znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 202/06-42

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti RNDr. J. S., B., RNDr. K. V., B., JUDr. A. H., Holandsko, zastúpených advokátkou JUDr. M. T., K., v časti, v ktorej namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaniach vedených pod sp. zn. D 35/93, Dnot 3/93, na neverejnom zasadnutí 4. januára 2007 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   35/93,   Dnot   3/93 p o r u š i l   základné právo RNDr. J. S., RNDr. K. V. a JUDr. A. H. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky, ako   aj ich   právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. D 35/93, Dnot 3/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. J. S.   p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. RNDr. K. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. JUDr. A. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Okresný   súd   Bratislava   I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania RNDr. J.   S.,   RNDr.   K.   V.   a   JUDr. A.   H.   v sume   13 432 Sk   (slovom trinásťtisícštyristotridsaťdva slovenských korún) na adresu ich advokátky JUDr. M. T., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7.   Sťažnosti   RNDr.   J.   S.,   RNDr.   K.   V.   a   JUDr. A.   H.   vo   zvyšnej   časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 202/06-14 z 21. júna 2006 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť RNDr. J. S., B., RNDr. K. V., B., JUDr. A. H., Holandsko   (ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   M.   T.,   K., v časti, v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako   aj ich   práva   na prejednanie veci   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“ postupom Okresného súdu   Bratislava   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   D 35/93, Dnot 3/93.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v   októbri   1991   zomrela   matka sťažovateľov B. S., rod. B. (ďalej len „poručiteľka“). Dedičské konanie po nej bolo začaté Štátnym notárstvom B. (ďalej len „štátne notárstvo“) pod sp. zn. D 933/91 a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Poručiteľka zanechala testament napísaný vlastnou rukou.

Sťažovatelia   2.   septembra   1992   požiadali   štátne   notárstvo,   aby   v uvedenej   veci konalo, avšak bezvýsledne. Až po opakovaných urgenciách sťažovateľov 2. novembra 1992 a 3. marca 1993 začalo konanie v tejto veci u štátnej notárky JUDr. S. pod sp. zn. Dnot 3/93.

Rozhodnutím   Obvodného   súdu   B.   (neskôr   Okresný   súd   B.   č.   k.   D   35/93-66, Dnot 3/93 z 21. augusta 1995 bolo konanie o dedičstve po poručiteľke prerušené a Ing. A. P.   bola   okresným   súdom   uložená   povinnosť   podať   návrh   na   určenie   platnosti   závetu v lehote 30 dní od jeho právoplatnosti.

Okresný súd po deviatich mesiacoch 16. mája 1996 vyzval účastníkov dedičského konania na oznámenie, či návrh o určenie neplatnosti závetu bol okresnému súdu podaný.

Sťažovatelia zistili, že Ing. A. P. podala okresnému súdu návrh o určenie neplatnosti závetu   27.   septembra   1995   a podaním   doručeným   17. júla   1996   ho   upravila.   Konanie o tomto návrhu bolo vedené pod sp. zn. 7 C 136/95.

Dňa   4.   novembra   1996   sťažovatelia   zaslali   okresnému   súdu   vyjadrenie   k návrhu vedeného pod sp. zn. 7 C 136/95, v ktorom požiadali o jeho zamietnutie z dôvodu jeho oneskoreného podania. Podaniami zo 14. januára 1997, 21. februára 1997 a 21. marca 1997 sťažovatelia okresný súd požiadali, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 136/95 konal, avšak bezvýsledne.

Podaním   adresovaným   predsedovi   okresného   súdu   z   15.   mája   1997   sťažovatelia opätovne   urgovali   svoju   žiadosť,   aby   okresný   súd   vo   veci   sp.   zn.   7   C   136/95   konal. Podpredseda okresného súdu im v odpovedi na túto sťažnosť z 27. mája 1997 oznámil, že príprava pojednávania v tejto veci už bola začatá a prisľúbil, že toto konanie bude priebežne sledovať.

Z dôvodu   ďalšieho   nekonania   okresného   súdu   v tejto   veci   sťažovatelia   opätovne podaniami z 2.   decembra 1997 a 30.   januára 1998 žiadali okresný   súd,   aby pokračoval v konaní. Odpoveď na tieto podania zo strany okresného súdu nedostali. Vzhľadom na to, že okresný súd vo veci sp. zn. 7 C 136/95 i naďalej nekonal, obrátili sa sťažovatelia so svojou žiadosťou na Krajský súd v B. (ďalej len „krajský súd“), ktorý ich sťažnosť postúpil okresnému súdu. Dňa 3. júna 1998 sťažovatelia dostali list   podpredsedníčky   okresného súdu, ktorá ich sťažnosť uznala za opodstatnenú.

Následne bola sťažovateľom 29. júna 1998 doručená výzva okresného súdu, aby sa k podanému návrhu vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 136/95 vyjadrili a 20. júla 1998 im bolo doručené predvolanie na pojednávanie v tejto veci na 21. október 1998, t. j. takmer tri roky po podaní návrhu na začatie konania. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti Ing. A. P.

Sťažovatelia opätovne 16. decembra 1999 požiadali okresný súd, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 136/95 konal.

Dňa   17.   augusta   2000   bola   sťažovateľom   doručená   odpoveď   na   ich   sťažnosť adresovanú krajskému súdu, ktorú však tento následne postúpil okresnému súdu. Okresný súd   v odpovedi   uznal   sťažnosť   sťažovateľov   za   opodstatnenú   a prisľúbil   im,   že   po vykonaných opatreniach bude konanie, ktorého sú účastníkmi, bezprieťahové.

Pojednávania konané 11. decembra 2000 a 6. februára 2001 boli odročené z dôvodu neúčasti Ing. A. P. Okresný súd 4. apríla 2001 vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 136/95 rozhodol rozsudkom, podľa ktorého nebol daný dôvod na vydedenie Ing. A. P. závetom, a návrh   v časti   jej   opomenutia   v rozsahu   3/4   zákonného   podielu   zamietol.   Krajský   súd následne na základe podaného odvolania rozsudok okresného súdu z 4. apríla 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ing. A. P. 26. septembra 2002 zobrala svoj návrh v celom rozsahu späť. Podaním z 8. októbra   2002   sťažovatelia   okresnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   oznámili,   že   so späťvzatím návrhu súhlasia, avšak žiadajú, aby im boli uhradené trovy uvedeného konania.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   7   C   136/95   zo   14.   mája   2003   konanie   zastavil a zaviazal Ing. A. P., aby uhradila RNDr. K. V. trovy konania. JUDr. A. H. 29. novembra 2003 podala proti uzneseniu sp. zn. 7 C 136/95 zo 14. mája 2003 v časti výroku o trovách konania odvolanie. Sťažovatelia opätovne 28. októbra 2004 podali sťažnosť na prieťahy v konaní okresnému súdu a následne 11. novembra 2004 aj krajskému súdu.

Krajský súd uznesením zo 14. decembra 2004 potvrdil uznesenie okresného súdu. Na sťažnosť sťažovateľov krajský súd odpovedal podaním zo 14. marca 2005, v ktorom konštatoval, že sťažnosť je dôvodná a za objektívne vzniknutý prieťah sa ospravedlnil.

Sťažovatelia   11.   novembra   2005   opätovne   podali   okresnému   súdu   sťažnosť   na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 136/95. Okresný súd sťažovateľom podaním z 10. decembra 2005 oznámil, že nevidí prieťahy v konaní, ktoré bolo právoplatne skončené 31. januára 2005.

Podaním   z 21.   decembra   2005   sťažovatelia   požiadali   o prešetrenie   ich   sťažnosti krajský   súd,   ktorý   im   listom   zo   17.   januára   2006   oznámil,   že   ich   sťažnosť   je neopodstatnená.

Podľa sťažovateľov postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. D 35/93, Dnot 3/93 a sp. zn. 7 C 136/95 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. D   35/93,   Dnot   3/93   a sp.   zn.   7   C   136/95,   prizná   každému   zo   sťažovateľov   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, prikáže okresnému súdu   konať vo veci vedenej pod sp. zn. D 35/93, Dnot 3/93 bez zbytočných prieťahov a zaviaže okresný súd k úhrade trov konania sťažovateľov vo výške 14 088 Sk na účet ich právnej zástupkyne.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   listom zo 6. septembra   2006   oznámila,   že   v predmetnej   veci   súhlasí   s upustením   od   konania verejného ústneho pojednávania.

Okresný   súd   podaním   sp.   zn.   Spr.   3106/97   z 20.   decembra   2006   prostredníctvom svojho predsedu   ústavnému súdu   oznámil, že v predmetnej   veci   súhlasí s upustením   od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Dňa   29.   novembra   1991   bolo   štátnemu   notárstvu   doručené   oznámenie   o úmrtí poručiteľky,   ktoré   bolo   zaevidované   pod   sp.   zn.   D   933/91.   Štátne   notárstvo   dalo   na 18. december 1991 predvolať príbuzných poručiteľky. Pokynom zo 7. januára 1992 bola zaslaná   výzva   Obvodnému   úradu   K.   (ďalej   len   „OÚ   K.“),   aby   oznámil   vybavovateľa pohrebu po poručiteľke. OÚ K. na túto výzvu odpovedal podaním doručeným 20. januára 1992, v ktorom oznámil, že pohrebné bolo vydané RNDr. K. V.

Úpravou   z 28.   januára   1992   bola   štátnym   notárstvom   predvolaná   na   výsluch 10. februára 1992 RNDr. K. V. Dňa 10. februára 1992 bola s RNDr. K. V. spísaná zápisnica o predbežnom vyšetrení.

Podaním z 19. februára 1992 štátne notárstvo požiadalo o zaslanie LV na parc. č. 255 k. ú. Ž. Dňa 11. marca 1992 Štátne notárstvo v Č. oznámilo štátnemu notárstvu, že návrh na registráciu   RI   2016/90   bol   zamietnutý   a toho   času   je   spis   na   Krajskom   súde   v B.   Dňa 13. marca 1992 bol štátnemu notárstvu doručený výpis z evidencie nehnuteľností č. 2739, obec a okres Ž. Dňa 23. apríla 1992 bola zaslaná výzva Štátnemu notárstvu Č. o výpis z pozemkovej knihy k. ú. K. parc. č. 2379 s identifikáciou. Odpoveď Štátneho notárstva Č. bola štátnemu notárstvu doručená 5. mája 1992.

Dňa 29. mája 1992 sa na štátne notárstvo dostavila JUDr. A. H., ktorá predložila poručiteľkin „Testament“ z 11. novembra 1982 a zároveň do spisu založila plnú moc na jej zastupovanie RNDr. K. V.

RNDr. K. V. podaním doručeným 7. septembra 1992 urgovala skončenie dedičského konania.

Pokynom z 9. septembra 1992 zaslalo štátne notárstvo výzvu S. Č., aby vyhotovili identifikáciu k pripojeným výpisom a taktiež výzvu Štátnemu notárstvu Č., ktoré požiadalo o predloženie výpisu z pozemkovej knihy na meno vlastníčky M. B. Štátne notárstvo zaslalo 9. septembra 1992 odpoveď RNDr. K. V., v ktorej jej oznámilo, že v predmetnom konaní zisťuje   rozsah   majetku   poručiteľky   a súčasne   ju   požiadalo   o pomoc   pri   zabezpečení súčinnosti   s ďalšou   dedičkou   Ľ.   V.   žijúcou   v USA.   Štátnemu   notárstvu   bolo   následne doručené   splnomocnenie   Ľ.   V.,   rod.   V.,   ktorým   splnomocnila   na   jej   zastupovanie v predmetnom konaní RNDr. K. V. Podaním doručeným 3. novembra 1992 RNDr. K. V. opätovne urgovala štátne notárstvo ohľadom skončenia dedičského konania v tejto veci.

V predmetnej veci bola 2. marca 1993 na okresnom súde spísaná zápisnica, ktorej predmetom   bolo   zistenie   stavu   a obsahu   závetu   poručiteľky.   RNDr.   K.   V.   podaním z 3. marca   1993   urgovala   skončenie   dedičského   konania.   Okresný   súd   2.   marca   1993 poveril   notárku   JUDr.   D.   Š.,   aby   ako   súdna   komisárka   (ďalej   len   „súdna   komisárka“) vykonala úkony v konaní o dedičstve po zomrelej poručiteľke.

Úpravou   z 15.   mája   1993   požiadala   súdna   komisárka   okresný   súd   o prípisy (identifikáciu   z katastra   nehnuteľností   z 8.   októbra   1992).   Podľa   úradného   záznamu spísaného 17. júla 1993 vyžiadané identifikácie neboli súdnej komisárke doručené, a preto v tento deň dala pokyn na zaslanie žiadosti o ich vyhotovenie.

Výzvou z 13. septembra 1993 (na základe pokynu z 18. júla 1993) súdna komisárka požiadala Katastrálny úrad v B. (ďalej len „katastrálny úrad“) o identifikáciu konkrétnych nehnuteľností   patriacich   do   dedičstva.   Úpravou   z 15.   októbra   1994   bol   daný   pokyn   na opätovnú urgenciu zaslania identifikácií (ďalšia urgencia bola zaslaná 25. novembra 1994).

Pokynom z 31. januára 1995 nechala vo veci konajúca súdna komisárka predvolať na 15.   február   1995   dedičku   RNDr.   K.   V.   a súčasne   nechala   okresnému   súdu   zaslať oznámenie, podľa ktorého „konanie po poručiteľke B. S. bude dňa 15. 2. 1995“.

Podľa zápisnice spísanej 15. februára 1995 u súdnej komisárky po vyvolaní veci bolo zistené, že sa nedostavila Ing. A. P. a z toho dôvodu bolo konanie odročené na 8. marec 1995.

Na č. l. 54 bol v predmetnom spise pripojený list dedičky Ing. A. P. z 20. februára 1995, v ktorom požiadala dedičov o „jasnú odpoveď, komu dávate Vašu čiastku“.

Okresný súd Č. doručil 27. marca 1995 súdnej komisárke výzvu na zaslanie správy o stave predmetného konania. Podaním z 30. marca 1995 súdna komisára na túto výzvu odpovedala podaním, v ktorom mu oznámila, že konanie po poručiteľke bolo prerušené a spis   bol   odstúpený   okresnému   súdu.   Zaslanie   uvedenej   správy   bolo okresným   súdom urgované pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty aj podaním zo 4. apríla 1995. Odpoveď identického znenia (ako podanie z 30. marca 1995) bola tomuto súdu zaslaná 18. apríla 1995.

RNDr. K. V. podaním z 19. júna 1995 urgovala skončenie predmetného konania.

Dňa 8. marca 1995 sa uskutočnilo pojednávanie v predmetnej veci, na ktorom Ing. A. P. namietla neplatnosť testamentu.

Okresnému   súdu   bol   28.   júna   1995   doručený   spis   s potrebným   počtom   návrhov rozhodnutí.   Rozhodnutím   sp.   zn.   D   35/93,   Dnot   3/93   z 21.   augusta   1995   okresný   súd konanie v predmetnej veci   prerušil a Ing.   A. P.   uložil povinnosť podať návrh o určenie neplatnosti   závetu   z 11.   novembra   1982   proti   zostávajúcim   dedičom   do   30   dní.   Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 19. septembra 1995.

Podľa   úradných   záznamov   spísaných   15.   novembra   1995   a 24.   apríla   1996 v civilných kanceláriách okresného súdu bolo pracovníčkou súdu zistené, že návrh proti RNDr. K. V. podaný nebol. Podľa úradného záznamu spísaného 27. mája 1996 v tento deň RNDr. K. V. okresnému súdu oznámila, že nemá vedomosť o podaní žaloby proti nej.

Na základe pokynu z 15. októbra 1995 okresný súd Ing. A. P. požiadal, aby mu oznámila   číslo   konania,   pod   ktorým   bol   ňou   podaný   návrh   v zmysle   rozhodnutia z 21. augusta   1995.   Úpravou   z 15.   mája   1996   bola   Ing.   A.   P.   vyzvaná   na   zaslanie predmetného   návrhu   a výzva   identického   obsahu   bola   zaslaná   aj   RNDr.   K.   V.   Podľa úradného záznamu spísaného na okresnom súde 7. júna 1996 v tento deň bolo zistené, že spor o určenie platnosti závetu sa vedie pod č. k. 7 C 136/95 (navrhovateľka v tomto konaní mala doplniť svoj návrh).

Podľa úradných záznamov spísaných 30. augusta 1996, 7. októbra 1996 a 7. februára 1997 pracovníčka súdu zistila, že spis vedený pod sp. zn. 7 C 136/95 sa od 19. júla 1996 nachádza u JUDr. S.

Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   podaním   doručeným   23.   apríla 1997 požiadalo okresný súd o doručenie rozhodnutia v predmetnej veci. Podaním z 27. mája 1997 okresný súd na túto výzvu odpovedal podaním, v ktorom mu oznámil, že konanie v predmetnej   veci   je   prerušené   z dôvodu   prebiehajúceho   konania   o určenie   neplatnosti závetu poručiteľky pod sp. zn. 7 C 136/95.

Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol   v prílohe   podania   zo   6.   decembra   2005 zaslaný na ďalšie konanie súdnej komisárke.

Súdna   komisárka   zaslala   19.   januára   2006   výzvu   Katastrálnemu   úradu   v Ž.   na zaslanie viacerých podkladov pre rozhodnutie v predmetnej veci. Splnenie tejto výzvy bolo zo strany súdnej komisárky urgované podaním z 28. februára 2006. Podaním zo 7. februára 2006   okresný   súd   Okresnému   súdu   Č.   na   jeho   žiadosť   doručenú   mu   6.   februára   2006 oznámil, že dedičské konanie po poručiteľke nie je právoplatne skončené a spis v tejto veci sa nachádza u súdnej komisárky.

Podaním z 21. februára 2006 okresný súd odpovedal notárke JUDr. T. S. na jej výzvu doručenú 10. februára 2006, pričom jej v tomto podaní oznámil, že prerokovaním dedičstva po poručiteľke bola poverená súdna komisárka a konanie vedené pod sp. zn. 7 C 136/95 je právoplatne skončené. Dňa 3. marca 2006 bola okresnému súdu doručená výzva notárky JUDr.   T.   S.   na   zaslanie   potvrdenia   o okruhu   dedičov   po   zomrelej   poručiteľke.   Súdna komisárka na túto výzvu odpovedala podaním zo 6. marca 2006.

Odpoveď Katastrálneho úradu v Ž. aj s príslušnými listinami bola súdnej komisárke doručená 15. marca 2006. Okresný súd podaním z 27. apríla 2006 odpovedal na výzvu notárky   JUDr.   K.   P.,   ktorej   v ňom   oznámil,   že   spis   v tejto   veci   sa   nachádza   u súdnej komisárky.   Okresný   súd   podaním   z 9.   júna   2006   Okresnému   súdu   Č.   na   jeho   žiadosť doručenú 8. júna 2006 oznámil, že konanie v tejto veci nie je právoplatne skončené a spis sa nachádza u súdnej komisárky.

Okresný   súd   súdnu   komisárku   podaním   doručeným   6.   októbra   2006   požiadal o zaslanie   spisu,   pretože   bola   podaná   sťažnosť   a spis   je   nutné   pripojiť   k Spr.   Spis   bol následne zaslaný okresnému súdu v prílohe podania z 9. októbra 2006.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A. Predmetom posúdenia v tejto veci je dedičské konanie, ktoré sa osobitne nelíši od obdobných   konaní tohto   druhu.   Z vyjadrení   sťažovateľov,   okresného   súdu   ani z obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Pokiaľ ide o zistenie rozsahu a hodnoty dedičstva, poukazuje ústavný súd v kontexte vyššie uvedeného záveru na ustanovenie § 175k ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sú aktíva alebo pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistého majetku sa na ne neprihliada.

B.   Pri   hodnotení   druhého   z kritérií   ústavný   súd   v   správaní   sťažovateľov   nezistil žiadne   také   okolnosti,   ktoré   by   mohli   byť pri   jeho   rozhodovaní   zohľadnené   na   ťarchu sťažovateľov   a   v dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom   konaní.   Sťažovatelia   hlavne   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne poskytovali okresnému súdu aj súdnej komisárke potrebnú súčinnosť a namietané právo si v priebehu konania chránili aj podaním viacerých žiadostí o pokračovanie v konaní, resp. o skončenie konania.

C. Ďalším   kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (III. ÚS 47/00).

V postupe   notára   povereného   okresným   súdom   vykonaním   potrebných   úkonov v uvedenej dedičskej veci možno zistiť obdobie, keď sa v konaní riadne nepokračovalo bez toho, aby tomu bránila zákonná prekážka. Počas predmetného obdobia trvajúceho viac ako pätnásť mesiacov (od 13. septembra 1993, keď bola povereným notárom zaslaná žiadosť katastrálnemu   úradu   do   31.   januára   1995,   keď   bolo   povereným   notárom   nariadené pojednávanie) sa celá činnosť povereného notára obmedzila len na zaslanie ďalších dvoch urgencií katastrálnemu úradu (15. októbra 1994 a 25. novembra 1994).

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd uznesením sp. zn. D 355/93, Dnot 3/93 z 21. augusta 1995 prerušil v predmetnej veci konanie a súčasne uložil Ing. A. P. povinnosť podať okresnému súdu návrh na určenie neplatnosti závetu poručiteľky z 11. novembra 1982. Konanie vo veci určenia neplatnosti predmetného závetu bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 136/95 a začalo podaním návrhu 25. septembra 1995. Uznesením zo 14. mája 2003, ktoré v časti výroku o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť 1. júna 2003, bolo predmetné konanie v tejto časti skončené. Keďže predmetom tohto konania bolo vyriešenie otázky, ktorá mala význam pre ďalšie konanie v preskúmavanej dedičskej veci, resp. pre stanovenie okruhu dedičov po poručiteľke, okresný súd v období priebehu tohto konania (od 21. augusta 1995 do 1. júna 2003) mal podľa § 109 ods. 2 OSP možnosť prerušiť konanie, čo napokon aj uznesením z 21. augusta 1995 urobil.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že v prípade konaní prerušených z fakultatívnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 2 OSP musí ústavný súd skúmať,   či   nečinnosť   všeobecného   súdu   je   dôvodná,   teda   či   nebolo   jeho   povinnosťou pokračovať v konaní (I. ÚS 142/04).

V predmetnom sporovom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 136/95 sa riešila otázka okruhu   dedičov,   ktorej   vyriešenie   je   predpokladom   vydania   konečného   rozhodnutia v dedičskom   konaní.   Táto   otázka   však   nie   je   jediná,   ktorú   je   potrebné   ozrejmiť,   resp. preukázať   v dedičskom   konaní.   Z hľadiska   prípravy   rozhodnutia   v predmetnej   veci   je nevyhnutné v dedičskom konaní vyriešiť taktiež otázku rozsahu majetku po poručiteľke.

V preskúmavanom konaní neboli podľa zistenia ústavného súdu do prerušenia tohto konania zabezpečené podklady potrebné pre zistenie rozsahu majetku poručiteľky a okresný súd   napriek   tomu   v predmetnom   konaní   nevykonával   počas   celého   trvania   sporového konania vedeného pod sp. zn. 7 C 136/95 žiadnu činnosť. Uvedený postup okresného súdu z hľadiska základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je možné podľa ústavného súdu považovať za ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd zistil, že okresný súd v predmetnej veci nevykonával žiadane procesné úkony   ani   od   skončenia   sporového   konania   sp.   zn.   7   C   136/95   (resp.   nadobudnutia právoplatnosti uznesenia v časti výroku o zastavení konania 1. júna 2003) až do 6. decembra 2005, keď bol spis v tejto veci postúpený notárke, t. j. v období trvajúcom viac ako dva roky a šesť mesiacov.

Nečinnosť okresného súdu, resp. notára vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie,   ktoré   je   predmetom   posúdenia,   trvá   od založenia   jurisdikcie   ústavného   súdu   mimo   obdobia   jeho   prerušenia   viac   ako   6   rokov. Z uvedenej   doby   podstatnú   časť   (takmer   tri   roky   a deväť   mesiacov)   tvoria   obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani za primeranú vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia okresného súdu vo svojej veci.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   vo   výške   200   000   Sk   pre   každého   z nich   jednotlivo,   ktoré   odôvodnili neprimerane dlhou dobou, ktorá uplynula od začatia dedičského konania v roku 1991 až dosiaľ, počas ktorej boli v právnej neistote, nemohli užívať svoje dedičstvo, pretože nie sú ako   vlastníci   evidovaní   v katastri   nehnuteľností   a mnohé   nehnuteľnosti   patriace   do dedičstva podľa nich už nadobudli iné osoby vydržaním alebo schátrali.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov sumu 50 000 Sk (spolu vo výške 150 000 Sk). Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku   predmetného   konania   s prihliadnutím   na   predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku zbytočných prieťahov (tri roky a deväť mesiacov), ako aj správanie sťažovateľov v priebehu konania.   Vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   nároku   sťažovateľov   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v návrhu nevyhovel.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 14 088 Sk, ktoré bližšie špecifikovali ako súčet odmeny za úkony 2 x 3 právne úkony po 2 730 Sk, znížené o 20 % a 6 x režijný paušál po 164 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1,   §   11,   §   13   ods.   3,   §   14,   §   16   ods.   3   a nasl.   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, t. j. na 2 184 Sk) a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

Náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za úkony právnej služby   spočívajúce   vo   vypracovaní   právneho   rozboru   pre   klienta   a   v   ďalšej   porade s klientom ústavný   súd sťažovateľom   nepriznal, pretože povaha a náročnosť predmetnej veci potrebu takýchto úkonov právnej služby nesignalizuje a sťažovatelia ani ich právny zástupca v rámci vyčíslenia uplatnenej náhrady trov konania uskutočnenie a opodstatnenosť uvedených úkonov právnej služby žiadnym spôsobom nezdôvodnili ani nepreukázali.

Na základe vyššie uvedeného možno teda náhradu trov konania sťažovateľov vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) pre tri osoby vrátane režijného paušálu (6 x 2 184 Sk + 2 x 164 = 13 432 Sk). Náhrada   trov   konania   v predmetnej   veci   vypočítaná   podľa   platnej   právnej   úpravy predstavuje spolu celkovú sumu 13 432 Sk.

Ústavný súd právnej zástupkyni sťažovateľov priznal odmenu v sume 13 432 Sk a v zostávajúcej časti ich nároku na náhradu trov konania nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007