znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 202/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 14/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B., PhD., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2010 doručená sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 14/10.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v rámci vedeného trestného konania vzniesol námietku zaujatosti proti prokurátorovi Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“),   ktorej   však   nebolo   uznesením   prokurátora   okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 368/07-45 zo 14. októbra 2009 vyhovené.

Prvostupňové   rozhodnutie   napadol   sťažovateľ   sťažnosťou,   ktorá   bola   uznesením okresného prokurátora č. k. 3 Pv 368/07-55 z 9. novembra 2009 zamietnutá.

Proti predmetnému druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ podnet   podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorým namietal zákonnosť tohto rozhodnutia.

Listom   č.   k.   XV/2   Pz   14/10-3   z   25.   februára   2010   generálny   prokurátor sťažovateľovi   oznámil, že jeho podanie (označené ako podnet)   bolo   vzhľadom   na svoj obsah posúdené ako mimoriadny opravný prostriedok – návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia   v   prípravnom   konaní   podľa   ustanovení   §   363   a   nasledujúcich   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) a že pre zmeškanie lehoty, v rámci ktorej možno prijať uznesenie generálneho prokurátora o zrušení napadnutého rozhodnutia, bol zároveň tento návrh odložený.

Sťažovateľ považuje postup generálneho prokurátora za „zjavne nezákonný a teda svojvoľný   spôsob“ a   je   toho   názoru,   že   podnet   podaný   výslovne   podľa   §   31   zákona o prokuratúre nemožno „ani z hľadiska jazykového vyjadrenia (obsahu či označenia) ani z hľadiska   prejavu   vôle   sťažovateľa“ považovať   za   návrh   na   zrušenie   právoplatného rozhodnutia   v   prípravnom   konaní   podľa   §   363   a   nasledujúcich   Trestného   poriadku. Sťažovateľ ho považuje za prejav „zjavne účelového a svojvoľného výkladu a aplikácie práva generálnym prokurátorom, ktorým následne došlo k odmietnutiu poskytnutia ochrany základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“.

Sťažovateľ   odvolávajúc   sa   na   judikatúru   ústavného   súdu   pokračuje   vo   svojej argumentácii a uvádza, že hoci toto upovedomenie generálneho prokurátora nemá formu rozhodnutia, pretože ním došlo k zásahu do „zákonných a ústavných práv“ sťažovateľa, malo by spĺňať požiadavku náležitého odôvodnenia.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „všeobecné   a   púhe   konštatovanie   generálneho prokurátora,   že   podanie   sťažovateľa   bolo   z   hľadiska   jeho   obsahu   posúdené   ako   návrh na zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   v   prípravnom   konaní   podľa   §   364   Trestného poriadku, hoci takéto posúdenie je v evidentnom rozpore s jazykovým znením podania aj prejavenou vôľou sťažovateľa, bez akéhokoľvek odôvodnenia či vysvetlenia, je prejavom svojvôle štátnej moci, odmietnutím prístupu k spravodlivosti a je v rozpore s princípom právnej istoty.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo JUDr. M. B., PhD. na súdnu a inú právu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní sp. zn. XV/2 Pz 14/10   pri   vybavovaní   podnetu   sťažovateľa   na   preskúmanie   zákonnosti   uznesenia policajného orgánu z 11. februára 2010 porušené bolo.

Upovedomenie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. XV/2 Pz 14/10 — 3 z 25. februára 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. M. B., PhD. trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   Mgr. M.   L.,   advokátky, do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ťažiskom   argumentácie   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   posúdením   jeho podnetu   podaného   podľa   zákona   o   prokuratúre   zo   strany   generálneho   prokurátora   ako mimoriadneho   opravného   prostriedku   podľa   §   363   a   nasledujúcich   Trestného   poriadku odvolávajúc sa na obsah podania, bez bližšieho primeraného odôvodnenia a jeho následným odložením   pre   zmeškanie   lehoty   určenej   §   364   ods.   3   Trestného   poriadku   došlo „k odmietnutiu poskytnutia ochrany základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu“ garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Ústavný súd preskúmal postup generálneho prokurátora, aby zistil, či účinky výkonu jeho právomoci   v   konaní sp.   zn. XV/2   Pz   14/10   sú   zlučiteľné s limitmi   sťažovateľom označeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (v spojení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy), ktorých porušenie namieta.

V   podaní   z   11.   februára   2010   adresovanom   Krajskej   prokuratúre   v   Bratislave označenom   ako „Podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   uznesenia   okresného   prokurátora o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   nevylúčení   prokurátora   z   úkonov   trestného konania“ sťažovateľ uviedol predovšetkým skutkové okolnosti odôvodňujúce pochybnosť o nezaujatosti prokurátora okresnej prokuratúry proti jeho osobe. Poukázal tiež na to, že v uznesení   o   zamietnutí   sťažnosti   (podanej   proti   uzneseniu   o   nevylúčení   prokurátora zo 14. októbra 2009) z 9. novembra 2009   sa okresný prokurátor „nedostatočne a zjavne povrchným   spôsobom   vysporiadal   s   uvádzanými   skutkovými   dôvodmi   zakladajúcimi pochybnosti o nezaujatosti prokurátora...“. Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu požadujúcu aj od rozhodnutí prokuratúry odôvodnenie odpovedajúce na podstatné námietky obvineného považuje sťažovateľ uznesenia prokurátorov okresnej prokuratúry za také, ktoré tieto „ústavné a zákonné kritéria nespĺňajú“.

V závere podania   preto žiada, aby „predmetné uznesenia prokurátorov Okresnej prokuratúry   Bratislava   I   boli   z   dôvodu   ich   rozporu   so   zákonom   a   Ústavou   Slovenskej republiky zrušené a trestná vec bola Okresnej prokuratúre Bratislava odňatá“.

V liste č. k. XV/2 Pz 14/10-3 z 25. februára 2010 generálny prokurátor uviedol, že podanie   sťažovateľa   doručené   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna   prokuratúra“)   12.   februára   2010   bolo   podľa   obsahu   posúdené   ako   návrh na zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   v   prípravnom   konaní   podľa   ustanovení   §   363 a nasledujúcich   Trestného   poriadku,   a   to   uznesenia   okresného   prokurátora   okresnej prokuratúry č. k. 3Pv 368/07-55 z 9. novembra 2009, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu č. k. 3 Pv 368/07-45 zo 14. októbra 2009 o nevylúčení z úkonov trestného   konania.   V   liste   generálny   prokurátor   poukázal   na ustanovenie   §   364   ods.   3 Trestného poriadku, podľa ktorého môže generálny prokurátor na základe podaného návrhu zrušiť   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   prokurátora   do   troch   mesiacov   od   jeho právoplatnosti,   z   čoho   vyvodil   záver,   že   uznesenie   č.   k.   3   Pv   368/07-55   nadobudlo právoplatnosť 9. novembra 2009, zákonom určená lehota už uplynula 9. februára 2009, a preto návrh sťažovateľa na zrušenie označeného rozhodnutia odložil.

V závere dodal, že podanie sťažovateľa bolo posúdené aj ako návrh na postup podľa § 23 Trestného poriadku   (odňatie a prikázanie veci),   a bolo preto postúpené na ďalšie konanie Trestnému odboru generálnej prokuratúry.

Podľa   §   31   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 32 ods. 3 zákona o prokuratúre ak na vybavenie podnetu je príslušný iný prokurátor   alebo   iný   orgán,   prokurátor,   ktorý   prijal   podnet,   bez   zbytočného   odkladu, najneskôr do 10 dní od doručenia podnetu, postúpi podnet na vybavenie príslušnému orgánu alebo príslušnému prokurátorovi. Túto skutočnosť súčasne písomne oznámi podávateľovi podnetu.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 49 zákona o prokuratúre na vybavenie podnetu je príslušný ten prokurátor, ktorý je príslušný na vykonanie opatrení vyplývajúcich z podaného podnetu.

Podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor   zruší   právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môže podať obvinený vo svoj prospech.

Podľa   §   364   ods.   3   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor   môže   zrušiť rozhodnutie   podľa   §   363   ods.   1   do   troch   mesiacov   od   právoplatnosti   napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor po preskúmaní veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

V podaní z 11. februára 2010 označenom ako „Podnet na preskúmanie zákonnosti uznesenia   okresného   prokurátora   o   zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   nevylúčení prokurátora   z   úkonov   trestného   konania“ v   závere   sťažovateľ   formuloval   návrh rozhodnutia, ktorého sa domáha – zrušiť uznesenia okresnej prokuratúry „z dôvodu ich rozporu so zákonom a s Ústavou Slovenskej republiky“.

Aplikáciou ustanovenia § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre bol podnet sťažovateľa posúdený podľa jeho obsahu ako návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia prokurátora vydaného v prípravnom konaní. V zmysle § 49 zákona o prokuratúre generálny prokurátor ako   subjekt   disponujúci   oprávnením   k   zrušeniu   právoplatného   rozhodnutia   prokurátora prijatého   v   prípravnom   konaní pristúpil   k   preskúmaniu   splnenia   podmienky   dodržania zákonnej procesnej lehoty ohraničujúcej výkon jeho právomoci, pričom skonštatoval jej zmeškanie a návrh odložil.

Vzhľadom na znenie návrhu rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal a ktoré v závere svojho podnetu označil – odňatie veci okresnej prokuratúre, posúdil generálny prokurátor   podnet   sťažovateľa   aj   ako   návrh   podľa   §   23   Trestného   poriadku   (odňatie a prikázanie veci) a postúpil ho podľa pravidiel príslušnosti na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 32 ods. 3 zákona o prokuratúre.

V prvom rade považuje ústavný súd za potrebné poukázať na to, že posúdenie obsahu podnetu   sťažovateľa   generálnym   prokurátorom   ako   návrhu   na   zrušenie   právoplatného rozhodnutia prokurátora v prípravnom konaní korešponduje s obsahom návrhu rozhodnutia, ktorý   sťažovateľ   v   podnete   predostrel,   keď   požadoval   zrušenie   rozhodnutí   okresnej prokuratúry,   čo   expressis   verbis   uviedol   vo   svojom   podaní,   a   nemožno   sa   v   žiadnom prípade   stotožniť   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   toto   posúdenie „je   v   evidentnom   rozpore s jazykovým znením podania aj prejavenou vôľou sťažovateľa“.

V   zmysle   ustanovenia   §   31   zákona   o   prokuratúre   ak   prokurátor   pri   preskúmaní zákonnosti   postupu   orgánu   činného   v   trestnom   konaní   (prokurátor   a   policajt)   zistí   jej porušenie,   je   oprávnený   vykonať   opatrenia   k   odstráneniu   nedostatkov,   a   to   také, k vykonaniu ktorých je podľa zákona oprávnený (§ 35 ods. 1 zákona o prokuratúre).V danom konkrétnom prípade sťažovateľa (v štádiu právoplatného rozhodnutia) bolo takýmto opatrením, ktorým by bolo možné reparovať prípadnú zistenú nezákonnosť postupu prokurátora pri prejednávaní námietky zaujatosti uplatnenej sťažovateľom v prípravnom konaní   opravné   konanie   opierajúce   sa   o   mimoriadny   opravný   prostriedok   upravený ustanoveniami § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku – návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako aj rozhodnutia   iného   orgánu   verejnej   moci),   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 402/08 ).

Relevantnou   otázkou   nastolenou   sťažovateľom,   s   ktorou   sa   obrátil   na   orgán prokuratúry, je otázka zákonnosti prijatého uznesenia (uznesenia o sťažnosti) týkajúceho sa sťažovateľom uplatnenej námietky zaujatosti a prednesený návrh sťažovateľa na zrušenie predmetného   uznesenia.   K   riešeniu   tejto   v   napadnutom   konaní   rozhodujúcej   otázky generálny prokurátor pristúpil a skonštatoval prekážku zmeškania zákonnej lehoty brániacu preskúmaniu veci.

Generálny   prokurátor   vychádzajúc z   obsahu   podnetu   sťažovateľa   navyše   posúdil podnet aj ako návrh na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 Trestného poriadku a v súlade s ustanoveniami § 32 ods. 3 zákona o prokuratúre ho postúpil podľa pravidiel príslušnosti na ďalšie konanie.

V   kontexte   uvedených   okolností,   keď   otázka   podstatná   v   namietanom   konaní zodpovedaná bola, nemožno absenciu bližšieho odôvodnenia postupu podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre (posúdenie podania podľa obsahu) považovať za nedostatok takej intenzity, ktorý by bol spôsobilý porušiť garancie zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 listiny).

Odôvodnenie   postupu   generálneho   prokurátora   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. XV/2 Pz 14/10 predstavuje dostatočný základ pre spôsob vybavenia návrhu – odloženie, pretože   generálny   prokurátor   v   potrebnej   miere   vysvetlil,   odvolávajúc sa   na   relevantnú právnu   úpravu   (ustanovenie   §   364   ods.   3   Trestného   poriadku)   aplikovanú   na   zistené skutkové okolnosti (dátum právoplatnosti uznesenia prokurátora o zamietnutí sťažnosti), na základe akých právnych úvah postupoval. Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie postupu generálneho prokurátora v namietanom konaní spĺňa požadovanú kvalitu, a teda požiadavku ústavnosti v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny.

V   závere   ústavný   súd   poznamenáva,   že   preklenul   zjavnú   nesprávnosť   uvedenú v petite sťažnosti, kde sťažovateľ žiadal vysloviť porušenie základných práv podľa ústavy a listiny   postupom   generálneho   prokurátora „pri   vybavovaní   podnetu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti uznesenia policajného orgánu z 11. februára 2010“ bez toho, aby   sťažovateľa   vyzýval   na   opravu   podania   a   zohľadnil   vychádzajúc   z   celého   obsahu sťažnosti   námietku   porušenia   citovaných   základných   práv   pri   vybavení   podnetu smerujúceho proti uzneseniu prokurátora, a nie „policajného orgánu“.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010