znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 201/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. J. D., J., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 171/2008 a jeho uznesením z 21. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. J. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2009 doručená sťažnosť PaedDr. J. D., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   3   Cdo   171/2008   a jeho   uznesením z 21. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 31. januára 2003 domáhal, aby Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) uložil odporcovi povinnosť upustiť   a zdržať   sa   zásahov   do   jeho   osobnostných   práv.   Svoj   návrh   upravil   podaním z 3. júla 2006, ktorým sa zároveň domáhal dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v niektorých   oblastiach a o ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „antidiskriminačný zákon“).   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   14/2003   z   27.   novembra   2007   návrh sťažovateľa   zamietol,   sťažovateľ   proti   jeho   rozhodnutiu   podal   odvolanie.   Krajský   súd v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   odvolanie   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn. 10 Co 126/2007 z 27. novembra 2007 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   171/2008 z 21. januára 2009 odmietol.

Podľa sťažovateľa prvostupňový súd svoje rozhodnutie oprel o záver, že sťažovateľ nebol diskriminovaný pre svoj etnický pôvod, a pokiaľ dochádzalo ku konfliktom medzi sťažovateľom a „riaditeľom“ odporcu, tieto mali výlučne pracovnoprávny charakter. Ďalej okresný súd skonštatoval, že sťažovateľ nepreukázal žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že sťažovateľ bol vystavený nerovnakému zaobchádzaniu zo strany   odporcu.   Závery   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   v odvolaní,   v ktorom uviedol,   že   boli   voči   nemu   vykonané   opatrenia,   ktorým   ostatní   zamestnanci   odporcu vystavení   neboli.   V súdnom   konaní   výpovede   svedkov   nepotvrdili   opodstatnenosť odporcom vytýkaných porušených povinností zo strany sťažovateľa, nepotvrdili ani jeho údajné   nevhodné   a urážlivé   správanie,   ani   nedostatky   v pedagogickej   práci   sťažovateľa. Z týchto dôvodov odporca ukončil so sťažovateľom pracovný pomer, čo podľa sťažovateľa preukazuje, že zo strany odporcu boli voči nemu vykonané sankčné opatrenia aké neboli vykonané   proti   žiadnemu   z   ostatných   zamestnancov.   Sťažovateľ   teda   v súlade so „smernicou č. 2000/43/ES“ a ustanovením § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona splnil procesnú povinnosť predložiť dôkazy, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k jeho osobe. Odporca žiadnym spôsobom   jeho   dôkazy   nevyvrátil   a nepodarilo   sa   mu   tiež   preukázať,   že   zo   strany sťažovateľa   dochádzalo   k porušovaniu   jeho   povinnosti   v postavení   zamestnanca,   teda nepreukázal dôvodnosť sankčných opatrení vykonaných voči sťažovateľovi, čím neuniesol dôkazné   bremeno.   Výsluchy   svedkov   v súdnom   konaní   boli   vedené   tak,   aby   primäli svedkov   k vysloveniu   úsudku,   či   bol   sťažovateľ   diskriminovaný,   pričom   takýto   záver prináleží   len   súdu   na   základe   vykonaných   dôkazov.   Odporca   tvrdil,   že   na   správanie sťažovateľa a jeho pedagogické prístupy sa sťažovali rodičia žiakov, čo preukazoval listami rodičov, okresný súd však týchto ako svedkov nevypočul a „autenticitu listov žiadnym spôsobom neverifikoval“. V tomto smere nevyhovel návrhu sťažovateľa vypočuť ďalších svedkov   –   rodičov   žiakov,   ktorí   mali   objasniť   okolnosti   vzniku   predmetnej   sťažnosti rodičov.   Kvalita   dokazovania   na   prvostupňovom   súde   bola   poznačená   tiež   osobou zákonného   sudcu,   ktorý   bol   neskôr   z   prerokovávania   a   rozhodovania   veci   vylúčený pre zaujatosť.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že odvolací súd si povinnosť zaoberať sa argumentmi sťažovateľa   vôbec   nesplnil,   k argumentom   pristupoval „selektívne,   pričom   ignoroval princíp obráteného dôkazného bremena v sporoch o ochrane proti diskriminácii“, podľa ktorého sťažovateľovi v takomto spore stačilo preukázať, že boli voči jeho osobe vykonané opatrenia,   ktoré   neboli   vykonané   voči   iným   zamestnancom,   čo   sťažovateľ   preukázal. Dokázať,   že   uskutočnené   opatrenia   neboli   diskriminačné,   bolo   povinnosťou   odporcu. Odvolací súd nereagoval na námietky sťažovateľa týkajúce sa právneho posúdenia veci, nesprávnej   interpretácie   vykonaných   dôkazov,   nesprávneho   vykonania   dôkazných prostriedkov, nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov. Sťažovateľ preto považuje rozsudok krajského súdu za neodôvodnený a arbitrárny. V konaní podľa sťažovateľa došlo aj   k porušeniu   práva   na   nestranného   sudcu,   pretože   rozhodnutie   bolo   založené aj na dôkazoch   vykonaných   sudcom   vylúčeným   z   prerokovávania   a   rozhodovania   veci pre zaujatosť.

Sťažovateľ pokračuje vo svojej argumentácii vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 171/2008 z 21. januára 2009, ktorý podľa neho „aplikoval inštitút   obráteného   dôkazného   bremena   takým   spôsobom,   že   ho   úplne   znegoval“, a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť   záver,   že   došlo   k porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania,   musí   dôkazné bremeno prioritne uniesť navrhovateľ, súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania   je   jeho   rasa   či   etnická   príslušnosť.   Až   potom   sa   dôkazné   bremeno   presúva na odporcu,   ktorý   má   právo   preukázať,   že   neporušil   zásadu   rovnakého   zaobchádzania. Sťažovateľ   dôvodí,   že   v konaní   bolo   potrebné   posúdiť,   či   odporca   uniesol   dôkazné bremeno, a preukázal, že opatrenia, ktoré nepochybne voči sťažovateľovi vykonal, neboli motivované jeho etnickou príslušnosťou. Sťažovateľ poukazuje na záver najvyššieho súdu, že nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a na tomto mieste prezentuje svoj názor, že „V podstate možno povedať, že každé porušenie práva na spravodlivý proces zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f) OSP“. Sťažovateľ zastáva stanovisko, že „Pokiaľ NS SR vytýka sťažovateľovi neunesenie dôkazného bremena, je nepochopiteľné, že súčasne obhajuje postup prvostupňového súdu, ktorý nevykonal všetky dôkazy navrhované sťažovateľom...“,   a   ďalej   pokračuje,   že «Súd   môže   nevykonať   iba   dôkazy,   ktoré   zjavne a evidentne nemôžu prispieť k objasneniu podstatných skutkových okolností, pričom by mal byť mimoriadne zdržanlivý v odmietaní dôkazov, keď sa domnieva, že strana navrhujúca dôkaz zatiaľ dôkazné bremeno neuniesla.

NS SR v tejto súvislosti tiež dezinterpretuje znenie ust. § 120 ods. 4 OSP a súvisiace vyhlásenie sťažovateľa. Ust.   § 120 ods. 4 OSP totiž účastníkom konania ukladá uviesť „návrhy na doplnenie dokazovania“ pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania, ale   im   ukladá   „všetky   dôkazy   a skutočnosti...   predložiť   alebo   označiť   do   vyhlásenia uznesenia...“.   Obsahom   vyhlásenia   v zmysle   ust.   §   120   ods.   4   OSP   je   teda   oznámenie ďalších doteraz nenavrhnutých dôkazov, nie rekapitulácia doterajších návrhov s uvedením, či   účastník   konania   na   ich   vykonaní   trvá   alebo   nie.   Nejde   teda   o žiadne   dopĺňanie dokazovania   a pokiaľ   účastník   konania   kedykoľvek   v priebehu   konania   navrhol   nejaký dôkaz, splnil tým požiadavku podľa ust. § 120 ods. 4 OSP a nevykonanie tohto dôkazu môže byť odvolacím dôvodom.».

Na záver vyjadruje sťažovateľ presvedčenie, že ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadami v zmysle § 237 OSP, teda išlo o rozsudok, voči ktorému bolo dovolanie   prípustné,   preto   ho   mal   najvyšší   súd   riadne   preskúmať   v rámci   dovolacieho konania, a nie odmietnuť ako neprípustné. Opačný postup najvyššieho súdu mal za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe   uvedeného   sťažovateľ v   sťažnosti   navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1.   Najvyšší   súd   SR   svojím   postupom   a uznesením   zo   dňa   21.   1.   2009,   sp.   zn. 3 Cdo 171/2008 porušil základné právo PaedDr. J. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2.   Uznesenie Najvyššieho   súdu SR   zo dňa 21.   1.   2009,   sp.   zn.   3   Cdo   171/2008 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd SR je povinný PaedDr. J. D. zaplatiť náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ťažiskom   argumentácie   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   sa   odvolací   súd v meritórnom   konaní   s námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   právneho   posúdenia   veci, nesprávnej   interpretácie   vykonaných   dôkazov,   nesprávneho   vykonania   dôkazných prostriedkov,   nerešpektovania   inštitútu   obráteného   dôkazného   bremena,   nevykonania sťažovateľom   navrhovaných   dôkazov,   absencie   odôvodnenia   ich   odmietnutia, nevysporiadal. Vychádzajúc z uvedeného došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva na „spravodlivý proces“, ktoré v podstate zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP vedúci k prípustnosti dovolania umožňujúcej preskúmanie rozhodnutia krajského súdu v dovolacom   konaní.   V kontexte   týchto   argumentov   v odmietnutí   dovolania   najvyšším súdom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie najvyššieho súdu aby zistil, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v konaní   sp.   zn.   3   Cdo   171/2008   sú   zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie namieta.V odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. 3 Cdo 171/2008 z 21. januára 2009 najvyšší súd uviedol, že pristúpil k posúdeniu otázky prípustnosti podaného dovolania, teda či v zmysle § 236 ods. 1 OSP dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto   opravným   prostriedkom.   Najvyšší   súd   cituje   právnu   úpravu   upravujúcu   prípady prípustnosti   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   a konštatuje,   že   v prípade   veci sťažovateľa   nie   je   daný   dôvod   prípustnosti   v zmysle   §   238   ods.   1   OSP,   teda   nie   je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale jeho potvrdzujúci rozsudok. Rovnako nejde o prípad predvídaný   ustanovením   § 238   ods.   2   OSP, podľa   ktorého je dovolanie prípustné   proti   rozsudku,   v ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru vysloveného v danej veci, keďže dovolací súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, nebol preto ani vyslovený právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Napokon nejde ani o možnosť prípustnosti predvídanú ustanovením § 238 ods. 3 OSP, podľa ktorej je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné, keďže ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie navrhovateľa (sťažovateľa) by mohlo byť procesne prípustné, pokiaľ by bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád v zmysle § 237 OSP, ktorých preskúmanie je povinnosťou   dovolacieho   súdu   vychádzajúc z ustanovenia   § 242   ods.   1 OSP. Ustanovenie § 237 OSP prípustnosť dovolania odvodzuje od taxatívne vymedzených procesných vád, ktorými sú:

a) rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten,   kto   v konaní vystupoval ako účastník,   nemal spôsobilosť   byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska   posúdenia   existencie   niektorej   z procesných   vád   v zmysle   citovaného § 237 OSP zakladajúceho prípustnosť dovolania nie je pritom významný subjektívny názor účastníka,   že   v konaní   došlo   k takejto   vade,   ale   len   jednoznačné,   všetky   pochybnosti vylučujúce   zistenie,   že   konanie   je   skutočne   postihnuté   niektorou   z uvedených   vád. Dovolateľ   existenciu   procesných   vád v zmysle §   237   písm.   a)   až e)   a g)   OSP netvrdil a takéto procesné vady v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, a teda z týchto ustanovení prípustnosť dovolania nemožno odvodiť.

Podľa   dovolateľa   bolo   meritórne   konanie   postihnuté   procesnou   vadou   v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je ňou taký postup súdu, ktorý odníme účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom.   Táto   procesná   vada   bola   spôsobená nepreskúmateľnosťou   a arbitrárnosťou   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktorá   je   daná nerešpektovaním   inštitútu „obráteného dôkazného   bremena“, nevykonaním ním navrhovaných   dôkazov,   nesprávnym vykonaním   a hodnotením   dôkazov,   neprihliadnutím na dôkazy, ktoré považoval dovolateľ za rozhodné, nevysporiadaním sa s argumentáciou v podanom dovolaní k vecnej a právnej stránke veci, nevysvetlením dôvodov rozhodnutia odvolacieho   súdu.   Podľa   dovolateľa   v predmetnom   konaní   súdy   nerešpektovali   princíp „obráteného dôkazného bremena“, v dôsledku čoho ho nedôvodne zaťažili povinnosťou preukázať diskriminačný charakter sankčných opatrení odporcu.

Najvyšší súd pristúpil v odôvodnení rozhodnutia k interpretácii inštitútu dôkazného bremena, ktoré podľa neho dopadá na toho účastníka konania, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. „Smernica Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000“ sa v súvislosti s inštitútom dôkazného bremena premietla do občianskeho súdneho konania   v sporoch   týkajúcich   sa   dodržiavania   zásady   rovnakého   zaobchádzania prostredníctvom ustanovení § 13 ods. 7 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Zákonník   práce“)   a ustanovení   §   11   ods.   2 antidiskriminačného zákona. V zmysle tejto vnútroštátnej úpravy dôkazné bremeno neťaží výlučne odporcu,   ale aj navrhovateľa. Navrhovateľ ho musí prioritne uniesť vo vzťahu ku skutočnostiam,   z   ktorých   možno   odvodiť,   že   došlo   k priamej   alebo   nepriamej diskriminácii.   Až   následne   sa   presúva   dôkazné   bremeno   na   odporcu,   ktorý   má   právo preukazovať svoje tvrdenie, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Túto postupnosť prechodu dôkazného bremena treba považovať za zrejmú a nespornú.

Podľa dovolateľa k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany odporcu došlo špecifikovanými listinami adresovanými odporcom, prvostupňový súd však dospel k záveru,   že   nimi   riaditeľ   odporcu   realizoval   len   svoje   povinnosti   vyplývajúce   z   jeho postavenia   ako   vedúceho   zamestnanca,   a to   riadiť   a kontrolovať   prácu   zamestnancov. Prvostupňový súd preto dospel k záveru, že listiny neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných   práv   navrhovateľa.   K presunu   dôkazného   bremena   bolo   potrebné, aby navrhovateľ   svoje   tvrdenie   podložil   ďalšími   dôkazmi   preukazujúcimi   nerovnaké zaobchádzanie.   Navrhovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno,   preto   nemohol   byť   v spore úspešný.   Vychádzajúc   z uvedeného   najvyšší   súd   nemohol   potvrdiť,   že   došlo   k postupu súdu, ktorý by znamenal odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.

Dovolateľ ďalej považoval za odňatie možnosti konať pred súdom aj skutočnosť, že súdy nevyhoveli jeho návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov. Najvyšší súd odvolávajúc sa na svoju judikatúru „R 125/1999, R 6/2000“ uvádza, že nevyhovenie návrhu účastníka konania na vykonanie dôkazu nemožno kvalifikovať ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.

Vo vzťahu k argumentom dovolateľa o odňatí možnosti vyjadriť sa k vykonanému dôkazu najvyšší súd interpretoval relevantnú úpravu (§ 123 OSP), v zmysle ktorej musí súd procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu vytvoriť pre účastníka už v rámci dokazovania.   Ak   sa   dovolateľovi   faktickým   postupom   súdu   odoprelo   právo   vyjadriť sa k jednému   z výsluchov   svedkov   bezprostredne   po   jeho   skončení,   pričom   následne pokračovalo   dokazovanie   a vo   veci   boli   uskutočnené   ďalšie   pojednávania,   na   ktorých sa mohol   dovolateľ   k tomuto   výsluchu   vyjadriť,   nejde   o procesnú   vadu   v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP, môže však ísť o inú vadu podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na takú vadu by však bolo možné prihliadnuť iba v prípade, že by bolo dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 OSP.

Podľa   najvyššieho   súdu   tiež   hodnotiace   úsudky   súdov   obsiahnuté   v   rozhodnutí vychádzajúce   z vykonaných   dôkazov   nemožno   považovať   za   nesprávny   postup   súdu v priebehu   konania,   a   teda   ani   za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   zakladajúcu prípustnosť dovolania.

Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, nie je však procesnou vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom.

Rovnako   ďalšie   námietky   o nesprávnej   interpretácii   a nesprávnom   vykonaní dôkazov, nedostatočnom a chybnom vykonávaní dôkazov, vykonaní dôkazov vylúčeným sudcom môžu byť prejavom inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci,   ktorá   je   síce   relevantným   dovolacím   dôvodom   v tom   zmysle, že poukazom na tieto vady možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, samé o sebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vo   vzťahu   k námietke   dovolateľa   týkajúcej   sa   nedostatočnosti   odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd poukazuje na svoj názor, podľa ktorého právo na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   neznamená,   že   súd   musí   dať   podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia však musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ. Vychádzajúc z toho a zároveň poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku dotknutých rozhodnutí oboch súdov dovolací súd konštatuje, že právo dovolateľa na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Pokiaľ odvolací súd odkáže na rozsudok prvostupňového súdu, stačí ak v odôvodnení svojho rozhodnutia iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí jeden celok.

Najvyšší   súd   vyslovuje   záver,   že   v prerokovávanej   veci   pri   skúmaní   prípustnosti dovolania bolo zistené, že toto nesmeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému by bolo dovolanie prípustné,   preto   nebolo   možné   pristúpiť   k posudzovaniu   otázky   dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný   súd   v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovenia   §   236   a nasledujúcich   OSP   týkajúce   sa   mimoriadneho   opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 3 Cdo 171/2008 z 21. januára 2009 najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   týkajúcich   sa   inštitútu   dovolania   vylúčil   danosť   dovolacieho   dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, teda odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred súdom, na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

Najvyšší súd preskúmal obsah námietok sťažovateľovho dovolania, ktorými tento odôvodňoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, a síce námietky týkajúce sa nerešpektovania inštitútu obráteného dôkazného bremena konajúcimi súdmi,   nevykonania navrhovaných dôkazov, odňatia možnosti   vyjadriť sa   k vykonaným dôkazom,   nesprávnych   hodnotiacich   úsudkov   konajúcich   súdov,   nesprávneho   právneho posúdenia veci, nesprávnej interpretácie a nesprávneho vykonania dôkazov.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   o nerešpektovaní   obráteného   dôkazného bremena   interpretoval   najvyšší   súd   inštitút   dôkazného   bremena   na   podmienky   sporov týkajúcich   sa   zásady   rovnakého   zaobchádzania   vychádzajúc   z relevantnej   vnútroštátnej právnej úpravy, zo Zákonníka práce a antidiskriminačného zákona.

Argument   sťažovateľa,   keď   subsumoval   pod   dovolací   dôvod   podľa   ustanovenia § 237 písm. f) OSP aj nevyhovenie návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov zo strany konajúcich súdov, najvyšší súd vyvrátil odvolávajúc sa na svoju judikatúru.

Najvyšší súd vykladajúc relevantnú právnu úpravu zaujal stanovisko aj k námietke odňatia možnosti vyjadriť sa k vykonanému dôkazu, nesprávnych hodnotiacich úsudkov súdov,   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   nesprávnej   interpretácie   a nesprávneho vykonania   dôkazov,   nedostatočného   a   chybného   vykonávania   dôkazov   a   napokon aj k námietke vykonania dôkazov vylúčeným sudcom.

V každom   z týchto   sťažovateľom   uvedených   prípadov   logickým   výkladom a vyčerpávajúcim   odôvodnením   dospel   najvyšší   súd   k   záveru   o nenaplnení   dovolacieho dôvodu   podľa   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný   výklad   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý   nepopiera   jej   účel   a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie uznesenia sp. zn. 3 Cdo 171/2008 z 21. januára 2009 tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   prípadu   neprislúchalo   posudzovať vecnú   správnosť   právneho   záveru,   ku   ktorému   najvyšší   súd   pri   interpretácii   a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009