znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 203/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. B., V., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., V., ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   a aby   sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. P 491/01, 4 CoP 16/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   M.   B. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2005 doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   B.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním doručeným ústavnému súdu 10. júna 2005, zastúpeného advokátom JUDr. M. V., V., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. P 491/01, 4 Cop 16/05.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že uznesením krajského súdu č. k. P 491/01, 4 CoP   16/05-146   z 28.   februára   2005   bolo   zamietnuté   jeho   odvolanie   proti   rozsudku Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. P 491/01-133 z 9. decembra 2004. Napriek   tomu,   že   odvolanie   sťažovateľa   bolo   podľa   jeho   názoru   podané   v zákonom stanovenej   lehote   21.   januára   2005,   krajský   súd   v odôvodnení   predmetného   uznesenia konštatoval, že odvolanie bolo podané zjavne oneskorene.

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že rozsudok okresného súdu mu bol doručený 7. januára 2005, kedy ho osobne prevzal na pošte vo V. Sťažovateľ tak urobil bezprostredne   po   návrate   do   miesta   svojho   bydliska   z návštevy   svojich   rodičov a nadväzujúcej dovolenky. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd bez toho, aby dôsledne a zákonne posudzoval opravný prostriedok (odvolanie podané sťažovateľom), nenariadil pojednávanie, na ktoré by predvolal účastníkov konania, ale podľa ustanovenia § 218 ods. 1   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   jeho odvolanie   odmietol,   pričom   urobil   tak napriek   tomu,   že   v predkladacej   správe   okresného   súdu   sa   potvrdzuje,   že   napadnutý rozsudok bol sťažovateľovi doručený 7. januára 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že pri rešpektovaní všetkých listinných dôkazov žurnalizovaných v spise okresného súdu by preto nevznikol zákonný dôvod pre uvedený procesný postup krajského súdu, ktorý pre sťažovateľa vylúčil možnosť napadnúť nezákonné rozhodnutie pre špecifickosť konania mimoriadnym opravným prostriedkom s poukázaním na ustanovenia § 238 ods. 4 a § 243f ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní č. k. P 491/01, 4 CoP 16/05-146, prikázal krajskému súdu rozhodnúť o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

V zmysle čl. 127 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti len vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   pred ústavným súdom, domáhať pred iným súdom. „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity,“ – rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02.

Zároveň   ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   upozorňuje,   že   ak   má sťažovateľ   možnosť   domáhať sa   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom,   podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť.

Ústavný súd zároveň nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Ústavný   súd   z uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   P   491/01,   4   CoP   16/05-146 z 28. februára 2005, ktorého fotokópia bola k sťažnosti sťažovateľa pripojená ako príloha, zistil, že krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľa ako oneskorené podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku „... bez vecného prejednania veci...“.Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zastáva právny názor, že postupom krajského súdu, ktorý jeho odvolanie odmietol ako podané oneskorene a neprejednal vec na pojednávaní, bolo porušené jeho základné právo na prejednanie veci v jeho prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým   dôkazom. Uvedený procesný   postup   krajského   súdu   zároveň   podľa   názoru sťažovateľa   vylúčil   možnosť   napadnúť   nezákonné   rozhodnutie   pre   špecifickosť   konania mimoriadnym opravným prostriedkom s poukázaním na ustanovenia § 238 ods. 4 a § 243f ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd sa v súlade s ustálenou judikatúrou (napr. rozhodnutie III. ÚS 300/04) nestotožňuje s uvedenou interpretáciou ustanovenia § 237 v spojení s § 238 Občianskeho súdneho poriadku, a to najmä z toho dôvodu, že ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku   začína   formuláciou   „Dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak...“, po ktorej nasleduje výpočet dovolacích dôvodov, v rámci ktorého pod písm. f) je uvedený ten, o ktorý sťažovateľ opiera svoju sťažnosť, a to „účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...“.

Použitie výrazu „každému“ znamená, že na dovolacie dôvody podľa   ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho   poriadku   sa   nevzťahujú obmedzenia   prípustnosti   dovolania uvedené   v ustanovení   §   238   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   vyplýva   aj zo systematického zaradenia týchto obmedzení do rámca ustanovenia § 238 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom sú uvedené ďalšie samostatné dovolacie dôvody odlišné od odvolacích dôvodov podľa ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 147/01 z 30. januára 2002 vyslovil obdobný právny názor, keď uviedol: „Prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP prichádza do úvahy aj v prípadoch, v ktorých je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4 a § 239 ods. 3 OSP vylúčené...“. Ústavný súd rešpektuje právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému bola zverená právomoc rozhodovať o prípustnosti dovolania.Sťažovateľ mal teda možnosť domáhať sa ochrany svojich označených práv podaním dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005