znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 203/2011-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 8/2010 a pod sp. zn. 6 Tos 13/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2010 (po doplnení 10. decembra 2010) doručená sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 8/2010 a pod sp. zn. 6 Tos 13/2010.

Sťažovateľ uviedol, že je stíhaný za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 186 ods. 1 a 2 písm. b) a c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. f) Trestného zákona a prečin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Podľa jeho vyjadrenia bol uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 76/2009 zo 17. septembra 2009 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   ďalej pokračoval,   že   23.   júna 2010   požiadali   jeho manželka, rodičia, svokrovci a brat o nahradenie jeho väzby ponúknutou zárukou podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Taktiež uviedol, že toho istého dňa aj on podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň požiadal o nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ uviedol, že 15. júla 2010 podal naňho prokurátor za uvedené trestné činy na okresnom súde obžalobu.

Podľa udania sťažovateľa okresný súd uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 28. júla 2010 rozhodol podľa § 72 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že ho ponechal vo väzbe, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uňho stále trvajú. Sťažovateľ zároveň uviedol, že pred rozhodnutím pri svojom výsluchu na okresnom súde vzal žiadosť o prepustenie z väzby v plnom rozsahu späť, pretože „Mgr. M. P. sa vyjadril, aby sme svoje žiadosti vzali späť, pretože táto trestná vec nebola pridelená jemu, ale jeho kolegovi JUDr. M. V., ktorého zastupuje, pretože je na dovolenke. A ešte sa vyjadril, že jeho rozhodnutie   bude   negatívne,   z dôvodu   toho,   že   túto   vec   nemá   poriadne   naštudovanú a nebude sa pliesť kolegovi do práce, a nemáme sa na nič tešiť.“.

Sťažovateľ sa vyjadril, že proti uzneseniu okresného súdu ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 6 Tos   8/2010   z 9.   augusta   2010   tak,   že   ju   zamietol.   Sťažovateľ   dodal,   že krajský   súd v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   konštatoval,   že   okresný   súd   nerozhodol   o ponúknutej záruke, ktorú podali dôveryhodné osoby podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd ďalším uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 9. septembra 2010 rozhodol, že neprijíma ponúknutú záruku dôveryhodných osôb ako náhradu   za   väzbu   sťažovateľa.   Sťažovateľ   uviedol,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 13/2010 z 22. septembra 2010 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ vyslovil názor, že tým došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a ustanovenia § 2 ods. 6 Trestného poriadku, pretože o žiadosti o prepustenie z väzby a ponúknutej záruke dôveryhodných osôb z 23. júna 2010 krajský súd právoplatne rozhodol   až   22.   septembra   2010.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   dodal: „Poukazujem,   že druhostupňový súd musí vyriešiť vec urýchlene a prednostne. Vracanie veci na prvý stupeň zvyšuje pravdepodobnosť porušenia záruk čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého lehoty na preskúmanie väzby z hľadiska jej dôvodov sa počítajú na dni a nie na týždne. Už niečo vyše 20 dní sa považuje za porušenie týchto záruk.“

Okrem toho sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   1   listiny. Porušenie tohto základného práva videl v tom, že o jeho ponechaní vo väzbe nerozhodol na okresnom   súde   28.   júla   2010   jeho   zákonný   sudca,   teda   sudca,   ktorému   bola   jeho   vec pridelená, ale sudca, ktorý ho zastupoval.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti,   aby   ho   prepustil   z väzby   na   slobodu   a aby   mu   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 33 000 €.

V doplnení sťažnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred   ústavným   súdom,   čo   odôvodnil   tým,   že   sa   nachádza   vo   väzbe   a jeho   osobné a majetkové pomery mu neumožňujú zvoliť si advokáta.

Sťažovateľ   v doplnení   sťažnosti   zároveň   upresnil,   že   jeho   sťažnosť   smeruje   voči krajskému súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v doplnení sťažnosti výslovne uviedol, že namieta   len   prieťahy   v   postupe   druhostupňového   súdu   (postup   okresného   súdu   vôbec nenamietal) pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, jeho písomnom sľube a žiadosti   o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   z 23.   júna 2010, ako aj o záruke ponúknutej dôveryhodnými osobami taktiež z 23. júna 2010. Tým, že krajský súd o týchto návrhoch rozhodol právoplatne až 22. septembra 2010, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a tým aj k porušeniu zásady zakotvenej v § 2 ods. 6 Trestného poriadku.

Keďže   ústavný   súd   je   v súlade   s   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný návrhom na začatie konania a sťažovateľ výslovne uviedol, že jeho sťažnosť smeruje proti postupu   krajského   súdu,   ústavný   súd   sa   zaoberal   dodržaním   požiadavky   neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby zakotvenej v čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru len zo strany druhostupňového (krajského) súdu.

2. Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, pretože o jeho ponechaní vo   väzbe 28.   júla 2010 nerozhodol   na okresnom   súde   sudca, ktorému bola vec pridelená, ale sudca, ktorý ho v čase jeho neprítomnosti zastupoval a ktorý navyše podľa vyjadrenia sťažovateľa uviedol, že v danej veci nerozhodne v súlade s jeho očakávaniami.

Vychádzajúc   z námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   2.   júla   2010   bola okresnému   súdu   prostredníctvom   odboru   osobitného   určenia   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   doručená   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorej súčasťou bol jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   a žiadosť   o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (všetky z 23. júna 2010). Toho istého dňa predložila generálna prokuratúra okresnému súdu aj záruku dôveryhodných osôb podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ako náhradu za väzbu sťažovateľa (z 23. júna 2010).

Dňa 15.   júla 2010   generálna prokuratúra   podala   na   okresnom   súde   obžalobu   na sťažovateľa za obzvlášť závažnú trestnú činnosť.

Dňa 28. júla 2010 sa na okresnom súde vo veci sp. zn. 41 T 90/2010 uskutočnil výsluch sťažovateľa, ktorý viedol predseda senátu Mgr. M. P., ktorý v súlade s rozvrhom práce okresného súdu na rok 2010 bol zastupujúcim sudcom JUDr. M. V., ktorému bola trestná vec sťažovateľa pridelená.

Počas   výsluchu   sťažovateľ   vzal   žiadosť   o prepustenie   z väzby   z 23.   júna   2010 v celom   rozsahu   späť   (teda   spolu   s písomným   sľubom   a žiadosťou   o nahradenie   väzby dohľadom   probačného   a   madiačného   úradníka).   Záruka,   ktorú   ako   náhradu   za   väzbu sťažovateľa v súlade s § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ponúkli dôveryhodné osoby 23. júna 2010, nebola vzatá späť.

Okresný súd uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 28. júla 2010 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a konštatoval, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   uňho   stále   trvajú.   O záruke   podľa   §   80   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku nerozhodol.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   po   jeho   vyhlásení   sťažnosť,   ktorú odôvodnil v podaní doručenom okresnému súdu 6. augusta 2010. V tejto sťažnosti namietal neopodstatnenosť väzby, ako aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý bol len zastupujúcim sudcom, pričom správanie tohto sudcu označil ako nevhodné. Súčasťou tejto sťažnosti bola aj nová žiadosť o prepustenie z väzby, písomný sľub a žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu 3. augusta 2010. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 Tos 8/2010-1343 z 9. augusta 2010 tak, že ju zamietol. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd konštatoval, že dôvod   preventívnej   väzby   [§   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku]   u sťažovateľa   aj naďalej trvá. Okrem toho krajský súd upozornil súd prvého stupňa na to, že v napadnutom rozhodnutí   opomenul   rozhodnúť   o ponúknutej   záruke   dôveryhodných   osôb,   a preto   mu prikázal, aby v ďalšom konaní o tejto otázke rozhodol. Krajský súd zároveň pripomenul, že o ponúknutej záruke dôveryhodných osôb nemohol rozhodnúť sám, pretože dotknuté osoby bolo potrebné k uvedenej problematike vypočuť. Druhostupňový súd taktiež konštatoval, že úlohou okresného súdu bude rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, o jeho písomnom sľube a žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,   ktoré   boli   súčasťou   jeho   sťažnosti   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu zo 4. augusta 2010.

Krajský súd 16. augusta 2010 vrátil spis súdu prvého stupňa, pričom rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 18. augusta 2010.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 9. septembra 2010 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 4. augusta 2010, ktorej súčasťou bol písomný sľub sťažovateľa a jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Predmetným uznesením okresný súd zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa a nenahradil   jeho   väzbu   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka.   Okrem   toho okresný súd rozhodol o ponúknutej záruke dôveryhodných osôb z 23. júna 2010 tak, že ju neprijal.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú dodatočne odôvodnil.

Dňa 14. septembra 2010 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 6 Tos 13/10-1411 z 22. septembra 2010 tak, že ju zamietol.

Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 5. októbra 2010, ktorý zabezpečil doručenie druhostupňového rozhodnutia sťažovateľovi 8. októbra 2010.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd právoplatne rozhodol o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby,   ktorej   súčasťou   bol   aj   jeho   písomný   sľub   a žiadosť o nahradenie väzby dohľadom   probačného a mediačného úradníka z 23. júna 2010,   túto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju aj odmietol.

Podľa   zistení ústavného súdu   sťažovateľ pri   svojom   výsluchu na okresnom   súde 28. júla   2010   vzal   žiadosť   o prepustenie   z väzby   (vrátane   písomného   sľubu   a žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka) z 23. júna 2010 v celom rozsahu   späť.   Tým   odpadol   dôvod   na   rozhodnutie   o týchto   otázkach.   Z tohto   dôvodu nemohol   krajský   súd   porušiť   požiadavku   neodkladnosti   a urýchleného   rozhodovania o zákonnosti   väzby,   a tým   ani   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ namietal aj prieťahy v postupe krajského súdu pri rozhodovaní o záruke, ktorú v zmysle § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ponúkli 23. júna 2010 dôveryhodné osoby ako náhradu za jeho väzbu. Táto nebola pri výsluchu sťažovateľa na okresnom súde 28. júla 2010 vzatá späť, ale aj napriek tomu okresný súd o nej nerozhodol.

Ústavný súd zistil, že až krajský súd v uznesení č. k. 6 Tos 8/2010-1343 z 9. augusta 2010 konštatoval, že okresný súd opomenul rozhodnúť o záruke ponúknutej dôveryhodnými osobami z 23. júna 2010, a preto okresnému súdu bez zrušenia rozhodnutia prikázal, aby o nej v ďalšom konaní, a to vzhľadom na potrebu vypočutia týchto osôb, rozhodol.

Podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd... ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu,   ak...   dôveryhodná   osoba   ponúkne   prevzatie   záruky   za   ďalšie   správanie obvineného...   a   súd...   považuje   záruku   vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   na   povahu prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju.

Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku súd... oboznámi toho, kto ponúka prevzatie záruky... a spĺňa podmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú väzbu; obvineného oboznámi s obsahom záruky....

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa   §   194   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   nedostatok   spočíva   v   tom,   že v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez toho,   aby   vyslovil   zrušenie   napadnutého   uznesenia,   buď   ho   sám   doplniť,   alebo   uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení Trestného poriadku ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd sám nerozhodol o záruke ponúknutej dôveryhodnými osobami, čo odôvodnil potrebou výsluchu týchto osôb, ale prikázal súdu prvého stupňa, aby sa postupom podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku touto otázkou zaoberal, rozhodol v súlade s § 194 ods. 3 Trestného poriadku.

Postup krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o predmetnej záruke podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku bol nielenže v súlade so zákonom, ale krajský súd o tejto otázke   rozhodol   promptne   a bezodkladne   inštruoval   súd   prvého   stupňa,   ako   má   ďalej postupovať.   V tomto   prípade   sa   spis   na   krajskom   súde   nachádzal   len   13   dní,   keďže 3. augusta 2010 mu ho okresný súd predložil, 9. augusta 2010 krajský súd rozhodol a už 16. augusta 2010 krajský súd vrátil spis súdu prvého stupňa.

Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (i čl. 17 ods. 2 ústavy), nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a ani   nečinnosť   trvajúca   týždne   (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07).

Vzhľadom   na to,   že   krajský   súd   v tomto   prípade   rozhodoval   len   13   dní,   ako   aj vzhľadom na to, že jeho postup bol v súlade s Trestným poriadkom, je potrebné hodnotiť jeho   konanie   ako   také,   ktoré   zodpovedá   požiadavke   neodkladnosti   a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby zakotvenej v čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu, ostávalo už len posúdiť, či tento zodpovedá požiadavkám podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru aj v prípade podania žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,   jeho   písomného   sľubu   a   žiadosti   o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka (všetky   zo 4. augusta 2010),   ktoré sťažovateľ podal ako súčasť sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 41 T 90/2010 z 28. júla 2010.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za nevyhnutné uviesť, že v tomto ohľade krajský   súd   ani   v záujme   rýchlosti   konania   nemohol   ako   nadriadený   orgán   rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ani o alternatívach nahradenia väzby. Mohol a bol povinný rozhodnúť len o opravnom prostriedku (sťažnosti) spôsobom podľa § 192 a násl. Trestného poriadku. Krajský súd postupoval dovoleným spôsobom, keď uznesením sp. zn. 6 Tos 8/2010 z 9. augusta 2010 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku   ako   nedôvodnú   zamietol.   V odôvodnení   označeného   rozhodnutia krajský súd správne konštatoval, že vzhľadom na dodržanie dvojinštančnosti konania bude úlohou súdu prvého stupňa rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o alternatívach jej nahradenia zo 4. augusta 2010.

Z tohto pohľadu preto nemožno ani uvažovať o možnosti porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu.

Potom, ako krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tos 8/2010 z 9. augusta 2010 naznačil, ako   má   okresný   súd   v ďalšom   konaní   o zákonnosti   sťažovateľovej   väzby   postupovať, okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 9. septembra 2010.

Označeným uznesením okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,   jeho   písomnom   sľube   a žiadosti   o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka zo 4. augusta 2010 a záruke ponúknutej dôveryhodnými osobami z 23.   júna   2010.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   na   základe   čoho okresný súd 14. septembra 2010 predložil spis krajskému súdu, ktorý o sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. 6 Tos 13/10 z 22. septembra 2010 a 5. októbra 2010 vrátil spis okresnému súdu.

Z uvedeného vyplýva, že spis okresného súdu sp. zn. 41 T 90/2010 sa v súvislosti s rozhodovaním   o týchto   návrhoch   podaných   v prospech   sťažovateľa   nachádzal v dispozičnej   sfére   krajského súdu   21 dní,   a teda   od   14.   septembra 2010, keď bol spis predložený krajskému súdu, do 5. októbra 2010, keď bol spis vrátený súdu prvého stupňa.

Na   základe   toho   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   krajský   súd   o sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu týkajúceho sa zákonnosti sťažovateľovej väzby konal urýchlene, teda v súlade so zásadou zakotvenou v § 2 ods. 6 Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu krajský   súd   nemohol   porušiť   požiadavku   neodkladnosti   a urýchlenia   rozhodovania o zákonnosti   sťažovateľovej   väzby, a tým   ani jeho základné právo   podľa   čl.   17   ods.   2 ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Tieto skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom prerokovaní odmietol.

Ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   ústavný   súd   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   postupom krajského súdu.

V danom   prípade   krajský   súd   rozhodoval   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Trestného poriadku o zákonnosti sťažovateľovej väzby. Rozhodoval teda na základe právnej normy,   ktorá   pre   účely   trestného   konania   za   splnenia   istých   skutkových   a právnych predpokladov   umožňuje   zásah   do   osobnej   slobody   osoby   obvinenej   z trestného   činu. V predmetnej veci išlo o oprávnený zásah do osobnej slobody sťažovateľa, a tým aj do jeho súkromného a rodinného života, pričom tento zásah sledoval legitímny cieľ – zabránenie sťažovateľovi v pokračovaní v trestnej činnosti [preventívna väzba – § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy a postupom krajského súdu.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho sťažnosť smeruje proti postupu krajského súdu, ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aj k jeho námietke, v rámci ktorej tvrdil, že 28. júla 2010 na okresnom súde nerozhodoval jeho zákonný sudca, ale sudca, ktorý ho zastupoval.

Podľa zistení ústavného súdu v danom prípade o ponechaní sťažovateľa vo väzbe rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 28. júla 2010.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej okrem iného vyslovil aj názor,   že   na   súde   prvého   stupňa   konal   o zákonnosti   jeho väzby   len   zastupujúci   sudca, ktorého konanie označil ako nevhodné.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Tos   8/2010 z 9. augusta 2010 tak, že ju zamietol. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 18. augusta 2010. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny v tej časti konania   o zákonnosti   väzby,   v ktorej   rozhodoval   zastupujúci   sudca.   Ten   rozhodol o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   28.   júla   2010.   O zákonnosti   sťažovateľovej   väzby v tomto   okamihu   trestného   konania   bolo   právoplatne   rozhodnuté   9.   augusta   2010 a druhostupňové rozhodnutie v tejto veci bolo sťažovateľovi doručené 18. augusta 2010.

Námietku o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny sťažovateľ predostrel v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. novembra 2010.

Vzhľadom na dátum doručenia druhostupňového rozhodnutia (týkajúceho sa konania o zákonnosti   väzby,   v ktorom   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi) sťažovateľovi (18. augusta 2010), ako aj so zreteľom na dátum doručenia sťažnosti ústavnému súdu (16. novembra 2010) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III.   ÚS   301/04,   III.   ÚS   156/06,   III.   ÚS   187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011