znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 202/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TESATEL, s. r. o., Závodie 394, Žilina, zastúpenej JUDr. Milanom Rojčekom, Advokátska kancelária, Bottova 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   TESATEL,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. novembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   TESATEL,   s.   r.   o., Závodie 394,   Žilina   (ďalej   len   „sťažovateľka),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013.

  Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „...   Sťažovateľ   sa   svojím   návrhom   na   vydanie   platobného   rozkazu   doručeným Okresnému súdu v Žiline dňa 17. 5. 2013 domáhal zaplatenia dlžnej sumy vo výške 42,50 eur s prísl. za nezaplatenie poplatku za káblovú televíziu. Vo veci súd vydal platobný rozkaz č. k. 17 Ro 146/2012 zo dňa 15. 8. 2013. Odporkyňa na základe platobného rozkazu podala dňa 5. 9. 2013 odvolanie proti výroku o náhrade trov konania a zároveň dňa 1. 10. 2013 uhradila   sťažovateľovi   súdny   poplatok   vo   výške   16,50   eur   a   právnemu   zástupcovi sťažovateľa trovy právneho zastúpenia vo výške 48,02 eur stanovené citovaným platobným rozkazom. Sťažovateľ oznámil túto skutočnosť súdu a zobral návrh v časti náhrady trov konania   späť   a   žiadal   súd,   aby   konanie   v   časti   trov   zastavil.   Súd   sa   však   týmto dispozitívnym úkonom sťažovateľa vôbec nezaoberal a uznesením č. k. 17 Ro 146/2013 zo dňa 8. 10. 2013 platobný rozkaz Okresného súdu v Žiline č. k. 17 Ro 146/2013 zo dňa 15. 8. 2013 v napadnutej časti výroku o trovách konania zmenil tak, že navrhovateľovi náhradu trov   konania   nepriznal.   Okresný   súd   v   tomto   prípade   ako   súd   odvolací   dôvodil   toto uznesenie tým, že navrhovateľ ako úspešný účastník v spore by mal právo na náhradu trov konania, túto si však voči odporkyne neuplatnil a že navrhovateľ súdu nepreukázal riadnym spôsobom svoje tvrdenia o tom, že odporkyňa mu trovy konania uhradila, predložil súdu len interný doklad navrhovateľa - výkaz dlžníčky.

Takýto postup súdu považujeme za nezákonný a rozhodnutie za zmätočné...“

Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľa spoločnosti: TESATEL, s. r. o. Závodie 394, Žilina uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo   postupom   Okresného   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   č.   k.   17   Ro   146/2013 porušené.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Okresného súdu v Žiline č. k. 17 Ro 146/2013 a vec vracia súdu na nové konanie.

Sťažovatelia   si   zároveň   uplatňujú   trovy   konania   z   titulu   právneho   zastúpenia JUDr. Milana Rojčeka, advokáta, vo výške 254,88 eur (2 úkony á 120,23 eur - prevzatie zastúpenia + podanie ústavnej sťažnosti + 2 x režijný paušál á 7,81), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný zaplatiť na účet JUDr. Milana Rojčeka, advokáta... do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy,   základného   práva   na právnu   pomoc podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013. Okresný súd označeným rozhodnutím zmenil platobný rozkaz okresného súdu č. k. 17 Ro/146/2013-17 z 15. augusta 2013 v napadnutej časti   výroku   o   trovách   konania   tak,   že   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   nepriznal z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania v časti súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia a odporkyni náhradu trov konania o odvolaní nepriznal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013, ktorým okresný súd zmenil platobný rozkaz č. k. 17 Ro/146/2013-17 z 15. augusta 2013 v napadnutej časti výroku o trovách konania tak, že nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania a odporkyni náhradu trov konania o odvolaní, sťažovateľka namieta, že okresný súd týmto uznesením rozhodol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, čím porušil ústavné práva sťažovateľky. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky uskutočnil svojvoľný   výklad   zákona   v   neprospech   účastníka   konania.   Sťažovateľka   považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne.

Okresný súd v uznesení č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013 dospel k týmto právnym záverom:

„...   Navrhovateľ   dňa   4.   10.   2013   doručil   súdu   podanie,   v   ktorom   na   základe podaného   odvolania   odporkyne   ohľadom   trov   konania   zobral   návrh   v   časti   zaplatenia súdneho poplatku 16,50 eur a trov právneho zastúpenia 48,82 eur späť, nakoľko odporkyňa dňa 1. 10. 2013 uhradila navrhovateľovi súdny poplatok 16,50 eur a právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 48,82 eur. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby súd konanie v   časti   trov   zastavil.   Zároveň   uviedol,   že   odporkyňa   uhradila   žalovanú   istinu   a   úroky z omeškania dňa 2. 9. 2013...

Okresný súd v tomto prípade ako súd odvolací v zmysle § 174 ods. 2 veta druhá OSP po oboznámení sa s dôvodmi odvolania odporkyne, ako i prejavom navrhovateľa, v zmysle ktorého náhradu trov konania už neuplatňuje, rozhodol o odvolaní odporkyne tak, že zmenil výrok platobného rozkazu v časti o trovách konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Navrhovateľ ako úspešný účastník v spore by mal právo na náhradu trov konania, túto si však voči odporkyni neuplatnil.

O trovách konania o odvolaní súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Navrhovateľ nepreukázal riadnym spôsobom, svoje tvrdenia o tom, že odporkyňa mu trovy konania uhradila, predložil súdu len interný doklad navrhovateľa

-výkaz dlžníčky. Odporkyňa si neuplatnila v konaní o odvolaní voči navrhovateľovi náhradu trov konania, preto súd pri aplikácii citovaného zákonného ustanovenia odporkyni náhradu trov konania o odvolaní nepriznal...“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou späťvzatia návrhu sťažovateľky na začatie konania v časti súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné a nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže okresný   súd zrozumiteľne   vysvetlil   právne závery,   ku   ktorým   dospel.   Uvedené   platí   aj v prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným smerom   ako   právny   názor   okresného   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým sťažovateľka   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľkou   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   uvádza,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd napadnutým uznesením č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013 neporušil sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   považujúc   ju   za   zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   v   danej   veci   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014