znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 202/04-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi - farnosti Budkovce, ktorou žiadala „o pokračovanie konania“ vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 141/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi   -   farnosti   Budkovce   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2004 doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi - farnosti Budkovce (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   žiadala „o pokračovanie   konania“ vo   veci   vedenej   na   ústavnom   súde   pod sp. zn. III. ÚS 141/04.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   konanie   vedené   pod sp. zn. III. ÚS 141/04   bolo   skončené   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   141/04-9 z 5. mája 2004 (ďalej len „uznesenie z 5. mája 2004“), ktorým bola jej sťažnosť odmietnutá. Podľa názoru sťažovateľky uznesenie z 5. mája 2004 „nezodpovedá skutočnosti“, pretože sťažovateľka   nie   je   zriadená   Rímskokatolíckou   cirkvou   v Slovenskej   republike,   ale Rímskokatolíckou cirkvou s pôsobnosťou v Slovenskej republike, so sídlom vo Vatikáne. V ďalšom   texte   svojho   podania   sťažovateľka   poukázala   na   Základnú   zmluva   uzavretú 24. novembra 2000 vo Vatikáne medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, pričom podľa jej názoru uznesenie z 5. mája „neberie túto skutočnosť na vedomie, je od veci.“ Sťažovateľka odvolávajúc sa na čl. 13 ods. 4 spomínanej Základnej zmluvy (pozn. uvedený článok vymedzuje podmienky uznávania platnosti dokladov o absolvovaní štúdia v školách a školských   zariadeniach   zriadených,   spravovaných   a využívaných   Katolíckou   cirkvou) poukázala na správnosť svojej argumentácie súvisiacej s povinným právnym zastúpením v konaní   pred   ústavným   súdom   a   teda   podľa   nej   si   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. III. ÚS 141/04 splnila aj svoju procesnú povinnosť byť zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom.   V závere   svojho   podania   zo   14.   mája   2004   sťažovateľka   uviedla,   že   v čo najkratšom čase „pre zjednodušenie konania“ pripojí k svojmu podaniu splnomocnenie pre advokáta. Sťažovateľka vo svojom podaní z 19. mája 2004 ústavnému súdu oznámila, že nenašla „ochotného“ advokáta, ktorý by ju v predmetnom konaní zastúpil, a preto „ostáva sám ako navrhovateľ a advokát v jednej osobe“. Keďže nedostatky, ktoré viedli k vydaniu uznesenia   z 5.   mája   2004   sú   podľa   neho „nedostatkami   Ústavného   súdu   SR“, a nie sťažovateľky,   je   podľa   nej   povinnosťou   ústavného   súdu   nedostatky   odstrániť a v predmetnom konaní pokračovať. Splnomocnenie pre advokáta bolo podľa sťažovateľky „načas   pripojené   ibaže   ústavný   súd   sa   nestotožnil   s argumentáciou,   ktorá   vôbec nezakladala dôvod na tak jednoznačné uznesenie“.

Zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 141/04 vyplýva, že sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 26. februára 2004 žiadala o pokračovanie konania vo veci namietaného porušenia čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nepredĺžením pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú na miesto učiteľa náboženskej výchovy v Základnej škole v Budkovciach katechétke farnosti Budkovce. Toto podanie   sťažovateľky   neobsahovalo   ustanovené   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   listom   z   25.   marca   2004   upozornil   sťažovateľku   na   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že jej sťažnosť tieto zákonom predpísané náležitosti nespĺňa. Vyzval ju, aby v lehote 15 dní od doručenia   výzvy   doplnila   svoje   podanie   predložením   splnomocnenia   pre   advokáta   na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pokiaľ sťažnosť nemá byť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu reagovala podaním zo 6. apríla 2004, ku ktorému však nebolo pripojené splnomocnenie pre konkrétneho advokáta na zastupovanie sťažovateľky pred ústavným súdom, a preto bola sťažnosť sťažovateľky z 24. februára 2004 uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 141/04-9 z 26. februára 2004 odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 141/04 je zrejmé, že sťažovateľka žiada okresný súd o pokračovanie v konaní vedenom na ústavnom súde sp. zn. III. ÚS 141/04, v ktorom bola jej sťažnosť z 26. februára 2004 uznesením č. k. III. ÚS 141/04-9 z 5. mája 2004 odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Opakovaná   sťažnosť   sťažovateľky   doručená   ústavnému   súdu   17.   mája   2004, doplnená podaním doručeným 24. mája 2004 sa teda týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol. Je síce pravdou, že uznesením č. k. III. ÚS 141/04-9 z 5. mája 2004 rozhodoval ústavný súd len o podmienkach konania, no opakovaná sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu 17. mája 2004, doplnená podaním doručeným 24. mája 2004 opäť nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

K sťažnosti   nebolo   pripojené   splnomocnenie   pre   konkrétneho   advokáta   na zastupovanie   sťažovateľky   v konaní pred ústavným súdom,   tak   ako to   ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti neoznačila, porušenie ktorých konkrétnych základných práv alebo   slobôd   zaručených   v Ústave   Slovenskej   republiky   alebo   v kvalifikovanej medzinárodnej   zmluve   namieta.   Sťažnosť   neobsahovala ani návrh   rozhodnutia   (petit), ktorého sa   sťažovateľka   domáha, vymedzený   presne,   určito   a zrozumiteľne,   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (II. ÚS 37/02, III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03).

Nemožno teda konštatovať, že v ďalšom návrhu sťažovateľky už podmienky konania v zmysle § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde boli splnené.  

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2004