znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 202/07-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní   o   sťažnosti   E.,   a. s.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   C.,   N.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   7. júna 2006   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cob 374/05 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   sp. zn.   3 Cob 374/05   zo   7. júna 2006 p o r u š i l   základné právo E., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   3 Cob 374/05   zo   7. júna 2006 z r u š u j e   a p r i k a z u j e   mu vo veci znovu konať.

3. E.,   a.   s., p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť E., a. s., trovy konania v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. C., N.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 202/07 zo 17. júla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 374/05 zo 7. júna 2006.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Predsedníčka   krajského   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   sp.   zn.   Spr. 3544/2007 z 8. augusta 2007 okrem iného uviedla:

«Vaše   dožiadanie   som   dňa   02. 08. 2007   predložila   na   vyjadrenie   predsedníčke senátu 3 Cob, ktorá sa k veci vyjadrila dňa 07. 08. 2007.

Uviedla,   že   vyjadrenie   senátu   3 Cob   je   totožné   s   odôvodnením   uznesenia č. k. 3 Cob 374/2005-99 zo dňa 06. 09. 2006, pretože späťvzatie odvolania sťažovateľa bolo senátu doručené až po vyhlásení rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 374/2005-90 zo dňa 07. 06. 2006. Vzhľadom na vyhlásenie rozsudku, ktorým je súd podľa ustanovenia § 156 ods.4 zákona č. 40/2006 Z. z. - Občiansky súdny poriadok; úplné znenie (ďalej len „OSP“) viazaný, nebolo možné vyhovieť návrhu žalovaného - teraz sťažovateľa na jeho opravu podľa   ustanovenia   164   OSP.   Nápravy   sa   mohol   sťažovateľ   dožadovať   len podaním mimoriadneho opravného prostriedku - dovolaním alebo podaním sťažnosti na ÚS SR. Je nepochybné, že postupom administratívy odvolacieho súdu nebolo do súdneho spisu   včas   dodané   späťvzatie   odvolania   žalovaného   -   sťažovateľa,   ale   až   po   vyhlásení rozsudku vo veci samej (...).»

Ústavnému   súdu   bolo   28. augusta 2007   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplýva:

„Zo   stanoviska   predsedníčky   Krajského   súdu   v Bratislave   vyplýva,   že   späťvzatie odvolania   bolo   doručené   senátu   3   Cob,   predsedníčkou   ktorého   je   JUDr.   E.   O., až po vyhlásení   rozsudku.   Toto   späťvzatie   odvolania   bolo   do   súdneho   spisu   postupom administratívy odvolacieho súdu dodané až po vyhlásení rozsudku vo veci samej.

Krajský súd v Bratislave týmto podľa môjho názoru priznal, že došlo k pochybeniu, v dôsledku ktorého bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   pretože   ako   konštatuje,   je   nepochybné,   že postupom administratívy nebolo podanie dodané včas do spisu.

V zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podanie možno okrem iného urobiť telefaxom; takéto podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa   neprihliada.   Doručením   a   predložením   originálu   telefaxu   sa   overuje   autentickosť telefaxového podania a úkon, uskutočnený touto formou, sa považuje za právne účinný. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že na podanie obsahujúce návrh na späťvzatie odvolania,   ktoré   bolo   urobené   telefaxom,   sa   prihliadne   a   má   rovnaké   právne   účinky, ako riadne podanie, a to už od času jeho urobenia; tieto účinky nastali doplnením podania predložením originálu v lehote troch dní.

Späťvzatie odvolania v právnej veci, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob 374/2005, bolo odoslané faxom na príslušný súd dňa 06. 06. 2006 o 15:54:01 pod č. FAX (...), t. j. deň, predchádzajúci dňu, kedy sa malo uskutočniť pojednávanie vo veci samej. Z telefaxového podania možno spoľahlivo zistiť, že odoslanie správy trvalo 01:24 a bolo   odovzdané   adresátovi   v   poriadku.   Podanie   telefaxom   bolo   nasledujúci   deň, t. j. 07. 06. 2006,   odoslané   na   Krajský   súd   v   Bratislave,   a   to   v   zákonom   stanovenej procesnej lehote.

Na   základe   toho   bolo   telefaxové   podanie,   nutné   považovať   za   riadne   podanie, a to v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Predmetom tohto podania bol jednoznačne vyjadrený prejav sťažovateľa - odporcu v zastúpení jeho právnym zástupcom, ktorým vyjadril svoju vôľu a vzal odvolanie, podané voči rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 28 Cb 22/04-71 zo dňa 07. 10. 2005, späť v celom rozsahu.

Ustanovenie § 207 ods. 2, 3 Občianskeho súdneho poriadku pripúšťa možnosť vziať odvolanie späť, a v prípade, ak účastník využije toto dispozičné právo, je pre súd presne predpísaný postup, akým má v danom prípade postupovať a rozhodnúť.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je možno opäť len uviesť, že odvolací súd pochybil, a to bez rozdielu toho, kto spôsobil toto závažné pochybenie, pretože za späťvzatie odvolania v danom prípade treba považovať deň faxového podania, a nie deň, kedy bol odoslaný originál späťvzatia návrhu.

So zreteľom aj na túto vadu je presne tak, ako to Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol v uznesení zo dňa 17. 07. 2007 pod č. III. ÚS 202/07-19, ktorým prijal sťažnosť na ďalšie konanie, v celom rozsahu opodstatnená.

Stanovisko predsedníčky Krajského súdu v Bratislave neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré   by   vyvrátili   neoprávnenosť   postupu,   na   základe   ktorého   súd   vo   veci   o odvolaní rozhodol.   Odvolávanie   sa   súdu   na   ustanovenie   §   156   ods.   4   Občianskeho   súdneho poriadku, podľa ktorého je daná viazanosť súdu vyhlásením rozsudku, ku ktorému došlo dňa 07. 06. 2006, nemôže obstáť, nakoľko zo strany môjho klienta ako sťažovateľa bolo riadne realizované v súlade so zákonom dispozičné právo účastníka konania - späťvzatie odvolanie (...).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od konania verejného ústneho pojednávania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Neoddeliteľnou   súčasťou   ochrany   ústavnosti   je   ochrana   základných   práv a slobôd, ktoré fyzickým osobám a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktorými   je   Slovenská   republika viazaná.

Konaním a rozhodovaním všeobecných súdov je ústavný súd oprávnený zaoberať sa len vtedy, ak sa nimi namieta porušenie takých základných práv alebo slobôd, ktorým nebola poskytnutá účinná ochrana. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 36/96).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa z jej obsahu, príloh, vyjadrení účastníkov a zo súdneho spisu zistil, že v právnej veci o zaplatenie sumy 31 808,20 Sk s príslušenstvom   z   dôvodu   neuhradených   faktúr   (sťažovateľ   je   v   procesnom   postavení žalovaného)   Okresný   súd   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 28 Cb 22/04 zo 7. októbra 2005 tak, že konanie v časti o zaplatenie istiny zastavil z dôvodu   uhradenia   tejto   sumy,   a   súčasne   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi požadovaný úrok z omeškania a trovy konania.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   5. decembra 2005   odvolanie   (spis   bol odvolaciemu súdu doručený 19. decembra 2005), ale 6. júna 2006 zaslal a faxom krajskému súdu o 15.54.01 h „späťvzatie odvolania“, ktorým vzal odvolanie v celom rozsahu späť a žiadal krajský súd, aby odvolacie konanie zastavil. Telefaxové podanie bolo zaevidované v kancelárii krajského súdu až 7. júna 2006 o 11.00 h (č. l. 88 súdneho spisu). Originál podania (späťvzatie odvolania) bol doručený odvolaciemu súdu 9. júna 2006.

Krajský súd na pojednávaní 7. júna 2006 so začiatkom o 9.30 h rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 3 Cob 374/05 tak, že rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 28 Cb 22/04 zo 7. októbra 2005   v napadnutej   vyhovujúcej   časti   zmenil,   vo   zvyšku   žalobu   zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdil. Rozhodnutie okresného súdu v spojení s namietaným rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2006.

Sťažovateľ 21. augusta 2006 podal „návrh na opravné uznesenie“, ale krajský súd uznesením zo 6. septembra 2006 jeho návrh na opravu rozsudku zo 7. júna 2006 sp. zn. 3 Cob 374/05 zamietol s odôvodnením, že senátu krajského súdu bolo späťvzatie odvolania doručené až po vyhlásení rozsudku.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   procesný   úkon   účastníka   súdneho   konania,   ktorý   má podstatný   vplyv   na   ďalšie   súdne   konanie   (napr.   späťvzatie   návrhu,   ako   aj   späťvzatie odvolania), je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 30/97). Keďže základom súdnej ochrany je jej poskytnutie tomu právu,   o ochranu   ktorého   účastník   súdneho   konania   súd   požiadal,   je   jeho   prirodzenou súčasťou aj oprávnenie účastníka súdneho konania o jeho späťvzatí odvolania rozhodnúť, ak o jeho   odvolaní   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté.   Dôsledkom   takéhoto   procesného   úkonu účastníka musí byť zastavenie súdneho konania, nie iné rozhodnutie, ktoré v danom prípade bolo vydané. Sťažovateľ sa v namietanom prípade obrátil na všeobecný súd (krajský súd), ktorému rozhodovanie o späťvzatí odvolania bezpochyby patrilo. Krajský súd sa však jeho návrhom pred vydaním rozhodnutia o odvolaní nezaoberal, aj keď sťažovateľ dostatočne preukázal, že späťvzatie odvolania bolo riadne doručené faxom krajskému súdu ešte 6. júna 2006.   Táto   chyba   v   organizácii   práce,   resp.   zlej   informovanosti   senátu   krajského   súdu o doručenom   včasnom   podaní   sťažovateľa   preto   nemôže   ospravedlniť   jeho   postup, aj keď senát nevedel o tom, že takéto podanie bolo všeobecnému súdu doručené.

Podľa právneho názoru ústavného súdu je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nielen oprávnenie „každého“ domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ale aj rozhodnúť (rozhodovať) o návrhu sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Sťažovateľ v danom prípade nemohol reálne očakávať,   že   napriek   späťvzatiu   odvolania, ktoré   bolo   doručené   krajskému   súdu telefaxom 6. júna 2006 (neskôr doručené aj poštou 9. júna 2006), krajský súd nerozhodne o jeho   návrhu   podľa   §   207   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“). Aj predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   priznala,   že „Je   nepochybné, že postupom   administratívy   odvolacieho   súdu   nebolo   do   súdneho   spisu   včas   dodané späťvzatie   odvolania   žalovaného   –   sťažovateľa,   ale   až   po   vyhlásení   rozsudku   vo   veci samej (...)“, čiže tento postup v konečnom dôsledku považovala za nesúladný so zákonom (OSP).

Nad rámec tohto záveru ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ späťvzatím svojho odvolania uplatnil svoje ústavné právo na autonómiu vôle strán (účastníkov konania) podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého procesnoprávnym aspektom je dispozičné právo účastníka konania, a obsahuje v sebe oprávnenie slobodne disponovať hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní (PL. ÚS 43/95). Sťažovateľ realizoval toto právo za stavu konania (skôr než sa začalo pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté   o   jeho   odvolaní),   v   ktorom   zákon   uplatnenie   tohto   jeho   práva   výslovne nepodmieňuje súhlasom súdu alebo iného subjektu. V právnom štáte (čl. 1 ústavy) sa každý štátny orgán podriaďuje ústave a ďalším prameňom práva. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jeho medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, sa vzťahuje aj na súdy. Je síce pravdou, že všeobecný súd   nemôže   porušiť   tento   článok   ústavy,   ak   zákon   vyloží   a uplatní   spôsobom,   ktorý je v súlade s ústavou (mutatis mutandis I. ÚS 24/00), keďže takáto požiadavka pre jeho výklad a uplatňovanie zákonov vyplýva priamo z čl. 152 ods. 4 ústavy.

Odvolanie   možno   vziať   späť,   a to   až   dovtedy,   kým   o ňom   nebolo   rozhodnuté. Odvolanie môže vziať späť ten, kto ho podal. Na účinnosť späťvzatia odvolania nie je potrebný súhlas súdu ani iného účastníka konania.

Súdy majú v právnom štáte nezastupiteľné miesto pri napĺňaní jeho základných úloh, medzi ktoré patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd. Jednou z požiadaviek kladených na konania pred súdmi preto je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   občanov.   Samotnou   existenciou   súdnych konaní   sa   ústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd   občanov nevyčerpávajú, pretože tieto predpokladajú tiež určitú kvalitu samotného konania o nich (mutatis mutandis II. ÚS 9/00), a to s ohľadom na predmet sporu a dôsledky rozhodnutia súdu   na   ďalšie,   často   nie   iba   právne   vzťahy   účastníkov   konania   (mutatis   mutandis II. ÚS 35/01).

Sťažovateľ sa dovolával ústavnej ochrany tvrdiac, že procesným postupom krajského súdu,   ale   i zákonným   využitím   procesných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku účastníkom konania mu nebolo zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd zo sťažnosti zistil, že späťvzatie odvolania evidentne došlo krajskému súdu ešte pred tým, ako mal krajský súd rozhodovať o jeho odvolaní, je toho názoru, že krajský súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o zrušenie rozsudku krajského súdu zo 7. júna 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 374/05 a o vrátenie veci na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 374/05 zo 7. júna 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd toto rozhodnutie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Povinnosťou krajského súdu v ďalšom konaní bude v rámci pôsobnosti, ktorú mu umožňuje   Občiansky   súdny   poriadok,   zabezpečiť,   aby   rozhodol   o späťvzatí   odvolania sťažovateľa.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľ žiadal,   aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume   150 000 Sk, ktoré   odôvodnil   dôvodmi   uvedenými   vo   svojej   sťažnosti.   V   danom prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia.

V nadväznosti na uvedené okolnosti prípadu považoval ústavný súd za dostatočné priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 50 000 Sk. Vo zvyšnej časti jeho žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. C. Sťažovateľ trovy konania nevyčíslil.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu sťažovateľovi priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2006   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   podanie sťažnosti)   v súlade   s   ustanoveniami   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, každý v sume 2 730 Sk a k tomu 2 x 164 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007