znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 201/03-8Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., bytom N., zastúpeného advokátom JUDr. I. R, Advokátska kancelária, N., ktorou namietal porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a v druhom oddiele Ústavy Slovenskej republiky a porušenie jeho práv na spravodlivý   proces   v zmysle   Európskeho   dohovoru   o ľudských   právach   rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 87/01 z 1. októbra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 To 368/01 zo 17. januára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2003 doručená sťažnosť M. H., bytom N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I.   R.,   Advokátska   kancelária,   N.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základných   práv zaručených   v čl.   12 ods.   1 a v druhom   oddiele Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv na spravodlivý proces podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 87/01 z 1. októbra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 368/01 zo 17. januára 2002.

Z obsahu sťažovateľovho podania a jeho príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 T 87/01 z 1. októbra 2001 uznal sťažovateľa vinným z trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona (ďalej len „TZ“) a uložil mu peňažný trest vo výške 5 000 Sk. Pre prípad marenia výkonu peňažného trestu mu bol uložený   náhradný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   6   mesiacov   podľa   §   54   ods.   3   TZ. Spomínaný rozsudok bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 368/01 zo 17. januára 2002 zrušený vo výroku o uloženom treste a sťažovateľ bol odsúdený podľa § 250 ods. 2 TZ, pričom mu podľa § 53 ods. 1 a 3 v spojení s § 54 ods. 1 TZ uložil peňažný trest vo výmere 5 000 Sk a podľa § 54 ods. 3 TZ mu pre prípad, že by bol výkon tohto trestu úmyselne zmarený, stanovil trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov. Rozsudok krajského súdu mu bol doručený v priebehu mesiaca marec 2002 (údaj v podnete na podanie sťažnosti pre porušenie zákona zo 7. apríla 2002).

Podľa   sťažovateľa   obidvoma   rozsudkami   v predmetnej   veci   bolo   nespravodlivo rozhodnuté,   pretože   mu   boli „popreté   základné   ľudské   práva   na   jeho   hájenie   sa   pred súdom“. Sťažovateľ   okrem   pochybenia   okresného   súdu   v skutkových   záveroch o predmetnej veci namietal aj jeho nesprávny postup, pretože mu podľa jeho tvrdení na hlavnom pojednávaní nebolo umožnené vypočuť svedkov, ktorých navrhoval, ďalej pretože okresný súd nepovažoval za dôveryhodnú výpoveď svedka Ing. M. H., ktorý je jeho otcom, a pri rozhodovaní podľa neho vychádzal iba zo svedeckej výpovede JUDr. A. Š. S ohľadom na   spomínané   okolnosti   ho   obidva   súdy   podľa   neho   nespravodlivo   odsúdili,   čím   boli porušené „jeho ústavné práva na spravodlivý proces“.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby takto   rozhodol: „Rozsudkom   Okresného súdu v Nitre   č.   6 T   87/01   zo   dňa 1.   10.   2001 a rozsudkom Krajského súdu Nitra č. 3 To 368/01 zo dňa 17. 1. 2002 došlo k porušeniu základných   ľudských   práv   a slobôd   podnecovateľa   upravených   v článku   12   ods.   1 a v druhom   oddieli   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenie   práv   podnecovateľa   na spravodlivý proces v zmysle Európskeho dohovoru o ľudských právach.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 citovaného zákona sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   lehota   dvoch   mesiacov   na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá sa pri rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca pre   uplatnenie   účinnej   ústavnej   ochrany   sťažovateľom   a zároveň   rešpektuje   aj   princíp právnej istoty. Aby uvedené požiadavky spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené. Ak sa tak nestalo, táto lehota nemôže začať plynúť (obdobne pozri napr. III. ÚS 133/02).

K porušeniu   sťažovateľových   práv   v predmetnej   veci   malo   dôjsť   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 87/01 z 1. októbra 2001, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3   To   368/01   zo   17.   januára   2002,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   v súlade   s   §   139 Trestného   poriadku   v ten   istý   deň   a v priebehu   mesiaca   marec   2002   bol   sťažovateľovi doručený. Sťažnosť sťažovateľa z 31. júla 2003, ktorou namietal porušenie jeho základných práv   zaručených   v   čl.   12   ods.   1   a v druhom   oddiele   ústavy   a porušenie   jeho   práv   na spravodlivý proces v zmysle Európskeho dohovoru o ľudských právach,   bola ústavnému súdu doručená 4. augusta 2003.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa z 31. júla 2003 bola ústavnému súdu doručená po uplynutí lehoty stanovenej pre podanie sťažnosti v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju bolo potrebné odmietnuť ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 16. septembra 2003