znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 201/2012-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   P.,   Ch.,   zastúpeného   JUDr.   M.   T.,   pre   namietané porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 160/2010 z 15. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012 doručená   sťažnosť   V.   P.,   Ch.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   JUDr.   M.   T.,   pre namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Cdo 160/2010 z 15. decembra 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Sťažovateľ spolu s P. P. boli podielovými spoluvlastníkmi, každý v podiele 1/2 pozemkov parc. č. 1798 a parc č. 1744/69, oba v kat. území K. (ďalej len „Pozemky“), ktoré mali záujem spoločne predať. Celkový výťažok získaný spoločným predajom Pozemkov si následne mali v úmysle rozdeliť po zohľadnení nákladov na reštitučné konanie, v ktorom tieto Pozemky získali. Dňa 28. 9. 1998 bolo spísané čestné vyhlásenie, ktorým P. P. udelil plnú moc a podpisové právo sťažovateľovi a spoločne s ním aj manželke A. P., pričom rozsah   plnej   moci   bol   obmedzený   na   účasť   pri   konzultačných   rokovaniach   a   všetkých jednaniach ohľadom odpredaja Pozemkov a prevzatie celej finančnej čiastky v hotovosti za tento odpredaj. Dňa 10. 6. 2004 bolo spísané splnomocnenie, ktorým sťažovateľ vo svojom mene   a   tiež   v   mene   P.   P.   splnomocnil   M.   D.   ku   všetkým   právnym   úkonom   spojeným s predajom   predmetných   Pozemkov   za   cenu   nie   nižšiu   ako   11.000.000,-   Sk,   vrátane prevzatia zálohy na kúpnu cenu v sume 3.000.000,- Sk.

Dňa 21. 6. 2004 spoločnosť C., s. r. o., so sídlom B., ako budúci kupujúci a pani M. D. ako zástupkyňou sťažovateľa a pána P. P. ako budúcich predávajúcich podpísali zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva k Pozemkom. Predmetom zmluvy o budúcej zmluve bol   záväzok   budúcich   predávajúcich   uzavrieť   najneskôr   do   15.   7.   2004   s   budúcim kupujúcim kúpnopredajnú zmluvu, na základe ktorej budúci kupujúci odkúpi Pozemky od budúcich predávajúcich za sumu 11.000.000,- Sk. Podľa zmluvy o budúcej zmluve mal byť pri   jej   podpise   vyplatený   zástupcovi   budúcich   predávajúcich   preddavok   vo   výške 2.000.000,-   Sk   a pri   uzavretí   riadnej   kúpnej   zmluvy   mal   byť   zástupcovi   predávajúcich vyplatený zostatok kúpnej ceny vo výške 9.000.000,- Sk. Preddavok vo výške 2.000.000,- Sk mal byť podľa zmluvy o budúcej zmluve uhradený na účet predávajúceho vedený v... v deň podpisu zmluvy o budúcej zmluve.

Dňa 23. 6. 2004 bola spísaná Generálna plná moc, ktorou pán P. P. splnomocnil sťažovateľa spoločne s jeho manželkou A. P., pričom rozsah plnomocenstva bol vymedzený tak, že splnomocnenci sú oprávnení na všetky vecné a právne úkony spojené s predajom Pozemkov, pričom splnomocnenci sú oprávnení, okrem iného, dohodnúť podmienky kúpnej zmluvy, podpísať v jeho mene kúpnu zmluvu a prevziať kúpnu cenu.

Dňa 22. 6. 2004 uhradila spoločnosť C., s. r. o. sumu 2.000.000,- Sk na účet vedený v..., ktorého majiteľom je syn sťažovateľa M. P., ktorý predmetnú sumu v ten istý deň poukázal na účet dcéry pani M. D. – S. D. K uzavretiu realizačnej kúpnej zmluvy o prevode Pozemkov nikdy nedošlo.

Spoločnosť C., s. r. o. listom zo dňa 15. 7. 2004 adresovaným Realitnej kancelárii B., p.   M.   D.   odstúpila   od   predmetnej   zmluvy   o   budúcej   zmluve   a požadovala   vrátenie preddavku   vo   výške   2.000.000,-   Sk.   Nakoľko   preddavok   na   kúpnu   cenu   vrátený   nebol, spoločnosť C., s. r. o. uplatnila nárok na vrátenie preddavku na kúpnu cenu žalobou, a to spoločne a nerozdielne voči sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade a voči p. P. P. ako žalovanému v 2. rade. Žalovaný v 2. rade p. P. P. v priebehu súdneho konania zomrel a na jeho miesto účastníka konania nastúpila jeho dedička Ing. D. K.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 7. 3. 2007, č. k. 8 C 208/2005-130 žalobu v celom rozsahu zamietol. Dospel k záveru, že k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve o prevode   vlastníctva   k   Pozemkom   platne   nedošlo,   nakoľko   p.   M.   D.,   ktorá   zmluvu podpisovala za budúcich predávajúcich nebola na tento úkon zo strany jedného z budúcich predávajúcich (p. P. P.) splnomocnená. Okresný súd vyhodnotil zmluvu o budúcej zmluve ako   absolútne   neplatnú.   Zároveň   konštatoval,   že   spoločnosti   C.,   s.   r.   o.   ako   žalobcovi nevzniklo voči žalovaným právo na zaplatenie sumy 2.000.000,- Sk ani zo samotnej zmluvy o budúcej zmluve a ani ako právny následok odstúpenia od zmluvy žalobcom, z dôvodu, že žalobca sumu preddavku na kúpnu cenu nezaplatil žalovaným, ale tretej osobe - synovi sťažovateľa, ktorý peňažné prostriedky vzápätí previedol na účet dcéry M. D. Okresný súd tak uzavrel, že o vzniku bezdôvodného obohatenia by bolo možné uvažovať na strane tretích osôb, nie však na strane sťažovateľa či žalovaného v 2. rade.

Krajský súd v Bratislave na základe odvolania žalobcu rozsudkom zo dňa 30. 3. 2010, sp. zn. 6 Co 271/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba voči žalovanému v 2. rade a v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba voči sťažovateľovi,   rozsudok   zmenil   tak,   že sťažovateľovi uložil   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi v lehote 3 dní sumu 66.387,84 € s 9% úrokom z omeškania od 14. 10. 2004 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu voči sťažovateľovi zamietol. Odvolací súd sa po doplnení dokazovania stotožnil so záverom súdu prvého stupňa ohľadne neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, nesúhlasil   však   so   záverom,   že   plnenie   v   sume   2.000.000,-   Sk   nebolo   vyplatené sťažovateľovi a že ten na úkor žalobcu nezískal bezdôvodné obohatenie. Dospel k záveru, že preddavok   na   kúpnu   cenu   bol   poukázaný   na   účet,   ktorý   cestou   svojej   splnomocnenej zástupkyne určil sťažovateľ a tak sa tento preddavok dostal do jeho dispozície. Sťažovateľa tak zaviazal na vrátenie bezdôvodného obohatenia.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   v   časti,   ktorou   súd   zaviazal   sťažovateľa   na zaplatenie 66.387,84 € s prísl., podal sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie. Sťažovateľ s poukazom na § 241 ods. 2 písm. c) OSP namietal, že rozhodnutie v napadnutej časti spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci. Zdôraznil najmä, že absolútne neplatná zmluva o budúcej zmluve nemohla vyvolať žiadne právne následky a preto aj s plnením poskytnutým na jej základe iným osobám ako sťažovateľovi nemôže byť na základe takejto zmluvy spojený právny následok plnenia sťažovateľovi...

Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 15. 12. 2011, sp. zn. 3 Cdo 160/2010 dovolanie sťažovateľa zamietol. Stotožnil sa so závermi súdov nižšieho stupňa o neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 21. 6. 2004. Ohľadne otázky, či plnením žalobcu na základe neplatnej zmluvy vzniklo na strane sťažovateľa bezdôvodné obohatenie a jeho povinnosť ho vydať žalobcovi, dovolací súd konštatoval, že posúdenie danej otázky odvolacím súdom považoval za správne a zodpovedajúce zistenému skutkovému stavu. Podľa dovolacieho súdu,   pokiaľ   žalobca   poukázal   preddavok   na   kúpnu   cenu   na   bankový   účet   určený sťažovateľom prostredníctvom jeho splnomocnenej zástupkyne, plnil priamo sťažovateľovi v súlade so zmluvou a suma zaplateného preddavku sa dostala do jeho dispozície; ďalšia dispozícia s touto sumou je vo vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom právne irelevantná. Dovolací súd uzavrel, že nakoľko zmluva o budúcej kúpnej zmluve bola neplatná, sťažovateľ sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Odvolací súd mu tak správne v zmysle § 457 OZ uložil povinnosť vydať žalobcovi plnenie prevzaté na základe neplatného právneho úkonu a zaviazal ho na zaplatenie úroku z omeškania. Dovolací súd dovolanie zamietol podľa § 243b ods. 1 OSP dôvodiac, že dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu nespočíval na nesprávnom právnom posúdení veci a neboli zistené ani ďalšie dôvody podľa §   241   ods.   2   OSP,   ktoré   by   mali   za   následok   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia odvolacieho súdu...

Po   oboznámení   sa   s   dovolacím   rozsudkom   sťažovateľ   zistil,   že   dovolací   súd   sa s viacerými   jeho   právnymi   námietkami   v   dovolaní   vôbec   nezaoberal.   V   odôvodnení rozhodnutia pritom ani len nespomenul prečo sa s nimi nevysporiadal a nepovažoval ich za relevantné. Dovolací súd sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa ohľadne toho, že za právneho stavu neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve by s poskytnutím preddavku dcére M. D. za použitia účtu syna sťažovateľa, mohli byť spojené právne účinky poskytnutia tohto plnenia sťažovateľovi iba vtedy, ak by existovala iná právna skutočnosť, s ktorou by bol   takýto   následok   spojený,   avšak   žiadna   takáto   iná   právna   skutočnosť   neexistovala. Dovolací súd sa taktiež vôbec nevysporiadal s námietkou, že takouto právnou skutočnosťou nemohla byť plná moc zo dňa 10. 6. 2004, nakoľko táto bola podľa sťažovateľa absolútne neplatná   z   rovnakých   dôvodov   ako   zmluva   o   budúcej   zmluve   a akékoľvek   úkony uskutočnené na jej základe nemohli sťažovateľovi založiť žiadne práva a ani záväzky. V neposlednom rade dovolací súd ponechal absolútne nepovšimnutý aj argument sťažovateľa, že pokiaľ by aj predmetná plná moc nebola neplatná, na jej základe mohla za sťažovateľa preddavok prevziať iba p. M. D., čo sa však nestalo a taktiež sa nezaoberal námietkou, že p. M.   D.   nemohla platne konať v mene sťažovateľa aj z dôvodu konfliktu jej záujmov so záujmami sťažovateľa a p. P. P. s poukazom na § 22 ods. 2 OZ...»

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cdo   160/2010 z 15. decembra 2011 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že zamietol jeho dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 271/2007 z 30. marca 2010. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne   a   nepreskúmateľné.   Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   sťažovateľa   nevysporiadal so všetkými jeho námietkami.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   15.   12.   2010,   sp.   zn. 3 Cdo 160/2010 porušil základné právo sťažovateľa V. P., bytom Ch., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   15.   12.   2010,   sp.   zn. 3 Cdo 160/2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľ   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 160/2010 z 15. decembra 2011 za ústavne nekonformné, je to,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudok   najvyššieho   súdu   má   arbitrárny   charakter z dôvodu, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa absolútne neplatná zmluva o budúcej zmluve nemohla vyvolať žiadne právne   následky,   a   preto   aj   s   plnením   poskytnutým   na   jej   základe   iným   osobám   ako sťažovateľovi   nemôže   byť na   základe   takejto   zmluvy   spojený   právny   následok   plnenia sťažovateľovi.

Ústavný   súd   preskúmal   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   160/2010 z 15. decembra   2011   a   zistil,   že   námietky   sťažovateľa   nie   sú   opodstatnené.   V   danom prípade   najvyšší   súd   rozhodujúc   o   dovolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 271/2007 z 30. marca 2010 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo zamietol dovolanie sťažovateľa.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   3   Cdo   160/2010 z 15. decembra 2011 okrem iného uviedol:

«...   Žalovaný   1/   vychádzajúc   z   obsahu   jeho   dovolania   namieta,   že   zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorým bolo žalobe voči nemu vyhovené, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny   predpis   alebo   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Po   preskúmaní   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   právne   posúdenie   veci odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a vyhoveniu žalobe vo vzťahu k žalovanému 1/, treba považovať za správne.

Podľa § 50 ods. 1 Občianskeho zákonníka účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej   doby   uzavrú   zmluvu;   musia   sa   však   pritom   dohodnúť   o   jej   podstatných náležitostiach.

Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením   je   majetkový   prospech   získaný   plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 Občianskeho zákonníka). Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Občianskeho zákonníka).

V danej veci závery súdov nižších stupňov ohľadom neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 21. júna 2006 z dôvodov v rozhodnutiach uvedených považuje aj dovolací súd za správne, v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Spornou otázkou zostalo posúdiť, či plnením žalobcu na základe uvedenej neplatnej zmluvy, keď uhradil preddavok na kúpnu cenu vo výške 2 000 000 Sk podľa bodu II. zmluvy, vzniklo na   strane   žalovaného   1/   bezdôvodné   obohatenie   a   tým   povinnosť   vydať   ho   žalobcovi. Dovolací súd považuje posúdenie danej otázky odvolacím súdom za správne, zodpovedajúce skutkovému stavu zistenému po doplnení dokazovania odvolacím súdom.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že preddavok na kúpnu cenu vo výške 2 000 000 Sk uhradil   žalobca   na   účet   označený   v   bode   II.   zmluvy   o   budúcej   zmluve   ako   účet predávajúceho. O skutočnosti, že vlastníkom účtu nebol žalovaný 1/ ale jeho syn M. P., žalobca však zo všetkých okolností pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve nemohol vedieť a nemal dôvod ani pochybovať, keď naviac ani sám žalovaný 1/ nespochybňoval v zmluve označené   miesto   plnenia   ani   prípadnými   ďalšími   ústnymi   či   písomnými   výhradami. Výpoveďami   svedkov   syna   žalovaného   1/   M.   P.,   M.   D.   ako   i výpoveďami   samotného žalovaného 1/ bolo jednoznačne preukázané, že miesto plnenia - číslo účtu syna žalovaného 1/ bolo v zmluve o budúcej zmluve určené so súhlasom samotného žalovaného 1/; číslo účtu oznámil syn žalovaného 1/ M. D. po súhlase samotného žalovaného 1/, ktorá následne číslo účtu   označila   v   bude   II.   zmluvy   o budúcej   zmluve.   Keďže   žalovaný   1/   vyjadril   súhlas s takýmto určením miesta plnenia preddavku kúpnej ceny žalobcom, jeho následné tvrdenia, že mu plnenie nebolo priamo vyplatené, správne odvolací súd považoval za účelové v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za vrátenie poskytnutého preddavku na kúpnu cenu. Skutočnosť, že preddavok na kúpnu cenu bol žalovanému 1/ zaplatený, vyplýva z jeho listu z 12. augusta 2004 (č.   l.   106 spisu) adresovaným M.   D.,   v ktorom uvádza,   že „vyplatený preddavok kúpnej ceny mal zostať u nás v plnej výške až do uzavretia kúpnej zmluvy.“, ako i z jeho výpovedí na súde prvého stupňa (č. l. 83, 115 spisu) a odvolacom súde (č. l. 187 spisu), ktorými potvrdil, že číslo účtu jeho syna, na ktorý mal žalobca zaplatiť preddavok na kúpnu cenu,   bolo   do   zmluvy   o   budúcej   zmluve   uvedené   s   jeho   vedomím   a   súhlasom,   že   celá vyplatená suma bola následne s jeho súhlasom za spoluúčasti jeho syna prevedená na účet označený M. D.

Dovolací   súd   je   zhodného   názoru   ako   odvolací   súd,   že   žalobca   poukázaním preddavku   na   kúpnu   cenu   na   účet,   ktorý   cestou   svojej   splnomocnenej   zástupkyne   určil samotný žalovaný 1/, plnil priamo žalovanému 1/ v zmysle dohody strán (bod II. zmluvy o budúcej zmluve) a zaplatená suma sa dostala do dispozície žalovanému 1/, ktorý následne s ňou aj disponoval tým, že vyslovil súhlas, aby jeho syn ju poukázal na iný účet. Táto ďalšia žalovaným 1/ uskutočnená dispozícia s uvedenými finančnými prostriedkami je, ako správne   uzavrel   aj   odvolací   súd,   vo   vzťahu   medzi   žalobcom   a   žalovaným   1/   právne irelevantná;   žalovaný   1/   vedome   prijal   od   žalobcu   preddavok   kúpnej   ceny   a   následne vedome na základe vlastného rozhodnutia celú sumu previedol na ďalší s M. D. dohodnutý účet. Vzhľadom k tomu, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná, žalovaný 1/ sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, preto správne odvolací súd mu v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka uložil povinnosť vydať žalobcovi na základe neplatného právneho úkonu prevzaté plnenie v celkovej výške 66 387,84 €. Správne tiež žalovaného 1/ zaviazal na zaplatenie úroku   z   omeškania   (§   517   ods.   2   Občianskeho   zákonníka);   s   určením   času   odvolacím súdom, odkedy sa žalovaný 1/ dostal do omeškania ako aj s jeho určením výšky úroku z omeškania, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a osvojuje si dôvody uvedené odvolacím súdom v odôvodnení rozsudku.

Zo   všetkých vyššie   uvedených   dôvodov   je   zrejmé,   že žalovaný   1/ neopodstatnene napadol zmeňujúci žalobe vyhovujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/ podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol...»

Po   preskúmaní napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   160/2010 z 15. decembra   2011   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo zamietol dovolanie sťažovateľa, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012