriedky   vyjadrené   v   majetkových právach   (pohľadávkach).   Ak   by   okresný   súd   postupoval   dôsledne   podľa   procesných pravidiel upravených Občianskym súdnym poriadkom, najmä podľa ust. § 6 a §100 ods.1 OSP,   došlo   by   k   prejednaniu   a   meritórnemu   rozhodnutiu   vecí   v   primeranej   lehote   a sťažovateľ   mohol   speňažené   pohľadávky   s príslušenstvom   investovať   minimálne   formou vkladu na termínovaný účet v banke, čím by mu priniesol zisk v podobe úroku. Sťažovateľ sa chce vyhnúť akýmkoľvek špekuláciám, preto za účelom stanovenia výšky úroku vychádza zo základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky k 01. 01. 2009 - 2,50 % p. a. (§ 17 ods. 1 Zákon č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike).

3) Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v prípade, že uzná porušenie jeho základných práv,   pri   rozhodovaní   o   spravodlivom   finančnom   zadosťučinení   prihliadal   na   fakt,   že zbytočné prieťahy v 4.965 konaniach spôsobili na jeho strane reálnu materiálnu škodu vo výške 4.781,45 EUR, ktorá objektívne vyjadruje úročenie finančného kapitálu sťažovateľa, pretože sťažovateľ mal a stále má bez akéhokoľvek výnosu viazaný finančný kapitál, ktorý investoval do nákupu súdne uplatnených pohľadávok;

Špecifikácia: Materiálna škoda vo výške 4.781,45 EUR je sumou úročenia finančného kapitálu poškodeného,   ktorý   je   doposiaľ   umŕtvený   v   neprejednaných   súdne   uplatnených pohľadávkach.

Odôvodnenie: Ak   by   okresný   súd   postupoval   dôsledne   podľa   procesných   pravidiel   upravených Občianskym súdnym poriadkom, najmä podľa ust. §42 ods. 1 OSP, došlo by k prejednaniu ameritórnemu rozhodnutiu vecí v primeranej lehote a investovaný finančný kapitál by sa podľa podnikateľského plánu poškodeného zužitkoval a transformoval na profit. Okresný sú zmaril finančnú investíciu sťažovateľa, ktorá mohla byť bez akéhokoľvek rizika minimálne zúročená   formou   vkladu   na   termínovaný   účet   v   banke.   Sťažovateľ   sa   chce   vyhnúť akýmkoľvek špekuláciám, preto za účelom stanovenia výšky úroku vychádza zo základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky k 01. 01. 2009 - 2,50 % p. a. (§ 17 ods. 1 Zákon č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike).

4) Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v prípade, že uzná porušenie jeho základných práv,   pri   rozhodovaní   o   spravodlivom   finančnom   zadosťučinení   prihliadal   na   fakt,   že zbytočné prieťahy v 4.965 konaniach spôsobili na jeho strane reálnu materiálnu škodu vo výške 8.241,90 EUR, ktorá bola spôsobená viazaním hotových finančných prostriedkov za účelom zaplatenia súdneho poplatku na základe oznámenia platobných údajov všeobecným súdom.

Špecifikácia: Materiálna škoda vo výške 8.241,90 EUR je sumou úročenia finančného kapitálu sťažovateľa, ktorý je doposiaľ umŕtvený účelovým viazaním na úhradu súdnych poplatkov spojených s podaním 4965 návrhov na začatie občianskeho súdneho konania. Predmetom stagnujúcich konaní sú pohľadávky v takej výške, ktorá určovala v čase podania návrhov sumu súdneho poplatku podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov na 500,- Sk (16,60 EUR). Spolu je po dobu márneho plynutia času účelovo viazaná suma 82.419,- EUR. Odôvodnenie: Ak   by   okresný   súd   postupoval   dôsledne   podľa   procesných   pravidiel   upravených Občianskym súdnym poriadkom, najmä podľa ust. § 42 ods.1 OSP, došlo by k prejednaniu vecí v primeranej lehote a tým k odblokovaniu finančných prostriedkov navrátením súdneho poplatku. Okresný sú de facto blokuje finančné prostriedky sťažovateľa, ktoré mohli byť bez akéhokoľvek rizika minimálne zúročená formou vkladu na termínovaný účet v banke. Sťažovateľ   sa   chce vyhnúť akýmkoľvek špekuláciám,   preto   za   účelom   stanovenia výšky   úroku   vychádza   zo   základnej   úrokovej   sadzby   Európskej   centrálnej   banky k 01. 01. 2009 – 2,50 % p. a. (§ 17 ods 1 Zákon č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike).

5) Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v prípade, že uzná porušenie jeho základných práv,   pri   rozhodovaní   o   spravodlivom   finančnom   zadosťučinení   prihliadal   na   fakt,   že zbytočné prieťahy v 4.965 konaniach spôsobili na jeho strane reálnu materiálnu škodu vo výške   496.500,-   EUR,   ktorá   bola   spôsobená   zbytočným   vynaložením   finančných prostriedkov na správu 4.965 elektronických spisov.

Špecifikácia: Materiálna   škoda   vo   výške   496.500,-   EUR   je   sumou   poplatkov   vydaných sťažovateľom na správu elektronických spisov, ktoré boli založené v súvislosti s podanými 4965 návrhmi na začatie občianskeho súdneho konania.

Odôvodnenie: Ak   by   okresný   súd   postupoval   dôsledne   podľa   procesných   pravidiel   upravených Občianskym súdnym poriadkom, najmä podľa ust. § 42 ods. 1 OSP, došlo by k prejednaniu vecí   v   primeranej   lehote   a   sťažovateľ   nemusel   správcovi   uhradiť   poplatky   za   správu elektronických spisov. Za správu jedného spisu pritom hradí sťažovateľ správcovi ročne 100,-EUR. Poplatky vynaložil sťažovateľ zbytočne po dobu márneho plynutia času (dobu bezdôvodnej   stagnácie)   pričom   tá   k   dnešnému   dňu   predstavuje   viac   ako   štvorročné obdobie.

6) Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v prípade, že uzná porušenie jeho základných práv,   pri   rozhodovaní   o   spravodlivom   finančnom   zadosťučinení   prihliadal   na   fakt,   že zbytočné prieťahy v 4.965 konaniach spôsobili na jeho strane reálnu materiálnu škodu vo výške   323.682,53   EUR,   ktorá   bola   spôsobená   vynaložením   finančných   prostriedkov   na ochranu   jeho   legitímnych   práv,   t.   j.   na   úhradu   poplatkov,   trov   právneho   zastúpenia, nákladov na telekomunikačné, poštovné, administratívne výdaje.

Žalobcovi   skutočne   a   nevyhnutne   vznikli   náklady   a   výdavky   vynaložené   na vnútroštátnej úrovni.

Náklady a výdavky vynaložené na vnútroštátnej úrovni Trovy právneho zastúpenia zaplatené právnemu zástupcovi JUDr. M. P. za právne služby   poskytnuté   sťažovateľovi v rámci zastupovania   pred okresným súdom v celkovej sume 9.751.260,- Sk, t. j. 323.682,53 EUR.

Špecifikácia:

4.965 žalôb x 1.964,-Sk = 9.751.260,- Sk Výpočet náhrady trov právneho zastúpenia podľa § 10, § 14 vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov odôvodňujeme nasledovne:

1) tri právne úkony z minimálneho výpočtového základu

a) príprava a prevzatie právneho zastúpenia - 500,- Sk

b) písomné podanie vo veci samej - predsúdna upomienka - 500,- Sk

c) spracovanie písomného podania - žaloba o vydanie platobného rozkazu - 500,- Sk

2) dva krát paušál po 150,- Sk, jeden krát paušál po 164,- Sk; t. j. 464,- Sk Spolu náhrada trov právneho zastúpenia za jeden prípad - 1.964,- Sk JUDr. M. P. je platcom dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v prípade, že uzná porušenie jeho základných práv,   pri   rozhodovaní   o   spravodlivom   finančnom   zadosťučinení   prihliadal   na   vyššie uvedené skutočnosti a fakt, že zbytočné prieťahy v 4.965 konaniach spôsobili nemajetkovú ujmu, ktorú sťažovateľ racionálne určil v minimálnej výške 600,- EUR za každé jednotlivé dlhotrvajúce a bezdôvodné porušenie základných práv.

Celková   suma   majetkovej   škody   je   vo   výške   160.991.375,10   EUR   Jednoduchým prepočtom možno určiť, že priemerne v každom jednotlivom konaní z 4.965, ktoré začali na okresnom   súde   na   návrh   sťažovateľa,   bola   bezdôvodnou   nečinnosťou   porušovateľa spôsobená majetková škoda vo výške 32.425,25 EUR. Sťažovateľ považoval za spravodlivé, aby za viac ako 55 mesiacov trvajúcu stagnáciu v každom jednotlivom konaní, ktorého predmetom   je   finančný   nárok   sťažovateľa   v   priemernej   sume   32.425,25   EUR,   bola poskytnutá satisfakcia v sume 600,- EUR, čo predstavuje len 1,85 % hodnoty sporu. Vzhľadom k faktu, že: A. od podania sťažností, t. j. od 29. 03. 2010 márne uplynulo ďalších viac ako desať mesiacov a teda stagnácia v konaniach vedených porušovateľom pretrváva, pričom doba zbytočných prieťahov sa predlžuje;

B. doposiaľ určená výška satisfakcie prestala spĺňať atribút spravodlivosti, pretože jej výška nedosahuje priemer ustálený konštantou judikatúrou ústavného súdu, t. j. 24,32 % z istiny uplatňovanej v základnom konaní poznačenom zbytočnými prieťahmi;

sťažovateľ žiada ústavný súd, aby pripustil zmenu v bode tri petitu každej z 4.965 podaných sťažností, ktorý po aktualizácii znie:

3) Spoločnosti L. a. s., B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.885,82 EUR a to za každý jednotlivý prípad porušenia jeho základných práv osobitne. Priznané finančné zadosťučinenie je jej Okresný súd Bratislava 1 povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3478/2010 z 22. júna 2010 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedla:

„Po   preštudovaní   a   oboznámení   sa   s   materiálom   založeným   v   registratúrnom denníku, postup podpredsedníčky okresného súdu, JUDr. T. R. K., ktorým odmietla prijatie návrhov na vydanie platobných rozkazov dňa 31. 03. 2006 v počte 1 151, ako i postup vtedajšieho   vedenia   okresného   súdu   vo   veci   odmietnutia   ďalších   návrhov   na   vydanie platobných rozkazov dňa 24. 07. 2006 (26. 07. 2006 – opravené listom Spr. 3478/2010 z 28. júna 2010, pozn.) v počte 3 814, považujem za neuvážený, nesprávny a s poukazom na ustanovenie § 42 ods. 1 O. s. p. za legislatíve odporujúci. Ako negatívum vnímam pasivitu súdu i napriek niekoľkonásobným podnetom zo strany sťažovateľa, ktorému nárok uplatniť si   svoje   majetkové   práva   bol   postupom   súdu   znemožnený   a   odopretý.   Návrhy   riešenia situácie v zmysle záverov z pracovného stretnutia konaného dňa 02. 08. 2006 považujem za nekorektné   a   zo   strany   vtedajšieho   vedenia   okresného   súdu   za   metodicky   zmätočné. Skutočnosť, že okresný súd nebol v čase podania návrhov na vydanie platobných rozkazov podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom   a doručených   na   dátových   nosičoch technicky vybavený na ich prijatie, bola a je irelevantná, keďže ustanovenie § 42 ods. 1 O. s.   p.   presne   špecifikuje   úkony   účastníkov   smerom   k   súdu.   Rovnako   argumenty vtedajšieho vedenia okresného súdu, v zmysle záznamu z pracovného stretnutia, považujem za ničím nepodložené a vôľu sťažovateľa pristúpiť na súdom navrhované podmienky za nepreukázanú, a to s poukazom na absenciu prejavu vôle v podobe jeho písomného súhlasu s navrhovaným postupom.

Je nutné podotknúť, že po dôkladnom oboznámení sa s danou záležitosťou došlo z mojej strany dňa 08. 02. 2010 k výslovnému pokynu zrealizovať zápis žalobných návrhov, pričom úradnými záznamami, ktoré sa stali súčasťou každého súdneho spisu v danej veci, bol   deklarovaný   dôvod   časového   odstupu   zápisu   návrhov   prostredníctvom   elektronickej podateľne medzi dňom prijatia a samotným zapísaním návrhov pôvodne doručených dňa 31. 03. 2006 a 24. 07. 2006 (26. 07. 2006 – opravené listom Spr. 3478/2010 z 28. júna 2010, pozn.) na nosičoch DVD a súčasne dôvod ich oneskoreného predloženia súdnemu výkonu vzhľadom na počet doručených podaní a časovú náročnosť ich spracovania, pričom proces   zápisu   bol   úspešne   ukončený   a   dodávam,   ctený   ústavný   súd,   že   všetky   návrhy v celkovom počte 4 965 sú na okresnom súde vo fáze ich priebehu.“

Listom   sp.   zn.   Spr.   3478/2010   zo   7.   júla   2010   predsedníčka   okresného   súdu oznámila, aké spisové značky boli pridelené jednotlivým návrhom.

Predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr. 3478/2010 z 22. júna 2010 a právny zástupca   sťažovateľky   listom   z 13.   augusta   2010   oznámili,   že   súhlasia   s upustením   od ústneho pojednávania vo veci.

Dňa   28.   decembra   2010   predsedníčka   okresného   súdu   oznámila,   že   sa   ústneho pojednávania vo veci nezúčastní.

Dňa 12. júla 2011 podpredsedníčka okresného súdu oznámila takýto stav konania a uviedla, že «... Dňa 31.   03.   2006 a 26.   07.   2006 boli Okresnému súdu Bratislava I, právnym zástupcom L., a. s., JUDr. M. P., doručené sprievodné listy k návrhom na vydanie platobných rozkazov v celkovom počte 4965 návrhov, a to na nosičoch dát DVD. Predmetné návrhy boli zapísané do agend platobných rozkazov okresného súdu. Ku dňu spracovania podkladov na vyhotovenie správy bolo na uvedenom úseku vybavených 1120 vecí, z toho 651 vecí prevodom do iného súdneho oddelenia („C“) z titulu nesplnenia podmienok pre vydanie   platobného   rozkazu   a   469   vecí   postúpených   inému   súdu   z   dôvodu   miestnej príslušnosti.   Nevybavených   vecí   na   úseku   platobných   rozkazov   je   3845,   v   ktorých   sa naďalej koná. Na občianskoprávnom úseku bolo z celkového počtu 651 prevedených vecí vybavených 206 vecí, nevybavených vecí je 445. Na okresnom súde je ku dňu spracovania podkladov na vyhotovenie správy z celkového počtu 4965 podaných návrhov vybavených 675 vecí, nevybavených vecí je 4285. K danému stavu spôsobu vybavovania vecí z časového hľadiska považujeme za potrebnú vyzdvihnúť skutočnosť, že predmetné návrhy vykazujú vady,   ktoré   znemožňujú   plynulý   priebeh   konania   v   daných   veciach.   Tieto   sú   v   podobe nedostatočného   označenia   žalovaných,   a   to   z   dôvodu   absencie   diakritiky,   ktorá   je   ako všeobecný identifikátor osoby podstatný. Pri žalovanom subjekte z radov fyzických osôb chýba   dátum   narodenia,   resp.   rodné   číslo,   čo   výraznou   mierou   sťažuje   šetrenie a dohľadanie osôb žalovaných, realizovaných cestou registra obyvateľstva a iných orgánov. Návrhy neobsahujú listinné dôkazy, ktoré by preukázali nárok žalobcu, a to listiny v súlade s ustanovením § 3 a nasl. Zák. č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch. Uvedené dôvody sa stali prekážkou na vydanie platobných rozkazov.

Na   občianskoprávnom   úseku   bolo   206   vecí   vybavených   spôsobom   zastavenia konania z titulu podaného späťvzatia navrhovateľom, ďalej z titulu nesplnenia podmienok pre konanie v súlade s ustanovením § 103 O. s. p., nemožnosti pokračovať v konaní z dôvodu úmrtia odporcu, prevodom na iný súd, zamietnutím nároku navrhovateľa vydaním rozsudku.   V   danej   súvislosti   si   Vám   v   prílohe   dovoľujeme   zaslať   rozhodnutia,   ktoré odôvodňujú postup okresného súdu.

Ctený ústavný súd, k Vašej žiadosti o doručenie vyjadrenia k podaniu sťažovateľky zo dňa 04. 03. 2011 si Vám dovoľujem oznámiť, že okresný súd trvá na svojich doterajších vyjadreniach.».

V prílohe podpredsedníčky okresného súdu predložila 16 uznesení o odmietnutí veci, ktoré   nadobudli   právoplatnosť   (ide   o veci   sp.   zn.   5   C   190/2010,   12 C 165/2010, 9 C 107/2010, 8 C 105/2010, 3 C 38/2010, 10 C 106/2010, 25 C 176/2010, 4 C 103/2010, 4 C 99/2010, 16 C 156/2010, 16 C 107/2010, 19 C 106/2010, 15 C 79/2010, 14 C 138/2010, 7 C 104/2010 a sp. zn. 24 C 95/2010), zároveň predložila aj 8 právoplatných rozsudkov (ide o rozsudky   sp.   zn.   21   C   167/2010,   24   C   105/2010,   21   C   147/2010,   11 C 108/2010, 7 C 178/2010, 18 C 133/2010, 18 C 109/2010 a sp. zn. 26 C 103/2010, ktorými boli návrhy zamietnuté a odporcom neboli priznané náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v podaniach z 31. marca 2006 a 26. júla 2006 urobených elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom   konaní   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhoch sťažovateľky na vydanie platobných rozkazov, ktorými sa domáhala zaplatenia finančnej pohľadávky s príslušenstvom voči konkrétne označeným fyzickým osobám a právnickým osobám (dlžníkom). Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ide o štandardnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov a podklad rozhodnutia tvorí súdnou praxou ustálená a používaná   právna   úprava.   Jej   výklad   a používanie   sú stabilizované   a   na   tieto   spory sa vzťahuje   dostatok   judikatúry   všeobecných   súdov.   Ako   problematické   môže   byť hodnotené len množstvo podaných návrhov.

2. Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľky   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že sťažovateľka   svojím   správaním   podstatne   neprispela   k doterajšej   dĺžke   konania   pred okresným súdom. Bolo však potrebné prihliadnuť na to, že hoci sa na jednej strane viackrát aktívne   domáhala   ochrany   svojich   práv   podaním   sťažností   predsedovi   okresného   súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na druhej strane bola pasívna v tom smere, že si dobrovoľne   nesplnila   svoju   poplatkovú   povinnosť   vyplývajúcu   zo   zákona   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.), ktorá jej vznikla podaním uvedených   návrhov.   Na   túto   povinnosť   ju   upozornil   aj   ústavný   súd   uznesením   č.   k. II. ÚS 96/09-25 z 24. februára 2009. Nesplnenie poplatkovej povinnosti počas celej doby konania pred okresným súdom   a podanie sťažností   ústavnému súdu   po uplynutí lehoty vyplývajúcej   z   §   13   ods.   1   zákona   č.   71/1992   Zb.   (poplatok   alebo   doplatok   poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným) sa preto javí z jej strany ako účelové (IV. ÚS 188/04, IV. ÚS 84/04).

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v období od doručenia uvedených návrhov (31. marca 2006 a 26. júla 2006) až dosiaľ, t. j. viac ako štyri roky, bol okresný súd absolútne nečinný, pretože   nevykonal   žiaden   úkon,   ktorý   by   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky.   Hoci   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 22.   júna 2010 uviedla, že „... postup vtedajšieho vedenia okresného považujem za neuvážený, nesprávny a s poukazom na ustanovenie § 42 ods. 1 O. s. p. za legislatíve odporujúci“, nič to nemení na situácii, že k prvému úkonu zo strany okresného súdu, t. j. zápisu uvedených návrhov, došlo až v roku 2010.

V danom prípade ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru (III. ÚS 7/07), podľa ktorej ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a ani iné ustanovenia na úrovni zákona upravujúce postup všeobecných súdov pri prijímaní podaní (návrhov na začatie konania) z oprávnenia fyzických osôb alebo právnických osôb podať návrh na začatie konania aj elektronickými prostriedkami podpísaný zaručeným elektronickým podpisom neustanovujú žiadnu výnimku, a preto uvedenému oprávneniu zodpovedá povinnosť dotknutých štátnych orgánov prijať takéto podania a vytvoriť technické podmienky na ich prijímanie. Konanie, resp.   nečinnosť   dotknutého   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   nerešpektuje   ústavný   príkaz konkretizovaný   v dotknutých   ustanoveniach   zákona,   predstavuje   porušenie   základného práva aj za okolností, keď tento štátny orgán sám priamo nespôsobil stav, ktorý mu reálne neumožňuje   nakladať   s podaním   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   v čase   jeho doručenia spôsobom ustanoveným zákonom.

Slovenská republika prijala čl. 46 ods. 1 ústavy záväzok ochrany základného práva na prístup k súdu. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy tohto základného práva sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Takýmto   zákonom   je   aj   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý   (v   znení   účinnom   do 14. októbra 2008) v ustanovení § 42 ods. 1 uviedol, že podanie možno urobiť písomne, ústne   do   zápisnice,   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, telegraficky alebo telefaxom.

Takýto   pozitívny   záväzok   štátu   zaručuje   prevzatie   podania   na   súde   všetkými zákonom   ustanovenými   prostriedkami.   Opačný   postup   všeobecného   súdu   môže   byť v rozpore so základnými princípmi právneho štátu a v konečnom dôsledku môže znamenať až popretie základného práva na súdnu ochranu.

Je vecou štátu a organizácie súdov, aby v situácii, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní (napr. I. ÚS 64/00, II. ÚS 4/03), aby podľa ustanovenia § 100 ods. 1 OSP súd postupoval v konaní čo najrýchlejšie, aby vec bola v primeranej dobe prejednaná a rozhodnutá.

Okresný súd takto po dobu piatich rokov nepostupoval a svoj postup ani logicky nezdôvodnil, pričom vo svojom vyjadrení priznal, že postupoval v rozpore s § 42 ods. 1 OSP. K veci treba zdôrazniť, že ide len o návrhy, ktoré sú právne, ale aj vecne bežnou agendou všeobecného súdu. Ich množstvo znamená len organizačné zabezpečenie konania, čo je vecou štátnej správy súdu a s týmto problémom sa musel vyrovnať v neposlednej rade aj ústavný súd. Ústavný súd nemohol ani hodnotiť postup všeobecného súdu, pretože podľa jeho oznámenia z 12. júla 2011 v 4285 veciach neboli vykonané žiadne úkony.

Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v 4285 podaniach sťažovateľky z 31. marca 2006 a 26. júla 2006 urobených   elektronickými   prostriedkami   a podpísaných   zaručeným   elektronickým podpisom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (podobne § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd zistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto prikázal okresnému súdu, aby v 4285 podaniach   z 31.   marca   2006   a 26.   júla   2006   urobených   elektronickými   prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom L., a. s. (pôvodne B., a. s.,), konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka v každej zo svojich 4965 sťažností žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie   v   sume   7   885,82   €,   pričom   bližšie   špecifikovala sumu   finančného zadosťučinenia. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah a z akých dôvodov sa ho   domáha.   Sťažovateľka   uviedla   rozsah   a   dôvody,   prečo   sa   zadosťučinenia   domáha v uvedenej sume.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   deklarovanie   porušenia   základného   práva   nie   je v konkrétnych   veciach   možné   považovať   za   dostatočné   a do   úvahy   prichádza   v tomto prípade i priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   priznáva   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   dĺžku   konania   pred   všeobecným   súdom,   pričom zdôraznil,   že   v týchto   veciach   súd   prvého   stupňa   nevykonal   žiadne   úkony   a 4285   vecí nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončených.   Ústavný   súd   okrem priebehu konania na všeobecnom súde vzal do úvahy i predmet sporov, pričom konštatuje, že ide o spory s nižšou istinou komplikované len ich množstvom, ktoré mohli byť vybavené jednou   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   a rozdelenie   veci   môže   byť   vo   vzťahu k ústavnému   súdu   chápané   ako   účelové   vzhľadom   na   to,   že   účastníkmi   konania   sú právnická spoločnosť a príslušný všeobecný súd. Na dovŕšenie ochrany práv porušených nečinnosťou   všeobecného   súdu   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   priznať   aj   finančné zadosťučinenie. Ústavný súd tak vidí naplnenie svojej stabilnej judikatúry (IV. ÚS 210/04). Vzhľadnom na dĺžku nečinnosti, na rozsah vecí, ktorých sa konanie dotýka, pri použití princípov spravodlivosti ústavný súd považuje za primeranú sumu 40 000 €, ktorú bude okresný súd povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Za   tohto   stavu   ústavný   súd   považuje   za   spravodlivé   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume zodpovedajúcej približne súčtu istín uplatnených v žalobách pred všeobecným súdom. Z toho dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku nálezu.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   trovy   právneho   zastúpenia   za   štyri   úkony   právnej služby a režijné paušály v celkovej sume 1 265 754,99 € plus 19 % DPH.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   a sťažovateľke   priznal úhradu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v sume 120,23 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 7,21 € za jeden režijný paušál, plus 19 % DPH, čo predstavuje sumu 303,30 €, ako aj za jeden úkon (vyjadrenie) vykonaný v roku 2011 v sume 123,50 € spolu s režijným paušálom v sume 7,41 € plus 20 % DPH, čo predstavuje sumu 157 €; t. j. celkovo 460,30 €.

Podľa ustanovenia § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vznikajú účastníkom konania, uhrádza účastník zo svojho.

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vzhľadom   na   odlišnosť   právomocí   a najmä   rozdielne   postavenie   ústavného   súdu a všeobecných súdov vyplývajúce z ústavnej úpravy o súdnej moci je potrebné rozdielne chápať aj právnu úpravu časti procesu vyjadrení v trovách konania.

Štát   má   záujem na ochrane   ústavnosti,   ktorú   zveruje   ústavnému   súdu.   Z právnej úpravy   trov   konania   pred   ústavným   súdom   možno   vyvodiť   dve   zásady   uplatňujúce   sa v ústavnom konaní pri trovách, a to

a) záujmovú zásadu (§ 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde),

b) zásadu zodpovednosti (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Obe tieto zásady sú doplnené zásadou voľného prístupu k ochrane ústavnosti, z ktorej vyplýva,   že   prístup   k súdnej   ochrane   ústavnosti   nepodlieha   poplatkovej   povinnosti.   Ide o zásadne odlišnú úpravu trov konania, ako vyplýva z ustanovenia § 148 a nasl. OSP pre konania   pred   všeobecnými   súdmi.   Z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde vyplýva, že predpoklady na priznanie náhrady trov konania účastníkovi sú dva:

- odôvodnený prípad,

- výsledok konania.

Uvedené predpoklady sú kumulatívne, musia byť splnené oba. V okolnosti veci je potrebné skúmať, aj z čoho pozostávajú trovy konania sťažovateľky. Ide najmä o rozsah dôkazov,   náročnosť   právneho   zhodnotenia   dôkazov,   zváženie   hodnoty   sporu,   ktorý   je predmetom konania na všeobecnom súde, a iné závažné skutočnosti, ktoré vznikli na strane sťažovateľky v súvislosti s konaním o sťažnosti.

Na   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   hľadal   odpoveď   a zistil,   že   ide   o skutkovo a právne   nenáročný   návrh,   ktorý   však   predstavoval   nároky   na   technické   spracovanie a konkretizáciu   jednotlivých   návrhov   sťažovateľov,   ktoré   vyžadujú   individuálny   prístup v každej veci, aj keď konanie na ústavnom súde umožnilo spojiť veci do jedného konania, takýto postup na všeobecnom súde nie je možný a každá vec je vybavovaná zvlášť.

Samotné žaloby pred všeobecným súdom (návrhy na platobný rozkaz s minimálnou výškou   škody)   nepredstavujú   okrem   ich   množstva   žiadny   problém   až   na   nutnosť spracovania   tohto   počtu   žalôb, pričom   aj na   to   bola   použitá   výpočtová   technika,   ktorá zvýšila možnosť úspešnej a rýchlej reakcie, ako aj vybavenia veci v primeranej dobe. Aj tak je nutné podotknúť, že ku dňu rozhodovania ústavným súdom okresný súd veci v merite dosiaľ nevybavil, čo je ústavne neakceptovateľné.

Na   zriadenie   technického   vybavenia   a technického   prístupu   vznikli   sťažovateľke náklady, ktoré ústavný súd ohodnotil paušálnou sumou 5 000 € za všetky výkony v konaní pred ústavným súdom.

Podania   právneho   zástupcu   sťažovateľky   z 2.   júla   2010   a 13.   augusta   2010 neobsahovali   také   nové   skutočnosti,   ktoré   by   prispeli   k ďalšiemu   objasneniu   veci,   teda nebolo ich možné vyhodnotiť ako ďalšie úkony právnej služby, a preto za ne ústavný súd odmenu nepriznal.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011