znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 204/03-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť L. B., bytom Č., zastúpeného advokátkou JUDr. D. M., N., ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom   Humenné   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Cb   8/01   (v súčasnosti   pod   sp.   zn. 11 C 85/2003) a v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 29/01, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo L. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Humenné v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Cb   8/01   (v súčasnosti   pod   sp.   zn.   11   C   85/2003) p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti L. B. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2003 doručená sťažnosť L. B., bytom Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.   D.   M.,   N.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom   Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 8/01 (v súčasnosti pod sp. zn. 11 C 85/2003) a v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 29/01.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 16. septembra   2003   a   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ju uznesením č. k. III. ÚS 204/03-9 prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Sťažovateľ (v konaní pred okresným súdom navrhovateľ) podal návrh na zaplatenie pohľadávky 603 265 Sk s prísl., ktorý bol 29. septembra 2000 doručený Okresnému súdu Snina.   Následne   Okresný   súd   Snina   odstúpil   tento   návrh   okresnému   súdu.   Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že na základe návrhu bol okresným súdom vydaný platobný rozkaz č. k. 1   Rob   936/00-15   z 22.   novembra   2000.   Odporca   28.   decembra   2000   podal   proti platobného rozkazu odpor aj napriek tomu, že ešte pred podaním návrhu na súd pohľadávku písomne uznal listom z 26. apríla 2000. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd sa zameral na predvolanie   navrhovateľa   a jeho   osobnú   účasť   na   pojednávaní.   Právna   zástupkyňa ospravedlňovala jeho neúčasť na pojednávaní zlým zdravotným stavom a vysokým vekom a žiadala jeho vypočutie na Okresnom súde Topoľčany. Okresný súd však trval na osobnej účasti navrhovateľa na pojednávaní a až po niekoľkých márne vytýčených pojednávaniach predvolal na pojednávanie a vypočul jeho zaťa, ktorý však s predmetom sporu nemá nič spoločné. V ďalšom konaní bol navrhovateľ zastupovaný na základe substitučnej plnej moci JUDr. Š. J. Od marca 2002 sa právna zástupkyňa navrhovateľa dohodla s JUDr. Š. J. na skončení substitučnej plnej moci a sama zastupuje navrhovateľa. Odporca sa na jednotlivé pojednávania   nedostavoval   a sústavne   predkladal   doklad   o práceneschopnosti.   Právna zástupkyňa   navrhovateľa   vybavenie   veci   okresným   súdom   urgovala   podaním   sťažnosti Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ale   ani   po   urgenciách   sa   situácia nezmenila a okresný súd v konaniach nepokračoval tak, aby spor smeroval k ukončeniu. Právna zástupkyňa navrhovateľa prejednala vec so zákonným sudcom a zmenila petit na vydanie   rozsudku   o uznaní   dlhu.   Zmenu   petitu   podala   okresnému   súdu   2.   mája   2003 s odôvodnením, že odporca v 1. rade dlh v celom rozsahu uznal a zaviazal sa tento uhradiť, a požiadala podľa § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o vydanie rozsudku pre uznanie dlhu. Na požiadanie zákonného sudcu právna zástupkyňa navrhovateľa predložila doklad   Obecného   úradu   v Č.   o tom,   že   navrhovateľ   je   súkromne   hospodáriaci   roľník. Následne bola vec odňatá JUDr. D. a bola pridelená Mgr. T. a konanie je vedené pod sp. zn. 11 C 85/2003.

Okrem toho v sťažnosti je uvedené, že okresný súd nevybavil riadne a včas návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol podaný 18. júna 2001. Návrh bol vedený pod sp. zn. Nc 29/01 a súd o ňom vôbec nekonal. Zákonný sudca urobil vo veci iba jeden   úkon,   a to   doručenie   opisu   návrhu   na   vyjadrenie   odporcovi.   Právna   zástupkyňa v sťažnosti tvrdí, že 26. marca 2003 sa osobne dostavila na okresný súd, aby zistila, prečo nebolo   predbežné   opatrenie   vydané,   podpredsedníčka   okresného   súdu   JUDr.   A.   L.   jej vysvetlila, že bol pozastavený výkon funkcie sudcu, ktorý mal vec pridelenú, a disciplinárne konanie   voči   nemu   nebolo   právoplatne   skončené.   Podľa   názoru   právnej   zástupkyne navrhovateľa návrh na vydanie predbežného opatrenia nemá nič spoločné s disciplinárnym konaním   voči   zákonnému   sudcovi,   a preto   súd   zapríčinil   prieťahy   v konaní   o vydanie predbežného opatrenia takmer dva roky.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   prieťahy   v konaní   spôsobené   okresným   súdom   navrhol ústavnému súdu, aby po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po prerokovaní sťažnosti zohľadnil aj utrpenú nemajetkovú ujmu, najmä stav právnej neistoty, úzkosti s ohľadom na jeho vek a zlý zdravotný stav a rozhodol, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo okresným súdom porušené.

Podpredsedníčka okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 27. októbra 2003. Vo vyjadrení uviedla, že vec sp. zn. 15 Cb 8/01 napadla na okresný súd 29. septembra 2000 a bola zapísaná do registra „Cb“ ako obchodná vec. Zákonným sudcom podľa rozvrhu práce bol JUDr. V. D. Predmetom žaloby bolo zaplatenie pohľadávky 603 265 Sk s prísl. Zdôraznila, že v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi boli podané dva   návrhy. Druhý návrh bol okresnému súdu   doručený 18. júna 2001. Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 836/01 v poradí druhé konanie zastavil. Krajský súd v Prešove potvrdil uznesenie okresného súdu a hodnotil zastavené konanie ako správne   z dôvodu   litispendencie.   Rozhodnutie   o   zastavení   konania   vo   veci   sp.   zn. 9 C 836/01 nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2003. Spis bol z Krajského súdu v Prešove vrátený   okresnému   súdu   16.   januára   2003.   Ďalej   vo   vyjadrení   podala   prehľad   spisu, z ktorého vyplýva, že vo veci sp. zn. 15 Cb 8/01 (v súčasnej dobe vedenej pod sp. zn. 11 C 85/2003) súd nariaďoval pojednávania, ktoré neboli uskutočňované pre neúčasť ako navrhovateľa, tak i odporcov v 1. a 2. rade. Poukázala na to, že sťažovateľ sa nedostavoval na   pojednávania,   ale   vzhľadom   na   vzdialenosť   jeho   bydliska   od   procesného   súdu i zdravotné dôvody súdu nič nebránilo zabezpečiť jeho výsluch pred dožiadaným súdom. Podľa jej tvrdenia odporcovia takmer stále predkladali ospravedlnenia svojej neúčasti na pojednávaní doložené potvrdením o práceneschopnosti. Okresný súd nariadil aj predvedenie odporcov na pojednávanie, ale Obvodné oddelenie Policajného zboru v Snine (ďalej len „obvodné oddelenie“) ani v jednom prípade odporcov na pojednávanie nepredviedlo. Ani uloženie   poriadkovej   pokuty   odporkyni   v 2.   rade   nemalo   žiaden   účinok.   Rovnako   aj navrhovateľ a jeho právna zástupkyňa či právny zástupca na základe substitučnej plnej moci sa nedostavovali pred procesný súd a nie vždy svoju neprítomnosť ospravedlnili. To, že sudca   vo   veci   konal   ako   vo   veci   obchodnej   a neskôr   ju   previedol   do   registra občianskoprávnych vecí, nemá priamy vplyv na plynulosť konania súdu, lebo súd nebol vo veci   nečinný   okrem   obdobia,   keď   bol   spis   zaslaný   Krajskému   súdu   v Prešove.   Právna zástupkyňa   navrhovateľa   nemala   prehľad   o podaných   návrhoch,   k návrhu   na   začatie konania   nepredložila   dôležité   písomné   doklady,   ktoré   až   na   výzvu   súdu   doručovala v priebehu konania.

Ku   konaniu   vedenému   pod   sp.   zn.   Nc   29/01   o vydanie   predbežného   opatrenia uviedla, že návrh bol súdu doručený 18. júna 2001 a vec bola zapísaná do registra „Nc“ a bola   pridelená   podľa   rozvrhu   práce   na   vybavenie   sudcovi   JUDr.   Š.   P.,   ktorý   vyzval odporcov na vyjadrenie k návrhu navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Odporca sa vyjadril k návrhu písomne 14. augusta 2001. Súdny poplatok v tomto spise chýbal, lebo bol zaplatený právnou zástupkyňou a zaslaný ku konaniu sp. zn. 9 C 836/01. O tom však sudca nevedel, lebo poplatok bol zaplatený v kolkových známkach na liste právnej zástupkyne, kde je napísané, že poplatok zasiela ku konaniu sp. zn. 9 C 836/01. Sudca mal zámer zastaviť konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, ale tak neurobil, pretože 4. decembra 2001 mu bol v dôsledku začatia disciplinárneho konania pozastavený výkon funkcie sudcu. Právna zástupkyňa navrhovateľa 26.   marca   2003   zobrala   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   späť   a súd   konanie uznesením zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. apríla 2003.

II.

Ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 Cb 8/01(v súčasnosti pod sp. zn. 11 C 85/2003)

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa,   vyjadrenia   podpredsedníčky okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 15 Cb 8/01 zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

Návrh na začatie konania bol okresnému súdu   doručený 29. septembra 2000, na základe   ktorého   bol   vydaný   platobný   rozkaz   č.   k.   1   Rob   939/00-15.   Proti   platobnému rozkazu bol 3. januára 2001 podaný odpor odporcom v 2. rade. Od 2. februára 2001, keď sa konalo prvé pojednávanie vo veci, do dátumu posledného pojednávania, teda do 23. marca 2004,   boli   pojednávania   nariadené   v súhrne   22–krát,   napriek   tomu   nie   je   vo   veci rozhodnuté.   Jednotlivé   pojednávania   boli   odročené   predovšetkým   z dôvodu   neúčasti   na pojednávaní   odporcov   v 1.   a 2.   rade,   ale   aj   sťažovateľa   a jeho   právnej   zástupkyne. Sťažovateľ   sa   nezúčastnil   na   pojednávaní   ani   raz,   avšak   jeho   právna   zástupkyňa   aj substitučný   právny   zástupca   žiadali   okresný   súd,   aby   bol   o jeho   vypočutie   dožiadaný Okresný   súd   Nitra   alebo   Okresný   súd   Topoľčany   z dôvodu   vysokého   veku   a zlého zdravotného   stavu.   Okresný   súd   sa   týmito   žiadosťami   nezaoberal.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa   alebo   substitučný   právny   zástupca   sa   na   vytýčených   pojednávaniach nezúčastnili celkom   11-krát a právna zástupkyňa iba 2-krát ospravedlnila svoju   neúčasť z dôvodu práceneschopnosti. Odporcovia v 1. a 2. rade sa na vytýčených pojednávaniach nezúčastňovali   a spravidla   striedavo   ospravedlňovali   svoju   neúčasť   z dôvodu práceneschopnosti. Okresný súd sa listami zo 4. decembra 2001 a 4. januára 2002 obrátil na obvodné oddelenie so žiadosťou o predvedenie odporcov v 1. a 2. rade na pojednávanie, pretože sa na jednotlivé pojednávania nedostavujú. Ani v jednom prípade odporcovia neboli predvedení, pretože ako 4. januára 2002, tak aj 25. januára 2002 bola odporkyňa v 2. rade práceneschopná a odporca v 1. rade odcestoval a nenachádzal sa v mieste svojho trvalého bydliska. Okresný súd na pojednávaní 25. marca 2003 uložil poriadkovú pokutu odporkyni v 2. rade, ale aj napriek nej sa na nasledujúcom pojednávaní 29. apríla 2003 nezúčastnil žiaden z odporcov, a to aj napriek tomu, že okresný súd znova požiadal obvodné oddelenie o ich predvedenie na pojednávanie. Obvodné oddelenie oznámilo súdu, že predvedenie nie je možné, pretože odporca   v 1.   rade   bol   práceneschopný   a odporkyňa   v 2.   rade   nebola doma. Odporcovia niekoľkokrát nemali vykázané doručenie, pretože nepreberali zásielky, a preto   okresný   súd   listom   z 13.   októbra   2003   požiadal   obvodné   oddelenie   o doručenie zásielky do vlastných rúk odporcov prostredníctvom polície. Napriek tomu, že okresný súd sa listom obrátil na obvodné oddelenie, nedoručil zásielky obvodnému oddeleniu, a preto k ich   doručeniu   nedošlo.   Aj   napriek   tomu,   že   okresným   súdom   bolo   vytýčených   22 pojednávaní, iba na pojednávaní 31. mája 2002 bol vypočutý substitučný právny zástupca navrhovateľa, odporca v 1. rade a právny zástupca odporkyne v 2. rade, na pojednávaní 3. septembra 2002 bol vypočutý svedok J. M. v neprítomnosti navrhovateľa, jeho právneho zástupcu a odporcov v 1. a 2. rade a na poslednom pojednávaní, t. j. 23. marca 2004, bol znova vypočutý odporca v 1. rade. Okrem toho okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 85/2003 z 24. októbra 2003 rozhodol, že zamieta návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol okresnému súdu doručený 14. októbra 2003. Proti tomuto uzneseniu bolo navrhovateľom podané odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 2 Co 545/03-138 zo 16. januára 2004, a to tak, že zmenil uznesenie okresného súdu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa   obrátila na okresný súd so žiadosťou   o zmenu petitu. Žiadosť bola okresnému súdu doručená 5. mája 2003. Okresný súd o návrhu na zmenu petitu doteraz nerozhodol.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu   (II. ÚS   79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o zaplatenie pohľadávky ústavný súd nehodnotil ako zložitú vec.

Pri   kritériu   „správanie   účastníkov“   ústavný   súd   zistil,   že   na   pojednávanie   sa neustanovovali   odporcovia   v 1.   a 2.   rade,   no   spravidla   svoju   neúčasť   na   pojednávaní ospravedlnili   z dôvodu   práceneschopnosti.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa na jednotlivých pojednávaniach nezúčastňoval,   no   jeho   právna   zástupkyňa   žiadala   okresný   súd,   aby   bol   vypočutý prostredníctvom   dožiadaného   súdu   z dôvodu   jeho   vysokého   veku   a zlého   zdravotného stavu. Na druhej strane je potrebné uviesť, že aj právna zástupkyňa, resp. substitučný právny zástupca   sa   na   pojednávaniach   nezúčastnili   11-krát,   pričom   právna   zástupkyňa   svoju neúčasť   ospravedlnila   iba   dvakrát   z dôvodu   práceneschopnosti.   Na   pojednávaniach, na ktorých   nebola   prítomná   právna   zástupkyňa   sťažovateľa,   stále   neboli   prítomní   buď obidvaja odporcovia, alebo aspoň jeden z nich. Na základe vyššie uvedeného ústavný súd konštatoval,   že   na   prieťahoch   v preskúmavanom   konaní   sa   podieľali   predovšetkým odporcovia tým, že sa neustanovovali na pojednávania a nepreberali zásielky zo súdu, ale do určitej miery aj právna zástupkyňa sťažovateľa.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označených základných práv, ústavný súd zistil, že okresný súd v danej veci konal, ale pre neúčasť predovšetkým odporcov na pojednávaní bol nútený jednotlivé pojednávania odročiť. Okresný súd podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku uložil poriadkovú pokutu odporcovi v 2. rade, opakovane sa obrátil na obvodné oddelenia a žiadal   o predvedenie   odporcov   na   pojednávanie.   Okresný   súd   urobil   niekoľko   chýb v priebehu konania (nevypočutie navrhovateľa dožiadaným súdom, neodovzdanie zásielok na doručenie polícii, nerozhodnutie o návrhu na zmenu petitu). Tieto pochybenia okresného súdu však vo svojom súhrne nemali podstatný vplyv na dĺžku konania. Rovnako nemožno vytknúť okresnému súdu to, že sa neobrátil s podnetom pre porušenie § 169b Trestného zákona na orgány činné v trestnom konaní, pretože odporcovia spravidla svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili z dôvodu práceneschopnosti.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01).

Ústavný   súd   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Cb   8/01 (v súčasnosti pod sp. zn. 11 C 85/2003) vyhodnotil ako konanie, ktoré aj napriek dlhému časovému obdobiu (3 roky a 7 mesiacov) smeruje zo strany súdu k odstráneniu právnej neistoty   sťažovateľa   v jeho veci,   a preto   konštatoval, že základné právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v tomto konaní porušené nebolo.

IV.

Ku konaniu vedenému pod sp. zn. Nc 29/01

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa,   vyjadrenia   podpredsedníčky okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. Nc 29/01 zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

Návrh na vydanie predbežného opatrenia bol okresnému súdu   doručený 18. júna 2001.   Na   základe   výzvy   okresného   súdu   bolo   14.   augusta   2001   doručené   vyjadrenie k návrhu od odporcu v 1. rade.

Z   vyjadrenia   podpredsedníčky   okresného   súdu   vyplýva,   že   vec   vedená   pod sp. zn. Nc 29/01 ako vec nevybavená z roku 2001 nedopatrením nebola pridelená na ďalšie konanie inému sudcovi po tom, ako bol pozastavený výkon sudcovskej funkcie sudcovi JUDr. Š. P. Podpredsedníčka súdu túto skutočnosť oznámila právnej zástupkyni sťažovateľa listom zo 4. marca 2003 a žiadala ju, aby sa vyjadrila, či naďalej trvá na návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Právna zástupkyňa sťažovateľa listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 17. marca 2003,   oznámila,   že   trvá   na   vydaní   predbežného   opatrenia   podľa   návrhu   podaného   ešte v roku 2001. Právna zástupkyňa sťažovateľa následne 26. marca 2003 zobrala návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   späť   ako   neaktuálny   a žiadala   vrátiť   súdny   poplatok. Okresný súd uznesením č. k. Nc 29/01-13 z 26. marca 2003 zastavil konanie a rozhodol o vrátení   zaplateného   súdneho   poplatku.   Uznesenie   okresného   súdu   nadobudlo právoplatnosť 23. apríla 2003.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k. III ÚS 204/03-9 prijal na ďalšie konanie sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 29/01. Pri prijatí sťažnosti vychádzal z tvrdenia obsiahnutého v sťažnosti, v ktorom právna zástupkyňa sťažovateľa uvádza, že 26. marca 2003 sa osobne dostavila na okresný súd za účelom zistenia, z akého dôvodu nebolo vydané predbežné opatrenie. Podpredsedníčka okresného súdu to zdôvodnila tým, že sudcovi konajúcemu vo veci bol pozastavený výkon funkcie sudcu   v decembri   2001   a doteraz   nebolo   disciplinárne   konanie   právoplatne   skončené. Právna zástupkyňa ďalej uviedla,   že je toho názoru,   že návrh na vydanie   predbežného opatrenia nemá nič spoločné s disciplinárnym konaním vedeným proti zákonnému sudcovi, a preto okresný súd zapríčinil prieťahy v konaní o vydanie predbežného opatrenia takmer dva roky. Predbežné opatrenie má byť vydané v lehote do 30 dní od doručenia návrhu podľa § 75 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. V sťažnosti nie je ani zmienka o späťvzatí návrhu a vydaní uznesenia o zastavení konania.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98).

Vzhľadom   na   to,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Nc   29/01   bolo   právoplatne rozhodnuté   23.   apríla   2003,   teda   štyri   mesiace   pred   podaním   sťažnosti,   ústavný   súd sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhovuje, pretože právoplatnosťou rozhodnutia bol dosiahnutý účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal okrem vyslovenia porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov aj rozhodnutie o tom, aby ústavný súd zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v sume 600 000 Sk.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch. Z uvedeného vyplýva, že oba výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že označené základné práva porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004