znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 201/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej advokátskou kanceláriou M. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. V. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Komárno   sp.   zn.   8 C/159/2006 z 31. mája 2012 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co/217/2012 z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2013 ústavnému súdu doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C/159/2006 z 31. mája 2012 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co/217/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala od žalovaného L. (ďalej len „žalovaný“) vydania nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“).

Okresný súd uznesením z 31. mája 2012 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 1 609,51 €. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie a následne krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu o trovách konania, domnieva sa, že sú arbitrárne, pričom vyslovuje svoj právny názor, že „pri výpočte odmeny za úkon právnej služby“ nemali všeobecné súdy vychádzať z neurčitej hodnoty predmetu konania, ale zo sumy 1 185 589,80 €, t. j. vyčíslenej ceny nehnuteľností, ktorá bola stanovená „investičnou a realitnou spoločnosťou M., s. r. o... prípadne všeobecne závažného nariadenia obce P. č. 5/2010 o dani z nehnuteľnosti za kalendárny rok 2011“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „pokiaľ by odvolací súd v rámci rozhodovania o trovách   konania,   predmetom   ktorého   bolo   vydanie   a   navrátenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam, presnejšie k lesným pozemkom, rozhodol v súlade s ust § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom by vychádzal z hodnoty veci v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojeni s ust. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorú by určil prostredníctvom znaleckého posudku, učinil by spôsobom predvídaným zákonom.“.

Podstata   jej   námietok „spočíva   v   rovine   podústavného   a   podzákonného   práva“ a sťažovateľka „nesúhlasí s výškou priznaných trov konania a domnieva sa, že odvolací súd mal správne aplikovať iné ustanovenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 10 ods. 2...“, a hoci ako úspešnej účastníčke súdneho konania jej trovy konania boli priznané v súlade s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pri ich určení však okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali z toho, že predmet konania nemožno oceniť peniazmi. Sťažovateľka naopak tvrdí, že „na základe rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu... nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,   ktoré   sú   oceniteľné.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sa   hodnota nehnuteľností mala zobrať ako základ pre výpočet trov súdneho konania.“.

Podľa sťažovateľky okresný súd aj krajský súd „nesprávne došli k záveru priznať žalobcovi   náhradu   trov   konania   iba   v   rozsahu   jednej   trinástiny   výpočtového   základu v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov“.

Po podrobnej právnej argumentácii sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd... určuje, že uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 31. 05. 2012, č. k.: 8 C/159/2006-935 a uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 10. 2012, č. k.: 25 Co/217/2012-971, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru... a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd...   uznesenie   Okresného   súdu   Komárno   zo   dňa   31.   05.   2012,   č.   k.: 8 C/159/2006-935   zrušuje   v   rozsahu   nepriznanej   náhrady   trov   konania   a   uznesenie Krajského súdu v Nitre, zo dňa 31. 10. 2012, č. k.: 25 Co/217/2012-971, zrušuje v rozsahu nepriznanej   náhrady   trov   konania   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Komárno   na   nové konanie.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým uznesením   okresného   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd na základe toho konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu, pretože ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľky podľa § 201 a nasl. OSP krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je   aj   právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej,   pokiaľ   ide   o   požiadavky   na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd   sa   už odvolal na judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej len „ESĽP“). Podľa tejto judikatúry (k čl. 6 ods. 1 dohovoru) súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti   Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu   (a   tiež   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa),   ktorý   jej nepriznal trovy konania podľa jej predstáv a v požadovanej sume.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení v spojení s uznesením okresného   súdu   primeraným   spôsobom   odôvodnil,   prečo   námietku   sťažovateľky spochybňujúcu správnosť určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za.jeden úkon právnej služby považoval za nedôvodnú, keď uviedol: „Predmetom tohto konania bola totiž žaloba, ktorou sa žalobca podľa zák. č. 161/2005 Z. z. domáhal navrátenie vlastníctva k sporom dotknutým nehnuteľnostiam. Zmyslom tohto zákona bolo aspoň čiastočne zmierniť následky minulých   majetkových   a   iných   krívd   spáchaných   na   majetku   cirkvi   a   náboženských spoločností a poskytnúť im rovnakú ochranu vlastníctva ako tak učinili ostatné reštitučné zákony fyzickým osobám a aspoň čiastočne iní kompenzovať spôsobenú ujmu. Tým bola daná   i   špeciálna   povaha   tohto   zákona,   a   preto   nároky   na   základe   neho   uplatňované v súdnom konaní nemožno stotožňovať s typickými žalobami, týkajúcich sa nehnuteľností, kde by sa tarifná odmena advokáta za zastupovanie určovala z tarifnej hodnoty veci podľa § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky. V tomto smere preto úvahy žalobcu, že pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je potrebné vychádzať zo znaleckého posudku, resp. zák. č. 528/2004 Z. z., prípadne všeobecne záväzného nariadenia obce P. č. 5/2010 o dani z nehnuteľností na kalendárny rok 2011 sú nenáležité.“

Aj keď sťažovateľka má na vec iný právny názor, rozhodnutie krajského súdu je logické,   zrozumiteľné   a   nemá   znaky   svojvôle,   t.   j.   arbitrárnosti,   preto   je   aj   ústavne udržateľné.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor tohto súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013