znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 200/2013-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júla 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   M.   H.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   Š., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   62/2012   v   súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. H. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 62/2012 v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby   p o r u š e n é b o l i.

2. M.H. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

3.   Okresný súd Prešov   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. H. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právnej zástupkyne   advokátky   JUDr.   M.   Š.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 200/2013-27 zo 14. mája 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“)   v   časti,   v   ktorej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 62/2012 v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby.

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti zo 17. júna 2013 uviedol: „Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Prešov zo dňa 24. 7. 2012 bol obvinený M. H. vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. poriadku. Následne na návrh Krajskej prokuratúry v Prešove uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 62/12 zo dňa 23. 8. 2012 boli dôvody väzby rozšírené aj o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Tpo 9/12 zo dňa 6. 9. 2012 bolo uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 62/12 zo dňa zrušené a bolo rozhodnuté, že obvinený je vo väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku a väzba začína plynúť dňa 21. 7. 2012 o 22.00 hod. Následne uznesením Krajského súdu Prešov sp. zn. 8 Tpo 9/012 zo dňa

6. 9. 2012 bola sťažnosť obvineného M. H. proti rozhodnutiu Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 62/12 z 23. 8. 2012 o rozšírení dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku zamietnutá.

Dňa   16.   11.   2012   bola   Krajskou   prokuratúrou   v   Prešove   predložená   žiadosť obvineného M. H. o prepustenie z väzby na slobodu a následne dňa 21. 11. 2012 bol sudcom pre prípravné konanie vytýčený termín informatívneho výsluchu podľa v zmysle § 72 ods. 2 Tr. poriadku na deň 29. 11. 2012, kde o žiadosti obvineného bolo rozhodnuté. Následne   bolo   rozhodnutie   písomné   vypracované   a   expedované,   kde   obvinenému   bolo doručené dňa 31. 12. 2012 a obhajkyni dňa 3. 1. 2013. V uvedenej veci zároveň zo strany Krajského prokurátora bol podaný dňa 21. 12. 2012 podaný návrh na predĺženie lehoty väzby u všetkých štyroch obvinených vrátane obvineného M. H. od 21. 2. 2013 do 21.8.2013 a dňa súd rozhodoval o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby a z toho dôvodu bol spis predložený Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o sťažnosti dňa 14. 1. 2013, kde Krajský súd rozhodol, že boli zmenené dôvody väzby tak, že bol vypustený dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku uznesením 8 Tpo 2/13 zo dňa 18. 1. 2013. Dňa 10. 1. 2013 bolo uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 62/12 bolo rozhodnuté, že sa väzba predlžuje na obdobie od 21. 2. 2013 do 21. 5. 2013 a následne uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 20. 1. 2013 sp. zn. 7 Tpo 1004/2013 bola sťažnosť obvineného voči uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 62/12 zo dňa 10. 1. 2013 zamietnutá. Následne dňa 2. 4. 2013 bol spis znova predložený Krajskému súdu v Prešove mi rozhodnutie o sťažnosti krajského prokurátora proti rozhodnutiu Okresného súdu Prešov sp. zn.   0   Tp   62/2012   zo   dňa   26.   3.   2013   a   následne   bolo   rozhodnuté   aj   o   žiadosti o prepustenie z väzby obvineného S. M., kde spis z Krajského súdu v Prešove bol vrátený dňa   23.   4.   2013   a   opätovne   bol   predložený   Krajskému   súdu   dňa   26.   4.   2013   a po rozhodnutí...   zo   dňa   30.   4.   2013   ohľadne   žiadosti   obvineného   S.   M.   bol   spis   vrátený Okresnému súdu Prešov dňa 3. 5. 2013.

Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že na obvineného M. H. bola prokurátorom Krajskej prokuratúry Prešov podaná obžaloba dňa 10. 4. 2013 pre skutok právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. b)r písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), písm. j) Tr. zákona a vec elektronickou podateľňou bola pridelená do senátu tunajšieho súdu 2 T.“

Sťažovateľ k stanovisku okresného súdu okrem iného uviedol, že jeho sťažnosť je dôvodná, preto na nej trvá, a potvrdzuje aj vyjadrenie okresného súdu.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   so   súhlasom   účastníkov   konania   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A–164, § 21, Neumeister z roku 1968, A–8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55). Prieskumné súdne konanie   musí   byť   vedené   v   súlade   s   hmotnoprávnymi   a   procesnými   vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   osobám   zbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa všetkých okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Tejto požiadavke preto spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 353/06).

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier v. Francúzsko, 26. jún 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. november 1993, § 28).Sťažovateľ namieta, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval okresný súd 65 dní, čo je „v rozpore s požiadavkou neodkladnosti rozhodovania o žiadosti z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru“.

Zo spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil, že 13. novembra 2012 bola doručená Krajskej prokuratúre v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) žiadosť sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby,   ale   tá   jeho   žiadosti   nevyhovela   a   vec   predložila 16. novembra   2012   na   rozhodnutie   okresnému   súdu.   Okresný   súd   29.   novembra   2012 v prítomnosti obhajkyne jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neprijal jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 18. januára 2013 rozhodol, že dopĺňa uznesenie okresného súdu z 29. novembra 2012 a mení dôvody väzby tak, že vypúšťa dôvod väzby uvedený v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Medzitým 18. decembra 2012 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu „podal do záznamu o preštudovaní spisu žiadosť o prepustenie z väzby“.

Krajská prokuratúra 29. decembra 2012 obhajcovi sťažovateľa oznámila, že žiadosti nevyhovela   a   20.   decembra   2012   žiadosť   predložila   na   rozhodnutie   okresnému   súdu, pretože „dôvody väzby naďalej trvajú, nakoľko hrozí obava, že vzhľadom k tomu, že predaj omamných   a   psychotropných   látok   bol   zdrojom   príjmov   sťažovateľa,   že   si   ich   bude   i naďalej zadovažovať a predávať, kedy vzhľadom na zistené konanie k obvinenému M. hrozí naďalej obava, že bude obvinený po prepustení na slobodu naďalej pôsobiť na iné procesné subjekty   a   tým   mariť   vyšetrovanie.   Prokurátor   taktiež   poukázal   na   svedecké   výpovede najmä Matúša Lúča.“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 62/12 z 10. januára 2013 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa od 21. februára 2013 do 21. mája 2013 a iba „ústne“ sťažovateľovi oznámil, že o jeho návrhu na prepustenie z 18. decembra 2012 konať nebude, „pretože od právoplatného   rozhodnutia   ostatnej   žiadosti   sťažovateľa   na   prepustenie   z   väzby neuplynula lehota 30 dní. Okresný súd Prešov do dňa písania tohto podania sa so žiadosťou o prepustenie z väzby zo dňa 18. 12. 2013 nijako procesné nevysporiadal“.

Vychádzajúc z uvedeného prehľadu ústavný súd konštatuje, že tvrdenia sťažovateľa sa zakladajú čiastočne na pravde a postup okresného súdu v namietanom konaní nespĺňal požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Okresnému súdu nemožno vytknúť to, že rozhodol o žiadosti sťažovateľa, ktorá mu bola postúpená krajskou prokuratúrou 16. novembra 2012, už 29. novembra 2012, ale najmä to, že písomné vyhotovenie uznesenia doručil sťažovateľovi až 31. decembra 2012 a jeho obhajkyni 3. januára 2013, a tiež to, že krajskému súdu vec predložil na rozhodnutie až 14. januára   2013   (po   odôvodnení   sťažnosti   podanej   obhajkyňou   sťažovateľa   7.   januára 2013), čo mu vytkol aj krajský súd, a preto konanie okresného súdu nemožno považovať za urýchlené.

Ústavný súd tiež zistil, že podľa zápisnice napísanej 29. novembra 2012 (č. l. 135 a č. l. 136) boli sťažovateľ aj jeho obhajkyňa prítomní pri vyhlásení uznesenia o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a predseda senátu tiež požiadal 13. decembra 2012 o predĺženie   lehoty   na   napísanie   rozhodnutia,   ktorej   bolo   vyhovené.   Uznesenie   bolo vyhotovené 21. decembra 2012 a expedované až 28. decembra 2012.

Hoci   medzitým   okresnému   súdu   21.   decembra   2012   podala   krajská   prokuratúra návrh   na   predĺženie   lehoty   väzby,   v   dôsledku   čoho   okresný   súd   určil   termín   výsluchu na 10. január 2013 (obhajkyni sťažovateľa to oznámil 1. januára 2013), iba táto skutočnosť a súčasne konanie i o tomto návrhu nemôže ospravedlniť zdĺhavejší postup okresného súdu pri rozhodovaní o pôvodnej žiadosti sťažovateľa.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní o žiadosti   sťažovateľa   doručenej   okresnému   súdu   16.   novembra   2012   porušil   svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 62/2012 jeho základné právo na osobnú slobodu   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   ako   aj   jeho   právo   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby, pretože celkovú dobu od podania žiadosti (16. november 2012) až po písomné vyhotovenie (21. december 2012) a doručenie   rozhodnutia   a   predloženie   veci   na   rozhodnutie   krajskému   súdu   (14.   január 2013) je potrebné hodnotiť ako neprimerane dlhú a nezlučiteľnú s obsahom sťažovateľom označených práv, ak navyše rozhodnutie odvolacieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 30. januára 2013 a jeho obhajkyni až 1. februára 2013.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu a väzba   sťažovateľa   je   pokrytá   právoplatným   rozhodnutím   všeobecného   súdu,   o   jeho požiadavke   na   zrušenie   predmetného   uznesenia   krajského   súdu,   resp.   o   žiadosti na prepustenie   z   väzby   na   slobodu   ústavný   súd   nerozhodoval   (obdobne   napr. III. ÚS 265/2011).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal v petite sťažnosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 9 000 €.

Z čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže,   ale nemusí   finančné   zadosťučinenie   priznať. Pri   rozhodovaní   o   tom, či   finančné zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu (závažnosť) porušenia ústavou garantovaných práv (porovnaj II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09), a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany, nielen vysloviť porušenie týchto práv (m. m. IV. ÚS 210/04).

V okolnostiach prípadu síce dĺžku rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresným súdom je potrebné považovať za ústavne neakceptovateľnú, avšak zásah do označených práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods.   5 ústavy a čl. 5 ods.   4 dohovoru   nebol   až   natoľko   intenzívny,   aby   odôvodňoval   priznanie   sumy   finančného zadosťučinenia   (v   danom   prípade   stav   porušenia   práv   sťažovateľa   netrval   niekoľko mesiacov,   ale   len   týždňov),   ak   navyše   samotný   sťažovateľ   požiadavku   na priznanie finančného zadosťučinenia nijako neodôvodnil, hoci to zákon o ústavnom súde výslovne vyžaduje (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Za   daných   okolností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   finančné   zadosťučinenie sťažovateľovi   nepriznal   (obdobne   napr.   III.   ÚS   43/2011,   III.   ÚS   353/2011, IV. ÚS 86/2012).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   si   uplatnil   trovy   konania,   ktoré   bližšie nešpecifikoval.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá predstavovala   sumu   781   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2013) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon   právnej   služby   sumu   7,81   €.   Úhrada   bola   preto   priznaná   spolu   v   celkovej   sume 275,94 €.

Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013