znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 202/02-123

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na zákonného sudcu, práva   na verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   vyjadriť   sa   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 29. apríla 2002 pod sp. zn. Ns 1-10/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva JUDr. J. B. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Ns 1-10/02 p o r u š e n é   b o l i.

2. Z r u š u j e   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Ns 1-10/02 z 29.   apríla   2002   a vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3. JUDr. J. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   nahradiť JUDr. J. B. trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   17 100 Sk   (slovom   sedemnásťtisícjednosto   slovenských korún) na bankový účet advokáta JUDr. T. Š., K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2002 doručená sťažnosť JUDr. J. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú doplnil podaním z 30. septembra 2002. Sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na zákonného sudcu,   práva   na verejné prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 2. októbra 2001 a opravným rozhodnutím   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   zo   14.   decembra   2001 č. 9659/01-512/251-E   a konaniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) vedenými pod sp. zn. 6 Sž 196/01 a Ns 1-10/02.

Ústavný súd uznesením č.   k. III.   ÚS   202/02-40 zo 17. decembra 2002 sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach najvyššieho súdu vedených pod sp. zn. 6 Sž 196/01 a Ns 1-10/02 prijal na ďalšie konanie, v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy odmietol ako zjavne neopodstatnenú a vo zvyšnej časti ju odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   202/02-75   z 26.   novembra   2003   sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 6 Sž 196/01 zastavil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že pojednávanie pred najvyšším súdom bolo vedené v rozpore s ustanoveniami § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa   ktorého   pojednávanie   vedie   predseda   senátu   tak,   aby   prispelo   k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene, a § 118 ods. 1 OSP, podľa ktorého po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu oznámi výsledky prípravy pojednávania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   ústne   pojednávanie   bolo   predsedom   senátu   vedené predpojato   a o výsledku   bolo   rozhodnuté   už   pred   pojednávaním,   čo   zdôvodňuje   tým, že predseda senátu neoboznámil výsledky prípravy pojednávania a tvrdil, že žalovaná strana sa k žalobe nevyjadrila (odmietol doručiť vyjadrenie sťažovateľovi), čo bolo aj dôvodom namietania   predpojatosti   predsedu   senátu   a členov   senátu.   Sťažovateľ   ďalej   uvádza, že námietka   predpojatosti   bola   podaná   v dvoch   smeroch,   a   to   že   JUDr.   A.   K.   nie   je zákonnou   sudkyňou   vo   veci,   a druhým   dôvodom   bolo,   že   predseda   senátu   zatajil (neoboznámil na ústnom pojednávaní ani senát) tú skutočnosť, že žalovaný sa k žalobe vyjadril   prípisom,   v ktorom   sa   okrem   iného   bránil   tým,   že   svoje   pôvodné   rozhodnutie o pozastavení výkonu exekútorského úradu ďalším rozhodnutím opravil. To, že vyjadrenie žalovaného bolo najvyššiemu súdu doručené, sťažovateľ zistil až pri nahliadnutí do spisu 15. apríla 2002.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   zostavenie   senátov   najvyššieho   súdu   v správnom súdnictve   si   zistil   z internetovej   databázy   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorej   člena   senátu JUDr. I. B. mala zastupovať JUDr. E. K. zo senátu 7 Sž, a nie JUDr. A. K. zo senátu 7 Ur. Najvyšší súd napriek tomu vo veci rozhodol, že menovaná sudkyňa je zákonnou sudkyňou, a preto nie je daný dôvod na jej vylúčenie. Okrem toho poukazuje na to, že najvyšší súd v rozpore   so   skutočnosťou   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uvádza,   že   námietku   voči JUDr.   S.   L.   nešpecifikoval,   i keď   jeho   námietka   je zapísaná   aj   v zápisnici   o ústnom pojednávaní.

V doplnení sťažnosti z 30. septembra 2002 sťažovateľ poukazuje na to, že uznesením sp.   zn.   Ns   1-10/02   z 29.   apríla   2002   (t.   j.   v deň,   keď   námietku   zaujatosti   predniesol) rozhodol iný senát najvyššieho súdu bez toho, aby mu poskytol príležitosť vyjadriť sa.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   senát   najvyššieho   súdu   pod   vedením   predsedu JUDr. S. L.   nemohol   na   ústnom   pojednávaní   rozhodnúť   vo   veci   samej,   keďže   o jeho námietke   špecifikovanej   v zápisnici   o ústnom   pojednávaní   iný   senát   toho   istého   súdu nerozhodol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   v súlade s ustanovením § 56 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)

- zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ns   1-10/02   z 29.   apríla   2002,   ktorým rozhodol, že ním namietaní sudcovania nie sú vylúčení z rozhodovania,

- priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 000 Sk,

- priznal mu právo na náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd na základe návrhu, jednotlivých vyjadrení, rozvrhu práce najvyššieho súdu a priebehu verejného ústneho pojednávania zistil nasledovný skutkový stav:

Z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. S. L. k sťažnosti vyplýva, že účastníkov   konania   oboznámil   s výsledkami   prípravy   pojednávania.   Ďalej   uvádza,   že v správnom   súdnictve   je   základnou   náležitosťou   žaloby   uvedenie   rozsahu,   v akom   sa rozhodnutie napáda. Tento rozsah môže žalobca zmeniť iba v lehote pre podanie žaloby (§ 250h a § 250b OSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť a podľa ustanovenia § 250i OSP   dokazovanie   sa   nevykonáva.   K námietke   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   ho   nebol ochotný vypočuť a nebral do úvahy námietky, ktoré predniesol na pojednávaní, uvádza, že senát   bol   ochotný   vypočuť   žalobcu   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľa) v rozsahu   žaloby,   a keď   uvádzal   skutočnosti,   ktoré   sa žaloby   netýkali,   tak   „nemusel počúvať jeho nepodstatnosti“.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa ohľadne vyjadrenia žalovaného, predseda senátu JUDr. S. L. tvrdí, že vyjadrenie žalovaného nebolo v spise asi 3 dni pred pojednávaním, keď spis opätovne študoval.

Ohľadne   zákonnej   sudkyne   členky   senátu   JUDr.   A.   K.   uviedol,   že   rozvrh   práce a jeho dodržiavanie nie je vecou, ktorú by v pracovných podmienkach najvyššieho súdu mohol predseda senátu ovplyvniť. Predsedovi senátu podľa jeho tvrdenia bolo oznámené, že členka senátu JUDr. E. K. je povinná zúčastniť sa ako členka disciplinárneho senátu jeho pojednávania a zastúpi ju v senáte JUDr. A. K. Poukazuje na to, že termín pojednávania v preskúmavanej veci bol vytýčený skôr ako pojednávanie disciplinárneho senátu.

Ostatné   námietky   sťažovateľa   považuje   za   veľmi   závažné   a je   toho   názoru, že preskúmavané rozhodnutie trpí v značnej časti nedostatkami, ktoré sťažovateľ namieta.Na   záver   uvádza,   že   voči   sťažovateľovi   nebol   zaujatý,   videl   ho   na   pojednávaní prvýkrát a nemal ani najmenší dôvod na predpojatosť.

Ústavný súd zo spisu najvyššieho súdu zistil, že 13. marca 2000 bolo najvyššiemu súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe. Predseda senátu na pojednávaní 29. apríla 2002 na základe otázky žalobcu, či sa žalovaný vyjadril k žalobe, uviedol, že vyjadrenie nebolo   urobené.   Túto   skutočnosť   potvrdil   predseda   senátu   aj   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti   a uviedol,   že   tri   dni   pred   pojednávaním,   keď   študoval   spis,   vyjadrenie žalovaného sa v ňom nenachádzalo. V zápisnici z pojednávania pred najvyšším súdom nie je zaznamenané nič ohľadne otázky týkajúcej sa vyjadrenia žalovaného k žalobe.

Ústavný   súd   zistil,   že   v spise   sp.   zn.   6   Sž   196/01   sa   nenachádza   zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom z 29. apríla 2002, ktoré sa na základe predvolania malo konať 29. apríla 2002 o 9.15 h. Zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom sa nachádza iba v spise sp. zn. Ns 1-10/02, v ktorej je uvedené, že „žalobca vznáša námietku predpojatosti celého senátu, pretože odporca sa nevyjadril, nebolo mu doručené ani jeho vyjadrenie a podľa jeho vedomostí JUDr. A. K. nie je zákonnou sudkyňou v tejto veci“. Pojednávanie bolo odročené na 29. apríl 2002 o 15.00 h z dôvodu rozhodnutia o námietke zaujatosti.

JUDr. M. K., predseda senátu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, vo svojom vyjadrení uviedol, že podľa obsahu zápisnice z pojednávania námietku voči JUDr. S. L. a JUDr.   T.   V.   žalobca   nešpecifikoval.   JUDr.   A.   K.   namietal   z dôvodu,   že   podľa   jeho vedomostí nie je zákonnou sudkyňou. Okrem toho uviedol, že podľa čl. IV rozvrhu práce člena senátu 6 Sž JUDr. I. B. mal v konaní zastúpiť člen senátu s nasledujúcim vyšším poradovým   číslom.   Členka   senátu   7   Sž   JUDr.   E.   K.   29.   apríla   2002   pojednávala v disciplinárnom senáte. Pre kolíziu termínov pojednávania predseda zastupujúceho senátu rozhodol,   že   JUDr.   I.   B.   bude   v konaní   zastupovať   člen   senátu   s nasledujúcim   vyšším číslom   7   Ur   JUDr.   A.   K.   Na   ústnom   pojednávaní   opravil   číslo   senátu,   teda   uviedol, že JUDr. A. K. je členkou senátu 4 Sž.

V spise   sp.   zn.   Ns   1-10/02   (konanie   o námietke   zaujatosti)   chýba   zápisnica o pojednávaní o námietke zaujatosti. Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ns 1-10/02 rozhodol, že sudcovia najvyššieho súdu JUDr. S. L., JUDr. Ing. T. V. a JUDr. A. K. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Sž 196/01. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že návrh bol uplatnený žalobcom na pojednávaní súdu do   súdnej   zápisnice   proti   predsedovi   senátu   JUDr.   S.   L.   a   sudcom   JUDr. Ing. T.   V. a JUDr. A. K. a žiadal rozhodnúť o ich vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Námietku   voči   JUDr.   S.   L.   a   JUDr.   Ing.   T.   V.   nešpecifikoval.   JUDr.   A.   K.   namietal z dôvodu, že podľa jeho vedomostí nie je zákonnou sudkyňou v tejto veci. Predseda senátu JUDr. S. L. a členovia senátu JUDr. Ing. T. V. a JUDr. A. K. sa k námietke zaujatosti vyjadrili, že sa vo veci necítia byť zaujatí.

Ohľadne   sudkyne   A.   K.   je   v odôvodnení   uvedené,   že   podľa   rozvrhu   práce najvyššieho súdu na rok 2002 predsedom senátu 6 Sž je JUDr. S. L. a členovia senátu sú JUDr. Ing. T. V. a JUDr. I B. JUDr. I. B. pre okolnosti, ktoré mu dlhodobo bránia v riadnom výkone činnosti, bol v zmysle článku IV rozvrhu práce o zastupovaní sudcov najvyššieho súdu v konaní zastúpený sudkyňou JUDr. A. K.

Na   verejnom   ústnom   pojednávaní   JUDr.   A.   K.   uviedla,   že   v senáte   6 Sž bola poverená   zastupovaním,   čo   jej   asi   tri   dni   pred   pojednávaním   oznámil   JUDr. S.   L. a JUDr. E. K.   O zastupovaní   rozhodol   JUDr.   J.   H.,   ktorý   bol   predsedom   senátu   4   Sž, ktorého je členkou. Zastupovanie bolo určené (na základe „pravidla hodinových ručičiek“) tak, že votanti zo senátu 6 Sž boli zastupovaní votantmi zo senátu 7 Sž, a ak nebolo možné takéto zastupovanie, tak v úvode rozvrhu práce je uvedené, že potom zastupujú členovia zo senátu 4 Sž. Ďalej uviedla, že v senáte 7 Sž bol predsedom JUDr. S. K. a ďalším členom JUDr. J. M. JUDr. J. M. v tomto čase pôsobil aj ako podpredseda najvyššieho súdu, a tak z časových dôvodov nemohol byť zastupujúcim členom senátu.

Pokiaľ ide o priebeh pojednávania, svedkyňa uviedla, že všetko si už nepamätá, ale pojednávanie viedol JUDr. S. L. Pojednávanie sa začalo prednášaním žaloby, ale keďže žalobca argumentoval aj inými vecami, než boli uvedené v žalobe, tak došlo ku konfrontácii medzi predsedom senátu a žalobcom. Svedkyňa sa domnieva, že obsah konfrontácie bol protokolovaný. Potom žalobca vzniesol námietku zaujatosti, že je nezákonnou sudkyňou. JUDr. A. K. tvrdila, že žalobca namietal len ju ako zákonnú sudkyňu. Pojednávanie sa muselo prerušiť a o námietkach proti sudcom senátu 6 Sž rozhodoval senát 1 So.

Na   otázku,   či   sa   pýtal   niekto   svedkyne   na   to,   či   sa   chcela   vyjadriť   k námietke, a či žiadal   niekto   od   nej   písomné   vyjadrenie,   uviedla,   že   ani   nevedela,   ktorý   senát rozhodoval   o námietke,   pred   senátom   sa   nevyjadrovala,   lebo   nebola   vznesená   klasická zaujatosť. Uviedla, že určite povedala predsedovi, že sa necíti zaujatá. Nevie, či to bolo zaznamenané v spise. Svedkyňa si nepamätá, či od nej žiadali písomné vyjadrenie, ale ak nie je v spise, tak nie.

Na   otázku   týkajúcu   sa   prednesenia   stanoviska   protistrany   a na   to,   či   bolo   dané sťažovateľovi stanovisko žalovaného a či má nárok poznať toto stanovisko, JUDr. A. K. odpovedala,   že   toto   stanovisko   nebolo   predsedom   senátu   na   pojednávaní   prednesené a pamätá si, že sťažovateľ ho pýtal od predsedu senátu. Potvrdila, že žalobca má nárok poznať vyjadrenie protistrany. Domnieva sa, že predseda senátu hľadal vyjadrenie v spise a povedal, že ho nemá a že ho nemusí ani mať a ani ho dať žalobcovi. Ďalej uviedla, že je presvedčená,   že   obsadenie   senátu   bolo   v poriadku   a že   žalobcovi   bol   daný   priestor na vyjadrenie.   Podľa   jej   názoru   nie   je   porušením   zákona,   keď   predseda   senátu   vopred neoboznámi s obsahom žaloby.

JUDr.   M.   K.   uviedol,   že   jeho   senát   rozhodoval   o námietke   zaujatosti   na základe rozvrhu práce, spis mu bol donesený z kancelárie a bolo mu povedané, že v ten istý deň sa bude pokračovať v pojednávaní, preto je potrebné hneď o námietke rozhodnúť, aby mohli vo veci ďalej konať. Členmi jeho senátu boli JUDr. H. Z. a JUDr. E. F. Svedok si pamätal, že námietka u dvoch členov senátu nebola odôvodnená, iba u JUDr. A. K. bolo namietané, že nebola zákonnou sudkyňou. Senát mal k dispozícii spis, do ktorého mohol nahliadnuť. Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   členov   senátu,   voči   ktorým   bola   vznesená   námietka   zaujatosti, JUDr. M. K. tvrdil, že mal k dispozícii ich písomné vyjadrenia k námietke zaujatosti. Ďalej uviedol, že zápisnica z konania o námietke zaujatosti sa nerobí.

Na   konštatovanie   predsedu   senátu   ústavného   súdu,   že   v spise   sa   nenachádzajú písomné vyjadrenia členov senátu k námietke zaujatosti, svedok uviedol, že si je istý, že tam boli, a spis aj s rukopisom vrátil do kancelárie, a tým to pre neho skončilo.

K obsahu   námietky   zaujatosti   JUDr.   M.   K.   povedal,   že   senát   vychádzal   iba   zo zápisnice, pretože ako žalobca, tak aj jeho právny zástupca majú právnické vzdelanie, preto predpokladal, že keby niečo chceli konkrétnejšie špecifikovať, tak by to boli urobili.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavnému   súdu   bol   doručený   spis   najvyššieho   súdu   bez spisového prehľadu, predseda senátu ústavného súdu sa pýtal na povinnosť žurnalizovať spisy, na čo svedok reagoval, že spisy by sa mali žurnalizovať.

Potom   sa   predseda   senátu   pýtal   na   to,   prečo   nebol   zastupujúcim   členom   senátu JUDr. J. M., keď on bol ďalším členom senátu 7 Sž. JUDr. M. K. to odôvodnil tým, že JUDr.   J.   M.   nebol   k dispozícii   a zápis   o jeho   neprítomnosti   či nemožnosti   zastupovať v senáte 6 Sž nebol urobený.

JUDr. S. K. ako ďalší svedok uviedol, že nikdy sa nerobili písomné úradné záznamy o tom,   prečo   člen   senátu   nie   je   zastupujúcim   sudcom   v inom   senáte,   a nikdy   s tým   na najvyššom súde nemali problémy.

Na otázky týkajúce sa písomného vyjadrenia sudcov k námietkam zaujatosti uviedol, že Občiansky súdny poriadok ukladá povinnosť vyjadriť sa k námietke, ale keď z obsahu námietky vyplýva, že nie je namietaný senát ako taký, ale ide o inú otázku, napr. procesnú, technickú, tak v takom prípade sa vyjadrenia nedávajú. Podľa názoru JUDr. S. K. v danej veci neboli potrebné vyjadrenia sudcov,   pretože tu   sa malo vychádzať z rozvrhu práce. Čo sa   týka   absencie   písomných   vyjadrení   sudcov   v spise,   uviedol,   že   tento   spis neprešetroval, pretože išlo o živý spis iného senátu, preto sa k tomu nevedel vyjadriť.

Na neprítomnosť JUDr. J. M. ako votanta senátu 7 Sž uviedol, že v tomto čase mal povinnosti ako podpredseda najvyššieho súdu a okrem toho v tomto období nebol prítomný, preto určil ako zastupujúcu sudkyňu JUDr. E. K. Veci týkajúce sa zastupovania podľa jeho vyjadrenia sa riešili ad hoc, bez nejakých záznamov, pretože ich bolo treba riešiť promtne. Ďalej uviedol, že veci, ktoré napadli ich senátu, rozdeľoval ako predseda senátu, a to podľa vlastnej úvahy a podľa nápadu vecí, teda určoval, koľko vecí bude pojednávať a koľko vecí bude referovať JUDr. E. K. a JUDr. J. M.

Právny   zástupca   sťažovateľa   na pojednávaní 16. marca 2004   uviedol,   že sťažnosť bola   opodstatnená.   Poukázal   na   to,   že   svedkovia,   ktorí   boli   vypočutí   na pojednávaní 19. decembra 2003,   sa   nesnažili   o korekciu   svojho   postoja   a o ospravedlnenie,   ale   ich snahou bolo vysvetliť postup v konaní, ktorý, samozrejme, považovali za správny.

Ústavný súd ďalej z rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2002 zistil, že:

Podľa   čl.   IV   ods.   1   zastupovanie   sudcu   (predsedu   senátu)   sa   uplatní   v prípade vylúčenia   sudcu   z prerokovania   a rozhodovania   veci   alebo   výskytu   takých   okolností   na strane sudcu (predsedu senátu), ktoré mu čo aj krátkodobo (v tomto prípade spravidla v čase od určenia pojednávania do dňa pojednávania vrátane tohto dňa) alebo dlhodobo (v tomto prípade spravidla na čas presahujúci nepretržite dva kalendárne mesiace) bránia alebo budú brániť v riadnom výkone činnosti v senáte.

Podľa čl. IV ods. 2 predsedu senátu zastupuje ďalší predseda tohto senátu. Ak to z dôvodov uvedených v ods. 1 nie je možné alebo pre vysoký počet nevybavených vecí, ktoré   ohrozujú   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   bez   zbytočných   prieťahov,   zastúpi ho predseda senátu s nasledujúcim vyšším poradovým číslom. Člena senátu určí predseda zastupujúceho   senátu.   Senát s najvyšším   poradovým   číslom   zastupuje   podľa   uvedených kritérií senát s najnižším poradovým číslom. V správnom kolégiu sa zastupovanie v rámci senátov   So   a Sž   posudzuje   podľa   uvedených   kritérií   s tým,   že   osobitne   medzi   sebou sa zastupujú senáty So a Sž.

Z rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2002   vyplýva,   že   vzhľadom   na   to, že zastupovaným mal byť člen senátu 6 Sž JUDr. I. B., predseda zastupujúceho senátu, t. j. senátu 7 Sž, mal určiť člena senátu zo sudcov JUDr. J. M. a JUDr. E. K. Sudkyňa A. K. je sudkyňou v senáte 4 Sž, ktorý na základe rozvrhu práce je zastupujúcim senátom pre senát 7 Sž.

III.

K   porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   ustanovenie   §   14   ods.   1   OSP   sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Ustanovenie   §   15   ods.   2   OSP   upravuje,   že   účastníci   majú   právo   vyjadriť sa o skutočnostiach, pre ktoré je sudca vylúčený. Tieto skutočnosti sú povinní neodkladne oznámiť súdu.

Na základe ustanovenie § 16 ods. 2 druhej vety OSP o vylúčení sudcov najvyššieho súdu rozhodne iný senát toho istého súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   na   základe   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2002 o námietke   zaujatosti   voči   predsedovi   senátu   a sudcom   senátu   6   Sž   rozhodoval   senát najvyššieho súdu 1 So, ktorého predsedom bol JUDr. M. K.

Senát   rozhodoval   na   základe   zápisnice   o pojednávaní   pred   odvolacím   súdom dňa 29. apríla 2002 o 10.10 h.

V zápisnici z pojednávania je uvedené, že za žalovaného sa nikto na pojednávanie nedostavil   a podmienky   doručenia   boli   splnené.   V zápisnici   sú   ďalej   obsiahnuté   dve uznesenia.   Obsahom   prvého   z nich   je   oznámenie,   že   sa   pojednáva   v neprítomnosti žalovaného. Potom nasleduje zápis, že „žaloba vznáša námietku predpojatosti celého senátu, pretože   odporca   sa   nevyjadril,   nebolo   mu   doručené   ani   jeho   vyjadrenie   a podľa   jeho vedomostí JUDr. K. nie je zákonnou sudkyňou v tejto veci“.

Na   základe   tohto   uznesenia   senát   najvyššieho   súdu   1   So   rozhodol,   že   sudcovia najvyššieho   súdu   JUDr.   S.   L.,   JUDr.   Ing.   T.   V.   a JUDr.   A.   K.   nie   sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Sž 196/01.V odôvodnení uznesenia sp. zn. Ns 1-10/02 je okrem iného uvedené, že sťažovateľ námietku voči JUDr. S. L. a JUDr. T. V. nešpecifikoval a JUDr. A. K. namietal z dôvodu, že podľa jeho vedomostí nie je zákonnou sudkyňou v tejto veci.

Ďalej   sa   v odôvodnení   uvádza,   že   sťažovateľ   nevzniesol   zaujatosť   členov   senátu v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 OSP a že členovia senátu vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke zaujatosť vylúčili.

Ústavný súd zistil, že v spise sp. zn. Ns 1-10/02 sa písomné vyjadrenia členov senátu k vznesenej   námietke   nenachádzajú.   V spise   chýba   spisový   prehľad,   z ktorého   by   bolo možné   jednoznačne   zistiť,   či   senát   mal   k dispozícii   vyjadrenia   členov   senátu.   Naopak, z vyjadrenia   JUDr.   A.   K.   na   ústnom   pojednávaní   vyplýva,   že   písomné   vyjadrenie k námietke zaujatosti nepodávala, pretože nebola vznesená „typická zaujatosť“. Vo vyššie uvedenom spise chýba aj zápisnica z pojednávania.

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obsah   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom je i zákonom   upravené   relevantné konanie súdov   a iných   orgánov   Slovenskej   republiky. Konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti, za akých senát 1 So, ktorého predsedom bol JUDr. K., rozhodol o tom, že predseda senátu a členovia senátu 6 Sž nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na najvyššom   súde   pod   sp.   zn.   6   Sž   196/01,   došlo   k porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu. K porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo predovšetkým tým, že senát rozhodol bez písomných vyjadrení členov senátu k námietke zaujatosti, ako aj ďalšími procesnými chybami v namietanom konaní.

Senát   rozhodujúci   o námietke   zaujatosti   členov   senátu   6   Sž   konal   a rozhodol   na základe veľmi skromných a nedostatočných podkladov, na základe jedinej vety obsiahnutej v zápisnici   sp.   zn.   6   Sž   196/01,   s ktorou   sa   vyrovnal   všeobecným   konštatovaním,   že „zaujatosť členov senátu v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 OSP žalobca nevzniesol“.

K   porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho z nej vyplýva, že za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce (II. ÚS 47/99).

V súčasnosti platnej právnej úprave sú podmienky na vymenovanie sudcu upravené v ustanovení § 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov činnosť súdov sa pri zabezpečovaní riadneho výkonu súdnictva určuje v rozvrhu práce na kalendárny rok, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov predseda a podpredseda najvyššieho súdu vykonávajú v súlade s rozvrhom práce súdnictvo patriace najvyššiemu súdu ako predsedovia senátu alebo sudcovia...

Ústavný súd konštatuje, že podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2002 člena senátu 6 Sž JUDr. I. B. mal zastupovať JUDr. J. M.

Predseda zastupujúceho senátu 7 Sž určil, že zastupujúcou sudkyňou na pojednávaní 29.   apríla   2002   má   byť   JUDr.   E.   K.,   aj   napriek   tomu,   že   v rovnakom   čase   zasadala v disciplinárnom   senáte,   ktorého   bola   členkou.   Z vyjadrenia   predsedu   senátu   6 Sž JUDr. S. L. vyplýva, že o kolízii termínov pojednávania u JUDr. E. K. sa vedelo už v čase jej určenia do senátu 6 Sž. Skutočnosť, že JUDr. E. K. bola členkou disciplinárneho senátu 29. apríla 2002, preukázal zápisnicou z pojednávania JUDr. S. K. na ústnom pojednávaní.

Predseda senátu 7 Sž zdôvodnil neurčenie JUDr. J. M. za zastupujúceho člena senátu 6 Sž jeho neprítomnosťou na najvyššom súde, avšak nevedel uviesť konkrétne okolnosti, ktoré mu bránili pri výkone súdnictva ako sudcu najvyššieho súdu. Ústavnému súdu nebol doručený ani žiaden záznam o hoci aj krátkodobých okolnostiach brániacich JUDr. J. M. v riadnom výkone činnosti v senáte.

Ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ns 1-10/02 z 29. apríla 2002 ako následok vysloveného porušenia základných práv sťažovateľa, ku porušeniu ktorých došlo predovšetkým tým, že spis sp. zn. Ns 1-10/02 je nepreskúmateľný, pretože v ňom nie je   obsiahnutá   ani   zápisnica   z konania   a chýbajú   v ňom   písomné   vyjadrenia   sudcov k vznesenej námietke zaujatosti. Vyjadriť sa k námietke zaujatosti je právom sudcu, ale zo spisu   nevyplýva   ani   skutočnosť,   že   sudcovia   nevyužili   toto   ich   právo   vyjadriť   sa. Naopak, z vyjadrenia predsedu senátu vyplýva, že senát mal pri rozhodovaní k dispozícii písomné   vyjadrenia   sudcov,   o ktorých   vylúčení   rozhodoval.   Za   porušenie   práva   na zákonného sudcu ústavný súd považoval predovšetkým tú skutočnosť, že hoci na základe rozvrhu práce najvyššieho súdu v zastupujúcom senáte 7 Sž boli členmi senátu JUDr. E. K. a JUDr. J. M., predseda senátu v čase, keď už bolo známe, že JUDr. E. K. bude 29. apríla 2002 členkou disciplinárneho senátu, rozhodol, že má byť zastupujúcou členkou senátu 6 Sž.   Bez   uvedenia   dôvodu   nebol   do   senátu   6   Sž   ako   zastupujúci   člen   ustanovený JUDr. J. M., ale ustanovená bola JUDr. A. K., členka senátu 4 Sž. Nepreskúmateľnosť spisu sp. zn. Ns 1-10/02 spôsobuje aj to, že v ňom chýba spisový prehľad, z ktorého by bolo možné zistiť obsah spisu.

Ústavný   súd   založil   svoj   záver,   že   v okolnostiach   prípadu   došlo   k porušeniu základných   práv   uvedených   vo   výroku   rozhodnutia,   na   súhrne   vyššie   uvedených nezanedbateľných   pochybení,   ktorých   sa   najvyšší   súd   dopustil   pri   rozhodovaní a odôvodnení rozhodnutia sp. zn. Ns 1-10 /02.

Najvyšší súd sa v odôvodnení uznesenia sp. zn. Ns 1-10/02 z 29. apríla 2002 zaoberal otázkou, prečo bol v senáte 6 Sž sudca JUDr. I. B. nahradený iným sudcom. Vôbec sa však nezmieňuje o tom, prečo ho nenahradili sudcovia JUDr. E. K. alebo JUDr. J. M., hoci z rozvrhu práce vyplýva, že JUDr. I. B. mal nahradiť niektorý z nich a iba v prípade, že ho ani jeden z nich nemohol nahradiť, tak by bolo možné výkladom rozvrhu práce dospieť aj k záveru,   že   ho   mohla   nahradiť   sudkyňa   JUDr.   A.   K.   Uznesenie   sp.   zn.   Ns   1-10/02 z 29. apríla 2002 je aj v tejto časti nepreskúmateľné, lebo nereaguje na základnú námietku sťažovateľa (v konaní pred najvyšším súdom žalobcu), že sudkyňa JUDr. A. K. nie je v jeho veci   zákonnou   sudkyňou. Vysvetlenia   svedkov   v konaní pred ústavným súdom   nemôžu nahradiť chýbajúce časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. Ns 1-10/02.

Nepreskúmateľnosť uznesenia, ktorým sa rozhoduje o námietke predpojatosti sudcov senátu 6 Sž, znamená v okolnostiach prípadu aj porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

K   porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd rozhodol aj o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože obsah základných práv   upravených   v čl.   46   ods.   1   a čl. 48   ods.   1 ústavy, ktorých   porušenie ústavný súd vyslovil a odôvodnil, je totožný s časťou práv upravených v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namietal. Odôvodnenie rozhodnutia o porušení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy sa v plnej miere vzťahuje aj na čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako   vyplýva   z bodu   2   výroku   tohto   rozhodnutia,   ústavný   súd   zrušil   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ns 1-10/02 z 29. apríla 2002 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Sž 196/01 bol na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie senátu najvyššieho súdu 6 Sž. Na základe rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2004 nastali zmeny v zložení jednotlivých   senátov   najvyššieho   súdu.   Vzhľadom   na   to,   že   podľa   rozvrhu   práce najvyššieho súdu na rok 2004 budú veci, ktoré napadli do 31. decembra 2003, rozdelené medzi senáty 1 Sž až 4 Sž, nemožno vylúčiť, že o veci vedenej pod sp. zn. 6 Sž 196/01 nebudú rozhodovať sudcovia senátu 6 Sž, voči ktorým bola vznesená námietka zaujatosti. Vrátenie veci na ďalšie konanie v okolnostiach prípadu znamená, že ak by mali JUDr. S. L. alebo JUDr. Ing. T. V., alebo JUDr. A. K. znova konať vo veci sp. zn. 6 Sž 196/01, tak skôr, ako budú vo veci konať, musí byť znova rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú voči nim vzniesol 29. apríla 2002 sťažovateľ.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a v dôsledku toho zrušil uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ns   1-10/02,   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať sa ostatnými právami (čl. 48 ods. 2 ústavy), ktorých porušenie sťažovateľ namietal, lebo aj keby dospel k záveru o ich porušení, rozhodnutím o porušení ďalších práv by iba deklaroval túto skutočnosť, pretože by už nemohol použiť iné prostriedky nápravy, ako boli použité v tomto   rozhodnutí.   K takému   záveru   ústavný   súd   dospel   na   základe   toho,   že   pri namietanom porušení ostatných práv ide o obsahovú blízkosť s právami, o ktorých porušení bolo rozhodnuté.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia označených   základných   práv   a slobôd   mu   priznal   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 30 000 000   Sk.   Primerané   finančné   zadosťučinenie   zdôvodnil   tým,   že   ide   o   flagrantné porušenie viacerých základných práv, pričom poukazuje na to, že jeho výška reflektuje úroveň   vážnosti   a dôsledkov   zásahu   do   jeho   existencie,   odráža   tiež   skutočnosť,   že   sa porušenia dopustili vrcholné orgány – reprezentanti právnej kultúry štátu, ktoré v tomto konkrétnom prípade dokumentovali praktickú beznádejnosť postavenia žiadateľa o ochranu svojich práv na ich úrovni.

Právny zástupca sťažovateľa sa na pojednávaní 16. marca 2004 vyjadril aj k pôvodne požadovanej   výške   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a navrhol,   aby   výška primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná podľa rozhodnutia ústavného súdu.

Článok   127   ods.   3   ústavy   ustanovuje:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Na   základe   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde:   „Ak   sa   sťažovateľ   domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.“ Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pre nápravu porušenia základných práv a slobôd urobil ústavný súd tieto opatrenia: Rozhodol   o   porušení   základných   práv   a   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. Ns 1-10/02.   Významnou   súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľa   je   už   samotné deklarovanie porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavným   súdom.   V danom   prípade   ho   však   nemožno považovať   za   dostatočné,   a preto   mu   ústavný   súd   priznal   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

V konkrétnych okolnostiach prípadu vidí ústavný súd nemajetkovú ujmu sťažovateľa v pocitoch neistoty a poníženia, ktoré boli vyvolané postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Ns 1-10/02.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia (50 000 Sk) vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, aplikovaných na fakty prípadu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu boli uhradené trovy právneho zastúpenia, ktoré neboli v sťažnosti   vyčíslené.   Na   výzvu   predsedu   senátu   právny   zástupca   sťažovateľa na pojednávaní 16. marca 2004 žiadal priznať trovy konania za štyri úkony právnej služby po 4 700 Sk.

K požiadavke sťažovateľa, aby mu boli uhradené trovy právneho zastúpenia, ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy konania zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastupovania,   pretože   bolo   rozhodnuté, že jeho základné práva a slobody boli porušené, teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa   ktorého   ak predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2002, ústavný súd   pri   týchto   úkonoch   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2001, a to vo výške 11 693 Sk. Náhradu trov priznal za dva úkony právnej pomoci, každý v hodnote 3 900 Sk a 2-krát 100 Sk režijný paušál (§ 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.).

Ďalší   úkon   bol   urobený   v roku   2003,   preto   ústavný   súd   vychádzal   z   oznámenia Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   za   prvý   polrok   2002   bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za účasť na verejnom pojednávaní 4 270   Sk   (§   16   ods.   2   písm.   e)   vyhlášky   č. 163/2002   Z.   z.).   Ústavný   súd   rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 128 Sk.

Posledný   úkon   bol   urobený   16.   marca   2004,   preto   ústavný   súd   vychádzal z oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk, a preto ústavný súd priznal výšku odmeny za účasť na verejnom pojednávaní 4 534 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov vo výške 17 100 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal najvyšší súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

K tomuto rozhodnutiu sa pripája podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka k odôvodneniu rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2004

III. ÚS 202/02

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov pripájam toto odlišné stanovisko k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 202/02 zo 16. marca 2004 (ďalej len „ústavný súd“   a   „nález“),   ktorým   bolo:   1.   vyslovené,   že   základné   práva   JUDr.   J.   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“) podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ns   1-10/02   boli   porušené,   2.   zrušené uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ns   1-10/02   z 29.   apríla   2002   (ďalej   aj   „uznesenie z 29. apríla   2002“)   a vec   mu bola vrátená na ďalšie   konanie,   3.   priznané sťažovateľovi primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk,   4.   uložené   najvyššiemu   súdu nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 17 100 Sk a 5. nevyhovené vo zvyšnej časti sťažnosti.

Pretože súhlasím so všetkými výrokmi nálezu, moje odlišné stanovisko sa týka len jeho   odôvodnenia.   Hoci   sčasti   presahuje   rámec   nálezu,   neprekračuje   hranice   ochrany ústavnosti.

2. V zásade možno súhlasiť s odôvodnením nálezu väčšinou senátu a poukázať na jej viaceré   argumenty:   senát   rozhodujúci   o námietke   zaujatosti   členov   senátu   6   Sž   konal a rozhodol na základe veľmi skromných a nedostatočných podkladov (str. 14 2. odsek), spis sp. zn. Ns 1-10/02 je nepreskúmateľný (str. 15 posledný odsek), bez uvedenia dôvodu nebol do senátu 6 Sž ako zastupujúci člen ustanovený JUDr. J. M.... vysvetlenia svedkov v konaní pred   ústavným   súdom   nemôžu   nahradiť   chýbajúce   časti   odôvodnenia   uznesenia sp. zn. Ns 1-10/02 (str. 16 ods. 1 a 3). K tomuto odôvodneniu je vhodné doplniť niekoľko právnych úvah.

Senát   najvyššieho   súdu   6   Sž   konal   29.   apríla   2002   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 6 Sž 196/01   o žalobe   sťažovateľa.   Sťažovateľ   bol   oprávnený,   aby   jeho   vec   bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), zákonnými sudcami (čl. 48 ods. 1 ústavy), resp. súdom zriadeným zákonom (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Keďže v priebehu konania nebol spokojný s postupom konajúceho senátu a ani s jeho zložením, pričom vzniesol námietku predpojatosti senátu a tiež námietku voči jeho členke (že nie je zákonnou sudkyňou), od senátu najvyššieho súdu 1 So, ktorý konal a rozhodoval o týchto   námietkach   v konaní   sp.   zn.   Ns   1-10/02,   mal   dostať   odpoveď   primeranú   jeho vyššie označeným právam podľa ústavy a dohovoru.

Senát 1 So však 29. apríla 2002 nepostupoval a nerozhodol v uvedenom zmysle (o. i. vzhľadom na veľmi stručnú zápisnicu z pojednávania senátu 6 Sž si mal od sťažovateľa vyžiadať ďalšie údaje a tvrdenú nemožnosť účasti sudcu JUDr. J. M. v tomto senáte mal dôslednejšie preskúmať). Vo veci sťažovateľa teda - napriek tomu, že o jeho námietkach týkajúcich sa nestrannosti a zákonného zloženia konajúceho senátu nebolo náležite konané a rozhodnuté   -   ešte   v ten   istý   deň   pokračoval   a aj   rozhodol   senát   6   Sž.   Konanie a rozhodnutie senátu 1 So 29. apríla 2002 bolo potom v príčinnej súvislosti s porušením jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.   Otázky   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   resp.   súdu   zriadeného zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   boli   predmetom   konania   aj   vo   veci sp. zn. III. ÚS 164/03.   Tu   bolo   nálezom   zo   14.   januára   2004   vyslovené,   že   práva sťažovateľa podľa označených ustanovení neboli postupom najvyššieho súdu porušené.

Z môjho   odlišného   stanoviska   k tomuto   nálezu   (týkajúceho   sa   výroku   a   tiež odôvodnenia)   vyplýva,   že   postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nespĺňali   niektoré základné východiskové predpoklady ústavnej konformnosti. Najvyšší súd totiž nerozhodol o tom, čo mu bolo Krajským súdom v Žiline na rozhodnutie predložené (námietka zaujatosti sudcov tohto súdu), ale o tom, čo mu na rozhodnutie predložené nebolo (prikázanie veci Okresného súdu v Žiline z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III), pričom svoj postup a rozhodnutie vôbec neodôvodnil.

V teraz   prejednávanej   veci   sťažovateľa   konanie   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu spĺňali   základné   východiskové   predpoklady   ústavnej   konformnosti   -   lebo   senát   1 So rozhodol   o tom,   čo   mu   na   rozhodnutie   bolo   predložené,   pričom   svoje   rozhodnutie   aj odôvodnil   -   avšak   pre   už   označené   nedostatky   ju   nedosiahli   (a   teda   porušili   práva sťažovateľa).

Línia rozhodovania, pri ktorej sa konanie a rozhodnutie, ktoré nespĺňajú základné východiskové predpoklady ústavnej konformnosti - akými sú napr. konanie a rozhodovanie o predloženej   otázke   (probléme)   a odôvodnenie   rozhodnutia   (prípadne   aj   postupu)   – považujú za ústavne akceptovateľné (III. ÚS 164/03), pričom konanie a rozhodnutie, ktoré spĺňajú   aspoň   označené   východiskové   predpoklady,   sú   ústavne   neakceptovateľné   (teraz prejednávaná   vec   sťažovateľa),   nemá   podľa   môjho   názoru   ústavnú   logiku   a znamená nerovnaké zaobchádzanie so základnými právami občanov.

4. Keďže v nálezoch sp. zn. III. ÚS 164/03 a III. ÚS 202/02 (teraz prejednávaná vec) ide podľa môjho názoru o protichodné rozhodnutia, považoval som za potrebné načrtnúť svoju   líniu   ochrany   ústavnosti   v   oblasti   zákonného,   resp.   nestranného   sudcu   a súdu zriadeného zákonom v odlišných stanoviskách k týmto nálezom.

V odlišnom   stanovisku   k nálezu   sp.   zn.   III.   ÚS   164/03   som   jasne   vyjadril,   že rozhodnutie väčšiny senátu a jej odôvodnenie sú pre mňa neprijateľné, pretože napadnutý postup a rozhodnutie najvyššieho súdu sú neakceptovateľné z hľadiska práva na zákonného sudcu, resp. na súd zriadený zákonom.

V odlišnom stanovisku k tomuto nálezu (III. ÚS 202/02) síce uznávam, že nedostatky napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu sú menej závažné ako v predošlom prípade,   ide však iba o rozdiel   v kvantite, pričom   neakceptovateľnosť z hľadiska ústavy a dohovoru je daná aj v tomto prípade.

Línia ochrany ústavnosti, ktorú som načrtol v odlišných stanoviskách, je koherentná, dostatočne dbá na význam práv na zákonného, resp. nestranného sudcu a na súd zriadený zákonom (ako súčasť práva na súdnu ochranu podľa ústavy a práva na spravodlivý proces podľa   dohovoru)   a rešpektuje   aj   rovnaké   zaobchádzanie   s označenými   právami sťažovateľov.

V Košiciach 16. marca 2004