znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 203/08-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť M., s. r. o., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3 Obdo   30/2007 z 21. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   M.,   s.   r.   o.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Obdo 30/2007 z 21. novembra 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obdo   30/2007 z 21. novembra   2007   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 203/08-17 z 3. júla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 30/2007 z 21. novembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Uznesením Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 14 Cb/35/2005-142 zo dňa 24. 08. 2006   bolo   zastavené   konanie   v   právnej   veci   citovaného   súdu:   M.,   s.   r.   o.   c/a M. L. o náhradu   škody   vo   výške   15.000.000,-   Sk   s   príslušenstvom,   pre nezaplatenie   súdneho poplatku vo výške 600.000,- Sk.

Proti uvedenému uzneseniu prvostupňového súdu o zastavení konania sa spoločnosť M., s. r. o.(sťažovateľ) v zákonnej lehote na podanie odvolania odvolala (odvolanie bolo podané   na   poštovom   úrade   dňa   11.   09.   2006,   t.   j.   1   kalendárny   deň   pred   uplynutím zákonnej lehoty na odvolanie) s tým, že dňa 11. 09. 2006, t. j. 1 deň pred uplynutím lehoty na odvolanie, ktorá mala uplynúť dňa 12. 09. 2006, bol zo strany spoločnosti M., s. r. o. súčasne uhradený súdny poplatok vo výške 600.000,- Sk.

Odvolací súd, Krajský súd v Banskej Bystrici svojim uznesením sp. zn. 41Cob/186/ 2007-153   zo   dňa   30.   04.   2007   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil, a to s odôvodnením, že spoločnosť M., s. r. o. síce pred uplynutím lehoty na odvolanie proti uzneseniu   prvostupňového   súdu   o   zastavení   konania   síce   uskutočnil   prevodný   príkaz na úhradu   súdneho   poplatku   vo   výške   600.000,-   Sk   v T.,   a.   s.   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu, avšak úhrada súdneho poplatku bola pripísaná na účet súdu až dňa 13. 09. 2006, t. j. prvý deň po uplynutí lehoty na odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   a   teda   s prihliadnutím na ustanovenia   §   10   ods.   1   Zákona   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   odvolanie spoločnosti M., s. r. o. zamietol, resp. uznesenie prvostupňového súdu o zastavení konania z dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku   podľa   §   219   Občianskeho   súdneho   poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) ako vecne správne potvrdil.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 41 Cob/186/2007 zo dňa 30. 04. 2007, ktorým bolo potvrdené uznesenie prvostupňového súdu (Okresného súdu v Lučenci sp. zn.   14   Cb/35/2005-142   zo   dňa   24.   08.   2006)   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku vo vyššie označenej právnej veci, podala spoločnosť M., s. r. o. dovolanie k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave s poukázaním na ustanovenia § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (zákon   č.   99/1963   Zb.   v   znení   neskorších predpisov), t. j. teda že postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

V dovolaní spoločnosť M., s. r. o. poukázala súčasne na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný v zbierke rozhodnutí pod R. č. 4/2003 (rozhodnutie NS SR sp.   zn.   2   Cdo   6/2001   zo   dňa   30.   08.   2001),   ktorým   Najvyšší   súd   SR   dovolávateľovi v obdobnej   veci   svojim   rozhodnutím   vyhovel,   resp.   zrušil   uznesenie   odvolacieho   súdu, ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   prvostupňového   súdu   o   zastavení   konania   z   dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku (dovolávateľ uhradil súdny poplatok v posledný deň lehoty na odvolanie pričom pripísanie úhrady - súdneho poplatku na účet príslušného súdu bolo uskutočnené po lehote na odvolanie), a to práve s poukázaním na ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), t. j. teda že postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením sp. zn. 3 Obdo 30/2007 zo dňa 21. 11. 2007 dovolanie navrhovateľa postupom podľa ustanovení § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 218 ods. 1 c) Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) odmietol, t. j. teda že dovolanie navrhovateľa proti vyššie citovanému rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné.

Podľa nášho názoru postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ako súdu   odvolacieho)   ako   i   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ako súdu dovolacieho) bolo porušené právo sťažovateľa chránené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - teda práva na súdnu ochranu pred nezávislým a nestranným súdom. Zo zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v platnom znení nevyplýva úprava konkrétnej situácie, ak poplatková povinnosť za návrh na začatie konania nie je splnená do konca   lehoty   na   odvolanie   proti   uzneseniu   o   zastavení   konania   podľa   ustanovení § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, a proti tomuto uzneseniu bolo včas podané   odvolanie   oprávnenou   osobou   -   poplatníkom.   V   tomto   prípade   je   potrebné primerane   použiť   ustanovenia   prvej   hlavy   štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), a teda aj ustanovenie § 206 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (zákon   č.   99/1963   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov), podľa ktorého   ak   ten,   kto   je   na   to   oprávnený,   včas   podá   odvolanie,   rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť, pokiaľ odvolací súd o odvolaní právoplatne nerozhodne. Podanie odvolania má teda odkladný (suspenzívny) účinok, a teda takto sa odkladá právoplatnosť   rozhodnutia   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku. Okrem suspenzívneho   účinku   nie   je   možné   opomenúť   i   účinok   devolutívny,   t.   j.   teda že oprávnenie rozhodnúť o odvolaní prechádza na odvolací súd (súd vyššieho stupňa). V   uvedených   súvislostiach   je   potrebné   poukázať   na   ustanovenie   §   154   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (zákon   č.   99/1963   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov) v spojení s ustanoveniami § 167 a § 211 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov),   z   ktorých   je   zrejmé,   že   pre   rozhodnutie odvolacieho súdu, rovnako ako i pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Teda ak navrhovateľ (v tomto prípade sťažovateľ) splnil poplatkovú povinnosť, ktorá mu vznikla podaním návrhu (žaloby) na začatie konania, do rozhodnutia odvolacieho súdu o   jeho   včas   podanom   odvolaní,   nemôže   odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa o zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku potvrdiť.

V uvedených súvislostiach je opätovne potrebné poukázať na skutočnosť, že lehota na odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku mala uplynúť dňa 12. 09. 2006, pričom v lehote na podanie odvolania proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku bolo odvolanie podané na poštovom úrade dňa 11. 09. 2006, a súčasne v ten istý deň, t. j. dňa 11. 09. 2006 bol taktiež uskutočnený prevodný príkaz v T., a. s. smerujúci k úhrade   súdneho   poplatku   (vo   výške   600.000,-   Sk)   ktorý   bol   pripísaný   na   účet prvostupňového súdu dňa 13. 09. 2006, t. j. prvý deň po uplynutí lehoty na odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového súdu (Okresného súdu v Lučenci). Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, však o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Lučenci o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku rozhodoval až dňa 30. 04. 2007, t. j. teda v čase keď poplatník (sťažovateľ) mal svoju poplatkovú povinnosť splnenú.

Následne,   ako   už   bolo   uvedené   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní evidovanom pod sp. zn. 3 Obdo 30/2007 svojim rozhodnutím zo dňa 21. 11. 2007 odmietol dovolanie   sťažovateľa   smerujúce   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   to   podľa   us- tanovení §   243b ods.   4 v   spojení s   ustanoveniami §   218 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), t. j. teda že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné, a to bez zreteľa na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už o obdobnej veci rozhodoval a rozhodol tak, ako už bolo vyššie uvedené (viď zbierka rozhodnutí R. č. 4/2003 - rozhodnutie v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 6/2001 zo dňa 30. 08. 2001).“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 30/2007 z 21. novembra 2007 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby toto uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 8/08-81 zo 4. septembra 2008 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:

„Vo veci rozhodol trojčlenný senát a hodnotiť vecnú správnosť jeho rozhodnutia mi neprislúcha. Musím však pripustiť, že odôvodnenie uznesenia v časti, ktorou odôvodnil neprípustnosť   dovolania   je   neprimerané.   Od   posúdenia   otázky,   či   súd   prvého   stupňa a odvolací súd správne posúdili včasnosť zaplatenia súdneho poplatku závisí   správnosť rozhodnutia o zastavení konania a rozhodnutia, ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu   prvého   stupňa.   Výsledkom   tohto   posúdenia   bol   výsledok   konania   -   právoplatné zastavenie konania. Zastavením konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, hoci pre tento postup neboli splnené podmienky sa účastníkovi odníma možnosť konať pred súdom.   Takýto postup napĺňa dôvod podľa § 237 pís.   f)   O.   s.   p„   ktorý   vždy   zakladá   prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu odvolacieho   súdu.   Dovolací   súd   preto   mal   skúmať,   či   je   záver   súdov   nižšieho   stupňa, že súdny poplatok za návrh na začatie konania bol zaplatený po lehote, správny.

Uvedenou   otázkou   sa   mal   dovolací   súd   zaoberať   vzhľadom   na   procesnú   obranu a tvrdenie žalobcu v dovolaní, že príkaz na zaplatenie súdneho poplatku prevodom z účtu dal   banke,   ktorá   účet   viedla,   11.   septembra   2006,   teda   deň   pred   uplynutím   podania odvolania, ktorým bol 12. september 2006. Podľa žalobcu bol poplatok v lehote na podanie odvolania   a   súd   prvého   stupňa   mal   postupovať   podľa   §   10   poplatkového   zákona a zastavujúce uznesenie zrušiť. V súvislosti s uvedenou situáciou vyvstáva otázka, ktorú skutočnosť   treba   považovať   za   zaplatenie   poplatku,   či   deň   v   daný   pokyn   banke, aby poplatok poukázala na účet súdu, alebo deň keď banka prostriedky odpísala z účtu platiteľa poplatku alebo v deň pripísania poplatku na účet súdu (13. september 2006). Podľa znenia § 14 poplatkového zákona účinného v čase poplatku, v čase rozhodovania súdu prvého stupňa i sudu odvolacieho (znenie účinné v júny 2007) na konanie vo veciach poplatkov, ak poplatkový zákon neustanovoval inak, sa primerane použije Občiansky súdny poriadok.   Občiansky   súdny   poriadok   však   neupravuje   platenie   súdnych   poplatkov ani neurčuje, ktorá z uvedených skutočností sa má považovať za rozhodujúcu. Vyvstáva otázka, či Občiansky súdny poriadok má ustanovenie, ktoré je možné primerane použiť (napr. § 57 ods. 3 O. s. p.) alebo treba použiť všeobecný predpis upravujúci oblasť daní a poplatkov   (analógia   iuris)   teda   zákon   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov, ktorý v § 60 upravuje, čo sa považuje za deň platby.

Dovolací   súd   nevenoval   dostatočnú   pozornosť   tomu,   že   odvolací   súd   zrejme nerozlišoval dve situácie, ktoré môžu nastať po zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.   Účastník   konania   môže   bez   toho   aby   podal   proti   zastavujúcemu   rozhodnutiu odvolanie, súdny poplatok zaplatiť. Ak tak urobí v lehote na podanie odvolania, má jeho postup suspenzívny účinok. Nemá účinok devolutívny a rozhodnutie o zastavení konania zruší podľa § 10 ods. 3 poplatkového zákona súd prvého stupňa. Ak poplatok v lehote na podanie odvolania nezaplatí, nadobudne uznesenie o zastavení konania právoplatnosť a zaplatenie   poplatku   po   uvedenej   lehote   už   nemá   žiaden   účinok   (právoplatnosťou zastavenia konania poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 2 zaniká).

Iná   je   situácia   ak   účastník   proti   rozhodnutiu   o   zastavení   konania   podá   včas odvolanie,   ako   to   bolo   zrejme   v   predmetnej   veci.   Odvolanie   má   okrem   suspenzívneho aj devolutívny účinok. Poplatková povinnosť do rozhodnutia odvolacieho súdu nezaniká. Účastník   konania,   ktorý   podal   včas   odvolanie,   môže   aj   po   uplynutí   odvolacej   lehoty, až do rozhodnutia   o   odvolaní   poplatok   zaplatiť.   Keďže   aj   pre   odvolacie   konanie   platí zásada, že pre rozhodovanie je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods.   1 v spojení s § 2 a s § 211 ods. 2 O. s. p.) odvolací súd mal pri rozhodovaní v takom prípade vychádzať   z   toho,   že   poplatok   bol   zaplatený.   V   uvedenej   procesnej   situácii   nebolo rozhodujúce, či poplatok bol zaplatený v lehote na podanie odvolania, ale či bol zaplatený do rozhodovania odvolacieho súdu.

Predseda   najvyššieho   súdu   v podaní   zo 4.   septembra   2008   a právny   zástupca sťažovateľa v podaní z 10. septembra 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy, ktorý predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a účinnej   normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   spočíva   v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať   základ   v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a rozhodovaní   veci   patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu   ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným súdom   úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho právnymi   názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.   Ak   tento   výklad nie je arbitrárny   a je náležite zdôvodnený, ústavný súd   nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 30/2007 z 21. novembra 2007,   ktorým   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 41 Cob/186/2007-153 z 30. apríla 2007, sa uvádza:

„...   dovolací   súd   skúmal,   či   je   daný   dôvod   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237 O. s. p. Osobitne sa zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p. Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný postup,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   tých   jeho   procesných   práv,   ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva   do   súvislosti   s faktickou   činnosťou   súdu   a nie   s jeho   právnym   hodnotením   veci zaujatým   v napadnutom   rozhodnutí.   Právnym   posúdením   veci   súdom,   spočívajúcom v aplikácii   hmotnoprávneho   alebo   procesného   predpisu   na   zistený   skutkový   stav vyjadreným   v rozhodnutí,   sa   vo   všeobecnosti   účastníkovi   neodníma   možnosť   uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia. To platí aj v prípade posúdenia, či účastník konania riadne a včas splnil poplatkovú povinnosť a boli tak splnené podmienky pre pokračovanie v konaní. Aj tu ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu a jeho prípadná nesprávnosť zakladá vadu podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. a nie vadu podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Z uvedeného možno teda vyvodiť, že zastavením konania pre nezaplatenie súdneho poplatku z dôvodu, že odvolací súd podľa dňa pripísania platby účastníka na účet súdu posúdil túto platbu súdneho poplatku z hľadiska splnenia poplatkovej povinnosti v zákonnej lehote ako oneskorenú, neodníma sa účastníkovi možnosť pred súdom konať. Opačný názor tvrdený   dovolateľom   nie   je   podľa   názoru   dovolacieho   súdu   so   zreteľom   na   uvedené správny.“

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 30/2007 z 21. novembra 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn.   14   Cb   35/2005   z 24.   augusta   2006   v lehote (11. septembra   2006   bolo   odovzdané   na   poštovú   prepravu   a ten   istý   deň   bol   zadaný aj prevodný príkaz na úhradu súdneho poplatku v sume 600 000 Sk; posledný deň odvolacej lehoty bol 12. september 2006; súdny poplatok bol pripísaný na účet súdu 13. septembra 2006), uznesenie okresného súdu sp. zn. 14 Cb 35/2005 z 24. augusta 2006 o zastavení súdneho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   nemalo   byť   Krajským   súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) potvrdené, ale zrušené, pretože pre rozhodnutie krajského súdu bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia, a v tom čase už bol súdny poplatok pripísaný na účet okresného súdu, teda poplatková povinnosť bola zo strany sťažovateľa splnená.

V dôsledku uznesenia krajského súdu č. k. 41 Cob/186/2007-153 z 30. apríla 2007, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 14 Cb 35/2005 z 24. augusta 2006 o zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, došlo k odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom. Takýto postup a spôsob rozhodnutia krajského súdu bol formalistický,   opomínajúci   skutočný   účel   splnenia   poplatkovej   povinnosti. Nesprávnym zastavením   konania   o návrhu   sťažovateľa   mu krajský   súd   zabránil, aby   bol   jeho návrh meritórne posúdený, čím mu odňal právo domáhať sa súdnej ochrany zaručené v ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy. Svojím konaním krajský súd tak naplnil dovolací dôvod podľa § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku. Preto,   ak   najvyšší   súd   uznesením sp.   zn. 3 Obdo 30/2007   z 21.   novembra   2007 odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   ktorý   ho   podal z dôvodu   odňatia   možnosti   konať pred   súdom,   porušil   tým   základné   právo   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

O tom,   že   najvyšší   súd   v rovnakých   veciach   nepostupuje   rovnako,   svedčí   aj   to, že podobný prípad riešil v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 6/01 (rozsudok najvyššieho súdu   z   30.   augusta   2001   sp.   zn.   2   Cdo   6/01,   toto rozhodnutie   bolo   zverejnené pod č. R 4/2003). V odôvodnení tohto judikátu sa uvádza:

„Poplatková   povinnosť   vzniká   podaním   návrhu,   odvolania   a   dovolania   alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ alebo dovolateľ [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch]. Právoplatným uznesením súdu o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   poplatková   povinnosť   v   celom rozsahu zaniká (§ 5 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch). Ak sa poplatok zaplatí do konca lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, súd prvého stupňa toto uznesenie zruší (§ 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch)....

Zákon o súdnych poplatkoch neupravuje podrobne konanie vo veciach poplatkov na súde prvého stupňa a na odvolacom súde. Preto v prípadoch, keď jeho ustanovenia neobsahujú   inú   úpravu,   použijú   sa   pre   poplatkové   konanie   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 zákona o súdnych poplatkoch); pravda, len vtedy, ak použitie   jeho   ustanovení   nie   je   vylúčené   samotnou   povahou   prejednávaných   vecí. Osobitným ustanovením poplatkového konania je ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch,   podľa   ktorého,   ak   sa   poplatok   zaplatí   do   konca   lehoty   na   odvolanie   proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, súd prvého stupňa toto uznesenie zruší. Súd tak urobí len vtedy, ak súdny poplatok bol zaplatený do konca lehoty na odvolanie včas a riadne. To znamená, že ak poplatok bol zaplatený po uplynutí lehoty na odvolanie, súd prvého stupňa nemôže už sám svoje zastavujúce uzneseniu zrušiť a ak toto   uznesenie   nadobudne   právoplatnosť   pre   nedostatok   odvolania   proti   nemu,   dňom nadobudnutia právoplatnosti poplatková povinnosť poplatníka zanikne (§ 5 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch).

Iná je situácia, ak poplatková povinnosť za návrh na začatie konania nie je splnená do konca lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania podľa § 10 ods. 2 zákona o   súdnych   poplatkoch   a   je   proti   tomuto   uzneseniu   včas   podané   odvolanie   oprávnenou osobou   -   poplatníkom.   Keďže   zákon   o   súdnych   poplatkoch   takúto   situáciu   neupravuje, je treba v zmysle § 14 použiť primerane ustanovenia prvej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda ja ustanovenie § 206 ods. 1 tohto zákona. Podľa neho platí, že ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, pokiaľ   o   odvolaní   právoplatne   nerozhodne   odvolací   súd.   Podanie   odvolania   má   teda odkladný   (suspenzívny)   účinok   -   odkladá   právoplatnosť   napadnutého   rozhodnutia   súdu prvého stupňa, a tak i uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, a tiež   účinok   devolutívny,   ktorý   znamená   prechod   oprávnenia   rozhodnúť   o   odvolaní na odvolací súd. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu, rovnako ako pre rozhodnutie súdu prvého stupňa, je v zmysle § 154 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 2 a § 211   O.   s.   p.   rozhodujúci   stav   v   čase   jeho   vyhlásenia.   Ak   poplatník   do   tohto   času poplatkovú   povinnosť   splní,   nemožno   uznesenie   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie poplatku potvrdiť, a to ani v prípade, že v čase jeho vydania bolo správne, zodpovedajúce ustanoveniam § 10 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch. Nemožno totiž neprihliadať na to,   že   v   dôsledku   podania   odvolania   poplatníkom   a   suspenzívneho   účinku   tohto opravného prostriedku, poplatková povinnosť navrhovateľa naďalej trvá (§ 5 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch a contrario) a možno ju preto až do rozhodnutia odvolacieho súdu splniť. Ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch platí len pre súd prvého stupňa   a   nevylučuje   primerané   použitie   prvej   hlavy   štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku o odvolaní.

Na   základe   uvedeného   možno   uzavrieť,   že   ak   navrhovateľ   splní   poplatkovú povinnosť, ktorá vznikla podaním návrhu na začatie konania, do rozhodnutia odvolacieho súdu o jeho včas podanom odvolaní, nemôže odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku potvrdiť. V takom prípade odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, ako toto uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie....

So zreteľom na uvedené je zrejmé, že v predmetnom konaní došlo k procesnej vade, zakladajúcej podľa ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. prípustnosť dovolania. Táto vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môževrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   to,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd zrušil uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obdo   30/2007   z 21.   novembra   2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008