znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 201/08-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. Cs., R., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 39/2006 z 9. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr.   L. Cs.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2007 faxom a následne 19. decembra 2007 poštou doručená sťažnosť JUDr. L. Cs., R. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr. I.   R.,   K.,   vo veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 39/2006 z 9. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Sťažovateľ   je   advokát   zapísaný   v   zozname   Slovenskej   advokátskej   komory   pod č. 0947. Sťažovateľ je obhajcom obžalovanej D. K. v trestnej veci pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona účinného do 1. 1. 2006.

Dňa 14. 11. 2005 vydal v predmetnej trestnej veci Krajský súd v Košiciach rozsudok pod sp. zn. 1 T 22/01.

Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ ako obhajca obžalovanej v jej mene odvolanie.

Na deň 19. 9. 2007 odvolací súd - Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 To 39/2006 nariadil verejné zasadnutie.

Sťažovateľ   podal   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ospravedlnenie   obhajcu a obžalovanej   z neúčasti   na   VZ   zo   dňa   17.   9.   2007   odoslané   faxom   dňa   18.   9.   2007, v ktorom uviedol:

„...   Z   dôvodu   dlhodobej   pracovnej   neschopnosti   sa   na   označené   VZ   nemôžem dostaviť,   prosím preto moju neprítomnosť na ňom ospravedlniť (predpokladám, že táto potrvá minimálne do konca októbra 2007)...“

Dňa   15.   10.   2007   bolo   doručené   sťažovateľovi   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   To   39/2006   zo   dňa   9.   10.   2007,   ktorým...   sa   obhajcovi JUDr. L. Cs. ukladá poriadkovú pokutu vo výške 20 000 Sk...

V predmetnom uznesení uviedol: „Obhajca ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí deň pred jeho konaním, a   to   bez   preukázania   svojej   práceneschopnosti   dočasným   potvrdením   o   pracovnej neschopnosti. Spomínané potvrdenie predložil až na vyžiadanie predsedu senátu. Z neho je zrejmé, že obhajca je práceneschopný od 15. mája 2007. Oznámenie obhajcu o neúčasti na verejnom zasadnutí deň pred jeho konaním za stavu, keď bol obhajca práceneschopný už v deň jeho upovedomenia (27. júla 2007), pričom medzi dňom upovedomenia a termínom verejného   zasadnutia   uplynulo   viac   ako   sedem   týždňov,   nemožno   považovať   takéto ospravedlnenie za včasné...“

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dňa 15. 10. 2007 sťažnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky oznámením č. 1 To 39/2006 zo dňa 6. 11. 2007 oznámil   sťažovateľovi,   že   nie   je   možné   predložiť   vec   na   rozhodnutie   o   jeho   podanej sťažnosti na rozhodnutie inému senátu najvyššieho súdu...

Z   doposiaľ   uvedených   skutočností   a   citovaných   ustanovení   právnych   predpisov vyplýva podľa názoru sťažovateľa nepochybne, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 39/2006 zo dňa 9. 10. 2007 bolo porušené jeho právo

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru,

-   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 2 ods. 3 Ústavy SR... Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR je uznesenie, proti ktorému sťažnosť nie je prípustná, vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie odvolacieho súdu.

S   prihliadnutím   na   obsah   namietaného   práva,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, sťažovateľ považuje túto sťažnosť za prípustnú...

Sťažovateľ   je   preto   presvedčený   o   tom,   že   všeobecne   prijímaná   interpretácia dostatočného   ospravedlnenia,   ktorá   za   dostatočné   ospravedlnenie   považuje   také,   ktoré je orgánu,   ktorý   príkaz   vydal,   oznámené   pred   časom,   na   ktorý   je   ten   -   ktorý   úkon naplánovaný, platí aj v prípade obhajcu. Citované ustanovenie § 66 ods. 1 TP v znení platnom do 31. 12. 2005 - totiž nedáva ako už bolo povedané možnosť, dospieť k záveru, že dostatočné ospravedlnenie je pre osoby majúce rôzne procesné postavenie v trestnom konaní definované rôzne. Z tohto hľadiska sa potom javí, že sťažovateľ vzhľadom na povahu dôvodu,   ktorý   mu   bránil   v   účasti   na   nariadenom   úkone   (dlhodobá   práceneschopnosť), ako aj   čas,   kedy   túto   prekážku   oznámil   súdu,   deň   pred   termínom   nariadeného pojednávania),   dostatočne   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   nariadenom   verejnom pojednávaní a neboli naplnené podmienky uloženia poriadkovej pokuty... So zreteľom na to, že   poriadková   pokuta   v   trestnom   konaní   je   určitým   trestom,   možno   k   nej   pristúpiť len za podmienok,   že sa   ten,   komu   má   byť   uložená,   dopustí konania,   ktoré je zákonom zakázané.   Sťažovateľ   sa   takéhoto   konania   nedopustil.   Nie   je   možné   prijať   závery Najvyššieho   súdu   SR   týkajúce   sa   výkladu   včasného   ospravedlnenia,   pretože   v   takomto prípade   to   orgánom   aplikujúcim   právo   umožňuje   v   každom   jednotlivom   prípade individuálne   stanoviť,   čo znamená   dostatočné   ospravedlnenie.   Toto   je   však   v   rozpore s princípom   právnej   istoty,   pri   ktorom   možno   očakávať,   že   rovnaké   správanie   povedie k rovnakým následkom... Nie je možné pripustiť, aby pojem dostatočné ospravedlnenie bol vykladaný   v   závislosti   od okolnosti   prípadu,   v   neprospech   osôb,   ktorým   uloženie poriadkovej pokuty hrozí a to tak, že v jednom prípade je dostatočným ospravedlnením ospravedlnenie   pred   začiatkom   úkonu,   v   inom   niekoľko   dní,   v   inom   niekoľko   týždňov. Toto sťažovateľ považuje za zásadný argument svojej sťažnosti... Vzhľadom na dlhodobosť jeho   zlého   zdravotného   stavu,   sťažovateľ   v   čase,   keď   mu   bolo   doručené   predvolanie na verejné   zasadnutie,   nevedel,   či jeho   aktuálny   zdravotný   stav   v   čase,   keď   sa   verejné zasadnutie konať malo, mu umožní alebo neumožní zúčastniť sa na verejnom zasadnutí... Bezprostredne   pred   termínom   pojednávania   však   došlo   k   akútnemu   zhoršeniu   jeho zdravotného stavu a to do takej miery, že nebolo v jeho možnostiach sa na predmetnom verejnom zasadnutí zúčastniť...

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   považuje   sťažovateľ   za   primerané,   aby   mu   bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- Sk.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ sa nachádza dlhodobo vo veľmi zlom zdravotnom stave.   Táto   skutočnosť   vplýva   mimoriadne   nepriaznivo   na   jeho   psychické   rozpoloženie, na jeho vzťahy, aj na jeho materiálne postavenie. So zreteľom na uvedené povinnosti, bolo uloženie poriadkovej pokuty NS SR takým zásahom do života sťažovateľa, ktorý túto jeho zložitú životnú situáciu urobil ešte komplikovanejšou...»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľa

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru,

-   a   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 2 ods. 3 Ústavy SR, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 39/2006 zo dňa 9. 10. 2007 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   1 To   39/2006   zo   dňa 9.   10.   2007   a vracia   mu vec   na nové   konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie o nesprávnosti napadnutého uznesenia najvyššieho   súdu   z   dôvodu,   že   podľa   jeho   názoru   nedošlo   k naplneniu   predpokladov opodstatňujúcich   uloženie   poriadkovej   pokuty.   Sťažovateľ   sa   totiž   domnieval,   že   svoju neúčasť na pojednávaní najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho ospravedlnil dostatočne a včas.

Keďže ústavný súd je v súlade s ustanovením § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, námietky   sťažovateľa   posudzoval   v rozsahu   stanovenom   petitom   sťažnosti   a   jemu korešpondujúcim odôvodnením.

Na základe toho potom ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal   porušenie   svojich   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   39/2006 z 9. októbra   2007,   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy. Toto už citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva alebo slobody sa možno na ústavnom súde domáhať v prípade, ak nie je daná možnosť, aby túto ochranu poskytli všeobecné súdy.

Podľa § 66 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný   poriadok“)   kto   napriek   predchádzajúcemu   napomenutiu   ruší   konanie   alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu správa urážlivo alebo kto   bez   dostatočného   ospravedlnenia   neposlúchne   príkaz   alebo   nevyhovie   výzve, ktoré   mu   boli   dané   podľa   tohto   zákona,   toho   môže   predseda   senátu   a   v   prípravnom konaní prokurátor,   vyšetrovateľ   alebo   policajný   orgán   potrestať   poriadkovou   pokutou do 50 000 Sk.

Podľa   §   66   ods.   4   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   podľa   odsekov   1   až   3 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Podľa   §   141   ods.   2   Trestného   poriadku   uznesenie   súdu   a   prokurátora   možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení Trestného poriadku ústavný súd zastáva názor, že námietky sťažovateľa predostreté v jeho sťažnosti mali byť na základe podanej sťažnosti proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   39/2006   z 9.   októbra   2007   predmetom skúmania v rámci opravného systému všeobecného súdnictva. Námietky sťažovateľa teda mali   byť   podrobené   prieskumnému   konaniu   (§   66   ods.   4   Trestného   poriadku), pretože preskúmavanie   rozhodnutí   vydaných   všeobecnými   súdmi   patrí   k základným ústavným princípom spravodlivého procesu. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade najvyšší súd bol odvolacím súdom, teda súdom druhého stupňa, ale len čo sa týkalo konania o   obžalobe.   V prípade   rozhodovania   o   uložení   poriadkovej   pokuty   sťažovateľovi ako obhajcovi   obžalovanej   najvyšší   súd   zaujal   pozíciu   orgánu   rozhodujúceho   v prvom stupni   o   veci,   ktorej   podstata   spočívala   v inom   právnom   základe   (uloženie   poriadkovej pokuty - zásah do majetkovej sféry obhajcu obžalovanej), ako samotné konanie majúce základ   v podanej   obžalobe,   v rámci   ktorého   najvyšší   súd   vystupoval   v pozícii   orgánu druhého stupňa.

Sťažovateľ síce napadol dané uznesenie (aj napriek poučeniu, že proti nemu nie je sťažnosť   prípustná)   sťažnosťou,   o   ktorej   však   najvyšší   súd   nekonal   odvolávajúc   sa na ustanovenie druhej vety § 141 ods. 2 Trestného poriadku „a contrario“ vzhľadom na to, že ako súd odvolací rozhoduje v druhom stupni a proti jeho uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty   sťažnosť   nie   je   prípustná.   S   uvedeným   názorom   najvyššieho   súdu   sa   napokon, ako vyplýva   zo   sťažnosti,   uspokojil   aj   samotný   sťažovateľ,   keď   v časti,   v ktorej sa zaoberal jej prípustnosťou z hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, konštatoval:

„Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR je uznesenie, proti ktorému sťažnosť nie je   prípustná,   vzhľadom   na   to,   že   ide   o   rozhodnutie   odvolacieho   súdu...   sťažovateľ považuje túto sťažnosť za prípustnú.“

Ústavný   súd   sa   však   nestotožňuje   s uvedeným   názorom   najvyššieho   súdu, ale vzhľadom na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde námietky sťažovateľa skúmal len v rozsahu, v akom mu boli predostreté v sťažnosti. Keďže sťažovateľ namietal len skutkové a právne závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (ktoré vzhľadom na princíp   subsidiarity   mali   byť   pred   právomocou   ústavného   súdu   najskôr   predmetom prieskumného   konania   druhostupňovým   senátom   najvyššieho   súdu)   bez   toho,   aby   bol namietal   porušenie   zásad   spravodlivého   procesu   v súvislosti   s neprerokovaním   jeho sťažnosti proti tomuto uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   jeho   sťažnosť   odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07, III. ÚS 178/08). Napriek tomu ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd je v tomto prípade oprávnený o opravnom prostriedku sťažovateľa konať a rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008