znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 203/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť B. G., Š., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 12/2007 zo14. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2007 doručená   sťažnosť   (z   30.   apríla   2007)   B.   G.,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v   ktorej prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   namietala   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. v 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 12/2007 zo 14. februára 2007.

Z obsahu sťažnosti a z príloh, ktoré k nej sťažovateľka pripojila, vyplýva, že v konaní vedenom bývalým Okresným súdom v Pezinku (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) pod sp. zn. 5 C 406/00 vo veci navrhovateľa B., a. s., B., neskôr B., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „žalobca“), o zaplatenie 1 400 Sk s príslušenstvom, mala postavenie žalovanej. Súd prvého stupňa jej „... napriek viacerým výzvam...“ v rozpore s ustanovením § 114 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nedoručil prílohy návrhu na začatie konania a toto porušenie zákona odmietol napraviť aj Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací.

Okresný   súd   na   jedinom   pojednávaní   konanom   9. októbra 2002   na   zistenie skutkového stavu veci „... nevykonal žiaden listinný dôkaz a takto, bez dokazovania, vo veci rozhodol...“, hoci v písomnom vyhotovení rozsudku č. k. 5 C 406/00-51 z 9. októbra 2002 „... v rozpore   so   skutočnosťou,   svoje   rozhodnutie   o   vykonané   písomné   dôkazy   opiera“. Krajský   súd,   ktorý   vo   veci   konal   ako   súd   odvolací,   toto   porušenie   zákona   odmietol napraviť,   pričom „... nielenže   nenapravil   procesné   pochybenia   súdu   prvého   stupňa spočívajúce v nedoručení príloh žaloby odporkyni a v nevykonaní dôkazov, o ktoré bolo rozhodnutie súdu potom opreté, ale, ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, sám svoje rozhodnutie   oprel   o   ďalšie   listinné   dôkazy,   ktoré   neboli   vykonané   ani   na   pojednávaní pred súdom prvého stupňa, ale ani na pojednávaní pred odvolacím súdom a v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu sa vôbec nespomínajú (napr. výzva právneho predchodcu navrhovateľa   odporkyni   zo   dňa   07. 05. 1996,   bližšie   neidentifikované   oznámenie o postúpení pohľadávky a i.)“. Postupom prvostupňového a odvolacieho súdu bolo podľa sťažovateľky porušené ustanovenie § 122 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ako aj ustanovenie § 153 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, a súčasne bolo takto sťažovateľke znemožnené vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (§ 123 OSP).

Sťažovateľka,   zastúpená   advokátom,   podala   proti   rozsudku   krajského   súdu z 9. februára 2006 č. k. 4 Co 119/03-78, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa z 9. októbra 2002, v zákonom stanovenej lehote dovolanie, argumentujúc, že „... postupom súdov, ktoré v rozpore s platným právom nedoručili odporkyni prílohy žaloby a zisťovali skutkový stav veci bez toho, aby pre jeho zistenie v súlade s platnou právnou úpravou vykonali čo len jediný dôkaz...“ znemožnili sťažovateľke vyjadriť sa tak ako k navrhovaným aj   k   vykonaným   dôkazom   (v   tejto   súvislosti   právny   zástupca   sťažovateľky   v   sťažnosti poznamenáva „... dá   sa   predpokladať,   že   dôkazy   sa   vykonali,   avšak   mimo pojednávania...“), a tým jej odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Najvyšší   súd   dovolanie   podané   odporkyňou   odmietol   uznesením   sp. zn. 3 Cdo 12/2007   zo   14. februára 2007   s   odôvodnením,   že   toto   nie   je   prípustné   podľa ustanovení § 238 OSP ani podľa ustanovení § 237 OSP.

V   odôvodnení   rozhodnutia   najvyšší   súd   dôvodil,   poukazujúc   na   príslušné ustanovenia   OSP   a   svoje   predchádzajúce   publikované   rozhodnutia,   že   postupom   súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nebola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom tak, aby nemohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania využitím svojich procesných práv.

Sťažovateľka   namieta,   že: „... závery   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky ako súdu dovolacieho nemôžu obstáť...

... Sťažovateľka je toho názoru, že ak súd účastníkovi konania neumožnil vyjadriť sa k žiadnemu   z   dôkazov,   z   ktorých   zistil   skutkový   stav,   a   ktoré   boli   podkladom pre rozhodnutie vo veci samej, a to v podstate preto, že žiaden dôkaz nevykonal (spôsobom upraveným   v zákone),   odňal   tak   účastníkovi   konania   (nie   len   sťažovateľke, ale aj navrhovateľovi)   možnosť   konať   pred   súdom,   teda   realizovať   právo   vyplývajúce jej z ustanovenia § 123 O. s. p., t. j. vyjadriť sa ku všetkým dôkazom (v danom prípade, čo len k jedinému), ktoré sa vykonali.... Uvedené platí primerane aj ohľadne nedoručenia príloh žaloby. Z tohto hľadiska je podľa sťažovateľky odmietnutie jej dovolania Najvyšším súdom Slovenskej republiky z titulu jeho neprípustnosti nezákonné.

K   otázke   dokazovania   je   ešte   potrebné   poznamenať,   že   k   žalobe,   ako   vyplýva z odôvodnenia sťažnosťou napádaného uznesenia najvyššieho súdu, bola priložená jediná príloha, a to tlačivo určené všeobecne bývalým klientom Z., a. s., na ktorej nebolo uvedené ani   len   meno   žalovanej,   ktorým   právny   nástupca   tohto   fondu   oznamuje   svoj   vstup do právneho   vzťahu   pôvodne   vzniknutého   medzi   žalovanou   a   týmto   fondom.   Ohľadne ostatných dôkazov, na ktoré sa navrhovateľ v žalobe odvolával, bolo v žalobe uvedené, že tieto budú predložené na pojednávaní. Navrhovateľ sa však pojednávania pred súdom prvého stupňa nezúčastnil a pred odvolacím súdom nenavrhoval ani súdu nepredkladal žiadne dôkazy, a tak je sťažovateľke dodnes záhadou, ako sa všetky dôkazy, o ktoré súdy opreli svoje rozhodnutia dostali do súdneho spisu.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci „... vydal nález o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   14. februára 2007 sp. zn. 3 Cdo 12/2007 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Súčasne   sťažovateľka   žiada,   aby   jej   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,- Sk...“, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd si v súvislosti s prerokovaním sťažnosti vyžiadal súdny spis týkajúci sa právnej veci sťažovateľky vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 C 406/00. Z obsahu sťažnosti   vrátane   jej   príloh   a   z   obsahu   predloženého   súdneho   spisu   zistil   ústavný   súd nasledovné okolnosti, relevantné pre posúdenie sťažovateľkinej sťažnosti:

Okresnému   súdu   bol   15. augusta 1997   doručený   návrh   žalobcu   na   vydanie platobného   rozkazu,   ktorým   sa   proti   sťažovateľke   domáhal   zaplatenia   1 400 Sk s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom vrátenia poskytnutého plnenia zo zmluvy o poskytnutí   bezúročnej   pôžičky   uzavretej   medzi   právnym   predchodcom   žalobcu a sťažovateľkou v súvislosti s druhou vlnou kupónovej privatizácie. K žalobe bola pripojená príloha   (jeden   list)   obsahujúca   vopred   vytlačené   a   zmluvným   partnerom   žalobcovho právneho   predchodcu   hromadne   zasielané   písomnosti   -   výzva   žalobcovho   právneho predchodcu na splnenie dlhu zo 7. mája 1996, oznámenie právneho predchodcu žalobcu o postúpení pohľadávky z 31. októbra 1996, výzva žalobcu na plnenie z 31. októbra 1996 a splnomocnenie pre právneho zástupcu žalobcu z 2. decembra 1996. K návrhu na začatie konania neboli pripojené doklady preukazujúce skutočné zaslanie uvedených písomností sťažovateľke.

Okresný súd vydal na základe návrhu 2. septembra 1997 vo veci platobný rozkaz č. k. 13 Ro 2256/97-3, proti ktorému podala sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu 19. novembra 1997 odpor (podaním zo 17. novembra 1997), v odôvodnení ktorého sa uvádza: „... Ako uvádza navrhovateľ v žalobe, bola medzi navrhovateľovým právnym predchodcom   a   odporkyňou   uzatvorená   zmluva   o   bezúročnej   pôžičke   so   splatnosťou zrážkami z budúcich výnosov druhej vlny privatizácie. Už v čase uzatvorenia zmluvy si boli zmluvné strany vedomé skutočnosti, že výnosy z privatizácie sa nemusia dostaviť v prvom, v druhom, v treťom až v x - tom roku po investovaní. Teoreticky sa výnosy z privatizácie nemuseli objaviť vôbec, s čím boli strany zmluvy, najmä právny predchodca navrhovateľa, uzrozumené. Až po novele zákona o veľkej privatizácii bolo zrejmé, že privatizácia, vďaka spôsobu,   ktorý   zvolila   vláda,   zaručí   každému   zúčastnenému   výnos   v   podobe   úrokov z dlhopisov.   Ako   je   všeobecne   známe,   dlhopisy,   najmä   však   ich   výnosy,   budú   splatné až v roku 2001.

Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie navrhovateľa, o nemožnosti splatenia pôžičky dohodnutým   spôsobom,   nezodpovedá   skutočnosti,   pretože   v   roku   2001   je   odporkyňa rozhodnutá splatiť pôžičku bez zbytočného odkladu po tom, čo jej budú výnosy z dlhopisu vyplatené.   Žaloba   je   teda   bez   akýchkoľvek   pochybností   podaná   bezdôvodne, pred splatnosťou žalovanej pohľadávky.

Nakoľko   v   zmluve   uzatvorenej   medzi   právnym   predchodcom   navrhovateľa a odporkyňou bola doba splatenia pôžičky dohodnutá, je ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, ktorého sa navrhovateľ nepriamo dovoláva, v tomto prípade právne irelevantné. Navrhujem preto žalobu v celom rozsahu zamietnuť...“

Okresný súd vyzval 4. júna 1998 žalobcu, aby predložil dôkazy, na ktoré sa v žalobe odvoláva - zmluvu uzavretú so sťažovateľkou a „... predžalobnú upomienku...“.

Zákonná sudkyňa nariadila 9. septembra 2002 vo veci pojednávanie na 9. október 2002.   Predvolania   boli   doručené   právnemu   zástupcovi   žalobcu   16. septembra 2002, sťažovateľke 17. septembra 2002 a jej splnomocnenému zástupcovi 19. septembra 2002.

Podaniami z 1. októbra 2002 doručenými okresnému súdu 2. októbra 2002 požiadal právny   zástupca   žalobcu   o   ospravedlnenie   jeho   neúčasti   na   nariadenom   pojednávaní, predložiac   v   prílohe   uvedeného   podania   originál   splnomocnenia   a   listinné   dôkazné prostriedky týkajúce sa veci - výpis z obchodného registra a uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Sa 956/B z 8. februára 2001 o zrušení pôvodného žalobcu B., a. s. (ďalej len „pôvodný žalobca“), bez likvidácie a jeho zlúčení s právnym nástupcom - B., s. r. o. (ďalej len „právny nástupca“), na ktorého prešlo celé obchodné imanie (majetok, práva vrátane   pohľadávok,   i   záväzky)   pôvodného   žalobcu,   výpisy   z   poštovej   knihy   týkajúce sa zaslania   výziev   sťažovateľke   zo   7. mája 1996   a z 31. októbra 1996   a oznámenia o postúpení pohľadávky z 31. októbra 1996, ako aj kópie uvedených výziev a oznámenia, kupónová knižka sťažovateľky a zmluva s právnym predchodcom žalobcu (investičným fondom).

Na   pojednávaní   konanom   9. októbra 2002   sa   zúčastnila   sťažovateľka aj jej splnomocnený zástupca. Okresný súd rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti právneho   zástupcu   žalobcu.   Podľa   zápisnice   o   pojednávaní   zákonná   sudkyňa na pojednávaní „... oboznámila   obsah   spisu...“.   Následne   sa   k   žalobe   vyjadril splnomocnený   zástupca   sťažovateľky,   ktorý   uviedol: „Ak   vychádzame   z   materiálov a podkladov, ktoré máme k dispozícii, v zmluve je jednoznačne dohodnuté, že pôžička bude splácaná zrážkami z dividend.   Viac k tejto problematike v zmluve uvedené nie je,   čiže nie je jasné, z čoho mali dividendy vzniknúť. Pritom je asi nesporné, že nárok na dividendy zatiaľ nikomu nevznikol. Takže splatnosť tejto pôžičky podľa zmluvy nenastala. Zmluva je z toho titulu nejasná a podľa môjho názoru neplatná a pokiaľ sa navrhovateľ domáha vydania   bezdôvodného   obohatenia,   môže   sa   ho   domáhať   len   z   titulu   neplatnej   zmluvy a v takom prípade je tento nárok premlčaný, pokiaľ by bolo uzavreté, že zmluva je jasná a platná, potom sa treba zrejme tejto zmluvy držať a pôžičku uhradiť zrážkami z dividend, nakoľko odporkyni žiaden nárok na dividendy nevznikol, nenastala splatnosť pôžičky podľa zmluvy. Preto je potrebné žalobu ako nedôvodnú v každom prípade zamietnuť. V prípade úspechu si uplatňujeme náhradu trov konania 200,- Sk za SP za odpor, ktorý doposiaľ odporkyňa   nezaplatila.   Vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   kupónová   privatizácia   sa   zmenila na dlhopisovú   a   odporkyňa   dostala   13.000,- Sk   za   dlhopis,   mala   záujem   sa   stretnúť s navrhovateľom a žalovanú sumu mu zaplatiť.“ Následne okresný súd vypočul samotnú sťažovateľku, ktorá uviedla: „Vzhľadom k tomu, že nie som právne vzdelaná, požiadala som pána   P.,   aby   ma   v tejto veci zastupoval a neviem,   ako   mám odpovedať,   či nárok navrhovateľa uznávam alebo neuznávam. V plnom rozsahu sa pridržiavam prednesu môjho SZ   a   viac   nemám   k   veci   čo uviesť.   Ako   jedna   z   mnohých   som   uzavrela   zmluvu s navrhovateľom v rámci 2. vlny kupónovej privatizácie, snáď som túto zmluvu aj podpísala. Vzhľadom k tomu, že na mňa zle pôsobia konania na súde, bola by som rada, aby sa vec ukončila a vzhľadom k tomu, že mi bol vyplatený dlhopis vo výške 13.000,- Sk, som ochotná vyplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu. Povedala som čo som chcela, mohla a viac sa k veci nebudem vyjadrovať.“ Podľa zápisnice o pojednávaní následne okresný súd poučil prítomných účastníkov podľa § 120 OSP, ktorí uviedli, že „... ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nemajú...“, a potom vyhlásil rozsudok, ktorým uložil sťažovateľke zaplatiť žalobcovi   žalovanú   pohľadávku   vrátane   príslušenstva,   ako   aj   uplatnenú   náhradu   trov konania.

V odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku č. k. 5 C 406/00-51 okresný súd uviedol: „... Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že odporkyňa uzavrela so Z., a. s. dňa 14. 10. 1994 zmluvu o prevzatí kupónovej knižky pre druhú vlnu kupónovej privatizácie a poskytnutí bezúročnej pôžičky, na základe ktorej odporkyňa odovzdala Fondu svoju zaregistrovanú kupónovú knižku pre druhú vlnu kupónovej privatizácie a zaviazala sa podľa článku I. bod 1. zmluvy investovať celých 1 000 investičných bodov v prospech Fondu. Fond poskytol odporkyni na základe článku I. bod 2. zmluvy bezúročnú pôžičku vo výške   1.400,- Sk,   ktorú   sa   odporkyňa   zaviazala   uhradiť   formou   zrážky   z   budúcich dividend.

Ďalej mal súd za preukázané, že zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 3. 10. 1996 Z.,   a.   s.   postúpil   pohľadávky   zo   zmlúv   o poskytnutie bezúročnej pôžičky na   B.,   a.   s.   - navrhovateľa.

Dňa 14. 9. 1995 nadobudol účinnosť Zákon č. 190/1995 Z. z., ktorým sa menil Zákon č. 92/1991 Zb. V zmysle uvedenej novely zákona sa zmenila forma kupónovej privatizácie tak,   že   občan   nemohol   investovať   investičné   body,   ale   získal   oprávnenie   na   dlhopis v menovitej hodnote 10.000,- Sk.

Podľa   §   575   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   ak   sa   plnenie   stane   nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.

Z dôvodu vyššie uvedenej zmeny právnej úpravy týkajúcej sa druhej vlny kupónovej privatizácie,   sa   plnenie   odporkyne   dohodnuté   v   článku   1.   zmluvy   stalo   nemožným. Odporkyňa totiž nemohla investovať investičné body, a tým jej nevznikol nárok na výplatu dividendy, z ktorej mala byť podľa článku I. bod 2. zmluvy zrážaná poskytnutá pôžička. Z dôvodu nemožnosti plnenia zanikla v zmysle citovaného ustanovenia § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinnosť odporkyne plniť, a tým zanikol aj celý záväzkovo-právny vzťah, a to zo zákona dňom nadobudnutia účinnosti Zákona č. 190/1995 Z. z.

Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Bezdôvodným   obohatením   je   majetkový   prospech   získaný   plnením   bez   právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

Vzhľadom na nemožnosť plnenia a následný zánik záväzkov, zanikol právny dôvod prevzatia 1.400,- Sk, čím odporkyni vzniklo bezdôvodné obohatenie a vznikla jej povinnosť toto navrhovateľovi vydať.

Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Vzhľadom   na   to,   že   právny   predpis   neustanovuje   čas   plnenia   na   vydanie bezdôvodného obohatenia, tento čas nebol pre takýto prípad dohodnutý, vznikla odporkyni povinnosť vydať 1.400,- Sk na požiadanie navrhovateľa.

Navrhovateľ v konaní preukázal, že vyzval odporkyňu na vrátenie žalovanej sumy výzvou zo dňa 7. 5. 1996.

Odporkyňa   žalovanú   sumu   neuhradila   v   lehote   stanovenej   vo   výzve   na   vrátenie žalovanej sumy, súd preto na základe zisteného skutkového stavu a citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, zaviazal odporkyňu na zaplatenie 1.400,- Sk.

Odporkyňa   tým,   že   si   nesplnila   svoju   povinnosť   vydať   predmet   bezdôvodného obohatenia   v   lehote   určenej   vo   výzve   do   30. 6. 1996,   dostala   sa   so   svojim   plnením do omeškania,   súd   ju   preto   zaviazal   zaplatiť   navrhovateľovi   tiež   úroky   z   omeškania od 1. 7. 1996.   Výška   úrokov   z   omeškania   bola   stanovená   Nariadením   Vlády   Slovenskej republiky č. 87/1995 a to ako dvojnásobok diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska, čo predstavuje 17,6 % ročne.“

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   9. októbra 2002   podala   sťažovateľka prostredníctvom   splnomocneného   zástupcu   odvolanie,   v   ktorom   uviedla,   že   súd   prvého stupňa sa nevysporiadal s jej námietkou neplatnosti zmluvy o prevzatí kupónovej knižky pre II. vlnu kupónovej privatizácie a o poskytnutí bezúročnej pôžičky a o vydaní „Z.“ uzatvorenej   medzi   ňou   a   právnym   predchodcom   žalobcu;   že   na   pojednávaní   nebol vykonaný   žiaden   listinný   dôkaz   vrátane   dôkazov   o   prechode   pohľadávky   z   právneho predchodcu   žalobcu   na   pôvodného   žalobcu   a   následne   jeho   právneho   nástupcu a že sťažovateľke neboli súdom prvého stupňa doručené spolu s návrhom na začatie konania jeho   prílohy   [v   rozpore   s   ustanovením   §   114   ods.   2   písm.   a)   OSP   v   znení   platnom v tom čase].

V prílohe vyjadrenia k odvolaniu predložil právny zástupca žalobcu opätovne výpis z obchodného   registra   a   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava I   sp. zn.   Sa 956/B z 8. februára 2001 o zrušení pôvodného žalobcu bez likvidácie a jeho zlúčení s právnym nástupcom, na ktorého prešlo celé obchodné imanie (majetok, práva vrátane pohľadávok, i záväzky) pôvodného žalobcu.

Krajský   súd   prerokoval   odvolanie   na   pojednávaní   konanom   9. februára 2006 za účasti   právneho   zástupcu   žalobcu   a   splnomocneného   zástupcu   sťažovateľky.   Podľa zápisnice   o   pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   bol „... čítaním   oboznámený   priebeh doterajšieho   konania,   osobitne   s   dôrazom   na   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa z č. l. 51   spisu,   odvolanie   odporkyne   z   č. l.   52 - 53   spisu   a   vyjadrenia   navrhovateľa k odvolaniu   z č.   l.   56 - 57   spisu“. Následne   sa   k   veci   vyjadril   splnomocnený   zástupca sťažovateľky,   ktorý   uviedol,   že   zotrváva   na   svojej   argumentácii   uvedenej   v   podanom odvolaní. Podľa jeho názoru bola procesným postupom súdu prvého stupňa sťažovateľke odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   K   meritu   veci   uviedol: «... je   pravdivé   vyjadrenie navrhovateľa v jeho vyjadrení k odvolaniu, že odporkyňa prejavila ochotu zaplatiť návrhom uplatnenú istinu 1 400 Sk nie však z právneho dôvodu, ktorý odporkyňa nevidí, ale viedli ju k tomu morálne pohnútky s tým, že si je vedomá uzavretia zmluvy medzi navrhovateľom, resp. právnym predchodcom navrhovateľa a ňou. K samotnej zmluve chcem poukázať na tú skutočnosť, že obsah tejto zmluvy je nejasný, tým pádom aj neplatný, čo je aj dôvodom, prečo odporkyňa nevidí právny dôvod na uhradenie navrhovateľom požadovanej sumy... podľa zmluvy odporkyňa sa zaviazala poskytnutú pôžičku 1.400,- Sk splatiť navrhovateľovi, resp.   jeho   právnemu   predchodcovi   z   v   budúcnosti   vyplatených   dividend.   Mám   za   to, že takáto možnosť podnes existuje, s tým, že pôvodný navrhovateľ, resp. kupónový fond „K.“ bol akciovou spoločnosťou,   k nemožnosti   plnenia z jeho strany došlo až po jeho zániku. Postúpením tejto pohľadávky však aj právni nástupcovia pôvodného navrhovateľa stále   majú   možnosť   vyplácať   dividendy,   z   ktorých   by   bolo   možné   uspokojenie   nimi uplatneného nároku...» Právny zástupca žalobcu uviedol, že zotrváva na obsahu vyjadrenia k   podanému   odvolaniu   a   dodal,   že   aj „... v prípade   neplatnosti zmluvy je povinnosťou zmluvných   strán   vrátiť   si   navzájom   poskytnuté   plnenia.   V   danom   prípade   zo   zmluvy o pôžičke uzavretej medzi navrhovateľom, resp. jeho právnym predchodcom a odporkyňou, získala   plnenie   len   odporkyňa  ...   K   nemožnosti  ...   plnenia   neprispel   ani   navrhovateľ, ani odporkyňa, ale k nemožnosti tohto plnenia došlo v dôsledku zmeny právnej úpravy“. V závere pojednávania vyhlásil senát krajského súdu rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku č. k. 4 Co 119/03-78 krajský súd okrem   iného   uviedol: „... V   danej   veci   v   súvislosti   s   prípravou   druhej   vlny   kupónovej privatizácie kupónovou metódou uskutočňovanej podľa zák. č. 92/91 Zb. zmluvou o prevzatí kupónovej   knižky   pre   II.   vlnu   kupónovej   privatizácie,   o   poskytnutí   bezúročnej   pôžičky a o vydaní   Z.   uzavretou   dňa   14. 10. 1994   medzi   Z.,   a.   s.   a   odporkyňou   sa   odporkyňa zaviazala investovať 1.000 investičných bodov v prospech Fondu. Fond poskytol odporkyni bezúročnú pôžičku vo výške 1.400,- Sk a účastníci zmluvy sa dohodli, že odporkyňa uhradí pôžičku   formou   zrážok   z   budúcich   dividend.   Podpísaním   zmluvy   odporkyňa   potvrdila prevzatie 1.400,- Sk. Z uvedeného je zrejmé, zmluva bola uzavretá platne v súlade s úst. § 37 Obč. zák. a námietky odporkyne týkajúce sa jej neplatnosti v spochybnení možnosti splácať pôžičku z dividend sú bez právneho významu.

Kupónová privatizácia uskutočňovaná podľa zák. č. 92/91 Zb. však bola zákonom č. 190/95   Z.   z.   zmenená   na   dlhopisovú  ... Touto   legislatívnou   zmenou   sa   stalo   plnenie zo strany právneho predchodcu navrhovateľa nemožným v zmysle § 575 ods. 1 Obč. zák., pričom táto nemožnosť plnenia má objektívny charakter, spočívajúci v zmene právneho predpisu   uskutočnenej   po   vzniku   záväzku.   V   dôsledku   dodatočnej   nemožnosti   plnenia preto zanikla povinnosť navrhovateľa plniť (§ 575 ods. 1 Obč. zák.) zanikol záväzkový vzťah medzi   účastníkmi konania a právny dôvod plnenia,   ktorý pôvodne existoval,   dodatočne odpadol. Takže keď navrhovateľ poskytol odporkyni pôžičku v sume 1.400,- Sk, za ktoré naviac odporkyňa získala iné majetkové hodnoty (dlhopis v hodnote 10.000,- Sk) na strane odporkyni vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré musí vydať podľa § 451 ods. 2 Obč. zák., pretože právny dôvod plnenia vyplácať dividendy z investovaných akcií zo strany právneho predchodcu   navrhovateľa   odpadol.   Súd   prvého   stupňa   preto   správne   rozhodol, keď odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.400,- Sk spolu s úrokom z omeškania v uplatnenej výške 17,6 % od 1. 7. 1996 do zaplatenia podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a nar. vlády č. 87/95 Zb., keď listom zo dňa 7. 5. 1996 bola odporkyňa právnym predchodcom   navrhovateľa   vyzvaná   na   zaplatenie   prevzatej   sumy   do   30. 6. 1996 (doporučenou zásielkou) s upozornením vymáhania pohľadávky súdnou cestou aj s úrokom z omeškania.

Na   vystupovanie   v   konaní   je   navrhovateľ   aktívne   legitimovaný,   pretože   zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou podľa § 524 a nasl. Obč. zák. dňa 3. 10. 1996 medzi Z., a. s.   a C.,   a.   s.,   sa   stala   novým   veriteľom   spoločnosť   B.,   ktorá   spoločnosť   zanikla zlúčením   so   spoločnosťou   B., s. r. o.,   ktorá   ako   právny   nástupca   prevzala   všetky jej pohľadávky a záväzky a zo zákona vstúpila na strane navrhovateľa do všetkých súdnych sporov. Právne nástupníctvo bolo v konaní preukázané oznámením o postúpení pohľadávky a výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I vložky č. 2797/B.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil, keď ani v iných smeroch zásadné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré by malo vplyv na správnosť napadnutého rozsudku, nezistil.“

Sťažovateľka   napadla   rozsudok   odvolacieho   súdu   z   9. februára 2006   dovolaním, v ktorom   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   namietala,   že   nesúhlasí s právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   ktorý   konštatoval,   že   nezistil   také   procesné pochybenia   súdu   prvého   stupňa   v   uvedenej   právnej   veci,   ktoré   by   mohli   mať   vplyv na nesprávnosť napadnutého prvostupňového rozsudku z 9. októbra 2002. Uviedla, že jej postupom   oboch   súdov   bola   v   zmysle   §   237   písm.   f)   OSP   odňatá   možnosť   konať pred súdom, pretože súd prvého stupňa je v rozpore s § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy pojednávania nedoručil prílohy k žalobe a na pojednávaniach konaných pred súdom prvého stupňa a súdom odvolacím nebol vykonaný žiaden z listinných dôkazov, o ktoré neskôr súdy opreli svoje skutkové zistenia, čím jej súdy v rozpore s § 122 ods. 1 OSP a § 123 OSP odňali aj možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3 Cdo   12/2007   zo   14. februára 2007   dovolanie sťažovateľky odmietol. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol: „... Dovolateľka namieta, že v konaní jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

V   sporovom   konaní   platí   dispozičná   a   prejednacia   zásada.   Účastníci   (na   oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď   § 101   ods. 1   O. s. p.).   Súd   ale   nie   je   viazaný   návrhmi   účastníkov   na   vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Tieto závery vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutiach uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov   Slovenskej   republiky   pod   č.   37/1993   a   č.   125/1999,   v   zmysle   ktorých   prípadné nevykonanie   určitého   dôkazu   môže   mať   za   následok   len   neúplnosť   skutkových   zistení (vedúcu   k   vydaniu   nesprávneho   rozhodnutia),   nie   však   procesnú   vadu   v   zmysle § 237 O. s. p.

Dovolateľka bola prítomná na súdnom pojednávaní 9. októbra 2002. V jeho priebehu sa vyjadrila k veci, uviedla, že nemá ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania a potvrdila svoju ochotu uhradiť celú žalovanú sumu z peňazí (13 000 Sk), ktoré prijala za dlhopis (viď č. l. 50 spisu). Pokiaľ v dovolaní namieta samotnú skutočnosť, že súdy nevykonali určité dokazovanie,   treba na jej adresu uviesť,   že samotným nevykonaním dokazovania jej bez ďalšieho nemohla byť odňatá možnosť pred súdom konať (viď predchádzajúci výklad a rozhodnutia   dovolacieho   súdu).   Pokiaľ   tvrdí,   že   súdy   pri   rozhodovaní   vychádzali zo skutkových zistení, ktoré neboli podložené dokazovaním a ku ktorým nedospeli v rámci vykonaného dokazovania, je potrebné uviesť, že takáto dovolateľkou tvrdená vada (pokiaľ k nej skutočne došlo) by mala povahu tzv. inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci.   Takáto   procesná   vada   je   síce   relevantným   dovolacím   dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.], sama o sebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Ďalej dovolateľka tvrdí, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať aj tým, že jej súdy v rozpore s § 114 ods. 2 O. s. p. nedoručili prílohy žaloby. V danej veci je jedinou   prílohou   návrhu   na   začatie   konania   tlačivo   určené   (všeobecne)   niekdajším klientom   Z.,   a.   s.   (meno   žalovanej   na   tomto   tlačive   nebolo   uvedené),   ktorým   právny nástupca tohto fondu oznamuje svoj vstup do daného právneho vzťahu. Zo spisu vyplýva, že súd   prvého   stupňa   pri   doručovaní   návrhu   na   začatie   konania   žalovanej   skutočne opomenul pripojiť   uvedenú   prílohu (viď doručenku na č.   l.   3   spisu).   Tento   postup   bol v rozpore   s   §   114   ods.   2   O. s. p.,   v   zmysle   ktorého   je   súd   povinný   v   rámci   prípravy pojednávania doručiť žalobu žalovanému spolu s rovnopisom a prílohami do vlastných rúk. Pri riešení otázky, či tento nesprávny procesný postup mal za následok odňatie možnosti pred súdom konať [§ 237 písm. f) O. s. p.], vzal dovolací súd na zreteľ, že žalovaná uvedený procesný nedostatok vytkla súdu prvého stupňa v odvolaní proti jeho rozsudku (viď č. l. 52 spisu). So zreteľom na to možno preto aj v prejednávanej veci zaujať názor, že podmienka prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f) O. s. p.   tu   nie   je splnená,   lebo   účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred súdom len pre časť konania a len v takej miere, že účastníčka následne mohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania proti   rozsudku,   ktorý   jej   bol   riadne   doručený   (porovnaj   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   uverejnené   v   Zbierke   rozhodnutí   a   stanovísk   súdov   Slovenskej republiky pod č. 39/1993). I keď sa vo vzťahu k žalovanej súd prvého stupňa dopustil procesnej   nesprávnosti   tým,   že   jej   nedoručil   prílohu   žaloby,   nebola   žalovanej   odňatá možnosť vytknúť túto vadu v odvolaní a uplatniť vplyv na konanie. Pokiaľ odvolací súd zo skutočnosti, že žalovaná namietala aj existenciu tejto procesnej vady, nevyvodil zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku, rozhodol (prípadne) nesprávne, neodňal však žalovanej možnosť pred súdom konať. Prípadná nesprávnosť rozsudku odvolacieho súdu by síce bola dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., sama o sebe by ale prípustnosť dovolania nezakladala, lebo nie je spojená s procesnou vadou v zmysle § 237 O. s. p. Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   procesné   neprípustné dovolanie žalovanej odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“

III.

3.1 Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 120 ods. 1 OSP (v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania súdu prvého   stupňa   v   sťažovateľkinej   právnej   veci   -   ďalej   len   „v   znení   do   31. 12. 2002“) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd môže vykonať aj také   dôkazy,   ktoré   nie   sú   navrhované.   Súd   rozhoduje   na   základe   skutkového   stavu zisteného   z   vykonaných   dôkazov,   ako   aj   na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Podľa § 120 ods. 3 OSP v znení do 31. 12. 2002 ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov.

Podľa   § 120   ods. 4   OSP   v   znení   do   31. 12   2002   pred   skončením   dokazovania je predseda senátu povinný okrem vecí podľa § 120 ods. 2 poučiť účastníkov prítomných na pojednávaní,   že   všetky   dôkazy   musia   predložiť alebo musia   označiť   skôr,   ako   vo   veci vyhlási rozhodnutie, pretože na dôkazy označené neskôr sa neprihliada.

Podľa § 122 OSP v znení do 31. 12. 2002 dokazovanie súd vykonáva na pojednávaní.

Podľa   § 123   OSP   účastníci   majú   právo   vyjadriť   sa   k   návrhom   na   dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.

Podľa § 125 OSP za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb,   listiny,   ohliadka   a   výsluch   účastníkov.   Pokiaľ   nie   je   spôsob   vykonania   dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa   § 129   ods. 1   OSP   v   znení   do   31. 12. 2002   dôkaz   listinou   sa   vykoná   tak, že ju alebo jej časť na pojednávaní predseda senátu prečíta alebo oznámi jej obsah.

Podľa   § 132   OSP   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

3.2 Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   nie   je   posúdenie   meritórnych rozsudkov   súdu   prvého   stupňa   a   krajského   súdu   (v   rámci   odvolacieho   konania) v sťažovateľkinej právnej veci, ale námietka sťažovateľky, že postupom označených súdov v predmetnom   konaní   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Súd   prvého   stupňa jej v rozpore   s   § 114   ods. 3   OSP   nedoručil   prílohy   návrhu   na   začatie   konania, na pojednávaní vo veci nevykonal žiaden listinný dôkaz, no v odôvodnení svojho rozsudku z 9. októbra 2002 svoje skutkové závery o listinné dôkazy opiera, pričom odvolací súd tieto pochybenia   nenapravil,   naopak   svoje   rozhodnutie   z   9. februára 2006   oprel   o   (listinné) dôkazy,   ktoré   neboli   na   pojednávaní   vykonané   a   nespomínajú   sa   ani   v   odôvodnení prvostupňového rozsudku, čím bola sťažovateľke okrem iného odňatá možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Vzhľadom   na   takto   formulovanú   argumentáciu   ústavný   súd   prvú   sťažovateľkinu sťažnosť z 30. mája 2006 (doručenú ústavnému súdu 5. júna 2006) odmietol uznesením č. k. I. ÚS 186/06-9 z 8. júna 2006 s poukazom na § 237 písm. f) OSP s tým, že v prípadoch namietaného odňatia možnosti konať pred všeobecným súdom v dôsledku jeho procesného postupu v občianskom súdnom konaní sa dotknutý účastník konania môže domáhať ochrany svojich práv využitím mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania.

V sťažnosti z 30. apríla 2007 (doručenej ústavnému súdu 7. mája 2007) sťažovateľka napáda uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2007 zo 14. februára 2007, ktorým bolo   jej   dovolanie   v   predmetnej   veci   (podané   10. mája 2006)   odmietnuté.   Namieta, že závery   najvyššieho   súdu   v   tomto   rozhodnutí,   podľa   ktorých   nebola   postupom   súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v posudzovanom konaní sťažovateľke odňatá možnosť konať   pred   súdom   v   dôsledku   čoho   nie   je   jej   dovolanie   prípustné   ani   podľa   § 237 písm. f) OSP, nie sú ústavne konformné.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že všeobecný súd nemá v sporovom   konaní   povinnosť   vykonať   všetky   dôkazy   označené   účastníkmi   konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi (resp. senátu) vykonať len tie dôkazy, ktoré   podľa   jeho   uváženia   k   takémuto   rozhodnutiu   vedú   a   sú   preň   relevantné (napr. I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, II. ÚS 84/02). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu však zároveň predpokladá, že sa účastníkovi súdneho konania táto ochrana dostane v zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie   príslušných   zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne   napr.   IV. ÚS 1/02,   II. ÚS 174/04).   Z   tohto   hľadiska   musí   všeobecný   súd prihliadať   k   spravodlivej   rovnováhe   pri   poskytovaní   materiálnej   ochrany   uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (napr. III. ÚS 271/05).

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj požiadavka rešpektovania procesnej rovnosti strán v sporovom súdnom konaní. Spravodlivosť konania treba pritom posudzovať z hľadiska konania ako celku, takže ojedinelé menej významné porušenie zásady rovnosti v priebehu konania (najmä ak následný procesný postup súdu umožnil vo vzťahu k dotknutej strane konania jeho kompenzáciu) nemusí mať automaticky za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle uvedených ustanovení ústavy, listiny a dohovoru. Samotným rešpektovaním procesnej rovnosti strán však ešte nedochádza k naplneniu konceptu spravodlivosti súdneho konania. Jeho obsah a požiadavky z neho plynúce závisia do značnej miery od konkrétnych okolností súdom prerokúvaného prípadu.   Zo   strany   súdu   vo   vzťahu   k   účastníkom   konania   vyžadujú   poskytnutie dostatočných   procesných   garancií   ohľadne   možnosti   uplatniť   svoj   vplyv   na   priebeh a výsledok konania (možnosti „konať pred súdom“), adekvátnych povahe prerokúvanej veci a   zahŕňajúcich   predovšetkým   náležitú   možnosť   predkladať   alebo   navrhovať   dôkazy na podporu   vlastných   tvrdení   relevantných   pre rozhodnutie vo   veci,   spochybniť dôkazy protistrany a prezentovať vlastné stanovisko k predmetu sporu.

Vychádzajúc   z   uvedených   princípov   sa   ústavný   súd   v   rámci   predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napádaného uznesenia najvyššieho súdu zo   14. februára 2007   opodstatňuje   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu k sťažovateľkou formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru, teda, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľky sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

3.3 Na základe skutočností zistených zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 406/00 (pozri časť II odôvodnenia tohto rozhodnutia) dospel ústavný súd k záveru, že listinné dôkazy, na ktoré sa vo svojich rozsudkoch z 9. októbra 2002 a z 9. februára 2006 odvolal súd   prvého   stupňa   a   krajský   súd,   boli   okresnému   súdu   doručené   a   založené   do   spisu pred pojednávaním uskutočneným okresným súdom vo veci 9. októbra 2002, na ktorom sa zúčastnili   sťažovateľka   aj   jej   splnomocnený   zástupca.   Okresný   súd   aj   krajský   súd v úvode   pojednávaní   (konaných   9. októbra 2002   a   9. februára 2006)   oboznamovali prítomných účastníkov konania a ich právnych zástupcov s obsahom spisu (listín, ktoré v čase pojednávania tvorili súčasť súdneho spisu). Okresný súd na pojednávaní konanom 9. októbra 2002   vypočul   k   veci   sťažovateľku,   ktorá   pripustila   uzatvorenie   zmluvy so žalobcom,   resp.   s   jeho   právnym   predchodcom   a   vyjadrila   ochotu   zaplatiť   žalobou uplatňovanú pohľadávku. K   veci   sa   vyjadril   aj jej splnomocnený zástupca.   Obsah jeho argumentácie na samom pojednávaní („Ak vychádzame z materiálov a podkladov, ktoré máme k dispozícii, v zmluve je jednoznačne dohodnuté, že...“), ako aj v rámci podaného odporu proti vydaniu platobného rozkazu („... Ako uvádza navrhovateľ v žalobe, bola medzi navrhovateľovým právnym predchodcom a odporkyňou uzatvorená zmluva o bezúročnej pôžičke so splatnosťou zrážkami z budúcich výnosov druhej vlny privatizácie...“) svedčí o tom, že žalovaná strana obsah listín založených v súdnom spise poznala, pričom skutkové tvrdenia žalobcu (o uzatvorení zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu - Z., a. s., a sťažovateľkou,   o   obsahu   -   znení   ustanovení   tejto   zmluvy,   o   oznámení   postúpenia pohľadávky pôvodnému žalobcovi a o výzvach na plnenie) sťažovateľka nespochybňovala. Jej obrana spočívala v námietkach právneho charakteru (neplatnosť zmluvy uzatvorenej s právnym predchodcom žalobcu pre jej neurčitosť a s tým súvisiace premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, eventuálne platnosť uvedenej zmluvy a neexistencia podmienok   pre   aplikáciu   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   o   následnej   nemožnosti zmluvou   dohodnutého   plnenia).   Súd   prvého   stupňa   pred   vynesením   rozsudku   poučil sťažovateľku   a   jej   splnomocneného   zástupcu   podľa   §   120 ods.   4   OSP   v   znení do 31. 12. 2002.   Sťažovateľka   ani   jej   splnomocnený   zástupca   návrhy   na   doplnenie dokazovania ani námietky proti spôsobu a rozsahu vykonaného dokazovania neuplatnili. Taktiež   nepožiadali   o   doručenie   príloh   pripojených   k   návrhu   na   začatie   konania ani o nahliadnutie do spisu, prípadne o odročenie pojednávania za týmto účelom. Odvolací súd rozhodoval o veci taktiež na verejnom ústnom pojednávaní za účasti splnomocneného zástupcu   sťažovateľky,   ktorý   opäť   vzniesol   námietky   ohľadne   platnosti   zmluvy a zachovania   možnosti   jej   plnenia,   skutkové   tvrdenia   žalobcu   však   nespochybňoval. Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   vysporiadal   s   námietkami   uvedenými v podanom odvolaní a svoje závery oprel o dôkazy vykonané už pred súdom prvého stupňa (vrátane   zmluvy   zo   14. októbra 1994,   výzvy   zo   7. mája 1996,   oznámenia   o   postúpení pohľadávky z 31. októbra 1996, výpisu z obchodného registra a uznesenia registrového súdu z 8. februára 2001).

Za daných okolností najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia zo 14. februára 2007   poukázal   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   nepochybne   vykonal   9. októbra 2002 na pojednávaní dokazovanie výsluchom sťažovateľky (§ 125 OSP), ktorá „... sa vyjadrila k veci, uviedla, že nemá ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania a potvrdila svoju ochotu uhradiť celú žalovanú sumu z peňazí (13 000 Sk), ktoré prijala za dlhopis (viď č. l. 50 spisu). (...) Pokiaľ tvrdí, že súdy pri rozhodovaní vychádzali zo skutkových zistení, ktoré neboli podložené dokazovaním a ku ktorým nedospeli v rámci vykonaného dokazovania, je potrebné   uviesť,   že   takáto   dovolateľkou   tvrdená   vada   (pokiaľ   k   nej   skutočne   došlo) by mala povahu tzv. inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.], sama o sebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (...)“.

K námietke sťažovateľky, že jej zo strany súdu   prvého stupňa neboli po podaní návrhu na začatie konania spolu s jeho rovnopisom zaslané na vyjadrenie aj jeho prílohy (v rozpore s § 114 ods. 2 OSP) najvyšší súd uviedol, že ide o procesné pochybenie, ktorým mohla byť sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom iba v úvodnej fáze konania v miere, ktorá bola následne kompenzovaná možnosťou   sťažovateľky uplatniť jej vplyv na výsledok konania využitím jej procesných práv v ďalšom priebehu uvedeného konania (pred súdom prvého stupňa a následne pred odvolacím súdom).

Na základe uvedených úvah dospel najvyšší súd k záveru, že skutočnosti tvrdené sťažovateľkou v dovolaní nezakladajú v daných okolnostiach prípadu existenciu procesnej vady konania (a zároveň dovolacieho dôvodu) podľa § 237 písm. f) OSP.

3.4 Podľa   čl. 142   ods. 1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho   ústavnej   konformity),   alebo   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov   (čo   je kompetenciou práve najvyššieho súdu pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy, ak by vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2007 zo 14. februára 2007 ústavný súd konštatoval, že závery najvyššieho súdu v ňom obsiahnuté nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľkou označeným právam podľa   ústavy,   listiny   a   dohovoru.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu (prerokovanie   veci   súdom   prvého   stupňa   aj   súdom   odvolacím   na   verejnom   ústnom pojednávaní   za   prítomnosti   sťažovateľky,   resp.   jej   splnomocneného   zástupcu,   výsluch sťažovateľky a oboznámenie s obsahom listín založených v spise na pojednávaní, obsah argumentácie   sťažovateľky   a   jej   splnomocneného   zástupcu   prednesenej   v   rámci   obrany proti   žalobou   uplatňovanej   pohľadávke   a   s   tým   súvisiacu   zákonnú   možnosť   súdu konajúceho vo veci rozhodnúť o   rozsahu dokazovania potrebného pre rozhodnutie veci vrátane   jeho   možnosti   rozhodnúť   na   základe   skutkových   tvrdení,   ktoré   neboli   medzi účastníkmi   sporné)   nemožno   výklad   a   interpretáciu   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku,   ktorú   najvyšší   súd   v   danom   prípade   zvolil,   považovať   za   arbitrárnu, alebo popierajúcu   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne konanie.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by v označenom konaní nebola zo strany najvyššieho súdu sťažovateľke poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným   spôsobom,   preto   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007