znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 201/2010-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   septembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka o sťažnosti spoločnosti R., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 6057/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti R., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 6057/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 6057/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Spoločnosti   R.,   spol.   s   r.   o., p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti R., spol. s r. o., trovy právneho zastúpenia v sume   303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet   advokátky   JUDr.   J.   F.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 201/2010-15   z   18.   mája   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. 37 Er 6057/2007.

Následne   ústavný   súd   22.   júna   2010   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 16. júla 2010. V jeho prílohe predsedníčka okresného súdu predložila súdny spis a podrobnú chronológiu úkonov okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto   podstatné skutočnosti:

„Dňa 20.7.2007 bola vec postúpená Okresným súdom Bratislava II tunajšiemu súdu

-pracovisko Malacky, ako súdu miestne príslušnému na ďalšie konanie.

Dňa 27.9.2007 Okresný súd Bratislava IV pracovisko Malacky poverením č. 5104 031010, sp. zn. 37 Er 6057/2007 poveril súdneho exekútora JUDr. Ing. Š. H. vykonaním uvedenej exekúcie vo veci oprávneného

Dňa 10.1.2008 predložil súdny exekútor súdu na rozhodnutie námietky povinného v 2. rade proti exekúcii.

Dňa   25.4.2008   súd   vyzval   povinného   v   2.   rade   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za konanie o námietkach.

Dňa 15.5.2008 požiadal povinný v 2. rade o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku.

Dňa 28.5.2008 súd zaslal povinnému v 2. rade tlačivo - potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

Dňa 23.6.2008 povinný v 2. rade súdu zaslal vyplnené tlačivo. Uznesením zo dňa 11.8.2008, č. k. 37Er 6057/07 - 41 súd povinnému v 2. rade nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   25.8.2008   bolo   súdu   doručené   odvolanie   povinného   v   2.   rade   proti predmetnému uzneseniu.

Prekladacou   správou   zo   dňa   27.8.2008   bol   spis   predložený   na   Krajský   súd v Bratislave, ktorému bol doručený dňa 10.10.2008.

Uznesením zo dňa 26.2.2009, č. k. 15CoE 327/08 - 56 Krajský súd v Bratislave napadnuté   uznesenie   tunajšieho   súdu   zmenil   tak,   že   povinnému   v   2.   rade   priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesenie bolo spolu so spisom doručené tunajšiemu súdu dňa 31.3.2009 a dňa 7.4.2009 bolo doručované povinnému v 2. rade.

Uznesením   zo   dňa   17.4.2009,   č.   k.   37Er   6057/07   -58   súd   námietky   povinného v 2. rade proti exekúcii zamietol.

Dňa 6.5.2009 bolo súdu doručené odvolanie povinného v 2. rade proti predmetnému uzneseniu.

Dňa 10.6.2009 bola súdu doručená žiadosť oprávneného o opravu chyby v písaní. Výzvou zo dňa 10.7.2009 súd zisťoval na Okresnom súde Nové Zámky okruh dedičov po zomrelej povinnej v 4. rade, od ktorej sa vrátila súdny zásielka s uznesením zo dňa 17.4.2009 s tým, že táto zomrela.

Zároveň súd zaslal odvolanie povinného v 2. rade na vyjadrenie oprávnenému. Dňa   21.7.2009   bolo   súdu   doručené   z   Okresného   súdu   Nové   Zámky   oznámenie okruhu dedičov po zomrelej povinnej v 4. rade.

Uznesením   zo   dňa   6.8.2009,   č.   k.   37Er   6057/07   -72   súd   exekučné   konanie   voči povinnej v 4. rade zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.9.2009.

Opravným uznesením zo dňa 25.9.2009, č. k. 37Er 6057/07 -75 súd opravil záhlavie uznesenia zo dňa 17.4.2009, č. k. 37Er 6057/07 -58. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2009.

Predkladacou   správou   zo   dňa   19.10.2009   bol   spis   predložený   na   Krajský   súd v Bratislave, ktorému bol doručený dňa 19.10.2009.

Spis sa od 19.10.2009 do 20.4.2010 nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Uznesením zo dňa 24.2.2010, č. k. I8C0E 769/2009-80 Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 17.4.2009, č. k. 37Er 6057/07 -58 potvrdil. Uznesenie bolo spolu so spisom doručené tunajšiemu súdu dňa 20.4.2010 a dňa 21.4.2010 bolo   doručované   účastníkom.   Uznesenie   tunajšieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 17.5.2010 v spojení s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu.

Na žiadosť súdneho exekútora doručenú súdu dňa 24.5.2010 tunajší súd vyznačil dňa 27.5.2010 doložku právoplatnosti na priložené uznesenia.“

Rovnaké skutočnosti zistil ústavný súd aj z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a   súdneho   spisu   sp.   zn.   37   Er   6057/2007. Navyše ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania nebola predmetná vec na okresnom súde právoplatne skončená.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   ďalej   uviedol: „Sťažovateľ   sa na tunajšom súde sťažoval na prieťahy v predmetnom exekučnom konaní- sťažnosťou zo dňa 8.4.2009, ktorú som v zmysle zákona č. 757/04 Z. z. vybavila a následne jej vybavenie bolo   dňa   2.7.2009   prešetrené   Krajským   súdom   v   Bratislave.   Po   zhodnotení   všetkých podstatných skutočností sa záverom konštatovalo, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy bola v časti opodstatnená. Jednalo sa o prieťah v konaní v čase od 20.7.2007 do 27.9.2007, t.j. od postúpenia veci tunajšiemu súdu do vydania poverenia a tiež v období od 10.1.2008, kedy boli súdu predložené námietky proti exekúcií do 25.4.2008, keď súd vyzval povinného na zaplatenie súdneho poplatku za podané námietky.

Pre objektívne posúdenie veci tiež dodávam, že vzniknuté prieťahy v konaní boli ako z dôvodov subjektívnych, tak aj objektívnych.

Objektívne dôvody, ktoré spôsobili prieťah súdu v konaní v období od 10.1.2008 do 25.4.2008 spočívajú najmä vo vysokej pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu, ktorý vybavuje viac súdnych agend a tiež súvisia s vysokým počtom spisov v oddelení zákonného sudcu, v súvislosti s prechodom výkonu súdnictva a so zriadením nových okresných súdov s účinnosťou   od   1.1.2008.   Spis   sp.   zn.   57   Er   1841/07   bol   doručený   Okresným   súdom Malacky   na   Okresný   súd   Bratislava   IV   v   januári   2008   na   ďalšie   konanie,   spolu s množstvom ďalších spisov čo spôsobilo neúmerne veľký počet vecí v súdnom oddelení Er. Preto súd vyzval povinného na zaplatenie súdneho poplatku za podané námietky až v apríli 2008. Spis tunajšieho súdu bol za účelom konania a rozhodovania o podaných odvolaniach zasielaný na Krajský súd v Bratislave celkovo dva krát. Spis sa nachádzal na odvolacom súde v čase od 10.10.2008 do 31.3.2009 a tiež od 19.10.2009 do 20.4.2010. Mám za to, že tieto   obdobia   preto   nemožno   brať   do   úvahy   pri   posudzovaní   prieťahov   v   konaní spôsobených tunajších súdom.

Čo sa týka nedodržania 60. dňovej lehoty na rozhodnutie súdu o námietkach proti exekúcii (§ 50 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. - Exekučný poriadok), nakoľko si povinný v 2. rade nesplnil spolu s podaním námietok aj svoju poplatkovú povinnosť v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch, súd ho musel vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle položky 13 sadzobníka súdnych poplatkov. Nakoľko povinný v 2. rade požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, rozhodnutiu súdu o námietkach nutne predchádzalo rozhodovanie o jeho žiadosti, o ktorej rozhodol vzhľadom na podané odvolanie   až   Krajský   súd   v   Bratislave   dňa   26.2.2009.   Po   splnení   týchto   podmienok   a vyriešení   otázky   zaplatenia   súdneho   poplatku   povinným   v   2.   rade   (ktorý   bol   od   jeho zaplatenia nakoniec oslobodený) tunajší súd bezodkladne po doručení spisu z Krajského súdu   v   Bratislave   (31.3.2009),   uznesením   zo   dňa   17.4.2009   o   námietkach   povinného v 2. rade rozhodol.

V zmysle § 107 a nasl. OSP sa v konaní vyskytla prekážka postupu konania. Nakoľko súd v priebehu konania z oznámenia poštovej doručovateľky (zo súdnej zásielky) zistil, že povinná v 4. rade zomrela, robil sa dopyt na Okresný súd Nové Zámky, na ktorom   sa   viedlo   dedičské   konanie   po   zomrelej,   ktorý   zaslal   právoplatné   dedičské rozhodnutie. Následne tunajší súd uznesením zo dňa 6.8.2009, č. k. 37Er 6057/2007-72 exekučné konanie voči povinnej v 4. rade zastavil. Uznesenie nadobudlo dňa 25.9.2009 právoplatnosť.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   vo   veci   sa   vykonávali   potrebné   procesné   úkony a konalo sa v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami.“

V   závere   svojho   vyjadrenia   okresný   súd   súhlasil   s   upustením   od   pojednávania o prijatej sťažnosti a navrhoval, aby ústavný súd sťažnosť „ako nedôvodnú zamietol“.

Právna zástupkyňa sa k stanovisku   okresného súdu   vyjadrila podaním   z 23.   júla 2010, v ktorom uviedla, že zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti a argumentácii v nej obsiahnutej.   Zároveň   v   podaní   vyjadrila   súhlas   s   upustením   od   ústneho   pojednávania v prerokovávanej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia   a   rozhodovanie   súdu   v   exekučnom   konaní   (napr.   III.   ÚS   15/03   alebo III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nevyníma.   Aj   podľa   názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (obdobne III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom alebo inom právnymi normami upravenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00)   zohľadňuje tri   základné   kritériá,   ktorými   sú:   1)   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   prípadne   iný   orgán   verejnej   moci   rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd v zhode s vyjadreniami účastníkov   konania   konštatoval,   že   neexistujú   dôvody,   ktoré   by   umožňovali   hodnotiť namietané exekučné konanie ako právne alebo fakticky zložité.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní súvisiaceho súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Sťažovateľka   bola   aktívna,   na   výzvy   súdu reagovala včas, podala aj sťažnosť na prieťahy v konaní a následne aj žiadosť o prešetrenie vybavenia jej sťažnosti Krajským súdom v Bratislave, ktorý ju vyhodnotil ako čiastočne opodstatnenú.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k   namietanému   porušeniu   označených   práv, ústavný súd zistil, že hoci okresný súd bol prevažnú časť konania činný, jeho postup bol neefektívny a nesústredený.

Zo súdneho spisu vyplýva, že okresný súd po postúpení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z Okresného súdu Bratislava II okresnému súdu (20. júla 2007) vydal poverenie súdnemu exekútorovi na výkon exekúcie vo veci sťažovateľky až 27. septembra 2007. Podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd má povinnosť vydať takéto poverenie alebo žiadosť uznesením zamietnuť do 15 dní od doručenia žiadosti. Pretože táto zákonná lehota nebola dodržaná a okresný súd vydal poverenie po 69 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ústavný súd konštatuje takmer dvojmesačnú nečinnosť okresného súdu,   ktorú   pripustil   aj   Krajský   súd   v Bratislave,   a   vyhodnotil   ju   v   rámci   prešetrenia vybavenia sťažnosti z 2. júla 2009 ako zbytočný prieťah.

Námietky   odporcu   proti   exekúcii   boli okresnému súdu   doručené   prostredníctvom exekútora 10. januára 2008. Okresný súd o námietkach proti exekúcii rozhodol až 17. apríla 2009, teda po viac ako 15 mesiacoch, hoci podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku súd o námietkach proti exekúcii rozhodne najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

K   nedodržaniu   uvedenej   60-dňovej   lehoty   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla: „nakoľko si povinný v 2.   rade nesplnil spolu s podaním námietok aj svoju poplatkovú povinnosť v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch, súd ho musel   vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle položky 13 sadzobníka súdnych poplatkov.   Nakoľko   povinný   v   2.   rade   požiadal   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov, rozhodnutiu súdu o námietkach nutne predchádzalo rozhodovanie o jeho žiadosti, o ktorej rozhodol   vzhľadom   na   podané   odvolanie   až   Krajský   súd   v   Bratislave   dňa   26.2.2009. Po splnení   týchto   podmienok   a   vyriešení   otázky   zaplatenia   súdneho   poplatku   povinným v 2. rade   (ktorý   bol   od   jeho   zaplatenia   nakoniec   oslobodený)   tunajší   súd   bezodkladne po doručení spisu z Krajského súdu v Bratislave (31.3.2009), uznesením zo dňa 17.4.2009 o námietkach povinného v 2. rade rozhodol.“

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   poplatkoch“)   je   poplatníkom   navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká:

a) podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ,

b) schválením zmieru v zmierovacom konaní,

c) spísaním podania do zápisnice pred súdom,

d) vydaním rozhodnutia o dedičstve,

e) speňažením majetku podliehajúceho konkurzu, ak ide o poplatok za konkurzné konanie podľa osobitného predpisu,

f)   podaním   námietky   zaujatosti   v   konkurznom   konaní   alebo   reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu; pokiaľ sa vec nepredložila nadriadenému súdu, poplatok nie je možné voči poplatníkovi vymáhať,

g) podaním námietky zaujatosti účastníkom konania podľa osobitného predpisu,

h) v ostatných prípadoch nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej.

Ustanovenie § 8 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý upravuje splatnosť poplatku, stanovuje:

(1)   Poplatok   za   podanie   návrhu   alebo   žiadosti,   poplatok   za   uplatnenie   námietky zaujatosti   v   konkurznom   konaní   alebo   reštrukturalizačnom   konaní   podľa   osobitného predpisu 3f) a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. (2)   Poplatok   za   spísanie   podania   do   zápisnice,   odvolania   alebo dovolania   proti rozhodnutiu, je splatný jeho spísaním do zápisnice.

(3) Poplatok za konkurzné konanie podľa osobitného predpisu   je splatný v deň rozvrhu   výťažku,   z   ktorého   sa   vypočítal;   zahrnie   sa   ako   pohľadávka   proti   podstate do rozvrhu výťažku, z ktorého sa vypočítal.

(4)   Ostatné   poplatky   sú   splatné   do   troch   dní   po   nadobudnutí   právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier.

Podľa položky 13 písm. b) prílohy zákona o súdnych poplatkoch sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok platí za konanie o námietkach proti exekúcii.

Ústavný   súd   považuje   argumentáciu   okresného   súdu   s   poukazom   na   §   2   ods.   1 zákona   o   súdnych   poplatkoch   za   nesprávnu,   pretože   uvedené   ustanovenie   sa   týka poplatníkov, a nie vzniku poplatkovej povinnosti alebo splatnosti poplatku. Pre posúdenie vzniku poplatkovej povinnosti v súvislosti s podaním námietok proti exekúcii je podstatné znenie položky 13 písm. b) prílohy zákona o súdnych poplatkoch (sadzobníka súdnych poplatkov),   ktoré   stanovuje   poplatok   za   konanie   o   námietkach.   Vychádzajúc   z   toho, pri aplikácii § 5 zákona o súdnych poplatkoch nie je možné postupovať podľa písm. a), pretože poplatok sa   platí za konanie o námietkach, a nie za podanie návrhu, odvolanie a dovolanie alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu. V danom prípade je potrebné aplikovať písm. h), ktorý sa vzťahuje na ostatné prípady a stanovuje vznik poplatkovej povinnosti až nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Z uvedeného vyplýva, že postup okresného súdu, ktorý nedodržal 60-dňovú lehotu na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii s odôvodnením, že rozhodnutiu o námietkach muselo nutne predchádzať rozhodnutie o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, bol neefektívny a nesústredený, pretože poplatková povinnosť podľa zákona mala vzniknúť až právoplatnosťou rozhodnutia súdu o námietkach. Ústavný súd preto konštatuje prieťah (15 mesiacov) spôsobený neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v   rozhodnutí   sp.   zn. III. ÚS 14/00   otázky   množstva   vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02), preto obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokej pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu a vysokým počtom spisov v súvislosti so zriadením nových okresných súdov neakceptoval.

Za   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd   aj   jeho   postup spočívajúci v predložení veci na rozhodnutie odvolaciemu súdu potom, ako bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ktorým zamietol námietky proti exekúcii. Podľa názoru ústavného súdu tento postup nebol správny, pretože úprava § 202 ods. 2 OSP ustanovuje, že odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak... Exekučný poriadok   v súvislosti   s   prípustnosťou   odvolania   proti   rozhodnutiu   o   námietkach v exekučnom konaní v § 50 ods. 4 Exekučného poriadku ustanovuje, že proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, je prípustné odvolanie. A contrario potom platí, že proti rozhodnutiu,   ktorým   sa   nevyhovelo   námietkam,   nie   je   prípustné   odvolanie. V posudzovanom   prípade,   bolo   podané   odvolanie   proti   rozhodnutiu   vyššieho   súdneho úradníka,   ktorým   okresný   súd   nevyhovel   námietkam   proti   exekúcii,   inými   slovami, odvolanie smerovalo proti uzneseniu, proti ktorému nie je prípustné odvolanie. Vzhľadom na to, že išlo o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, bolo potrebné aplikovať úpravu § 374 ods. 4 OSP, ktorá ustanovuje, že ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhoduje sudca.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pochybil,   ak   po   podaní   odvolania   proti rozhodnutiu   vyššieho   súdneho   úradníka,   ktorým   nevyhovel   námietkam,   vec   predložil na rozhodnutie   odvolaciemu   súdu,   pretože   išlo   o   rozhodnutie,   proti   ktorému   zákon odvolanie nepripúšťa. Po podaní už uvedeného odvolania proti rozhodnutiu o námietkach bol na rozhodnutie funkčne príslušný sudca, a nie odvolací súd.

Vychádzajúc   z   uvedených   zistení   o   nečinnosti   okresného   súdu,   ale   najmä s prihliadnutím na jeho nesústredený a neefektívny postup v konaní ústavný súd dospel k názoru,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v   tomto   konaní   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Na   základe   zistenia   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci sp. zn. 37 Er 6057/2007 konal bez zbytočných prieťahov, keďže okresný súd vo veci do času rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti nerozhodol (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 938 €, ktoré odôvodnila intenzitou zásahov do jej práv, ako aj dĺžkou ich trvania.Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nečinnosť a tiež neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky   okolnosti   daného   prípadu   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1   000   € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 303,31 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2010   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 120,23 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Advokátka je zároveň platiteľkou dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 303,31 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010