znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 202/03-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 16. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom T., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 7/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2003   doručená   sťažnosť   J.   B.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy postupom Okresného súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd“) v konaní o ochranu osobnosti vedenom pod sp. zn. 14 C 7/00.

Podľa tvrdenia sťažovateľa ústavnou sťažnosťou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a základného práva na súdnu ochranu,   ku   porušovaniu   ktorých   dochádza   v dôsledku   postupu   okresného   súdu. Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 21/01 už rozhodoval o jeho podnete vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a základného práva na súdnu ochranu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 7/00. Sťažovateľ namieta pokračujúce prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 7/00, ku ktorým dochádza podľa jeho názoru aj po náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 21/01 z 13. decembra 2001.

Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené 17. apríla 2003. Primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk žiadal z dôvodu, že konanie na okresnom súde u neho vyvoláva stav právnej neistoty spôsobujúcej mu aj psychickú ujmu.

Sťažovateľ sa sťažoval na prieťahy v konaní u predsedníčky okresného súdu 24. marca 2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 7/00 bolo porušené.

Základné právo J. B. postupom Okresného súdu v Trnave na súdnu ochranu vo veci 14 C 7/00 podľa čl. 46 ods. 1 bolo porušené.

Okresnému   súdu   v Trnave   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 7/00 konal bez zbytočných prieťahov, ako vo veci naliehavej.

J. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške Sk 100 000,-..., ktoré   Okresný   súd   v Trnave   je mu   povinný   zaplatiť do   dvoch   mesiacov   od   tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   vyzval   okresný   súd   na   zaslanie   predmetného   súdneho   spisu. Spis sp. zn. 14 C 7/00 bol ústavnému súdu doručený 31. júla 2003.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého   namietal   na   ústavnom   súde.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len   v tom,   aby   určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95). Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 21/01 ústavný súd zistil, že nálezom č. k. II. ÚS 21/01-41 z 13. decembra 2001 rozhodol ústavný súd o podnete J. B., ktorým   namietal   porušenie   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 238/98 a sp. zn. 16 C 147/99. V odôvodnení nálezu je uvedené, že spis okresného súdu sp. zn. 14 C 238/98 je   v   súčasnosti   vedený   pod   sp.   zn.   14   C   7/00.   Uvedeným   nálezom   ústavný   súd vyslovil, že základné právo J. B. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy v konaní sp. zn. 14 C 238/98 (teraz sp. zn. 14 C 7/00) porušené nebolo a základné právo podľa čl. 48 ods. 2 porušené bolo. Spis okresného súdu sp. zn. 14 C 7/00 bol okresnému súdu vrátený 21. decembra 2001. Keďže ústavným súdom bolo už v danej veci právoplatne rozhodnuté nálezom č. k. II. ÚS 21/01-41 z 13. decembra 2001, z dôvodu prekážky res iudicata sa ústavný súd v danom prípade zaoberal iba priebehom konania po vrátení spisu okresnému súdu, teda úkonmi vykonanými po 21. decembri 2001.

Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 7/00 ústavný súd zistil, že ide o právnu   vec   navrhovateľa   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľa)   proti odporcovi   Sociálnej poisťovni   –   ústrediu,   Bratislava,   o   ochranu   osobnosti,   pričom navrhovateľ   žiada   o   ospravedlnenie   a   zaplatenie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 60 000 Sk.

V predmetnej   právnej   veci   po   vrátení   spisu   ústavným   súdom   21.   decembra 2001 okresnému súdu boli vykonané tieto úkony:

Dňa 21. decembra 2001 bol okresnému súdu vrátený spis sp. zn. 14 C 7/00, ktorý mal zapožičaný ústavný súd za účelom konania o podnete sťažovateľa vedeného pod sp. zn. II. ÚS 21/01.

Dňa 14. januára 2002 bolo okresným súdom vydané uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa   1.   marca   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľa proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku.

Dňa 31. mája 2002 bol spis s predkladacou správou doručený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 19. júna 2002 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. 23 Co 20/02-68 o odvolaní navrhovateľa, ktorým sa zmenilo uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 7/00-61 tak, že sa navrhovateľovi priznalo oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa 18. júla 2002 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu, v ktorom uviedol,   že   sa   nemôže   k návrhu   vyjadriť,   pretože   dávkový   spis   navrhovateľa   sa nachádza na krajskom súde.

Dňa 18. septembra 2002 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu.

Dňa 10. októbra 2002 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní). Na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok č. k. 14 C 7/00-101, ktorým sa návrh navrhovateľa zamietol.

Dňa 21. novembra 2002 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti rozsudku, pričom v odvolaní bola vznesená aj   námietka zaujatosti okresného súdu.Dňa 25. novembra 2002 bol navrhovateľ okresným súdom vyzvaný, aby bližšie špecifikoval dôvody námietky zaujatosti.

Dňa   9.   decembra   2002   navrhovateľ   na   výzvu   okresného   súdu   odpovedal, že v spise je všetko, čo nasvedčuje prieťahom v konaní.

Dňa   11.   februára   2003   bol   spis   po   zistení   stanoviska   všetkých   sudcov okresného súdu predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Dňa   6.   marca   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie,   ktorým   sa rozhodlo o námietke zaujatosti.

Sťažovateľ sa obrátil v konaní o ochranu osobnosti na všeobecný súd, ktorému rozhodovanie   o   ochrane   osobnosti   bezpochyby   patrí.   Okresný   súd   neodmietol zaoberať   sa   vecou   sťažovateľa.   Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). U sťažovateľa k takejto situácii   nedošlo   a   vzhľadom   na   to   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe sťažnosti a na základe spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 7/00 dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   v konaní   okresného   súdu   nedošlo   k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V konaní na okresnom súde sa vo veci urobilo niekoľko úkonov bez zbytočných prieťahov, okresný súd konal priebežne, čo vylučuje záver, že v konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z   31.   marca   2003,   v ktorej   ústavný   súd   vyzval sťažovateľa, aby doložil splnomocnenie na zastupovanie advokátom alebo komerčným právnikom,   sťažovateľ   v doplnení   sťažnosti   odpovedal,   že   dal   splnomocnenie   na zastupovanie advokátovi JUDr. V. B. v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. II.   ÚS   21/01   a   podľa   jeho   názoru,   keďže   ide   o   pokračujúce   prieťahy,   ide o pokračovanie konania na ústavnom súde sp. zn. II. ÚS 21/01. Zo spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 21/01 však ústavný súd zistil, že toto splnomocnenie sa vzťahovalo na   konanie   vedené   pred   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   21/01,   ktoré   bolo skončené, a z toho dôvodu zaniklo aj toto splnomocnenie.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) v spojení s § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   Tieto   tri   predpoklady   na   ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto   predpokladov   nie   je   splnený,   nemožno   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu vyhovieť.

Vzhľadom na to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, ústavný súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu.

V súčasnosti   nemožno   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   odstrániť.   Preto ústavný súd neskúmal splnenie ostatných procesných podmienok.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2003