znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 203/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   K.   M.,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Co 34/2013 z 15. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. novembra 2013   doručená   sťažnosť   K.   M.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“),   základného práva   na právnu   pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Co 34/2013 z 15. júla 2013.

Ústavný   súd   zistil,   že   predložená   sťažnosť   súvisí   so skôr   podanou   sťažnosťou sťažovateľky týkajúcou sa námietky porušenia jej základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 117/2012 z 31. októbra 2012, ktorým   v exekučnej veci   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ, s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „oprávnená“), proti sťažovateľke ako povinnej o vymoženie 624,91 € s príslušenstvom   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Lučenec č. k. 14 Er/589/2008-27 z 20. marca 2012 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení a zároveň zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania. V tejto skoršej sťažnosti sťažovateľka namietala, že k porušeniu jej označených práv došlo tým, že jej krajský súd nepriznal trovy právneho zastúpenia, ktoré si uplatnila prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uvedenú sťažnosť ústavný súd odmietol uznesením č. k. I. ÚS 520/2013-10 zo 7. augusta 2013 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Proti výroku o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,   o ktorom   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Co   34/2013   z 15.   júla   2013 (t. j. sťažnosťou   napadnutým   rozhodnutím)   rozhodol   tak,   že   odvolacie   konanie   zastavil, a zároveň   vyslovil,   že   žiaden   z účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho konania.

Sťažovateľka je toho názoru, že v predmetnom konaní jej mal najvyšší súd v súlade s ustanovením   §   146   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   priznať náhradu trov odvolacieho konania – t. j. «náklady v podobe právneho úkonu „Vyjadrenie povinného k odvolaniu oprávneného zo dňa 12. 12. 2012“ podaného dňa 26. 03. 2013 právnym   zástupcom   sťažovateľky»,   pretože   je   preukázateľné,   že   oprávnená   zavinila zastavenie odvolacieho konania. Tým, že tak neurobil, porušil jej základné právo na súdu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa   čl. 47   ods.   2   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vydať nález, ktorým by ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Co   34/2013   z 15.   júla   2013,   prikázal   najvyššiemu   súdu   priznať   sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania, a zároveň jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 100 € a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 269,58 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Co   34/2013   z 15.   júla   2013   odôvodnená nespokojnosťou   sťažovateľky   s tým,   že   jej   nebola   priznaná   náhrada   trov   odvolacieho konania v zmysle § 146 ods. 2 OSP.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že „O   trovách   odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení   s   §   224   ods.   1   O.   s.   p.,   v zmysle   ktorého   žiaden   z účastníkov   nemá   právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.“.

V súvislosti   s predloženou   námietkou   ústavný   súd   pripomína,   že   rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne týmto súdom, a preto tieto rozhodnutia   preskúmava   iba   vo výnimočných   prípadoch.   Problematika   náhrady   trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel   upravujúcich   toto   konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä na   základe   takej interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty svojvôle   (IV.   ÚS   248/08).   Zásady   rozhodovania   o trovách   (súdneho)   konania   vrátane výnimiek sa neposudzujú za každé štádium konania osobitne (III. ÚS 84/2013).

Preskúmaním   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   rovnako   ako v predchádzajúcom prípade je potrebné aj túto sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci bolo plne realizované základné právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože najvyšší súd rozhodol v zmysle platnej právnej úpravy rešpektujúc pritom zásady rozhodovania o trovách konania. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   existenciu   okolností nasvedčujúcich   tomu,   že   by   napadnutú   časť   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   bolo   možné považovať   za svojvoľnú   alebo   zjavne   neodôvodnenú,   resp.   za   takú,   ktorá   by   popierala zmysel   práva   na súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   a teda z ústavnoprávneho   hľadiska   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   nezistil   ani   žiadne   okolnosti,   ktoré   by signalizovali porušenie   základného práva   sťažovateľky   na právnu   pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, pretože vychádzajúc z obsahu tohto práva sťažovateľke zo strany   konajúceho   súdu   nebolo   žiadnym   spôsobom   zabránené   predložiť   svoju argumentáciu   v predmetnom   konaní   (v   podrobnostiach   pozri   uznesenie   ústavného   súdu č. k. I. ÚS 520/2013-10 zo 7. augusta 2013).

Na základe uvedeného preto ústavný sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch uplatnených sťažovateľkou v sťažnosti.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   ako   oprávnenej,   tak   aj všeobecným súdom konajúcim v jej exekučných veciach je známa stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu, nielen pokiaľ ide o problematiku zastavenia exekučných konaní, ale aj prerušenia týchto konaní pre účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. V okolnostiach daného prípadu sa k tejto problematike vyjadril ústavný súd v uznesení č. k. I. ÚS 363/2013-16 z 5. júna 2013.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014