znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 201/2011-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 850/2011, sp. zn. Rvp 855/2011, sp. zn. Rvp 856/2011, sp. zn. Rvp 860/2011, sp. zn. Rvp 862/2011, sp. zn. Rvp 863//2011, sp. zn. Rvp 872/2011, sp. zn. Rvp 874//2011, sp. zn. Rvp 882/2011, sp. zn. Rvp 885/2011 a sp. zn. Rvp 895/2011, zastúpenej A., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veciach namietaného porušenia jej práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE/222/2010 z 27. januára 2011, sp. zn. 14 CoE/408/2010 z 19. januára 2011, sp. zn. 14 CoE/367/2010 zo 14. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE/19/2011 z 27. januára 2011, sp. zn. 14 CoE/343/2010 zo 14. decembra 2010, sp. zn. 17 CoE/292/2010 z 20. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE/24/2011 z 27. januára 2011, sp. zn. 16 CoE/221/2010 z 27. januára 2011, sp. zn. 16 CoE/382/2010 z 27. januára 2011, sp. zn. 1 CoE/118/2010 z 25. januára 2011 a sp. zn. 13 CoE/411/2010 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 850/2011, sp. zn. Rvp 855/2011, sp. zn. Rvp 856/2011, sp. zn. Rvp 860/2011, sp. zn. Rvp 862/2011, sp. zn. Rvp 863//2011, sp. zn. Rvp 872/2011, sp. zn. Rvp 874//2011, sp. zn. Rvp 882/2011, sp. zn. Rvp 885/2011 a sp. zn. Rvp 895/2011, spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 850/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. až 12. apríla 2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 16   CoE/222/2010   z   27.   januára   2011,   sp.   zn.   14   CoE/408/2010 z 19. januára 2011, sp. zn. 14 CoE/367/2010 zo 14. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE/19/2011 z   27.   januára   2011,   sp.   zn.   14   CoE/343/2010   zo   14.   decembra   2010,   sp.   zn. 17 CoE/292/2010 z 20. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE/24/2011 z 27. januára 2011, sp. zn. 16 CoE/221/2010 z 27. januára 2011, sp. zn. 16 CoE/382/2010 z 27. januára 2011, sp. zn. 1 CoE/118/2010 zo 25. januára 2011 a sp. zn. 13 CoE/411/2010 z 27. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu januára 2003 až do júna 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť rôzne, napr. v 8 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 882/2011), 12 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 885/2011 a Rvp 895/2011), v 13 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 855/2011, Rvp 862/2011, Rvp 872/2011 a Rvp 874/2011) a v 10 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 850/2011, Rvp 856/2011, Rvp 860/2011, Rvp 863/2011).

Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v   zmluvách dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v   každej   zmluve   určený,   je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu (v 9 prípadoch) a v ostatných dvoch prípadoch prostredníctvom rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S., a. s., B.   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“),   (veci   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   885/2011   a   Rvp 895/2011).

Keďže   dlžníci   neuhradili   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   boli   notárskymi zápisnicami z 2. júla 2005 (vo veci sp. zn. Rvp 850/2011), zo 7. novembra 2003 (vo veci Rvp 855/2011 ), 27. marca 2005 (vo veci sp. zn. Rvp 856/2011), 23. októbra 2005 (vo veci sp. zn. Rvp 860/2011), 18. júna 2003 (vo veci sp. zn. Rvp 862/2011), 23. apríla 2005 (vo veci sp. zn. Rvp 863/2011), 3. apríla 2004 (vo veci sp. zn. Rvp 872/2011), 22. februára 2004 (vo veci sp. zn. Rvp 874/2011), 10. decembra 2005 (vo veci sp. zn. Rvp 882/2011), 22. februára 2004 (vo veci sp.   zn. Rvp   872/2011) a 27. marca 2005 (vo veci sp. zn. Rvp   856/2011)   a   taktiež   rozhodcovskými   nálezmi   z   2.   júla   2009   (vo   veci   sp.   zn. Rvp 885/2011), a 12. decembra 2009 (vo veci sp. zn. Rvp 895/2011) majúcimi podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne boli   pred   súdnymi   exekútormi   spísané   zápisnice   (návrhy)   na   vykonanie   exekúcie   a   na základe poverení Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd) súdni exekútori začali nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).

Okresný súd uzneseniami sp. zn. 14 Er 1063/2005 z 2. júna 2010 (Rvp 850/2011), sp.   zn.   22   Er/157/2004   z   18.   augusta   2010   (Rvp   855/2011),   sp.   zn.   13   Er   466/2010 z 13.   septembra   2010   (Rvp   856/2011),   sp.   zn.   22   Er   116/2006   z 19.   novembra 2010 (Rvp 860/2011), sp. zn. 14 Er/142/2004 zo 7. septembra 2010 (Rvp 862/2011), sp. zn. 22 Er/639/2005 z 10. septembra 2010 (Rvp 863/2011), sp. zn. 13 Er/660/2004 z 27. októbra 2010 (Rvp 872/2011), sp. zn. 14 Er/490/2004 z 22. decembra 2009 (Rvp 874/2011), sp. zn. 6 Er/409/2006 z 12. októbra 2010 (Rvp 882/2011), sp. zn. 6 Er/728/2009 z 8. októbra 2010 (Rvp 885/2011) a sp. zn. 6 Er/371/2009 z 29. septembra 2010 (Rvp 895/2011) exekúcie vyhlásil   za   neprípustné   a   zastavil   ich.   Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil prvostupňové uznesenia ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva   „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového   protokolu...“.   V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa...   princíp   rovnosti   zbraní   a   kontradiktórnosti...“.   V   tejto   súvislosti   vyčítala všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu   konania   o zastavení   exekúcie“,   v   dôsledku   čoho   sťažovateľka   stratila „právnu   istotu   a   legitímne očakávanie užívať   svoj majetok,   nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

V tejto súvislosti ešte okrem iného uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom a   krajským   súdom...,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   k   vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných   dôkazoch   a   možnosti   účastníkov   sa   k   týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové dôkazy...   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 850/2011, sp. zn. Rvp 855/2011, sp. zn. Rvp 856/2011, sp. zn. Rvp 860/2011, sp. zn. Rvp 862/2011, sp. zn. Rvp 863//2011, sp. zn. Rvp 872/2011, sp. zn. Rvp 874//2011, sp. zn. Rvp 882/2011, sp. zn. Rvp 885/2011 a sp. zn. Rvp 895/2011, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami   sp.   zn.   16   CoE/222/2010   z   27.   januára   2011,   sp.   zn.   14   CoE/408/2010 z 19. januára 2011, sp. zn. 14 CoE/367/2010 zo 14. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE/19/2011 z   27.   januára   2011,   sp.   zn.   14   CoE/343/2010   zo   14.   decembra   2010,   sp.   zn. 17 CoE/292/2010 z 20. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE/24/2011 z 27. januára 2011, sp. zn. 16 CoE/221/2010 z 27. januára 2011, sp. zn. 16 CoE/382/2010 z 27. januára 2011, sp. zn. 1 CoE/118/2010 zo 25. januára 2011 a sp. zn. 13 CoE/411/2010 z 27. januára 2011, ktorými potvrdil označené uznesenia prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení   exekúcie   porušil   jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Krajský súd v deviatich prípadoch (vo veciach sp. zn. Rvp 850/2011, Rvp 855/2011, Rvp 856/2011, Rvp 860/2011, Rvp 862/2011, Rvp 863/2011, Rvp 872/2011, Rvp 874//2011 a   Rvp   882/2011)   potvrdil   uznesenia   prvostupňového   súdu,   ktorým   zastavil   exekúciu   v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice,   v   ktorej   chýbal   súhlas   povinného   s   vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice,   a notárske zápisnice, na podklade ktorých sa sťažovateľka domáhala svojich nárokov proti povinným, neboli spôsobilými exekučnými titulmi, pretože boli v rozpore s Občianskym zákonníkom (napr. § 31, ale i § 22 ods. 2, § 23, § 37 ods. 1 a § 39 a podobne).

Krajský   súd   ďalej v dvoch   prípadoch   (vo   veci   sp.   zn. Rvp   885/2011   a   sp.   zn. Rvp 895/2011) rozhodol v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, pričom v nich skúmal prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

Z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (vo   veci   Rvp   885/2011)   tiež   vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom   v   čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný   poriadok“),   lebo exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Exekučný súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný (pretože bol toho   názoru,   že   rozhodcovská   doložka   v   zmluve   o   úvere   bola   v   čase   jej   uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy) a absenciu tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.

Takisto   vo   veci   sp.   zn.   Rvp   895/2011   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení konštatoval,   že   vydaný   rozhodcovský   rozsudok   nemohol   byť   spôsobilým   exekučným titulom,   pretože   právny   vzťah   založený   medzi   sťažovateľkou   a   povinným   na   základe zmluvy o úvere bol správne považovaný prvostupňovým súdom ako vzťah spotrebiteľský a s účinnosťou od 1. januára 2008 [na základe zákona č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov   -   §   53   ods.   4   písm.   r)   Občianskeho   zákonníka]   bol   rozšírený „individuálny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok (okrem iného aj zákaz rozhodcovskej doložky, ktorá   by   vyžadovala   od   spotrebiteľa,   aby   spory   s   dodávateľom   riešil   výlučne   v rozhodcovskom konaní)“.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že   ak   neexistuje   notárska   zápisnica,   ktorá   je   spôsobilá   byť   exekučným   titulom   buď   z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na   zastavenie   exekučného   konania.   Obdobne   tomu   tak   je   aj   v   prípade   nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje účastníka konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   daných   prípadoch   aplikoval   zákony (predovšetkým   príslušné   ustanovenia   Exekučného   poriadku   a   Občianskeho   zákonníka) podľa   ich   obsahu   a   rozhodoval   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej   najvyšším súdom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila   tým,   že   postupom   exekučných   súdov   stratila „právnu   istotu   a   legitímne očakávanie   užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom uvedenej vyššie.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.   Preto   sú   sťažnosti   v   tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnené podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011