znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 201/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   L.   V.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. Vladimírou   Běhalovou, Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 34/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 34/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   T   34/2005 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. V.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť L. V. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) do dvoch mesiacov od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   Vladimíry Běhalovej, Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 201/2014-10 z 18. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť L. V. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 34/2005.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 74/13 z 28. apríla 2014, v ktorom uviedol:

„Z vyjadrenia zákonného sudcu vyplýva, že poškodenému L. V. nič nebránilo si svoj nárok uplatniť aj cestou civilného súdu, nakoľko nebolo spochybnené prevzatie peňazí a toto ani obžalovaní vo svojich výpovediach nepopierali a tým mohol predísť prieťahom, na ktoré sťažovateľ poukazuje.“

Súčasťou   vyjadrenia   bola   chronológia   procesných   úkonov,   z   ktorej   okrem   iného vyplýva:

„...   Obžaloba   Okresnej   prokuratúry   Košice   I   bola   tunajšiemu   súdu   doručená dňa 26.7.2005.   Vec   bola   náhodným   výberom   pridelená   sudcovi   JUDr.   Martinovi Michalanskému. Zákonný sudca JUDr. Martin Michalanský od 20. 11. 2006 do 19. 11. 2007 vykonával stáž na Krajskom súde v Košiciach, preto bol predmetný spis dňa 29. 11. 2006 na základe Opatrenia predsedu Okresného súdu Košice I pridelený JUDr. Svetlane Šupovej ako zákonnej sudkyni.

Dňa 9. 2. 2010 bol vo veci vynesený rozsudok, na základe ktorého boli obžalovaní uznaní   vinnými.   Proti   tomuto   rozsudku   podali   obžalovaní   dňa   22.   7.   2010   odvolanie. Odvolací súd uznesením zo dňa 15. 8. 2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu opätovne vrátil na prejednanie a rozhodnutie.

V dôsledku zmeny v personálnom obsadení súdu bol predmetný spis dňa 6. 2. 2013 Opatrením   predsedu   Okresného   súdu   Košice   I   pridelený   do   súdneho   oddelenia   10   T a zákonným   sudcom   sa   stal   JUDr.   Jozef   Mikluš.   Následne   tento   zákonný   sudca   vytýčil termín hlavného pojednávania na 10. 6. 2013, ktoré bolo odročené na 7. 8. 2013 z dôvodu neprítomnosti obžalovaných a ich obhajcu, ako aj náhradného obhajcu. Súd súčasne zistil, že náhradný obhajca JUDr. Gerhard Zvolánek je príbuzným jednej z poškodených a z tohto dôvodu   bola   opatrením   zo   dňa   14.   6.   2013   zrušená   obhajoba   JUDr.   Zvoláneka a za náhradného obhajcu bol ustanovený dňa 14. 6. 2013 JUDr. Roman Fulka.

Súd následne vytýčil termín pojednávania na 23. 9. 2013, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť   obžalovaných,   u   ktorých   nebolo   riadne   vykázané   doručenie   v   mieste   ich bydliska.   Novú   adresu   obžalovaných   pre   doručovanie   oznámil   obhajca   JUDr.   Romža dňa 27. 9. 2013. Hlavné pojednávanie zo dňa 23. 9. 2013 súd odročil na deň 28. 10. 2013. Aj toto pojednávanie bolo odročené na 9. 12. 2013. Následne boli určené termíny hlavných pojednávaní   na   deň   5.   2.   2014,   12.   2.   2014   a   31.   3.   2014,   na   ktorom   bol   vyhlásený oslobodzujúci rozsudok...“

Okresný súd vo svojom vyjadrení v závere uviedol, že „... S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v plnom rozsahu ponechávam na úvahu ústavného súdu, či v danej veci došlo   k   neodôvodneným   prieťahom   v   konaní.   Jednoznačne   však   možno   konštatovať,   že od podania obžaloby na súd v roku 2005 až po konečné rozhodnutie súdu prvého stupňa v marci 2014 uplynula značne dlhá doba, pričom do značnej miery k dĺžke celého konania prispela aj častá zmena v osobách zákonných sudcov, čo považujem za objektívne príčiny prispievajúce k celkovej dĺžke tohto konania.“.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 T 34/2005 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 28. apríla 2014 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 19. mája 2014 súhlasila tiež s upustením od ústneho pojednávania. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v trestnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pri posudzovaní otázky, či v trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 T 34/2005 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 T 34/2005, ústavný súd konštatuje, že predmetné trestné konanie nemožno považovať   za   právne   ani   skutkovo   zložité.   Okresný   súd   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   síce uviedol, že počas konania došlo k viacerým zmenám v personálnom obsadení, čo však podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú štát zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v   trestnom   konaní. Právnu zložitosť trestnej veci sťažovateľa ústavný súd nezistil, pretože právne posúdenie skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti a modality tohto posudzovania sú vysvetlené v rozsiahlej judikatúre.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov   v   trestnom   konaní   spôsobených   správaním   sťažovateľa,   ústavný   súd   dospel k záveru, že sťažovateľ neprispel k dĺžke posudzovaného trestného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie napadnutého trestného konania viac ako 8 rokov na okresnom súde je už samo osebe neprimerané.

Ústavný súd poukazuje na to, že postup okresného súdu v napadnutom trestnom konaní bol   neefektívny, čo   vyplýva   predovšetkým   z toho,   že rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 6 T 34/2005 z 9. februára 2010 bol odvolacím súdom 15. augusta 2011 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Keďže   okresný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľ   v   predmetnej   veci   počas   trestného   konania   nachádzal,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal a zbytočné prieťahy v konaní neboli zistené. Okresný súd vo veci rozhodol, ale toto rozhodnutie bolo krajským súdom na základe odvolania zrušené, čo tiež možno pripočítať na ťarchu konania pred okresným súdom ako neefektívne konanie.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (napr.   I.   ÚS   23/03,   I.   ÚS   141/03),   že personálne   problémy   (nedostatočné   obsadenie   súdu,   zaťaženosť   sudcov)   a   nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej   veci   ide   o   takýto   prípad.   Postup   okresného   súdu   a jeho   nesústredené   konanie ústavný súd hodnotil tak, že nesmeroval k nastoleniu právnej istoty vo veci, čo môže len právoplatné rozhodnutie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v trestnom konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 6 T 34/2005, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v trestnom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   T   34/2005,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 10 000 € voči okresnému súdu z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   trestného   konania   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 34/2005 berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, pričom ústavný súd vzal do úvahy aj postavenie sťažovateľa v konaní ako poškodeného v trestnej veci.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa trovy konania vyčíslila sumou 418 €, a to za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti, vyjadrenie z 19. mája 2014).

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu 275,94 €.

Vyjadrenie   právnej   zástupkyne   z   19.   mája   2014   k   stanovisku   okresného   súdu nepovažoval   ústavný   súd   za   také,   ktoré   by   nejakým   spôsobom   prispelo   k   bližšiemu objasneniu   veci,   preto   ústavný   súd   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   tento   úkon nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014