znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 202/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť,

,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   PeterPeružek,   s. r. o.,   Radlinského   1,   Hlohovec,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľJUDr. Peter   Peružek,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Trnava a jeho uznesením z 8. januára 2015 v konaní vedenompod   sp.   zn.   Tp   138/2014   a postupom   Krajského   súdu   v Trnave   a jeho   uznesenímz 22. januára 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 2/2015, a to pri rozhodovaní o jehožiadosti o prepustenie z väzby a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára2015 doručená sťažnosť,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   prostredníctvomsplnomocneného právneho zástupcu namieta porušenie svojho základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením z 8. januára2015 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 138/2014 a postupom Krajského súdu v Trnave(ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho   uznesením   z 22.   januára   2015   v konaní   vedenompod sp. zn. 5 Tpo 2/2015, a to pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   je   trestne   stíhanýpre trestný   čin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   aleboprekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d)a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov,podal 18. decembra 2014 žiadosť o prepustenie z väzby a súčasne navrhol nahradiť väzbuposkytnutým písomným sľubom dohľadom probačného a mediačného úradníka (ďalej len„dohľad“), ako aj peňažnou zárukou.

Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 138/2014 z 8. januára 2015 podľa § 79 ods. 3zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) žiadosť sťažovateľa zamietol podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadkupísomný sľub a návrh na nahradenie väzby dohľadom neprijal a podľa § 81 ods. 1 Trestnéhoporiadku neprijal ani ponúknutú peňažnú záruku.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bolauznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 2/2015 z 22. januára 2015 podľa § 193 ods. 1písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa konajúce súdy v namietaných rozhodnutiach vôbecnezaoberali   ním   formulovanou   argumentáciou,   predovšetkým   sa   nevysporiadaliso sťažovateľom namietanými prieťahmi prebiehajúceho prípravného konania, predmetnéuznesenia   podľa   sťažovateľa   neobsahujú   žiadne   odôvodnenie   a sú   zjavne   v rozpores judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jehosťažnosti   rozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jeho   základného   právazaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovorupostupom okresného   súdu   a jeho   uznesením   z 8.   januára   2015   v konaní   vedenompod sp. zn. Tp 138/2014 a postupom krajského súdu a jeho uznesením z 22. januára 2015v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 2/2015, priznal sťažovateľovi primerané finančnézadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriťokrem iného aj vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ   pre   nedostatokpríčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupomokresného súdu a krajského súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jejnahradenie písomným sľubom, dohľadom a peňažnou zárukou.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva na podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením z 8. januára 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 138/2014

Ustanovenie   čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc   ústavného súdu vo vzťahuk ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavnýsúd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušeniaich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomocvšeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu   označenýmzákladným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu   k uzneseniu   okresného   súdusp. zn. Tp 138/2014   z 8.   januára   2015 mohol   podľa   zákona   účinne   domáhať(a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcichTrestného poriadku. V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinnýposkytnúť   ochranu   právam   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta   v sťažnosti   podanejústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1ústavy)   bezprostredne   vo vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu   a   k   procesnému   postupuokresného súdu predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušeniazákladného práva sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom okresnéhosúdu, ako aj jeho uznesením sp. zn. Tp 138/2014 z 8. januára 2015 odmietol pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   a jeho   uznesením z 22. januára 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 2/2015

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   osobnú   slobodu   jegarantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovaťkonanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenieobvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobunevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonomurčených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označeného   ustanovenia   ústavykorešponduje   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (napr.   III.   ÚS   7/00,III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okreminého)   na   kvalitu   tohto   preskúmania.   Rovnako   to   platí   aj   v   prípade   osobitného   typuväzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti   o   nahradenie   väzbyzárukou [záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka (napr. III. ÚS 424/08)].

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzilazáver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sarozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konaniasúvisiace   s   trestným   stíhaním,   ktorých   predmetom   nie   je   rozhodovanie   o   oprávnenostiobvinenia,   t.   j.   rozhodovanie   o   vine   a   treste.   Vychádzajúc   z   uvedeného   režimu   čl.   6dohovoru   nepodlieha   (okrem   iného)   rozhodovanie   o   väzbe   (Neumeister   c.   Rakúskoz 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej kontroleväzby poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne   na   to   poukazuje   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   konaniavšeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinenísamotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniamio právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,keďže   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5   dohovoru(napr. I. ÚS   200/06,   III.   ÚS   277/07).   Ustanovenie   čl.   6   dohovoru   pritom   predstavujez hľadiska   jeho   pôsobnosti,   výkladu   a   aplikácie   jeden   celok.   Procesnoprávne   garancievyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorejpredmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a niesú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právona súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základnéhopráva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotnéa tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnuochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňazákladné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím   na   povahua účel konania o väzbe (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto súna konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

V závere ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovanéhoprávneho zastúpenia sťažovateľa z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušnýmčlánkom ústavy a dohovoru prihliadal vychádzajúc z princípu viazanosti návrhom na začatiekonania v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde na petit sťažnosti,v ktorom sťažovateľ subsumoval svoje námietky pod čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru.

Na   základe   týchto   skutočností   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   ako   zjavneneopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnejpríčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   postupom   krajského   súdu   v   konanío väzbe a obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015