znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 204/07-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní   o   sťažnosti   F.   T.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   K.,   N.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 82/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 82/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. F.   T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   v   sume   150 000 Sk   (slovom stopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   F.   T.   trovy   konania   v   sume 7 492,30   Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún   a   tridsať halierov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. K., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 204/07 zo 17. júla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   F.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 82/94.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr 960/07 doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2007   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   v   ktorom   je   uvedená   aj   podrobná   chronológia priebehu napadnutého konania od doručenia žaloby (27. júna 1994). V chronológii okresný súd uvádza:

„Dňa 7. 6. 1994 (správne 27. 6., pozn.) podal F. T., bytom H., v zastúpení pôvodne JUDr. P. M., advokátom, žalobu proti M. š. p. T., o plnenie záväzkového vzťahu a náhradu škody   200 000,-   Sk.   Vec   bola   zaevidovaná   do   registra   pod   sp. zn.   9 Cb/82/1994.   Dňa 18. 7. 1994   bol   vo   veci   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   19. 9. 1994,   ktoré pojednávanie bolo odročené na ďalší termín 19. 10. 1994 s tým, že zástupca žalobcu bol vyzvaný na predloženie podrobnej špecifikácie pohľadávky v lehote 15 dní. Dňa 29. 9. 1994 podal vo veci doplnenie žalobného návrhu žalobca cestou právneho zástupcu s ďalšími dôkazmi. Na pojednávaní dňa 19. 10. 1994 po vypočutí žalobcu a zástupcu žalovaného bolo pojednávanie   odročené   na   21. 11. 1994.   Medzičasom   zaplatil   žalobca   súdny   poplatok za žalobu. Dňa 4. 11. 1994 podal vo veci vyjadrenie zástupca žalovaného. Pojednávanie zo dňa 21. 11. 1994 bolo odročené na 23. 1. 1995 s tým, že účastníci konania mali zaslať ďalšie vyjadrenie súdu vo veci. Dňa 19. 1. 1995 zaslal súdu žalobca cestou svojho právneho zástupcu   špecifikáciu   žaloby   s   pripojenými   dokladmi.   Na   pojednávaní   23. 1. 1995 po vypočutí   účastníkov   bolo   pojednávanie   odročené   na   6. 3. 1995   za   účelom   doplnenie dokazovania predložením príslušných dôkazov zo strany účastníkov konania. 10. 4. 1995 sa ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní žalovaný. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie zo dňa 6. 3. 1995 po vypočutí zástupcu žalobcu odročené na 12. 4. 1995 za účelom výsluchu svedka. Na pojednávaní dňa 12. 4. 1995 sa zúčastnili zástupcovia účastníkov, bol vypočutý predvolaný svedok, pojednávanie bolo odročené za účelom výsluchu ďalších svedkov na deň 24. 5. 1995. Na tomto pojednávaní boli vypočutí predvolaní svedkovia. Pojednávanie bolo odročené na 26. 6. 1995 za účelom doplnenia dokazovania. Dňa 6. 6. 1995 podal vo veci vyjadrenie žalovaný aj s dôkazmi. Pojednávanie zo dňa 6. 9. 1995 bolo odročené na deň 4. 10. 1995 za účelom predvolania účastníkov, ktorí na predchádzajúcom pojednávaní žiadali   toto   odročiť.   Pojednávanie   dňa   4. 10. 1995   po   vypočutí   ďalších   svedkov   bolo odročené na 15. 11. 1995 s tým, že účastníci mali oznámiť ďalšie návrhy na dokazovanie vo veci. 24. 10. 1995 zaslal zástupca žalobcu stanovisko aj s dôkazmi. Dňa 15. 11. 1995 sa na   pojednávaní   ospravedlnil   z   neprítomnosti   zástupca   žalovaného,   ktorý   bol práceneschopný.   Pojednávanie   sa   odročilo   na   24. 1. 1996   za   účelom   opätovného predvolania účastníkov.

Pojednávanie z 24. 1. 1996 bolo následne odročené na neurčito za účelom pribratia do   konania   znalca,   čo   bolo   vykonané   úpravou   sudcu   zo   dňa   30. 1. 1996.   Zároveň   bol stanovený   termín   pojednávania   na   deň   21. 2. 1996,   na   kedy   bola   predvolaná   súdna znalkyňa, nedostavila sa, preto pojednávanie bolo odročené na 13. 3. 1996 s tým, že bude urobený dotaz na znalkyňu. Táto znalkyňa Ing. N. 16. 2. 1996 oznámila súdu, že vypracuje znalecký posudok vo veci a žiadala zaslať spisový materiál. Dňa 13. 3. 1996 na súdnom pojednávaní   sa   nikto   nedostavil,   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom vyčkania vypracovania posudku. Uznesením z 19. 3. 1996 bola vo veci ustanovená znalkyňa na podanie posudku. 28. 3. 1996 podal žalobca odvolanie proti povinnosti zložiť preddavok na   znalecké   dokazovanie.   Spis   bol   doručený   23. 4. 1996   Krajskému   súdu   v   Bratislave na odvolacie konania.

Spis sa vrátil dňa 14. 1. 1998 na tunajší súd potom, čo odvolací súd zmenil pôvodné uznesenie   súdu   prvého   stupňa   a   zaviazal   oboch   účastníkov   na   zaplatenie   preddavku na znalecké   dokazovanie.   Dňa   8. 7. 1996   urgovala   znalkyňa   doručenie   spisu na vypracovanie posudku, bolo to v období, keď spis sa nachádzal na odvolacom súde. Spis bol   po   odchode   sudcu   JUDr.   M.   G.   z   tunajšieho   súdu   pridelený   na   konanie   sudkyni JUDr. Z. L. dňa 6. 2. 1998. Táto sudkyňa ďalej konala, dala úpravu 16. 3. 1998 na zaslanie spisu   ustanovenej   znalkyni   vo   veci.   Následne   bolo   urgované   vypracovanie   znaleckého posudku   dňa   7. 4. 1999.   Dňa   31. 4. 1999   vypracovala   znalkyňa   predbežné   stanovisko vo veci. Dňa 26. 11. 1999 splnomocnil na konanie žalobca iného advokáta - JUDr. Ľ. M. Úkonom zo dňa 30. 7. 2002 boli vykonané dopyty na obchodný register o zaslanie výpisov na účastníka - žalovaného, tieto boli súdu zaslané 24. 9. 2002. Dňa 4. 4. 2003 bol urobený dopyt na advokáta žalobcu ohľadom právnej subjektivity vo veci ohľadom oboch účastníkov.   Dňa   2. 5. 2003   oznámil   advokát   požadované   údaje.   Dňa   21. 5. 2003   zaslal zástupca žalobcu doklady týkajúce sa predmetnej veci.

Sudkyňa JUDr. Z. L. sa k 30. 9. 1999 vzdala funkcie sudcu, preto všetky veci z jej senátu boli pridelené novoprijatej sudkyni JUDr. A. M., ktorá v nasledujúcom období veci študovala   a   postupne   určovala   termíny   pojednávaní.   Potom,   čo   bolo   oznámené   súdu správne označenie žalovaného, lebo M. T. š. p. bol zrušený a k výmazu z obchodného registra došlo 31. 8. 1995, bolo zistené, že nástupcom žalovaného je T. a. s. T., sudkyňa JUDr. M. po obdržaní dokladov určila termín pojednávania na deň 11. 11. 2003. Na tomto termíne   pojednávania   predložil   zástupca   žalovaného   plnomocenstvo   na   zastupovanie vo veci, žalobca vzniesol námietku zaujatosti voči súdu, z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené   na   neurčito   vzhľadom   na   vznesenú   námietku   zaujatosti.   19. 11. 2003   vyzvala sudkyňa žalobcu na doplnenie rozhodných skutočností v súvislosti s námietkou zaujatosti. Dňa 16. 12. 2003 podal vo veci žalobca doplnenie námietky zaujatosti voči sudkyni. Od   1. 1. 2004   zákonná   sudkyňa   odišla   na   materskú   dovolenku,   preto   Opatrením predsedníčky súdu zo dňa 9. 1. 2004 pod Spr 28/04 bola predmetná vec pridelená sudkyni JUDr. D. V. Následne súd vyzval žalobcu, aby oznámil, či na vznesenej námietke zaujatosti trvá,   i   keď   sudkyňa   JUDr.   M.   odišla   na   materskú   dovolenku.   Žalobca   odpovedal 12. 2. 2004,   že na námietke zaujatosti   trvá.   Uvádzal ale ďalšie skutočnosti,   na základe ktorých takúto námietku podával. V ďalšom období t. j. konkrétne 10. 3. 2004 bol žalobca vypočutý v nadväznosti na vznesenú námietku podpredsedníčkou súdu JUDr. H., vysvetlil svoj postoj v súvislosti s riešením veci a požadoval, aby súd bezodkladne vo veci konal, aby vec bola urýchlene predložená na konanie sudkyni JUDr. V. Spis bol 24. 5. 2004 predložený sudkyni JUDr. V. 20. 5. 2004 zaslal žalovaný súdu stanovisko. Sudkyňa 1. 6. 2004 nariadila termín   pojednávania   na   17. 9. 2004,   tiež   vykonala   úkony   na   zabezpečenie   ďalších podkladov vo veci. Na pojednávaní 17. 9. 2004 bol vypočutý žalobca i zástupca žalovaného, pojednávanie   bolo   odročené   na   8. 10. 2004   s   tým,   že   účastníci   oznámia   ďalšie   návrhy na dokazovanie. Oznámením 23. 9. 2004 žalobca navrhol výsluch svedkov. Na pojednávaní 8. 10. 2004 bol vypočutý predvolaný svedok, pojednávanie bolo odročené na 10. 11. 2004 na opakované predvolanie ďalšieho svedka. 10. 11. 2004 bol vypočutý predvolaný svedok a pojednávanie   bolo   odročené   na   19. 1. 2005   s   tým,   že   žalobca   mal   oznámiť   ďalšieho svedka,   toto   oznámil   súdu   24. 11. 2004.   Na   pojednávaní   19. 1. 2005   bolo   pojednávanie odročené vzhľadom na to, že zákonná sudkyňa bola práceneschopná.

Opatrením zo dňa 4. 3. 2005 pod Spr 438/05 rozhodla predsedníčka súdu potom, čo sa sudkyňa JUDr. D. po materskej dovolenke vrátila do práce 1. 3. 2005, o tom, že sa jej vracajú veci, ktoré boli pridelené na čas jej neprítomnosti inému sudcovi.

Sudkyňa   29. 3. 2005   vytýčila   termín   pojednávania   na   23. 9. 2005.   Účastníci   sa na stanovené pojednávanie ospravedlnili. Zástupca žalovaného predložil súdu uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 K 223/2004 zo dňa 22. 3. 2005, ktorým uznesením bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka S. S. a. s., so sídlom B., ktorý subjekt je účastníkom konania   vo   veci.   Dňa   23. 9. 2005   bolo   vo   veci   pojednávanie,   bol   vypočutý   svedok a pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   návrhu.   14. 10. 2005 správca   konkurznej   podstaty   žalovaného   vo   veci   S.   S.   a.   s.   žiadal,   aby   konanie   bolo prerušené v dôsledku vyhláseného konkurzu.

Vo   veci   po   odchode   JUDr. D.   na   Krajský   súd   v   Trnave,   po   vydaní   Dodatku   k Rozvrhu práce č. 31 zo dňa 7. 12. 2005 bola vec pridelená sudkyni JUDr. Z. P., ktorá dňa 23. 1. 2006 zisťovala štádium konkurzného konania na majetok žalovaného. Od uvedenej doby t. j. od zistenia konkurzného konania na majetok žalovaného je konanie prerušené zo zákona. V ďalšom období sudkyňa sledovala stav konkurzného konania na žalovaného. Dňa 19. 9. 2006 oznámil správca konkurz, podstaty žalovaného, že s pokračovaním konania nesúhlasí, predmetné konanie je vyhlásením konkurzu prerušené. Stav konkurzného konania vo veci sa sleduje v pravidelných intervaloch, naposledy v zmysle úpravy zo dňa 13. 6. 2007 je vec uložená na lehote 5 mesiacov.

V danej veci konalo z dôvodu objektívnych okolností viac sudcov, v dôsledku tejto skutočnosti bolo sťažené konanie vo veci a úkony vykonané v dlhších časových intervaloch. Tým, že je žalovaný v konkurze, prakticky druhý rok sa sleduje stav konkurzného konania a čaká sa na právoplatné ukončenie konkurzu. Skutočnosť, že v predmetnom konaní konali viacerí   sudcovia   v   dôsledku   odchodu   predchádzajúcich   sudcov   konajúcich   vo   veci z tunajšieho   súdu,   sa   nedal   tento   stav   ovplyvniť.   Prieťahy   vo   veci   nepovažujeme za zbytočné.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané.

Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadril.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa   sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (i práva na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote)   je   podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).   Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, nárok sťažovateľa o náhradu škody s príslušenstvom,   ktorý   podľa   neho   vyplýva   z   porušenia   povinností   vyplývajúcich z ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka a uzavretej kúpnej zmluvy medzi sťažovateľom (vtedy   ešte   podnikateľom)   a   žalovaným,   je   po   právnej   stránke   štandardnou   agendou všeobecných súdov. Aj   skutkovú stránku veci možno zaradiť medzi štandardnú agendu v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, aj keď v danom prípade bolo potrebné vypočuť viacerých svedkov a nariadiť znalecké dokazovanie. Okresný súd ani nenamietal, že ide o právne   a   skutkovo   zložitú   vec.   Aj   keď   je v   súčasnosti   konanie zo   zákona   prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), doterajšia dĺžka konania nie je akceptovateľná preto, že ide o spor, v ktorom sa pre sťažovateľa riešila existenčná otázka (aj v dôsledku neplnenia zmluvných podmienok zo strany žalovaného) a došlo k tomu, že musel prerušiť svoju podnikateľskú činnosť. V týchto sporoch by mal súd postupovať čo najrýchlejšie a efektívne.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní   pred   súdom   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa   v   danom   prípade   nemalo   vplyv   na   predĺženie   konania,   bolo   aktívne a súčinnostné. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neuviedol, že by správanie sťažovateľa prispelo k predĺženiu konania v danej veci.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je postup samotného súdu.

Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k neodôvodneným prieťahom, vzal ústavný súd do úvahy okolnosti prípadu a zistil, že hoci okresný súd spočiatku (od júla 1994 do marca 1996) určil až 12 termínov pojednávaní, na ktorých vykonal aj dokazovanie, od predloženia spisu krajskému súdu (23. apríla 1996) vo veci nekonal bez akejkoľvek zákonnej prekážky, takmer až do 11. novembra 2003, keď sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre vznesenú námietku zaujatosti zákonnej sudkyne.   V   tomto   období   urobil   okresný   súd   len jednoduché   úkony   (zaslal súdny   spis znalkyni za účelom vypracovania znaleckého posudku 16. marca 1998, hoci tak mohol urobiť ešte pred zaslaním spisu krajskému súdu v apríli 1996 a zisťoval právnu subjektivitu žalovaného v obchodnom registri). Ani v období od 11. novembra 2003 efektívnosť úkonov okresného súdu nesmerovala k rozhodnutiu vo veci a nie je tiež akceptovateľné to, aby v priebehu tohto viac ako 13 ročného konania nevyhlásil meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Od vyhlásenia konkurzu na právneho nástupcu pôvodne žalovaného (v marci 2005) je konanie prerušené zo zákona a od tohto obdobia okresný súd iba zisťoval, či si sťažovateľ uplatnil pohľadávku v konkurznom konaní a sledoval, či konkurz na majetok žalovaného bol právoplatne skončený; naposledy to bolo 13. júna 2007.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   nemohol   ústavný   súd   akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že „Prieťahy vo veci nepovažujeme za zbytočné (...)“, a ani obranu   okresného   súdu,   že „v   danej   veci   konalo   z dôvodu   objektívnych   okolností   viac sudcov, v dôsledku tejto skutočnosti bolo sťažené konanie vo veci a úkony boli vykonané v dlhších časových intervaloch“..

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu   vecí,   či   námietka   častých   zmien   zákonných   sudcov   a   neprimeraného   zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s   pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti preto ústavný súd vyslovil, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 82/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   § 111   ods. 1   OSP   vyplýva,   že   ak   je   konanie   prerušené,   nevykonávajú   sa pojednávania a neplynú lehoty   podľa   tohto zákona. V   súlade s uvedeným ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia príkazu, aby okresný súd konal v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 400 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   a   nečinnosť   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 9 Cb 82/94   a   berúc   do   úvahy   i   povahu   veci   a   jej   význam pre sťažovateľa, ústavný súd považoval priznanie sumy 150 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona   o   ústavnom   súde.   Vo   zvyšnej   časti   žiadosti o primerané finančné zadosťučinenie nevyhovel.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   advokátom JUDr. P. K. Sťažovateľ požadoval úhradu za dva úkony právnej služby a režijný paušál v celkovej sume 7 492,30 Sk, keďže právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola   17 822 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál   (§   16   ods.   3   vyhlášky).   Ústavný   súd   tak   priznal   úhradu   trov   konania   v   sume 7 492,30 Sk ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007