znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 202/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. M., M., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-2 T/10/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   J.   M., o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009 doručená sťažnosť MUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) vedenom pod sp. zn. PK-2 T/10/2009. Sťažnosť bola následne doplnená podaním z 26. mája 2009, v ktorom sťažovateľ odôvodnil nutnosť rozhodnutia ústavného súdu o dočasnom opatrení.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol podstatné skutkové okolnosti odôvodňujúce jej   podanie.   Sťažovateľ   uvádza,   že „20. 12. 2007   bolo   vydané   uznesenie   Prezídia policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   korupcii   (odboru   boja   proti   korupcii   Stred) ČVS:   PPZ-129/BPK-S-2007,   ktorým   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a   súčasne   mi   bolo vznesené   obvinenie   za   trestný   čin   prijímania   úplatku   podľa   §   160a   ods.   1   zákona   č. 140/1961 Zb. (Trestný zákon účinný do 31. 12. 2005, ďalej len TZ)“.

V prípravnom   konaní   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k viacerým   vadám, ktoré namietal   prostredníctvom   zvoleného   obhajcu   pri   oboznámení   sa   s   výsledkami vyšetrovania,   pričom   pri   preštudovaní   vyšetrovacieho   spisu   okrem   iného   namietal nezákonnosť produkovaných dôkazov a navrhol, aby dozorujúci prokurátor trestné stíhanie zastavil.

Tomuto návrhu nebolo zo strany prokurátora vyhovené a „po viac ako siedmich mesiacoch mi dňa 13. 03. 2009 bolo doručené dozorujúcim prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR oznámenie o tom,   že dňa 11. 03. 2009 na mňa podal obžalobu na Špeciálny súd v Pezinku. Dňa 27. 03. 2009 mi bola doručená spolu s obžalobou aj výzva,   aby som oznámil návrhy na vykonanie dôkazov súdu a ostatným stranám.“.

Na   základe   tejto   výzvy   sťažovateľ „zaslal   návrhy   na   vykonanie   dôkazov   s   tým, že som   opätovne   poukázal   na   to,   že   dôkazy   vykonané   v   prípravnom   konaní   vyvrátili naplnenie skutkovej podstaty trestného činu v zmysle ust. § 160a ods. 1 TZ“.

Sťažovateľ   zároveň   s poukazom   na   vykonané   dokazovanie   namietol   vecnú pôsobnosť špeciálneho súdu a „navrhol som, aby v zmysle ust. § 241 ods. 1 písm. a) TP Špeciálny súd v Pezinku vec postúpil príslušnému súdu. Spolu s týmto návrhom som podal aj návrh na vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávaní - 15 svedkov, 5 listinných dôkazov, zistenie uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky a vyšetrenie duševného stavu 2 svedkov, a   opakovane   som   namietol   nezákonnosť   dôkazného   materiálu   nielen   pre   spôsob   jeho získania,   ale   aj   pre skutočnosť   jeho   faktického   menenia   (t.   j.   ich   rozpor   s   objektívnou pravdou).“.

Sťažovateľovi bol následne 24. apríla 2009 doručený trestný rozkaz samosudkyne špeciálneho súdu č. k. PK-2 T/10/2009-687 z 21. apríla 2009, ktorým bol uznaný za vinného pre trestný čin v zmysle ustanovenia § 160a ods. 1 Trestného zákona.

Vo   vzťahu   k vhodnosti   aplikácie inštitútu   trestného   rozkazu   v danej   trestnej   veci sťažovateľ uviedol, že rozhodnutie v takejto forme „je opodstatnené v prípade napr. keď obžalovaný uznáva svoju vinu a nie je využitý inštitút dohody o vine a treste, kedy ostáva nečinný, prípadne aj jeho obhajca po doručení výzvy na oznámenie návrhov na vykonanie dôkazov,   vtedy   je   takéto   rozhodnutie   akceptovateľné   vzhľadom   k   procesnej   ekonómii a k odstráneniu právnej neistoty rýchlym a neprieťahovým konaním. Právo ako regulatív spoločnosti   so   snahou   o   nastolenie   spravodlivosti   však   musí   vychádzať   z   holistického prístupu   reprezentantov   súdnej   moci   k   veci   samej.   Vydanie   trestného   rozkazu   vo   veci, v ktorej obžalovaný navrhuje vykonanie viac ako 20 dôkazov a namieta zákonnosť získania a obsahu dôkazov prípravného konania, je však prejavom merizmu, t. j. súd časť [tu výrok právnej   normy   ustanovenej   v   §   241   ods.   1   písm.   j)   TP]   považuje   za   celok,   priorizuje ju a skutočný obsah celku (právneho poriadku právneho štátu v jeho formálnom ale najmä materiálnom poňatí) ignoruje.“.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti tvrdí, že špeciálny súd „vydaním trestného rozkazu (teda tým, že sa považuje za vecne príslušný súd) porušil moje právo na zákonného sudcu ustanovené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ   namieta   tiež „nezákonné,   neodôvodnené   a   neodôvodniteľné kvalifikovanie skutku tak, aby zdanlivo z formálneho hľadiska bola založená pôsobnosť (ústavný pojem príslušnosť) Špeciálneho súdu v Pezinku. Skutočnosť nesprávnej právnej kvalifikácie   skutku,   skutočnosť,   že   Špeciálny   súd   v   Pezinku   sa   nevysporiadal   s   mojím návrhom na postúpenie veci príslušnému súdu pri preskúmaní obžaloby v zmysle ust. § 241 ods. 1 písm. a) TP, považujem za porušenie môjho základného práva na zákonného sudcu, zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a obdobne výkladom opretým o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Podľa   argumentácie   sťažovateľa   vecnú   pôsobnosť špeciálneho súdu   v predmetnej trestnej veci spochybňuje platná a účinná právna úprava, keďže podľa „ust. § 14 ods. 2 písm. a) TP môže po 01. 01. 2006 špeciálny súd konať len a len o trestných činoch podľa § 328 ods. 3, § 329 až § 331, § 332 ods. 3, § 333 až § 335 TZ (ide samozrejme logickým výkladom a vôbec účinnosťou právnej úpravy o ustanovenia Trestného zákona účinného po 01. 01. 2006). Toto taxatívne vymedzenie aj v zmysle výkladu a aplikácie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (rozsah a spôsob konania štátneho orgánu ustanoveného zákonom) vylučuje pôsobnosť Špeciálneho súdu v Pezinku v mojom prípade, kedy Úrad boja proti korupcii vzniesol obvinenie pre trestný čin podľa ust. § 160a Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Absenciou prechodných ustanovení zákonodarca prejavil svoju vôľu, ktorou bolo to, že o trestnej činnosti podľa § 160a TZ účinného do 31. 12. 2005 môže Špeciálny súd rozhodovať len vtedy, ak bola obžaloba podaná do 31. 12. 2005 (bez ohľadu na dátum skončenia takejto trestnej veci). Od 01. 01. 2006 teda neexistuje zákonná norma, na základe ktorej môže vec, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie po 01. 01. 2006 za čin spáchaný do 31. 12. 2005 podľa § 160a TZ (účinného do 31. 12. 2005), rozhodovať Špeciálny súd (eo ipso aj Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR v prípravnom konaní).“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   jeho   základné   právo   na   zákonného   sudcu   podľa čl. 48 ods.   1   ústavy   bolo   porušené   postupom   špeciálneho   súdu spočívajúcim   v   prijatí obžaloby č. k. VII/2 Gv 8/08-35 z 11. marca 2009 a vo vydaní trestného rozkazu sp. zn. PK-2 T/10/2009 z 21. apríla 2009.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„Konaním Špeciálneho súdu v Pezinku vo veci vedenej pod sp. zn.: PK-2 T/10/2009 bolo porušené právo sťažovateľa podľa ust. čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ako aj ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Špeciálny súd v Pezinku je povinný postúpiť vec vedenú pod sp. zn.: PK-2 T/10/2009 príslušnému súdu.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K., advokáta v M., č... vedený v T., a. s., pobočka M., v sume   289,74,-   EUR   (podľa   vyhlášky   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.   v   aktuálnom   znení za 2 úkony právnej pomoci - príprava a prevzatie [§ 14 ods. 1 písm. a) v spojení s § 11 ods. 2] v sume 115,90,- EUR, podanie ústavnej sťažnosti [§ 14 ods. 1 písm. c) v spojení s § 11 ods.   2]   v   sume   115,90,-   EUR,   DPH   19   %   podľa   § 18 ods. 3   v celkovej   sume 44,04,- EUR,   2 x režijný paušál v sume 6,95,- EUR podľa § 16 ods. 3 a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Do   samotného textu   návrhu rozhodnutia   nebol   zahrnutý aj návrh   na rozhodnutie ústavného   súdu   o dočasnom   opatrení.   Tento   návrh   však   vyplýva   z obsahu   odôvodnenia sťažnosti, ako aj z podania sťažovateľa z 26. mája 2009. Návrh sťažovateľa na rozhodnutie o dočasnom   opatrení   zmätočne   odkazuje   na   znenie   §   52   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom predmetný odsek sa možnosťou rozhodnúť o dočasnom opatrení nezaoberá. Správne citované ustanovenie zákona by v danom prípade malo byť § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti   namietal porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/10/2009.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Princíp subsidiarity vyplývajúci zo znenia čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného   súdu   preskúmavať,   potvrdzovať   či   zrušovať   procesné   alebo   meritórne rozhodnutia, pokiaľ existuje zákonom stanovená možnosť domáhať sa ochrany dotknutých základných práv na súdoch v sústave všeobecných súdov.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   prijať sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý   v súlade   so   všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody (napr. III. ÚS 152/03).

Podľa § 353 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“) samosudca môže bez prejednania veci na hlavnom pojednávaní vydať trestný rozkaz, ak je skutkový stav spoľahlivo preukázaný vykonanými dôkazmi.

Podľa § 355 ods. 1 Trestného poriadku obvinený a osoby, ktoré sú oprávnené podať v jeho prospech odvolanie, ako aj prokurátor môžu podať proti trestnému rozkazu odpor.

Podľa § 355 ods. 8 Trestného poriadku ak bol odpor podaný v lehote a nebol vzatý späť podľa odseku 6, trestný rozkaz sa ruší.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   postup   špeciálneho   súdu,   ktorý   napriek skutočnosti,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   nie   je   vecne   príslušným,   prijal   obžalobu a následne vydal trestný rozkaz.

Ako sťažovateľ vo svojej sťažnosti aj sám uvádza, hlavným účelom rozhodnutia formou trestného rozkazu je čo najrýchlejšie a najefektívnejšie dosiahnutie stavu právnej istoty rozhodnutím vo veci. Zvýšená rýchlosť konania je zabezpečená procesnou výnimkou, keď sa vo veci nevykoná hlavné pojednávanie a ďalšie rozsiahle dokazovanie. Keďže súd rozhoduje na základe dôkazov z prípravného konania, je jedným z predpokladov vydania trestného rozkazu spoľahlivo preukázaný skutkový stav, pričom rozhodnutie o vydaní alebo nevydaní   rozkazu   je   plne   na   posúdení   samosudcu.   Samosudca   sa   nepochybne   môže rozhodnúť   vydať   trestný   rozkaz   napriek   skutočnosti,   že   obvinený   vo   svojom   vyjadrení navrhne ďalšie dokazovanie.

Rozhodnutie formou trestného rozkazu predstavuje istú zákonnú výnimku zo zásady verejného prejednania veci, zásady ústnosti či zásady prejednania veci súdom v prítomnosti obvineného. V záujme ochrany práv obvineného preto Trestný poriadok upravuje osobitný spôsob   procesnej   obrany   voči   trestnému   rozkazu,   ktorým   je   možnosť   podania   odporu, ktorého   priamym   účinkom   za   splnenia   predpokladu   jeho   podania   v určenej   lehote a oprávnenou   osobou   je   zrušenie   trestného   rozkazu   a   následné   nariadenie   hlavného pojednávania. V rámci hlavného pojednávania obvinený môže za predpokladu zákonnosti priebehu konania plne realizovať svoje procesné práva vrátane tých, ktorých realizácia bola vydaním trestného rozkazu obmedzená v záujme rýchlosti a efektívnosti konania.

Odpor ako prostriedok procesnej obrany mal k dispozícii aj sťažovateľ. V samotnej sťažnosti nie je výslovne uvedené, či sťažovateľ tento prostriedok využil, alebo nie, rovnako tak nie je odpor súčasťou príloh sťažnosti. Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti a následne v jej   doplnení   podaním   z   26.   mája   2009   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 zákona o ústavnom súde o dočasnom opatrení a uložil špeciálnemu súdu, aby sa dočasne zdržal vykonávania zásahov do základných práv sťažovateľa, a teda aby v predmetnej trestnej veci nekonal až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu. V predmetnom doplnení sťažnosti sťažovateľ zároveň uvádza, že špeciálny súd mu doručil predvolanie na hlavné pojednávanie.

Ústavný   súd   sa   o stave   konania   informoval   na   špeciálnom   súde,   pričom   zistil, že sťažovateľ   podal   proti   trestnému   rozkazu   odpor   a   následkom   tejto   skutočnosti   boli už v predmetnej veci špeciálnym súdom nariadené termíny hlavného pojednávania, v rámci ktorých môže sťažovateľ uplatniť námietku nepríslušnosti súdu.

Ústavný   súd   dodáva,   že   za   účinný   prostriedok   nápravy   vo   vzťahu   k možnému porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   bude   možné   považovať   tiež   odvolanie   proti rozhodnutiu   prvostupňového   súdu,   pričom   ako   odvolací   dôvod   môže   byť   uplatnená aj námietka nepríslušnosti súdu.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal, a to vrátane návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009