znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 203/09-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11. novembra 2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť J. K., K., a M. K., K., zastúpených advokátkou JUDr. E. G.-H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 161/1993 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. a M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 161/1993 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (slovom štyritisícpäťsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť   mu do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. M. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť J. K. a M. K. trovy konania v sume 398,68 € (slovom tristodeväťdesiatosem eur a šesťdesiatosem centov) na účet ich právnej zástupkyne   advokátky   JUDr.   E.   G.-H.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 203/09-9   zo   7.   júla   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a M. K. (ďalej   len   „sťažovateľka“   spolu   len   „sťažovatelia“)   vo veci   namietaného   porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Košice   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 161/1993.

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania na strane odporcu,   ktoré   začalo   na   okresnom   súde „podaním   návrhu   navrhovateľom   V.   M. dňa 2. 12. 1991 označeným síce ako návrhom na určenie vlastníckeho práva, ale návrh bol ďalším podaním navrhovateľa z 27. 3. 1997 zmenené a navrhovateľ sa domáhal neplatnosti kúpnej   zmluvy   a   vydaním   plochy   vymeranej   v   rámci   súdneho   konania   ako   aj   určenia hranice pozemku“.

K doterajšiemu priebehu konania sťažovatelia uviedli, že k podaniam navrhovateľa sa vyjadrili písomne 2. apríla 1997, pričom návrh žiadali ako neopodstatnený zamietnuť. Podľa tvrdenia sťažovateľov „dokazovanie vo veci súdom zatiaľ nebolo vykonané, aj keď boli   nariaďované   pojednávania,   (my   sa   ich   zúčastňujeme   prostredníctvom   právnej zástupkyne), pretože v priebehu súdneho konania neboli odstránené procesné nedostatky spočívajúce v nedodaní riadneho návrhu na začatie konania v zmysle § 79 OSP...

Konanie vedené na Okresnom súde Košice II. sp. zn. 19 C 161/93 je v rozpore s účelom   ústavou   zaručeného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov,   nakoľko ani po uplynutí   neúmerne   dlhej   doby   17   rokov,   súd   vo   veci   právoplatne   nerozhodol a neodstránil našu právnu neistotu.“.

Podľa   sťažovateľov   nečinnosť   okresného   súdu   vyvoláva   u   nich „psychický   stav neistoty a očakávania“, ako aj „pocit krivdy“. Samotná existencia sporu sa sťažovateľov zásadným   spôsobom   dotýka,   keďže „predmetné   nehnuteľnosti   sú   nielen   naším vlastníctvom, ale aj obydlím“.

Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.) Základné   právo   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov sťažovateľov: J. K., bývajúceho v K., a M. K., bývajúcej v K., v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19 C 161/1993 porušené bolo.

2.) Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   J.   K.   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 5 000,- € a sťažovateľke M. K. vo výške 5 000,- €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný   zaplatiť   sťažovateľom,   každému   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

3.) Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 161/1993 konal bez zbytočných prieťahov.

4.) Okresný   súd   Košice   II   je   povinný   sťažovateľom   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci (jeden úkon právnej pomoci 270,53 € + režijný paušál 6,95 €) po 554,96 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. G. H. do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Na výzvu ústavného súdu z 28. júla 2009 sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu listom sp. zn. 1 SprV/493/2009 z 3. augusta 2009, ktorý bol ústavnému súdu doručený 6. augusta 2009. Vo svojom vyjadrení poukázal na priebeh súdneho konania a na jednotlivé úkony okresného súdu vo veci a uviedol:

„Po oboznámení sa s predloženou sťažnosťou, ako aj s napadnutým spisom nášho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce stanovisko: Pre objektívnejšie posúdenie podanej sťažnosti predkladám prehľad všetkých vo veci vykonaných procesných úkonov:

- žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bola na bývalom Mestskom súde v Košiciach podaná dňa 2. 12. 1991.

- dňa 27. 12. 1991 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh. Tento zaplatil 16. 1. 1992.

- dňa 3. 2. 1992 bolo určené pojednávania na deň 24. 3. 1992.

- pojednávania sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania si spisov Štátneho notárstva v K. a predloženia stanoviska právneho zástupcu žalobcu.

- zo   Štátneho   notárstva   v K.   boli   spisy   žiadané   v   mesiacoch   apríl   a jún 1992 a v septembri 1992 bol právny zástupca žalobcu vyzvaný na predloženie stanoviska.

- v   mesiacoch   február   a   marec   1993   boli   opätovne   žiadané   spisy   zo   Štátneho notárstva a zároveň bol určený termín pojednávania na deň 12. 5. 1993. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré bolo nariadené uznesením zo dňa 19. 10. 1993.

- spis bol znalcovi odoslaný na vypracovanie znaleckého posudku dňa 9. 11. 1993.

- prípisom   zo   dňa   24. 1. 1995   bol   ustanovený   znalec   urgovaný   na   predloženie znaleckého   posudku.   Na   doručenú   výzvu   reagoval   oznámením   zo   dňa   10. 3. 1995, že znaleckú činnosť už nevykonáva.

- dňa 13. 3. 1995 bol na základe vyššie uvedeného oznámenia ustanovený iný znalec, ktorý vypracovaný znalecký posudok doručil súdu dňa 27. 6. 1995.

- v auguste 1995 bol vytýčený termín pojednávania na deň 5. 10. 1995.

- uznesením zo dňa 23. 11. 1995 bolo rozhodnuté o znalečnom.

- v máji 1996 požiadal konajúci sudca o pripojenie spisu Štátneho notárstva v K.

- v auguste 1996 bolo určené pojednávanie na deň 19. 9. 1996.

- ďalšie pojednávania boli vytýčené na deň 28. 11. 1996, 21. 1. 1997 a 27. 3. 1997. Na   poslednom   z   uvedených   pojednávaní   bolo   uznesením   rozhodnuté   o   pristúpení   do konania ďalšej účastníčky. Žalovaným bola uložená povinnosť podať písomné stanovisko k návrhu   žalobcu,   ktoré   bolo   súdu   doručené   dňa   2. 4. 1997   a   žalobcovi   doručované   18. 4. 1997.

- vo februári 1998 bolo vytýčené pojednávanie na 24. 3. 1998.

- uznesením zo dňa 20. 5. 1998 bolo konanie o určenie hranice zastavené s tým, že po právoplatnosti   uznesenia   bude   vec   postúpená   Okresnému   úradu   –   katastrálnemu odboru.

- dňa 26. 10. 1998 podal žalobca proti uvedenému uzneseniu odvolanie, ktoré bolo v novembri 1998 doručené žalovaným.

- v apríli 1999 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 19. 7. 1999, kedy bol tunajšiemu súdu vrátený s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

- v mesiacoch júl   a august 1999   bolo rozhodnutie   odvolacieho   súdu   doručované účastníkom konania.

- dňa 18. 7. 2001 bolo určené pojednávanie na deň 13. 9. 2001.

- podľa   zápisnice   z   uvedeného   pojednávania   zástupca   žalobcu   zobral   návrh čo sa týka   žaloby   o   určenie   vlastníckeho   práva   späť   s   tým,   že   podá   osobitnú   žalobu o uloženie povinnosti žalovaným vydať žalobcovi plochu tak, ako bolo uvedené v písomnom podaní zo dňa 27. 2. 1997. Na základe uvedeného bolo konanie na pojednávaní uznesením zastavené.

- proti   uzneseniu   o   zastavení   konania   podal   žalobca   dňa   4. 2. 2002   odvolanie z dôvodu, že svoj návrh nikdy späť nevzal.

- v dôsledku podaného odvolania sa spis od 21. 7. 2003 do 9. 9. 2003 nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, ktorý zastavujúce uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

- v mesiaci október 2003 bolo vytýčené pojednávanie na 6. 11. 2003; pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zistenia aktuálnej adresy zástupcu žalobcu.

- ďalšie pojednávanie bolo určené v marci 2004 na deň 29. 4. 2004.

- na tomto pojednávaní žalovaný uviedol, že žalobca zomrel v priebehu roku 2003. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito.

- v januári 2005 bol žiadaný úmrtný list žalobcu, ktorý bol súdu doručený 28. 1. 2005 a z ktorého mal súd preukázané, že tento zomrel dňa 8. 12. 2002.

- v   novembri   2005   bol   na   deň   3. 1. 2006   predvolaný   zástupca   žalobcu, ktorý sa na predvolanie na súd nedostavil.

- v   uvedený   deň,   t.   j.   3. 1. 2006,   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   26. 1. 2006. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   a   zástupcovi   žalobcu   bola   uložená   povinnosť v lehote 10 dní oznámiť súdu spisovú značku dedičského konania po nebohom žalobcovi.

- v   máji   2006   bolo   súdom   zisťované   dedičské   konanie   po   pôvodnom   žalobcovi a prípisom zo dňa 21. 6. 2007 boli dedičia žalobcu vyzvaní, či trvajú na podanej žalobe.

- dedičia žalobcu na výzvu súdu nereagovali, preto v októbri 2007 bol určený termín pojednávania na deň 20. 12. 2007.

- dňa 18. 12. 2007 predložil splnomocnený právny zástupca dedičov ospravedlnenie neúčasti   na   pojednávaní   z vážnych   rodinných   dôvodov   a   zároveň   ospravedlnil   neúčasť svojich klientov.

- unesením zo dňa 20. 12. 2007 bolo konanie zastavené.

- dňa   5. 2. 2008   podal   proti   zastavujúcemu   uzneseniu   právny   zástupca   dedičov zosnulého   žalobcu   odvolanie,   v   dôsledku   ktorého   bol   spis   31. 3. 2008   predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu, na ktorom sa nachádzal do 30. 6. 2008, kedy bol vrátený tunajšiemu súdu so zrušujúcim uznesením a vrátením veci na ďalšie konanie.

- v októbri 2008 bolo určené pojednávanie na 9. 12. 2008.

- právny   zástupca   dedičov   žalobcu   znova   ospravedlnil   neúčasť   dedičov   i   svoju na vytýčenom pojednávaní z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti jedného z dedičov. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na 27. 1. 2009.

- písomným   podaním   zo   dňa   26. 1. 2009   právny   zástupca   dedičov   opätovne ospravedlnil   neúčasť   na   určenom   pojednávaní   svoju   i   svojich   klientov   zo   zdravotných dôvodov dvoch z dedičov.

- pojednávanie bolo preto odročené zo dňa 27. 1. 2009 na deň 17. 3. 2009.

- uznesením   zo   dňa   12. 3. 2009   bola   právnemu   zástupcovi   dedičov   uložená poriadková pokuta.

- proti   uvedenému   uzneseniu   podal   dňa   17. 3. 2009   odvolanie;   dňa   17. 3. 2009 sa uskutočnilo tiež pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania si správy z Katastrálneho úradu v K.

- v   dôsledku   vyššie   uvádzaného   odvolania   bol   spis   dňa   9. 4. 2009   predložený na rozhodnutie o ňom Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 8. 7. 2009. Odvolací súd uznesenie tunajšieho súdu zrušil.

Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné existenciu prieťahov v určitých   obdobiach   v   konaní   pripustiť.   Jedná   sa   o   časové   úseky   od   9. 11. 1993 do 20. 1. 1995, od 18. 4. 1997 do 25. 2. 1998, od 25. 8. 1999 do 18. 7. 2001, od 4. 2. 2002 do   15. 7. 2003,   od   29. 4. 2004   do   21. 1. 2005,   od   28. 1. 2005   do   23. 11. 2005 a od 11. 5. 2006 do 21. 6. 2007.

Na ospravedlnenie je potrebné uviesť, že v značnej časti obdobia konštatovaných prieťahov sa u konajúceho zákonného sudcu jednalo o nadmernú zaťaženosť aj v jeho súdnom oddelení na občianskoprávnom úseku, navyše sa jedná o skutkovo nie jednoduchú vec,   keď   už   v   začiatkoch   jeho   trvania   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie,   pričom ustanovený znalec až po uplynutí značného časového obdobia a po urgencii oznámil súdu, že   znaleckú   činnosť   už   nevykonáva.   Procesnou   skutočnosťou,   ktorá   ovplyvnila   dĺžku prebiehajúceho konania, bol i fakt úmrtia žalobcu a neoznámenie tejto skutočnosti súdu jeho povereným zástupcom a následné zabezpečovanie úmrtného listu súdom a zisťovanie stavu dedičského konania.

Navyše   treba dať   do   pozornosti   priebežnosť   konania minimálne   od 14. 10. 2008, kedy súd   začal   pravidelne   vytyčovať   pojednávania,   pričom   dve   z   nich   boli   odročené na žiadosť právneho zástupcu žalobcov, proti ktorému zákonný sudca využil i poriadkové opatrenie podľa § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

O podanej ústavnej sťažnosti navrhujem ústavnému súdu rozhodnúť po zvážení mnou uvádzaných argumentov.“

Právna zástupkyňa sťažovateľov a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   zistil   z   predmetného   súdneho   spisu   v   podstate   rovnaké   skutočnosti ako ich prezentovali účastníci konania s tým, že v čase rozhodovania o sťažnosti nebolo predmetné konanie na okresnom súde právoplatne skončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: (1) zložitosť veci, (2) správanie účastníka konania a (3) postup okresného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Základnými   kritériami   na   hodnotenie   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namietajú sťažovatelia zbytočné prieťahy, možno hodnotiť   ako   konanie,   ktoré   po   právnej   stránke   nie   je   zložité.   Predmetom   konania je rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. Objasňovanie skutočného stavu veci nemôže napriek nutnosti znaleckého dokazovania podľa názoru ústavného súdu za   žiadnych   okolností   spôsobiť   v   konaní   tohto   druhu   komplikácie,   ktoré   budú   mať za následok trvanie konania takmer 17 rokov.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, podľa ktorého sa hodnotia prípadné zbytočné prieťahy   v   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   správanie   sťažovateľov,   resp.   ich právnych   zástupcov   neprispelo   k   doterajšej   dĺžke   konania.   Sťažovatelia   aj   ich   právni zástupcovia   poskytovali   okresnému   súdu   v   priebehu   konania   požadovanú   súčinnosť, na výzvy reagovali riadne a včas.

3. Ústavný   súd   vychádzajúc   z   obsahu   predmetného   spisu,   vyjadrenia   predsedu okresného   súdu   a   z   inej   svojej   rozhodovacej   činnosti   (I.   ÚS   26/09)   vyhodnotil   postup okresného súdu ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

V   súvislosti   s   tým,   že   predmetné   konanie   vedené   na   okresnom   súde   začalo 2. decembra 1991, ústavný súd pripomína, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15.   februára   1993,   pričom   neobsahuje   ustanovenie   o   spätnej   pôsobnosti.   Relevantné obdobie, v ktorom teda možno skúmať, či došlo, alebo nedošlo k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02). K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť   o   porušení   základných   práv   pred   15.   februárom   1993,   neznamená   to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv, nemôže zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

V   napadnutom   konaní   okresného   súdu   sa   predovšetkým   vyskytli   obdobia   jeho nečinnosti, ku ktorej došlo bez toho, aby v riadnom pokračovaní v konaní bránila nejaká zákonná prekážka.

Tak to bolo v období od vydania uznesenia okresného súdu o ustanovení znalca z 19. októbra 1993 do 10. marca 1995, keď až z odpovede znalca na urgenciu z 24. januára 1995   sa   okresný   súd   dozvedel,   že   ustanovený   znalec už   znaleckú   činnosť   nevykonáva (nečinnosť a nesústredený postup v trvaní jedného roka a piatich mesiacov).

Okresný súd bol nečinný tiež v období od 18. apríla 1997, keď bolo navrhovateľovi doručované písomné stanovisko sťažovateľov k jeho návrhu z 27. marca 1997, do 24. marca 1998, keď vo veci uskutočnil ďalšie pojednávanie (11 mesiacov).

Nečinnosťou je poznačené aj obdobie od 19. júla 1999, keď bolo okresnému súdu doručené   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 13 Co 155/99-109, ktorým bolo na základe odvolania navrhovateľa zrušené uznesenie okresného   súdu   č.   k.   19 C 161/93-82   z   20.   mája 1998   o   zastavení   konania   a   vec   bola okresnému   súdu   vrátená   na   ďalšie   konanie,   do   18.   júla   2001,   keď   bolo   nariadené pojednávanie na 13. september 2001 (dva roky).

Na pojednávaní 13. septembra 2001 okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal pôvodný navrhovateľ odvolanie 4. februára 2002, pričom toto bolo predložené na rozhodnutie krajskému súdu až 21. júla 2003, čo predstavuje nečinnosť okresného súdu v trvaní jedného roka a piatich mesiacov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   k   zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (II. ÚS 64/99). To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva podľa čl. 48   ods.   2,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmeruje   k   odstráneniu   právnej   neistoty týkajúcej sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   osoba   obrátila   na   štátny   orgán,   aby   o   jej   veci rozhodol   (I. ÚS 17/99,   II. ÚS 33/99).   Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   teda organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti   so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich   práv bola rýchla a účinná, jednak v   § 100   OSP, podľa   ktorého akonáhle sa   konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,   a napokon   v   §   114   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   predseda   senátu   pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. Nerešpektovanie týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže   v   okolnostiach   konkrétneho súdneho konania znamenať neefektívny   a nesústredený   postup konajúceho   súdu,   a   tým aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Striedaním období nečinnosti s obdobiami neefektívneho a nesústredeného postupu súdu sa vyznačuje najmä obdobie od získania informácie o úmrtí pôvodného navrhovateľa na pojednávaní 29. apríla 2004 do zaslania výzvy sťažovateľom z 21. júna 2007.

Okresný súd v tomto období vyžiadal úmrtný list pôvodného navrhovateľa a zisťoval okruh   jeho   dedičov,   avšak   úmrtný   list   pôvodného   navrhovateľa   v   konaní   vyžiadal až po deviatich   mesiacoch   od   získania   informácie   o   jeho   úmrtí,   o   ktorom   sa   dozvedel na pojednávaní   29. apríla 2004   a   úmrtný   list   z   príslušného   matričného   úradu   vyžiadal až 21. januára 2005 (9 mesiacov).

Okresný   súd   tiež   následne   dostatočne   efektívne   nesústredil   svoju   pozornosť na zisťovanie   stavu   dedičského   konania,   a   tým   aj   okruhu   dedičov,   ale   nariadil   ďalšie pojednávania vo veci (3. januára 2006 a 26. januára 2006). Okresný súd až na pojednávaní 26. januára 2006 uložil zástupcovi pôvodného navrhovateľa povinnosť oznámiť spisovú značku príslušného dedičského konania.

Ako neodôvodnenú nečinnosť je potom potrebné posúdiť tiež skutočnosť, že okresný súd až po štyroch mesiacoch od vykonaného pojednávania pristúpil k zisťovaniu spisovej značky dedičského konania a okruhu dedičov (úradný záznam zo 14. júna 2006), pričom výzvu   právnym   nástupcom   pôvodného   navrhovateľa   zaslal   až   21.   júna   2007, t. j. po uplynutí viac ako jedného roka.

Okresnému   súdu   už   v   ďalšom   období   nemožno   vytknúť   nečinnosť,   avšak   ako neefektívny   treba   označiť   jeho   postup   pri   nedôvodnom   zastavení   súdneho   konania uznesením z 20. decembra 2007, ktoré bolo na základe odvolania sťažovateľov zrušené uznesením krajského súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Ústavný súd zistil, že na doterajšej dĺžke konania takmer 17 rokov sa okresný súd neodôvodnenou nečinnosťou či svojím neefektívnym a nesústredeným postupom podieľal v 7 rokov a 6 mesiacov.

Sťažovateľka   sa   stala   účastníčkou   konania   na   základe   uznesenia   okresného   súdu z 27. marca 1997, ktorým pripustil jej vstup do konania na strane odporcu, preto k zásahu do   jej   označených   práv   mohlo   dôjsť   až   od   tohto   dátumu.   Celková   doba   zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu v tomto časovom úseku predstavuje viac ako 6 rokov.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako konanie vykazujúce prieťahy relevantné   z   hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z   predmetného   súdneho   spisu   vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu týkajúceho sa dĺžky konania vo veci vedenej okresným súdom majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v činnosti tohto súdu, tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo k zbytočným prieťahom v konaní. V okolnostiach posudzovaného prípadu ústavný súd taktiež konštatuje, že otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), preto ani neakceptoval argumentáciu okresného súdu v tomto smere.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené v 1. bode výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd síce v danom prípade vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl.   48   ods.   2 ústavy,   ale neprikázal okresnému súdu,   aby vo   veci   vedenej   pod sp.   zn. 19 C 161/1993   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   už   svojím   nálezom   sp.   zn. I. ÚS 26/09 o uložení tejto povinnosti rozhodol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

Sťažovatelia   žiadali   priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5   000   € pre každého.   Ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   berúc   do   úvahy už uvedené kritériá považuje za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (bod 2 výroku nálezu) a sťažovateľke v sume 4 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a   zásad   spravodlivosti,   o   ktoré   sa   opiera   Európsky   súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou, ktoré   vyčíslili   v   sume   554,96   €.   Advokátka   vykonala   dva   úkony   právnych   služieb v roku 2009, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods.   2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky), t. j. pre úkony vykonané v roku 2009 zo sumy 695,41 €, čo za jeden úkon predstavuje odmenu v sume 115,90 €. Za spoločné úkony vykonané pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 % na sumu 92,72 €. K   tejto   sume   bolo   potrebné   pripočítať   režijný   paušál   za   jednotlivé   úkony   právnej pomoci u každého   sťažovateľa   v   sume   6,95   €   za   jeden   úkon,   t.   j.   celková   odmena je 398,68 € (4 x 92,72 € + 4 x 6,95 € = 398,68 €). Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 398,68 € (bod 4. výroku nálezu), pričom okresný súd   je   povinný   zaplatiť   ju   na   účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   (§ 31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009