znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 204/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. L. a V. L., obaja bytom N., zastúpení advokátom JUDr. J. C., Advokátska kancelária, T., v ktorej namietajú porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 22 C 95/04-35 z 13. októbra 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co 8/05-62 z 20. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. L. a V. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2006 doručená sťažnosť Ing. A. L. a V. L., obaja bytom N. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpení advokátom   JUDr.   J.   C.,   Advokátska   kancelária,   T.,   v ktorej   namietajú   porušenie   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 C 95/04-35 z 13. októbra 2004 (ďalej aj „rozsudok z 13. októbra 2004“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   10   Co   8/05-62   z 20.   apríla   2005   (ďalej   aj „rozsudok z 20. apríla 2005“).

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   13.   októbra   2004   rozhodol rozsudkom č. k. 22 C 95/04-35 tak, že návrh sťažovateľov na začatie konania o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke uzavretej so žalovanou 15. mája 2003 a notárskej zápisnice č. N   56/2003,   Nz   36772/2003   spísanej   15.   mája   2003   zamietol   a súčasne   im   uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V rámci   odôvodnenia   tohto   rozsudku   okresný   súd   považoval   za   preukázané,   že sťažovatelia   a žalovaná   pre   prípad   nesplnenia   záväzku   zo   zmluvy   o pôžičke   uzavretej 15. mája   2003   mali   dohodnutú   zmluvnú   pokutu   vo   forme   sankčného   úroku   (čl.   III predmetnej zmluvy), ktorá podľa súdu spĺňa podstatné náležitosti požadované v § 544 OZ, a to   písomnú   formu   a jednoznačný   spôsob   určenia   pre   prípad   nesplnenia   zmluvného záväzku.

Krajský   súd   rozsudok   z 13.   októbra   2004   ako   vecne   správny   v celom   rozsahu potvrdil rozsudkom č. k. 10 Co 8/05-62 z 20. apríla 2005, v ktorom dospel k záveru, že dvojstranný právny úkon uzavretý medzi účastníkmi konania má všetky náležitosti podľa § 37   ods.   1,   ako   aj   §   544   ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Formálny   spôsob   označenia majetkovej sankcie v tejto zmluve je podľa krajského súdu „bezvýznamnou skutočnosťou“, pretože   práva   a povinnosti   vyplývajúce   z uvedeného   právneho   úkonu   možno   vyložiť pomocou interpretačného pravidla ustanoveného v § 35 ods.   2 Občianskeho zákonníka. Podľa krajského súdu sťažovatelia v predmetnom konaní žiadnym spôsobom nepreukázali neplatnosť predmetného právneho úkonu podľa § 39 alebo iných ustanovení Občianskeho zákonníka. Časť návrhu sťažovateľov týkajúca sa určenia neplatnosti notárskej zápisnice bola podľa tohto súdu bezzákladná, pretože sťažovatelia nemohli mať naliehavý právny záujem   na   požadovanom   určení   neplatnosti   notárskej   zápisnice,   ktorej   neplatnosti   sa v konaní pred súdom domáhať nemožno.

Krajská prokuratúra v Bratislave podaním z 13. marca 2006 sťažovateľom oznámila, že   v konaní   č.   k.   Kc   2010/06   rozhodla   tak,   že   ich   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania proti rozsudku z 20. apríla 2005 odložila.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   okresný   i krajský   súd   dospeli   v uvedenom konaní k záveru, že medzi účastníkmi tohto konania vznikol zmluvný vzťah a sankcia podľa čl. III zmluvy má povahu zmluvnej pokuty, lebo je dohodnutá písomne a je určený spôsob jej   určenia.   Predmetná   zmluva   o pôžičke   bola   podľa   súdov   uzatvorená   bez   nátlaku a sankčný úrok bol dohodnutý vo výške 30 % mesačne.

Podľa   názoru   sťažovateľov   bolo   v tomto   konaní   preukázané,   že   sa   v okamihu uzatvárania zmluvy nachádzali v tiesni. Sťažovatelia uviedli, že v prípade iných okolností, t. j. keby sa vo finančnej núdzi nenachádzali, takúto zmluvu by neuzatvorili, pretože v nej stanovený sankčný úrok vo výške 30 % mesačne je podľa nich v rozpore s dobrými mravmi. Za každý mesiac omeškania by totiž sťažovatelia na základe tejto zmluvy zaplatili takmer tretinu výšky istiny, a to je podľa nich „zjavný hodnotový nepomer medzi výškou istiny a výškou   sankcie   pre   prípad   omeškania“.   Z týchto   skutočností   podľa   nich   vyplýva,   že predmetná zmluva bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok.

V ďalšom   texte   sťažnosti   sťažovatelia   poukázali   na   znenie   §   39   Občianskeho zákonníka a jeho výklad, pričom následne uviedli, že táto zmluva je podľa nich v rozpore s dobrými mravmi, lebo zo strany žalovanej pri jej uzatváraní nebola rešpektovaná zásada rovnosti   účastníkov   občianskoprávnych   vzťahov,   keďže   pri   vymedzení   jednotlivých povinností   vyplývajúcich   z tejto   zmluvy   boli   sťažovatelia   znevýhodnení.   Sťažovatelia v rámci odôvodnenia sťažnosti poukázali tiež na skutočnosť, že nemôžu byť podľa nich zaviazaní na plnenie sankčného úroku z tejto zmluvy, pretože právny poriadok Slovenskej republiky nepozná právny inštitút sankčný úrok, ako aj preto, že v zmluve dohodnutá výška sankčného úroku je podľa nich v rozpore s dobrými mravmi.

Záver   súdov,   že   v uvedenej   veci   išlo   o dohodnutie   zmluvnej   pokuty,   je   podľa sťažovateľov nedostatočne podložený právne relevantnými dôkazmi a mylný tiež z dôvodu nedostatočného preskúmania okolností   bezprostredne súvisiacich   s uzavretím   predmetnej zmluvy.

Okresný i krajský súd v tejto veci podľa sťažovateľov rozhodli nesprávne a v rozpore s príslušnou zákonnou úpravou, pretože sa vôbec nezaoberali inštitútom sankčného úroku, jeho   aplikáciou   v tejto   veci   a následne   jeho   neplatnosťou   z dôvodu   rozporu   s dobrými mravmi.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 22 C 95/04-35 z 13. októbra 2004 a rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 8/05-62 z 20. apríla 2005 bolo podľa sťažovateľov porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a právo   podľa   čl.   36   ods.   1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) na konanie súdu v súlade so zákonom, ako   aj   čl.   1,   čl.   2   ods.   2   a čl.   144   ods.   1   ústavy   a čl.   2   ods.   2   listiny   na   konanie a rozhodovanie podľa   zákona podľa   § 1, 2, 3, 6 a § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a podľa § 3 ods. 1, 39, 517 ods. 3, § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Krajský   a okresný   súd   svojimi   rozhodnutiami   porušili   právo   na   súdnu   ochranu sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že priznali žalovanej plnenie, na základe v právnom poriadku neexistujúceho titulu, ako aj nezohľadnením zákonnej úpravy výšky úroku v ich rozhodnutiach a aj tým, že v uvedenej veci nepostupovali v súlade so zákonom.

Predmetné rozhodnutia súdov v tejto veci sú založené podľa sťažovateľov na takých skutočnostiach a dôvodoch, ktoré oni nemohli predvídať, a ani na ne spontánne vo svojich stanoviskách reagovať, a tým sa brániť. Súdy sa zaoberali iba otázkou neplatnosti zmluvy o pôžičke, čo má ďalej za následok vedenie exekúcie pre príslušenstvo pohľadávky, ktoré bolo podľa sťažovateľov priznané žalovanej v dôsledku nezákonného postupu súdov. Týmto konaním   súdy   porušili   podľa   sťažovateľov   princíp   kontradiktórneho   prerokovania   veci v „súvislosti s otázkou, ktorá nebola otázkou právnou, ale aj skutkovou a ktorú nakoniec považoval za natoľko dôležitú, že na výsledku jej posúdenia založil svoje rozhodnutie“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia ústavný súd požiadali, aby rozhodol, že:„Právo   podnecovateľa   v I.   a II.   rade (sťažovateľov) podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky konaním a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 13. 10. 2004 č. k. 22 C 95/04 a Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 4. 2005 č. k. 10 Co 8/05 boli porušené.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v predmetnej veci   malo   dôjsť   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   22   C   95/04-35   z 13.   októbra   2004 a rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 8/05-62 z 20. apríla 2005.

II. 1. K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom okresného súdu č. k. 22 C 95/04 z 13. októbra 2004

Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, v danom prípade nemá   právomoc   preskúmavať   toto   rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   postup i rozhodnutie v predmetnej veci už preskúmal na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľov krajský súd.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.   2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 10 Co 8/05-62 z 20.apríla 2005

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie   je jej   podanie   v zákonom   stanovenej   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   22   C   95/04-35 z 13. októbra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 8/05-62 z 20. apríla 2005 nadobudol právoplatnosť 8. novembra 2005.

Sťažnosť sťažovateľov z 19. apríla 2006 bola daná na poštovú prepravu 25. apríla 2006 (ústavnému súdu bola doručená 27. apríla 2006).

Sťažovatelia v predmetnej veci podali listom adresovaným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na podnet na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd vyslovil, že mimoriadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ nemôže uplatniť osobne a s ktorým sa ako právny účinok nespája priame odstránenie opodstatnene namietnutého porušenia ústavného práva alebo slobody, nemá povahu účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 (mutatis mutandis II. ÚS 34/99).

Podanie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemožno   považovať   za využitie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Pre posúdenie otázky zachovania lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je preto rozhodujúce, kedy bolo sťažovateľovi doručené oznámenie o odložení jeho podnetu na   podanie   mimoriadneho   dovolania   (14.   marec   2006),   ale   dátum   nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu (15. december 2005).

Sťažovatelia   sa   teda   ochrany   svojich   označených   práv   domáhali   až   po   uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

II. 3.

Z dôvodov uvedených v častiach II.1. a II.2. tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006