znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 204/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   Mileny   Holíkovej,   Neštátna   zubná   ambulancia, R.   S.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta porušenie základných práv a slobôd zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 25. februára 2004 č. k. 10 Co 300/03-55, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   Mileny   Holíkovej o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2004 doručená sťažnosť MUDr. Mileny Holíkovej, Neštátna zubná ambulancia, R. S. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   JUDr.   O.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namietala porušenie základných práv a slobôd zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol   k dohovoru“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 25. februára 2004 č. k. 10 Co 300/03-55. Uvedeným rozsudkom bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) z 5. augusta 2003 č. k. 16 C 223/01-40. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh   sťažovateľky   na   zaplatenie   sumy   224   177,80   Sk   s uplatneným   poplatkom z omeškania v sume 119,80 Sk denne od 8. júna 2001 do zaplatenia titulom neuhradenia faktúry   za   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   poistenca   Družstevnej   zdravotnej poisťovne Perspektíva a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka   je   prevádzkovateľkou   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia,   ktoré v rokoch   1998   a 1999   v súlade   so   zákonom   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom   poistení“)   poskytovala zdravotnú starostlivosť aj poistencom Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“).

Podľa citovaného zákona je jednou zo základných povinností zdravotnej poisťovne uhrádzať   zdravotníckym   zariadeniam   náklady   na   zdravotnú   starostlivosť   poskytnutú poistencom spôsobom a vo výške, ktoré určujú cenové predpisy.

Dňa   1.   júla   1999   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vydalo rozhodnutie č. 3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva. Toto rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999.   Dňa   20.   apríla   2001   krajský   súd uznesením č. k. 7 K 70/01-30 na návrh likvidátora vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.

Pretože u zrušenej poisťovne nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, a to zistenie,   že   z majetku   Perspektívy   nie   je   možné uspokojiť   jej   záväzky,   sťažovateľka   si uplatnila uhradenie záväzkov zrušenej poisťovne vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni (ďalej len „VZP“) z dôvodu ich prechodu.

Z dôvodu,   že   VZP   odmietla   záväzky   zrušenej   poisťovne   uhradiť,   sťažovateľka podala okresnému súdu návrh, ktorý bol zamietnutý s odôvodnením, že je predčasný.Následne   v odvolacom   konaní   krajský   súd   rozsudkom   z 25.   februára   2004 č. k. 10 Co 300/03-55 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť doručením sťažovateľke 7. mája 2004.

Podľa názoru sťažovateľky nebral krajský súd do úvahy lehotu ustanovenú v zákone o zdravotnom poistení v ustanovení § 34 ods. 6, podľa ktorej záväzky zrušenej poisťovne za poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   ktoré   prešli   zo   všeobecnej   poisťovne   alebo   inej poisťovne   a ktoré   zdravotnícke   zariadenie   a ďalšie   zariadenie   v zdravotníctve   preukážu, uhrádzajú   sa   z vymožených   pohľadávok   zrušenej   poisťovne   a zo   zdrojov   ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných štátu účelovo určených zdrojov do 24 mesiacov od   schválenia   účtovnej   závierky   poisťovne   ku   dňu   vstupu   do   likvidácie   alebo   do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   záväzky   museli   prejsť   na   VZP   najneskôr   vyhlásením konkurzu a poisťovňa ich mala uhradiť v danej lehote bez ohľadu na to, či konkurz skončil alebo nie.

Sťažovateľka sa domnieva, že rozsudkom krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného   súdu   o zamietnutí   žaloby,   boli   porušené   jej   základné   práva   zaručené   v čl.   1 ústavy, v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že:„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   224.177,80   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   10   Co   300/03-55   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy,   práva   vlastniť   majetok   upraveného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 02. 2004, č. k. 10 Co 300/03-55 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 95.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   čl.   127   ústavy,   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodňovať.Ústavný súd predbežne preskúmal sťažnosť sťažovateľky, ako aj rozsudok krajského súdu, ktorým mali byť porušené jej základné práva a slobody. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   V právomoci   krajského   súdu   bolo   nepochybne vyložiť   ustanovenie   zákona   o zdravotnom   poistení.   Preskúmaním   rozsudku   nemožno dospieť   k záveru,   že   by   výklad   všeobecného   súdu   bol   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Ústavný   súd   vychádza   z prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona o zdravotnom   poistení.   Ústavný   súd   nemôže   v rámci   konania   o sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy skúmať ústavnosť zákonov ani ich častí, ale musí vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákonov Slovenskej republiky.

Sťažovateľka ako fyzická osoba nepatrí k subjektom, ktoré sú aktívne legitimované na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou. Taxatívny výpočet týchto subjektov je uvedený v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   neskúmal   argumentáciu   sťažovateľky   týkajúcu   sa   údajnej protiústavnosti niektorých ustanovení zákona o zdravotnom poistení.

V tejto   súvislosti   je   nevyhnutné   uviesť,   že   sťažovateľka   nepreukázala,   že   by požiadavku uplatnila v konaní pred všeobecným súdom, ktorý je subjektom legitimovaným podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a mohol požiadať ústavný súd o preskúmanie súladu ustanovenia zákona o zdravotnom poistení s ústavom.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu tento nie je v zásade oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade o uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému   rozhodnutiu,   ani   skúmať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach a základných slobodách.

Z uvedeného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a teda z úradného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02 a iné).

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nie   je   zjavne   svojvoľný   a neodôvodnený, krajský súd zistil skutkový stav a tento aplikoval na relevantnom ustanovení platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlil.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Z uvedeného dôvodu je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, keď nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004