znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 203/06-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti L. Š., P., zastúpenej advokátkou JUDr. K. M., P., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 107/03, na neverejnom zasadnutí 3. novembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 107/03 p o r u š i l základné právo L. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. L. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania L. Š. v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   adresu   jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. K. M., P., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti L. Š. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 203/06-8   z   21. júna 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť L. Š., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. K. M., P., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného v   čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), ako aj jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 107/03.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 2. septembra 2002 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie 172 000 Sk s prísl. smerujúcu proti (...), a. s. (ďalej len „žalovaná“), ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 138/02. Okresný súd 2. júna 2003 predmetnú vec postúpil z dôvodu vecnej príslušnosti krajskému súdu, na ktorom bola tomuto konaniu pridelená sp. zn. 3 Cb 107/03.

Na krajskom súde sa v uvedenej veci v období od 2. júna 2003 až do dňa podania ústavnej   sťažnosti   neuskutočnilo   ani   jedno   pojednávanie   vo   veci   samej.   Na   majetok žalovanej bol 29. marca 2005 vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho bolo konanie v tejto veci uznesením z 18. apríla 2005 prerušené.

Sťažovateľka podala v tejto veci sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú krajský súd odpovedal   podaním   zo   4. augusta 2005,   v ktorom „uzavrel“,   že   v čase   od   2. júna 2003 do 7. decembra 2004 bolo toto konanie poznačené zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka   si   následne   16. mája 2005   svoju   pohľadávku   uplatnila   aj   v rámci konkurzného konania.

Krajský   súd   v predmetnom   konaní   podľa   sťažovateľky   nepostupoval   tak,   aby odstránil stav právnej neistoty, pre ktorý sa so svojou žalobou na súd obrátila. V priebehu minimálne 19 kalendárnych mesiacov bezdôvodne vo veci nekonal, a tým oddialil vydanie právoplatného rozhodnutia vo veci samej i prípadné exekučné konanie v čase, keď ešte uspokojenie pohľadávky sťažovateľky bolo reálne možné predpokladať. V prípade riadneho konania   súdu   bez   zbytočných   prieťahov   by   podľa   sťažovateľky   jej   pohľadávka už v súčasnosti mohla byť uspokojená.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd v predmetnej veci rozhodol, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   bolo   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cb 107/03 porušené, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a zaviazal krajský súd nahradiť jej trovy konania.

Sťažovateľka   ústavnému   súdu   predložila   fotokópiu   odpovede   krajského   súdu sp. zn. Spr. 2183/2005 zo 4. augusta 2005 na jej sťažnosť na prieťahy preukazujúcu využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril na základe výzvy ústavného súdu podaním   sp. zn.   Spr. 3521/2006   z   8. septembra 2006.   Predsedníčka   krajského   súdu vo svojom   vyjadrení   chronologicky   opísala   priebeh   predmetného   konania,   poukázala na odpoveď   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   2183/2005   zo   4.   augusta   2005,   v ktorej   bola sťažovateľkina   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   uznaná   ako   dôvodná   (krajský   súd   v nej konštatoval   prieťahy   v predmetnom   konaní   vzniknuté   v období   od   3. júna 2003 do 7. decembra   2004)   a následne   uviedla,   že   v tomto   konaní,   prerušenom   z dôvodu § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, nemožno pokračovať.

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka krajského súdu uviedla, že netrvá na konaní ústneho verejného pojednávania pred ústavným súdom v tejto veci.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   podaním   z   30. augusta 2006   ústavnému   súdu na základe   jeho   výzvy   oznámila,   že   súhlasí   s upustením   od   konania   verejného   ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   doručila   2. septembra 2002   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 172 000 Sk s prísl. smerujúci proti žalovanej, ktorý bol zaevidovaný   pod   sp.   zn.   15   Rob   185/03.   Podaním   z 27.   augusta   2002   požiadala sťažovateľka o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Pokynom   z   5. septembra 2002   vo   veci   konajúci   sudca   nechal   vyžiadať   výpis žalovanej z obchodného registra. Na č. l. 22 a 23 spisu v predmetnej veci sa nachádza výpis žalovanej z obchodného registra vyhotovený 10. septembra 2002.

Na základe pokynu sudcu okresného súdu z 10. septembra 2002 bolo sťažovateľke zaslané tlačivo na potvrdenie o majetkových pomeroch spolu s výzvou, aby ho potvrdené a vyplnené   doručila   okresnému   súdu   v   lehote   10   dní.   Súdna   kancelária   tento   pokyn zrealizovala až 4. decembra 2002 a výzva bola sťažovateľke doručená 17. decembra 2002. Odpoveď na výzvu bola okresnému súdu doručená 20. decembra 2002.

Na základe pokynu sudcu okresného súdu zo 7. februára 2003 bol spis v tejto veci postúpený   krajskému   súdu   z dôvodu   jeho   príslušnosti   podľa   § 9   ods. 3   písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku,   pretože   v   danej   veci   ide   o spor   z právnych   vzťahov týkajúcich sa cenných papierov. Pokyn sudcu bol zrealizovaný súdnou kanceláriou 2. júna 2003 a spisový materiál bol krajskému súdu doručený 30. septembra 2003.

Zákonný   sudca   v   predmetnej   veci   nechal   pokynom   zo   7. decembra 2004   zaslať sťažovateľke výzvu, aby mu v lehote 15 dní predložila doklady preukazujúce jej aktuálny príjem. Odpoveď sťažovateľky bola krajskému súdu doručená 12. januára 2005.

Okresný   súd   na   základe   pokynu   z   20. januára 2005   vyzval   sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 8 600 Sk v lehote 15 dní.

Uznesením   č. k.   3 Cb 107/03-34   z   20. januára 2005   (právoplatnosť   nadobudlo 1. marca 2005) krajský súd sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa záznamu o zložení na č. l. 35 sťažovateľka 24. februára 2005 na účet súdu zaplatila súdny poplatok.

Na   základe   pokynu   z   18. apríla 2005   mala   byť   predmetná   vec „zavedená“ do evidencie vecí prerušených pre konkurz. Uznesením č. k. 3 Cb 107/03-37 z 18. apríla 2005 krajský súd konanie v tejto veci prerušil. Pokynom z 27. júna 2005 bol predmetný spis daný na lehotu 6 mesiacov.

Sťažovateľka   sa   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   z   18. apríla 2005   podaním doručeným 20. mája 2005 odvolala a zároveň podala sťažnosť na nečinnosť súdu.

Uznesením sp. zn. 3 Cb 107/03 z 28. júna 2005 krajský súd vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní podané odvolanie doplnila a uviedla, v čom vidí nesprávny postup súdu a čoho sa svojím odvolaním domáha.

Krajský súd podaním z 28. júna 2005 doručeným 8. júla 2005 poučil sťažovateľku o možnosti prihlásiť si pohľadávku do konkurzu, ako aj o tom, že zaplatený súdny poplatok jej môže byť vrátený len v prípade, ak svoj návrh v predmetnej veci vezme späť.

Na základe pokynu sudcu z 10. augusta 2005 bola vypracovaná predkladacia správa pre Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorému bol spis v tejto veci   doručený   12. augusta 2005.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2 Obo 260/2005 z 22. septembra 2005 odvolacie konanie v predmetnej veci zastavil. Krajskému súdu bol spis doručený 3. októbra 2005.

Uznesenie najvyššieho súdu z 22. septembra 2005 bolo následne na základe pokynu zo   4. októbra 2005   doručené   účastníkom   konania.   Pokynom   zákonného   sudcu z 9. novembra 2005 bol spis v tejto veci daný na lehotu 6 mesiacov.

Na   základe   dodatku   č. 19   rozvrhu   práce   na   rok   2005   spis   v tejto   veci   prevzala 21. novembra 2005 sudkyňa JUDr. H. Š. Pokynom z 24. novembra 2005 bol spis opätovne daný   na lehotu   6 mesiacov.   Na   základe   dodatku   č.   20 rozvrhu   práce na rok   2005 spis prevzala 4. januára 2006 sudkyňa JUDr. B. H.

Podaním   z   21. augusta 2006   sťažovateľka   krajskému   súdu   oznámila,   že   súdny poplatok   v predmetnej   veci   zaplatila   a „verí“ v skoré   vyriešenie   sporu   vedeného pod sp. zn. 3 Cb 107/03.

Predsedníčka   krajského   súdu   požiadala   podaním   z   25. augusta 2006   zákonnú sudkyňu o vyjadrenie sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľky. Zákonná sudkyňa predsedníčke krajského súdu svoje vyjadrenie doručila 7. septembra 2006.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A. Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je žaloba o zaplatenie pohľadávky   zo   zmluvy   uzavretej   medzi   účastníkmi   konania.   Keďže   krajský   súd v doterajšom priebehu konania v merite veci vôbec nekonal, nemožno hovoriť o skutkovej alebo právnej zložitosti veci, ktorá by mohla byť príčinou predĺženia predmetného konania.B. Vo vzťahu k druhému hodnotiacemu kritériu, ktorým je správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd konštatuje, že podľa jeho zistenia k predĺženiu konania v tomto   prípade   prispela   aj   sťažovateľka   predovšetkým   tým,   že   svoj   návrh   na   začatie konania   doručila   vecne   nepríslušnému   okresnému   súdu   (2. septembra 2002),   ktorý ho krajskému súdu (ktorého postupom malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv) doručil až po viac ako jednom roku (spisový materiál v predmetnej veci bol krajskému súdu doručený až 30. septembra 2002).

Sťažovateľka v tomto konaní využila taktiež svoje procesné práva (podala žiadosť o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a odvolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 3 Cb 107/03-37   z   18. apríla 2005),   v dôsledku   čoho   však   k výraznému   predĺženiu konania podľa zistenia ústavného súdu nedošlo.

Na ťarchu sťažovateľky napokon ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť, že sťažnosť na prieťahy   v konaní zo   4. augusta 2005,   ktorou   sa   prvýkrát   domáhala ochrany   svojich v sťažnosti   namietaných   práv, bola podaná až po vydaní uznesenia o prerušení konania č. k. 3 Cb 107/03-37 z 18. apríla 2005, t. j. po vzniku zákonnej prekážky konania.

C. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobie   nečinnosti   v postupe krajského súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Uvedené   obdobie   nečinnosti   krajského   súdu   začalo   hneď   po   doručení   spisového materiálu   v tejto   veci   30. septembra 2003   a trvalo   viac   ako   jeden   rok   a dva   mesiace, t. j. až do   7.   decembra   2004,   keď   bola   krajským   súdom   zaslaná   výzva   sťažovateľke. Nečinnosť okresného súdu v označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl.   48 ods.   2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie,   ktoré   je   predmetom   posúdenia,   začalo už 2. septembra 2002, keď bol návrh na začatie konania v tejto veci doručený okresnému súdu, avšak na ťarchu krajského súdu možno pripočítať zodpovednosť za vznik prieťahov v tomto konaní až v období po 30. septembri 2003, keď mu bol spisový materiál postúpený okresným súdom z dôvodu jeho vecnej príslušnosti. Predmetné konanie bolo aj v období do vydania uznesenia o prerušení konania z 18. apríla 2005 poznačené obdobím nečinnosti trvajúcim   viac   ako   jeden   rok   a dva   mesiace,   v   dôsledku   ktorého   došlo   nečinnosťou krajského súdu k zbytočným prieťahom.

S ohľadom na uvedené skutočnosti nemožno dobu predmetného konania vedeného krajským súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, ktorú odôvodnila tým, že veľmi negatívne pociťuje ujmu spôsobenú jej nesprávnym postupom krajského súdu v predmetnom konaní.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval za primerané v tomto prípade priznať sťažovateľke sumu 20 000 Sk, ktorá zohľadňuje predmet konania krajského súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (jeden rok a dva mesiace) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky, ale aj správanie sťažovateľky ako účastníčky predmetného konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré však bližšie nešpecifikovala.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovateľka   namieta,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk = 5 302 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje sumu 5 302 Sk.

Ústavný súd preto právnej zástupkyni sťažovateľky priznal náhradu trov konania v sume 5 302 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006