znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 201/04-10  

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Miroslava   Kľúčika,   v Ž.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. S., P. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ntv II 7/2004 z 31. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Miroslava Kľúčika   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2004 doručená sťažnosť Miroslava Kľúčika, v Ž. (ďalej len „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., P. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ntv II 7/2004 z 31. marca 2004.

Sťažovateľ uviedol, že bol uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Tp 58/2000 zo 17. júna 2000 vzatý do vyšetrovacej väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v súvislosti s jeho trestným stíhaním pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona (ďalej len „TZ“). Lehota uvedenej väzby bola opakovane predĺžená uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv II 50/02 z 23. mája 2002 (do 5. apríla 2003), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv II 35/03 z 26. marca 2003 (do 31. augusta 2003), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv II 91/03 z 27. augusta 2003 (do 5. apríla 2004) a napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv II 7/2004 z 31. marca 2004 (do 5. októbra 2004).

Posledné z označených rozhodnutí najvyššieho súdu sa opiera o dôvody, s ktorými sťažovateľ   nesúhlasí.   Sťažovateľ   pripojil   k sťažnosti   kópiu   napadnutého   rozhodnutia, v odôvodnení   ktorého   sa   okrem   iného   uvádza: „(...)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky v rozsahu   vzťahujúcom   sa   k predmetnému   návrhu   predsedu   senátu   okresného   súdu, preskúmal   predložený   spisový   materiál   a zistil,   že   v danom   prípade   sú   u obžalovaného Miroslava Kľúčika splnené všetky zákonné podmienky pre predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por. (...)

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm.   a)   Tr.   por.   u   obžalovaného   Miroslava   Kľúčika   i naďalej   trvajú   v nezmenenom rozsahu, ako to bolo ustálené v uznesení okresného súdu pri vzatí tohto obžalovaného do väzby. Pritom treba zdôrazniť, že obžalovaný Miroslav Kľúčik je v predmetnej trestnej veci trestne stíhaný pre obzvlášť závažný trestný čin, v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. [pozn. okrem marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) TZ je sťažovateľ trestne stíhaný aj pre trestný čin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 234 ods. 1 a 2 písm. b) TZ].

Najvyšší súd Slovenskej republiky si tiež v plnom rozsahu osvojil závery predsedu senátu   okresného   súdu,   že   v predmetnej   veci   došlo   k prieťahom   v konaní   predovšetkým v dôsledku   opakovaných   a nedôvodných   návrhov   všetkých   obžalovaných,   ale   tiež   aj samotného   obžalovaného   Miroslava   Kľúčika,   na   odňatie   veci,   resp.   jeho   nedôvodnými námietkami zaujatosti voči predsedovi senátu konajúcemu vo veci. Neboli pritom zistené žiadne   subjektívne   prieťahy   zavinené   súdmi,   pretože   tieto   o všetkých   návrhoch obžalovaného Miroslava Kľúčika,   resp.   jeho sťažnostiach podaných proti   rozhodnutiam prvostupňového   súdu,   vždy   rozhodli   bezodkladne.   Práve   vzhľadom   na   postupy obžalovaného   Miroslava   Kľúčika   nebolo   možné   jeho   trestnú   vec   doposiaľ   právoplatne skončiť.

V konečnom dôsledku si Najvyšší súd Slovenskej republiky osvojil aj názor predsedu senátu   okresného   súdu,   že   prepustením   obžalovaného   Miroslava   Kľúčika   na   slobodu, vzhľadom na jeho osobu, doterajší spôsob života a predchádzajúce odsúdenia hrozí, že by bolo   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   ktorým nepochybne je právoplatné skončenie veci.

Vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   okolnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky vyhovel návrhu predsedu senátu Okresného súdu v Žiline (...)“

Sťažovateľ namieta, že uplatňovanie jeho procesných práv prostredníctvom žiadostí, návrhov,   sťažností   či   iných   procesných   úkonov   mu   nemôže   byť   v rámci   rozhodovania o predĺžení   vyšetrovacej   väzby   na   ťarchu.   Poukázal   na   skutočnosť,   že   vo   veci   už   bol okresným súdom vypočutý a k obžalobe sa riadne vyjadril. Rovnako boli vypočutí aj všetci spoluobžalovaní a viacerí svedkovia. Tieto skutočnosti, s prihliadnutím k povinnosti súdov vykladať príslušné ustanovenia Trestného poriadku tak, aby pozbavenie osobnej slobody obvineného   nepresiahlo   rozsah   nevyhnutný   z ohľadom   na   dôvody   a účel   väzby, spochybňujú podľa jeho názoru opodstatnenosť ďalšieho trvania jeho väzby. Sťažovateľ v tomto kontexte dodáva: „Ja poukazujem na to, že som vo väzbe od 17. 6. 2000 teda takmer 4 roky, doteraz boli vykonané výsluchy nás obžalovaných, vykonali sa výsluchy svedkov a preto nevidím dôvod, prečo by v súčasnosti trvali u mňa dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por., tieto dôvody podľa mňa už dávno pominuli.“

Ústavnému súdu preto na záver navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol nasledovným nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 1 Ntv II 7/2004 zo dňa 31. 3. 2004, pri ktorom   bola   nedôsledne   preskúmaná   zákonnosť   väzby   Miroslava   Kľúčika,   porušil   jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

Toto uznesenie sa zrušuje a vec sa vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade ústavnej sťažnosti podľa § 49 až 56 zákona o ústavnom súde) vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

2. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti požiadal, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   z   31.   marca   2004   o predĺžení   jeho   väzby do 5. októbra 2004 došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj k porušeniu jeho práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podstatu   porušenia   označených   základných   práv   a slobôd   vidí   sťažovateľ v nedôslednosti preskúmania splnenia zákonom stanovených predpokladov pre predĺženie väzby v jeho prípade, dodávajúc, že nesúhlasí s dôvodmi, ktoré v napadnutom rozhodnutí uviedol najvyšší súd.

3. Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vyslovil, že pri predĺžení väzby nejde o návrh sťažovateľa v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, ale o návrh iného oprávneného subjektu na predĺženie väzby (podľa § 71 ods. 1 a 3 Trestného poriadku sú nimi: prokurátor, predseda senátu a generálny prokurátor). Keďže ale konanie o návrhu na predĺženie väzby predstavuje automatické súdne preskúmanie zákonnosti väzby (v určitých intervaloch a z úradnej povinnosti), vrátane existencie všetkých jej podmienok, čl. 5 ods. 4 dohovoru je na takéto konanie aplikovateľný (napr. III. ÚS 227/03).

Z čl. 5 ods. 4 dohovoru potom vyplýva nielen právo sťažovateľa nachádzajúceho sa vo väzbe podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ale tiež právo, aby aj pri návrhu iného oprávneného subjektu týkajúceho sa väzby sťažovateľa rozhodol o zákonnosti tejto väzby súd.

Takéto práva súvisiace s preskúmaním väzby sťažovateľa - na základe jeho žiadosti o prepustenie   z väzby   alebo   sťažnosti   proti   zamietavému   rozhodnutiu,   resp.   na   základe návrhu   iného   oprávneného   subjektu   –   možno   vyvodiť   vzhľadom   na   ich   znenie a nadväzujúcu právnu úpravu v Trestnom poriadku aj z odsekov 2, resp. 5 článku 17 ústavy.

4.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   a slobôd   uznesením o predĺžení väzby už ústavný súd uviedol, že z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom   okrem   iného   vyplýva,   že   v prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť   najskôr   v tomto   konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Pokiaľ sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   uplatní   v konaní   pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III.   ÚS   90/03, III. ÚS 135/03).

Pri   rozhodovaní   súdu   o návrhu   na predĺženie   väzby,   ktoré   je   pre   sťažovateľa predvídateľné, nemôže tento len pasívne vyčkávať na rozhodnutie a v prípade, ak je preňho nepriaznivé,   napadnúť   ho   ústavnou   sťažnosťou,   ale   v záujme   ochrany   svojich   práv a osobnej slobody sa má snažiť ovplyvniť ho svojou argumentáciou ešte pred jeho prijatím (III. ÚS 227/03).

Podľa   sťažovateľa   bola   jeho   väzba   predtým   naposledy   predĺžená   uznesením najvyššieho súdu Ntv II 91/03 z 27. augusta 2003 do 5. apríla 2004. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv II 7/2004 z 31. marca 2004 došlo k jej ďalšiemu predĺženiu do 5. októbra 2004.

Možné ďalšie predĺženie väzby sťažovateľa najvyšším súdom (na základe návrhu predsedu senátu okresného súdu) po 5. apríli 2004 bolo pre sťažovateľa, resp. obhajobu predvídateľné.   Ústavnému   súdu   však   nebolo   preukázané,   že   by   obhajoba   bola   využila aktívny prístup a namietala nezákonnosť ďalšieho trvania väzby sťažovateľa po 5. apríli 2004   pred   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   o návrhu   na   jej   predĺženie.   Tak   by   mohla ovplyvniť rozhodnutie najvyššieho súdu vo svoj prospech alebo dať mu možnosť, aby sa vyvaroval prípadného porušenia práv sťažovateľa podľa ústavy alebo dohovoru.

Keďže sťažovateľ námietky možného porušenia svojich práv nevyužil v konaní pred najvyšším súdom pred jeho rozhodnutím o predĺžení väzby sťažovateľa z 31. marca 2004, ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2004