znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 203/03-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 16. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. H., bytom M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   v   Michalovciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Ro   450/01 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Nc 33/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť JUDr. V. H. v časti namietajúcej porušenie základného práva nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   14   Nc   33/02   z 27.   februára   2002 o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosť   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2003   doručená   sťažnosť   JUDr.   V.   H.,   bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného   súdu   v   Michalovciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Ro   450/01 o zaplatenie   12   587,40   Sk   s prísl.   z titulu   nedoplatku   na   nájomnom   za   nájom nebytových priestorov a postupom Krajského súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Nc 33/02 o rozhodovaní o zaujatosti sudcov Okresného súdu v Michalovciach.

Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   namieta   „porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zákonným sudcom a súdom“. Ďalej uvádza, že v predmetnej veci zákonný sudca, ako aj ostatní sudcovia Okresného súdu v Michalovciach voči nemu vzniesli námietku zaujatosti, aj keď im táto   vec   nebola   pridelená   na   prejednanie   a rozhodnutie.   Sťažovateľ   sa   o námietke zaujatosti   dozvedel   až   z uznesenia   krajského   súdu   a   nesúhlasí   s postúpením   veci Okresnému súdu v Rožňave, kde je potrebné cestovať na pojednávania.

Na základe výzvy sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaniami doručenými ústavnému súdu 7. mája 2003 a 13. júna 2003. Sťažnosť rozšíril aj voči krajskému súdu a požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z dôvodu jeho sociálnych pomerov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Zrušiť uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 14 Nc 33/02 zo dňa: 27. 02. 2002 ako nezákonné, odporujúce Ústave SR.

2. Prikázať Okresnému súdu Michalovce vo veci číslo konania: 1 Ro 450/01 konať bez ďalších prieťahov.

3. Priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 100 000,- Sk za nečinnosť, za porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, za stratu klienta / podnikateľskej aktivity, ako aj zaviazať súd v Michalovciach nahradiť sťažovateľovi vzniklé trovy konania.“

Ústavný súd vyzval Okresný súd v Rožňave na zaslanie predmetného súdneho spisu. Spis bol doručený ústavnému súdu 6. augusta 2003.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje   súd,   ktorý   je   najbližšie   spoločne   nadriadený   príslušnému   súdu   a   súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo   zákonných   podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu,   porušenie ktorého namietal   na   ústavnom   súde.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len   v tom,   aby   určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   účelom základného práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný. Účel práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   sa   splní,   keď   o   práve   občana   rozhodne   sudca   pridelený   na   výkon   funkcie k súdu toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu,   že   podľa   rozvrhu   práce   ide   o sudcu,   ktorý   je   oprávnený   konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96). Právna úprava uvedená v § 12 OSP   funkčne   súvisí   s ústavnou   požiadavkou   právnej   ochrany   nestranným   súdom (sudcom) a jej predmetom je inštitút procesnej delegácie, teda prikázanie veci inému ako podľa zákona miestne príslušnému súdu. Jej účelom je zabezpečiť nestrannosť a svojím spôsobom tiež nezávislosť sudcu a zároveň plní funkciu procesnej garancie a hospodárnosti   konania   a rozhodovania.   Ak   sú   vylúčení   všetci   sudcovia   vecne, miestne či funkčne príslušného súdu alebo ak sú vylúčení v rozsahu znemožňujúcom konať a rozhodovať v zákonnom zložení, musí sa vec prikázať inému súdu (delegácia nutná). Vec možno prikázať len súdu tej istej inštancie (stupňa). Prikázaním nemožno zmeniť vecnú alebo funkčnú príslušnosť. Proti rozhodnutiu o delegácii nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 14 Nc 33/02 z 27. februára 2002.

Zo spisu Okresného súdu v Rožňave sp. zn. 8 C 31/02 vyplýva, že sťažovateľ uznesenie krajského súdu sp. zn. 14 Nc 33/02 z 27. februára 2002 prevzal 23. apríla 2002, sťažnosť teda podal v lehote dlhšej ako predpokladá ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V tejto časti teda ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu v   Michalovciach   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   Ro   450/01.   Zároveň   žiadal   popri vyslovení porušenia ústavy aj uloženie povinnosti Okresnému súdu v Michalovciach vo veci konať bez prieťahov.

Pri skúmaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zistil, že vo veci od 30. apríla 2002 koná Okresný súd v Rožňave pod sp. zn. 8 C 406/02, a to na základe vyššie citovaného rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 14 Nc 33/02. Okresný súd v Michalovciach v tejto veci   teda   nekoná   a nemôže   ani zapríčiniť porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže ústava spája vyslovenie príkazu na odstránenie nečinnosti s vyslovením porušenia základného práva, nemohol byť takýto príkaz vyslovený.

Ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   taktiež   žiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z dôvodu   svojej insolventnosti.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   (napr.   III.   ÚS   137/03) rozhodol,   že   pokiaľ   ide   o zrejme   bezúspešné   uplatnenie   nároku   sťažovateľa, je bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2003