znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 202/08-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   B.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom Mgr. I. F., L., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   29   To   58/2006-680   z 15. februára   2007   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 31/2007 z 19. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   B.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. I. F., L., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 29 To 58/2006-680 z 15. februára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 31/2007 z 19. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:„Rozsudkom Okresného súdu v Martine č. k. 2 T 17/02-657 zo dňa 16. 6. 2006... bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005... a odsúdený... na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie... Na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. 2. 2007 o tomto odvolaní sťažovateľa proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesením č. k. 29 To/58/2006-680 zo dňa 15. 2. 2007... odvolanie sťažovateľa zamietol.

Proti   tomuto   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie sťažovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa, podal sťažovateľ dovolanie zo dňa 20. 4. 2007...

Najvyšší súd   Slovenskej republiky   uznesením č.   k.   3   Tdo   31/2007 zo   dňa   19.   9. 2007..., ktoré bolo doručené obhajcovi sťažovateľa dňa 6. 11. 2007... dovolanie obvineného (sťažovateľa) odmietol...

Sťažovateľ má za to, že postupom a rozhodnutím (uznesením dovolacieho súdu)... bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý proces, právo na   obhajobu,   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   právo   na   prístup k dovolaciemu súdu a právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 a článku 50 ods. 3 Ústavy SR, ďalej v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a článku 13 Dohovoru.

Vzhľadom   k   tomu, že   také   isté   vady   má   aj   postup   a   rozhodnutie   (uznesenie odvolacieho súdu)..., podáva sťažovateľ, túto ústavnú sťažnosť aj proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu...

Dôvody dovolania (a tejto sťažnosti) ad 1. písm. a) - porušenie práva predniesť odvolanie na verejnom zasadnutí:

V   tejto   časti   sťažovateľ   dovolaním   namietal   (a   aj   touto   sťažnosťou   namieta) porušenie jeho práva na obhajobu tým, že jemu, resp. jeho obhajcovi, nebolo umožnené riadne predniesť odvolanie na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. 1. 2007 na odvolacom súde... obvinený, po tom, ako predseda senátu odvolacieho súdu podá správu o stave veci (referuje   spis),   má   obvinený   vždy   a   za   každých   okolností   právo   predniesť odvolanie a to aj v prípade,   že   bolo   oboznámené   referujúcim   sudcom.   Toto   právo obvineného jednoznačne vyplýva z kogentného ustanovenia § 235 ods. 1 druhá veta starého Trestného poriadku:... Starý Trestný poriadok (rovnako zhodne aj nový Trestný poriadok) teda jednoznačne rozlišuje medzí prednesením návrhu, ktorým sa dal na verejné zasadnutie podnet (v tomto prípade odvolaním) a konečným návrhom...

Odvolací   súd   teda   porušil   aj   túto   zásadu   ústnosti   (a v   nej   obsiahnutú   zásadu bezprostrednosti)   nakoľko   neumožnil   obhajcovi   ústne   predniesť   odvolanie   sťažovateľa... predseda senátu obhajcovi slovo nakoniec odobral a predniesť odvolanie v tej časti, v ktorej bolo   zamerané   na   konkrétne   otázky,   ďalej   neumožnil,   hoci   obhajca   niekoľkokrát zdôrazňoval, že chce tieto skutočnosti len stručne zvýrazniť a nemieni prednášať doslovne celé odvolanie...

Dôvody dovolania (a tejto sťažnosti) ad 1. písm. b) - právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia:

...   Takouto   argumentáciou   dovolacieho   súdu   a   teda   dôvodmi,   pre   ktoré   bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté bolo nepochybne porušené právo sťažovateľa na prístup k dovolaciemu súdu, právo na obhajobu a právo na účinný opravný prostriedok... V tomto prípade však sťažovateľ nenamietal správnosť a úplnosť skutkových zistení, namietal, že absolútne neodôvodneným (arbitrárnym) odôvodnením napadnutého uznesenia bolo   zásadným   spôsobom   porušené   jeho   právo   na   obhajobu.   Sťažovateľ   namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a aj odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, že obhajoba zostala   nepreverenou,   že   z   napadnutého   uznesenia   odvolacieho   súdu   vôbec   nevyplýva, ako sa   súd   vyrovnal   s   obhajobou   a   obranou   obvineného   a   jednotlivými   argumentmi. Sťažovateľ nenamietal skutkový stav...

Dôvody dovolania (a tejto sťažnosti) ad 2.: V tejto časti dovolania sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) nového Trestného poriadku   (nesprávne právne posúdenie zisteného   skutku   a   nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia)...

V dovolaní sťažovateľ uviedol tieto konkrétne dovolacie dôvody:

a) že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin,

b) že vec bola posúdená ako jeden pokračovací trestný čin, hoci s touto okolnosťou sa súd prvého stupňa a ani odvolací súd vôbec nevysporiadali, na túto skutočnosť neboli vykonané žiadne dôkazy a ani vôbec sa v dôvodoch svojich rozhodnutí touto okolnosťou nezaoberali...“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Tdo 31/2007 zo dňa 19. 9. 2007 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 29 To/58/2006-680 zo dňa 15. 2. 2007 boli porušené   základné   práva   sťažovateľa   podľa   článku   46   ods.   1,   článku   48   ods.   2 a článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.).

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 3 Tdo 31/2007 zo dňa 19. 9. 2007 a uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 29 To/58/2006-680   zo   dňa   15.   2.   2007   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky v Bratislave a Krajskému súdu v Žiline, na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv uznesením krajského   súdu   č.   k.   29   To   58/2006-680   z 15.   februára   2007,   ústavný   súd   odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená 28. decembra 2007. Zo spisu   Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 17/02   ústavný   súd   zistil,   že   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   29   To   58/2006-680 nadobudlo právoplatnosť vyhlásením 15. februára 2007 na verejnom zasadnutí, na ktorom sa zúčastnil sťažovateľ aj jeho obhajca. Predmetné uznesenie bolo obhajcovi sťažovateľa v odpise doručené 20. apríla 2007.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum právoplatnosti uznesenia krajského   súdu   (15.   februára   2007)   či   dátum   jeho   doručenia   obhajcovi   sťažovateľa (20. apríla   2007),   ako   aj   so zreteľom   na   deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu (28. decembra 2007) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto   časti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie   ústavnej   sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol ako podanú oneskorene.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 31/2007 z 19. septembra 2007.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   25/05,   I. ÚS 74/05, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa § 235 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 po otvorení verejného zasadnutia podá predseda alebo ním určený člen senátu na podklade spisu správu o stave veci zameranú na otázky, ktoré treba na verejnom zasadnutí riešiť. Potom osoba, ktorá dala svojím návrhom na verejné zasadnutie podnet, návrh prednesie. Osoba, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím, ako aj prokurátor sa k návrhu vyjadria, ak nie sú sami navrhovateľmi.

Podľa § 249 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 odvolanie, ktoré   podáva   za   obžalovaného   jeho   obhajca,   musí   byť   v   lehote   uvedenej   v § 248 tiež odôvodnené   tak,   aby   bolo   zrejmé,   v   ktorej   časti   sa   rozsudok   napadá   a   aké   vady sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.

Podľa § 263 ods. 5 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 po začatí verejného   zasadnutia   predseda   senátu   alebo   ním   určený   člen   senátu   prednesie   najskôr napadnutý rozsudok,   uvedie, ktoré vady rozsudku alebo konania sa vytýkajú, a oznámi podstatný obsah doterajšieho konania.

Podľa   §   371   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006   dovolanie možno podať, ak

...

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,...

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť...

Podľa   §   382   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006   dovolací   súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak...

c) je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371...

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia, že aj napriek tomu, že na verejnom zasadnutí   odvolacieho   súdu   15.   februára   2007   nebolo   jeho   obhajcovi   umožnené   ústne predniesť podstatné dôvody odvolania proti prvostupňovému rozsudku, čím argumentoval aj v dovolaní, najvyšší súd tieto jeho námietky prehliadol a v uznesení, ktorým zamietol dovolanie, sa nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou, čím podľa jeho názoru došlo k nepreskúmateľnosti   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   a tým   aj   k porušeniu označených práv.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 17/02 ústavný súd zistil, že rozsudkom tamojšieho súdu zo 16. júna 2006 bol sťažovateľ uznaný   za   vinného   zo   spáchania   trestného   činu   skrátenia   dane   a poistného   podľa § 148 ods. 4 Trestného zákona   účinného do   31.   decembra   2005,   za čo   mu bol   uložený nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   3   roky   so   zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Proti   rozsudku   okresného súdu   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho obhajcu odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   na   verejnom   zasadnutí   15.   februára   2007 uznesením č. k. 29 To 58/2006-680 tak, že ho zamietol.

Zo   zápisnice   z verejného   zasadnutia   odvolacieho   súdu,   predmetom   ktorého   bolo odvolanie sťažovateľa, je zrejmé, že po jeho otvorení predseda senátu „podal na základe spisov správu o stave veci, zameranú na otázky, ktoré treba riešiť“. Následne sťažovateľ na dotaz predsedu senátu uviedol, že trvá na dôvodoch podaného odvolania. Pred podaním konečného   návrhu   obhajca   sťažovateľa   žiadal,   aby   mu   bolo   umožnené   predniesť   celé odvolanie. V tejto súvislosti je v zápisnici zaznamenaný tento text: „Na to bolo obhajcovi umožnené, aby sám do zápisnice nadiktoval odvolanie v rozsahu, ako ho sám považuje za potrebné   predniesť.“ Po   prednesení   niektorých   argumentov   obhajoby   chcel   obhajca sťažovateľa   poukázať   na „najvypuklejší   prípad   N.“,   ale predseda   senátu   ho   upozornil, že s touto   skutočnosťou   bol   senát   oboznámený   v úvode   verejného   zasadnutia   v rámci oboznámenia sa s vecou. Zároveň ho predseda senátu upozornil na to, že keďže daná vec už je senátu známa, považuje za irelevantné, aby ju on opätovne predniesol, pretože takéto správanie   je   potom   potrebné   považovať   za „nedôvodné   predlžovanie   pojednávania“. Z obsahu zápisnice ďalej vyplýva: „Na to obhajca hodnotí dôkazy, konkrétne sa zaoberá výpoveďou   svedkyne   B.,   sám   ju   hodnotí,   na   čo   bol   opätovne   prerušený   jeho   prejav predsedom   senátu   a   obhajca   bol   upozornený,   že v odvolacom   konaní   má   právo   podať konečný návrh a že nemá právo podať záverečnú reč a sám vykonávať hodnotenie dôkazov a   poukazovať   na   mieru   ich   závažnosti.   Predseda   senátu   dotazom   na   obhajcu   zisťuje, či k tomu, čo už je uvedené v podanom odvolaní a k tomu, čo sám predniesol na verejnom zasadnutí ako časť odvolania, chce konkrétne súdu niečo uviesť. Obhajca ďalej uvádza, že osobitne by chcel zdôrazniť, že v posudzovanom prípade nemožno vyvodiť trestno-právnu zodpovednosť   obžalovaného   ako   konateľa   právnickej   osoby.   Na   to   bolo   umožnené obhajcovi, aby vo veci podal konečný návrh...“

Z uznesenia odvolacieho súdu č. k. 29 To 58/2006-680 z 15. februára 2007, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a v ktorom krajský súd v úvode stručne predstavil podstatu   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a následne   predostrel   argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, okrem iného vyplýva:

„...   Aj   podľa názoru krajského   súdu   výsledky vykonaného   dokazovania   v danom prípade   tvoria   ucelenú   reťaz   tak   priamych,   ako   aj   nepriamych   dôkazov,   z   ktorých bez pochýb   možno   vyvodiť   bezpečný   záver,   že   obžalovaný   spáchal   skutok   tak,   ako je uvedený   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozsudku.   (...)   obhajoba   obžalovaného   bola bezpečne   vyvrátená   najmä   výpoveďami   svedkov   Ing.   P.   a   I.   B.   Obhajobu obžalovaného vyvracia aj svedok Ing. P. C. Obžalovaného usvedčujú zo spáchania skutku aj ďalšie   listinné   dôkazy   zabezpečené   v   spise,   vrátane   daňových   priznaní   podaných obžalovaným...   V   tejto   súvislostí   krajský   súd   poznamenáva,   že z vykonaných   dôkazoch je zrejmé,   že   práve   konaním   obžalovaného   -   jeho   usmerňovaním   účtovníkov   ako a čo účtovať,   boli   účtovné   doklady   (dôležité   pre   daňové   priznania)   nepresné   a   práve nepresnosť v nich, resp. ich nesprávnosť sa premietla aj do daňových priznaní podaných obžalovaným a v konečnom dôsledku mala za následok skrátenie dane v značnom rozsahu... Pokiaľ ide o trest uložený obžalovanému krajský súd poznamenáva, že aj tento zodpovedá stavu veci a zákonu...“

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 29 To 58/2006-680 z 15. februára 2007 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie, v ktorom dôvodil tým, že okresný súd a krajský súd porušili jeho právo na obhajobu tým, že na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu mu tento súd neumožnil predniesť odvolanie, ako aj tým, že rozhodnutia oboch   súdov   považuje   za   nedostatočne   odôvodnené,   keďže   podľa   jeho   názoru sa nevysporiadali s argumentmi obhajoby. Sťažovateľ zároveň rozhodnutiam súdov oboch stupňov vytýkal nesprávne právne posúdenie veci, pretože podľa jeho názoru daný skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, nebol trestným činom a ani pokračujúcim trestným činom.

O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tdo   31/2007 z 19. septembra 2007 tak, že ho odmietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal, na akom skutkovom základe bol sťažovateľ rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného,   uviedol   podstatu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   argumenty sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní.

Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva: „Odvolanie vo svojej čo najširšej podstate je možné zaradiť pod pojem návrh, resp. podnet, na základe ktorého sa koná verejné zasadnutie odvolacieho súdu. Jeho priebeh však na rozdiel od všeobecných predpisov o konaní verejného zasadnutia súdu (§ 235 a nasl. Trestného poriadku) upravuje osobitne ustanovenie § 263 ods. 5 Tr. por. (...)

Chyby vytýkané napadnutému rozsudku či konaniu sú súčasťou obsahu odvolania (§ 249   ods.   1   Tr.   por.),   a   preto   (referujúci)   sudca   vlastne   sám   oboznamuje   podané odvolanie;   jeho opakovanie obvineným či jeho   obhajcom   preto   nie   je relevantné,   čo v plnom rozsahu akceptuje aj ustálená súdna prax. Keďže odvolanie je vlastne prednesené na verejnom   zasadnutí   v   odvolacom   konaní   (referujúcim)   sudcom,   procesným   stranám zostáva pri tomto procesnom úkone len právo na prednesenie záverečného návrhu... Tomu   stavu   zodpovedá   aj   judikatúra,   na   ktorú   v   rozhodovanej   veci   v   dovolaní poukazuje   tiež obvinený...   Nejde   však   pritom   o   judikatúru bezprostredne sa dotýkajúcu úpravy   verejného   zasadnutia   súdu,   na   ktorom   sa   rozhodne   o   odvolaní,   lebo   na   tomto procesnom úkone odvolanie ako quasi - podnet či skôr dôvod na konanie takého zasadnutia oboznámi priamo sudca, ako už bolo uvedené. Spomínaná judikatúra sa primárne vzťahuje na   verejné   zasadnutie   súdu,   ktorého   zásadným   priamym   podnetom   je   návrh   procesnej strany. Tento návrh podľa procesných pravidiel neprednáša pri tomto druhu verejného zasadnutia   iný   subjekt   (ako   podľa   predpisov   o   verejnom   zasadnutí   súdu   konajúceho o odvolaní priamo sudca), ale sám navrhovateľ. Ide tu o konanie napr. o podmienečnom prepustení z trestu odňatia slobody podľa § 331 ods. 1 Tr. por. (...)

Je potrebné tiež poznamenať, že ak procesná strana na verejnom zasadnutí súdu konanom o odvolaní nie je spokojná so spôsobom či obsahom prednesu tohto riadneho opravného prostriedku (referujúcim) sudcom, má právo žiadať o zásah predsedu senátu, resp, priamo o rozhodnutie senátu...

Obvinený preto v dovolaní tvrdil, že jeho obhajoba zostala nepreverená a poukázal aj na jednotlivé dôkazy. V podstate ide o námietku týkajúcu sa skutkových zistení; vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. je táto pre dovolací súd irelevantná... Najvyšší   súd   však   neakceptuje   ani   túto   časť   uplatneného   dovolacieho   dôvodu. Ide totiž o samostatný záver obvineného, ktorý nemá vnútorný vzťah k tvrdenému porušeniu práva   na   obhajobu   vo   forme   neumožnenia   prednesu   odvolania   na   verejnom   zasadnutí krajského súdu, resp. k ďalšiemu jeho záveru o nesprávnom právnom posúdení prípadu. V tejto časti dovolania sa vlastne samostatne namieta odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého uznesenia. Keďže podľa § 371 ods. 6 Tr. por. dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné, Najvyšší súd vyslovil svoj už uvedený právny názor... S   právnou   argumentáciou   obhajoby   obvineného   sa   súdy   zaoberali   a   pokiaľ ich rozhodnutia   taký   názor   neprijali,   pričom   nie   je   zistený   dôvod   na   deklarovanie ich právneho   rezultátu   za   porušenie   zákona,   dovolanie   je   v   tomto   smere   irelevantné. Obvinený v ňom len všeobecne vyslovil nespokojnosť s neprijatím jeho právnych názorov súdmi   a   namietal   nedostatočnosť   zistenia   skutku   či   ním   mienené   neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia...

Podľa   §   385   ods.   1   Tr.   por.   dovolací   súd   je   viazaný   dôvodmi   dovolania,   ktoré sú v ňom uvedené; keďže tieto (ustálené obvineným v dovolaní na ustanovenia § 371 ods. 1 písm.   c),   písm.   i)   Tr.   por.)   neboli   naplnené,   Najvyšší   súd   tento   mimoriadny   opravný prostriedok podaný obvineným Ing. M. B. podľa § 382 písm. c) Tr. por. na neverejnom zasadnutí odmietol.“

Ústavný súd zastáva názor, že podstatou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je nárok subjektu tohto práva, aby všeobecný súd rozhodol v súlade s jeho názormi a očakávaniami. Účelom tohto práva je garancia, že súdne konanie, ako aj verdikt súdu budú spĺňať parametre zákonnosti procesu a rozhodnutia tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy vzťahujúce sa na ten-ktorý prípad (III. ÚS 32/08).

Ústavný   súd   už   v prechádzajúcich   prípadoch   judikoval,   že   čl.   48   ods.   2   ústavy priznáva   okrem   iného   každému   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom. Toto ustanovenie treba vykladať v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy tak, že v každom konaní, v ktorom   súd   vykonal   dôkaz,   má   účastníkovi   konania   umožniť,   aby   sa   k nemu   mohol vyjadriť. Za súčasť základného práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené účastníkmi súdneho konania (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 186/06).

Vo   vzťahu   k základnému   právu   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že v rámci trestného procesu za odňatie možnosti konať pred súdom treba chápať postup súdu, ktorý by tej-ktorej procesnej strane znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré jej Trestný poriadok priznáva. Pritom však nie je rozhodujúce, či bola procesnej strane odňatá možnosť konať pred súdom postupom či už súdu prvého stupňa alebo súdu druhého stupňa. Dôležité je, aby priznané práva súd rešpektoval a zabezpečil ich reálne uplatnenie (obdobne III. ÚS 288/07).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   obhajobu   podľa čl. 50 ods.   3   ústavy   zaručuje   všetkým   oprávneným   osobám   jednak   čas   na   prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04, III. ÚS 186/06).

V súlade s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd konštatoval, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho   z čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň   obhájiteľné   tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983, III. ÚS 38/05, III. ÚS 321/06).

Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd   dospel   k záveru,   že   z uznesenia najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by bola popretím   ich   účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo právne   závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd dal sťažovateľovi zreteľnú odpoveď na nastolené   námietky,   pričom   svoje   tvrdenia   oprel   o príslušné   ustanovenia   trestných kódexov.   Dovolací   súd   s poukazom   na   ustanovenia   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra 2005 poukázal na rozdielnosť ponímania ustanovení upravujúcich verejné zasadnutie vo všeobecnosti a verejné zasadnutie o odvolaní. Najvyšší súd zároveň poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, podľa ktorej na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu je na referujúcom sudcovi, aby oznámil podstatné dôvody už podaného odvolania, a teda že ich opakovanie, či už sťažovateľom alebo jeho obhajcom, by bolo duplicitné. Dovolací   súd   okrem   toho   reagoval   aj   na   argument   sťažovateľa   o rozdielnosti   výsluchu obvineného   na   verejnom   zasadnutí   a prednesením   jeho   návrhu   ako   osobou,   ktorá   dala na také konanie súdu podnet, pričom príkladmo uviedol konania, pri ktorých je subjektom, ktorý predstavuje návrh osoba odlišná od referujúceho sudcu. Tým najvyšší súd zvýraznil rozdiel   medzi priebehom   takýchto konaní a priebehom verejného zasadnutia o odvolaní, na ktorom v prípade sťažovateľa predseda senátu nielenže v jeho úvode prestavil dôvody odvolania, ale ako vyplýva zo zápisnice z tohto verejného zasadnutia, umožnil aj obhajcovi sťažovateľa, aby predniesol podstatné argumenty proti prvostupňovému rozsudku. Napokon bolo na predsedovi senátu, aby vyhodnotil potrebu opätovného prednesenia argumentov zo strany   obhajcu   sťažovateľa,   pretože   v súlade   s   §   203   a   §   238   Trestného   poriadku účinného do 31. decembra 2005 bol práve on zodpovedný za vedenie verejného zasadnutia, a tým aj za to, aby došlo čo najúčinnejšie k objasneniu veci a k zabráneniu predlžovania verejného zasadnutia už známymi výkladmi.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   najvyšší   súd   venoval   aj   ďalším   námietkam sťažovateľa, keď konštatoval, že jeho tvrdenia o neodôvodnenosti uznesenia krajského súdu sa týkali skutkových zistení a vzhľadom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 ich bolo potrebné považovať za irelevantné. Najvyšší súd zároveň   konštatoval,   že   sťažovateľ   týmto   v podstate   namietal   odôvodnenie   písomného vyhotovenia   rozhodnutia,   ale   vzhľadom   na   znenie   §   371   ods.   6   Trestného   poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie proti odôvodneniu rozhodnutia nemožno pripustiť. Dovolací   súd   napokon   uviedol,   že   argumentmi   obhajoby   sa   zaoberali   oba   súdy a skutočnosť, že ich neprijali, ešte nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia zákona, a preto dovolanie vyhodnotil ako právne irelevantné.

Ústavný   súd   teda   nezistil,   aby   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, pretože najvyšší   súd   jeho   argumenty   nepodcenil,   ale   s náležitou   starostlivosťou   sa   im   venoval a predostrel aj svoje tvrdenia, ktorými v konečnom dôsledku argumenty obhajoby vyvrátil. Svoje názory najvyšší súd jasne formuloval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorým dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   A práve   odôvodnenosť   tohto   rozhodnutia   v rozsahu, ako ho ústavný súd už predstavil, ako aj samotná skutočnosť, že najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa riadne zaoberal, vylučujú podozrenie o možnom porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd zároveň nezistil, že by najvyšší súd znemožnil realizáciu niektorých procesných práv sťažovateľa a len tým, že sa nestotožnil s jeho tvrdeniami týkajúcimi sa nemožnosti predniesť podstatu odvolania jeho obhajcom na verejnom zasadnutí, nenastala situácia, pri ktorej by sa dalo uvažovať o porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nastolenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008