znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 200/2012-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tiež čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods.   1   a   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 16 Co 43/2011 zo 17. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2012 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), tiež čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 43/2011 zo 17. marca 2011.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplynulo,   že   od   sťažovateľky   bola   neoprávnene zexekvovaná   suma   38   173   €   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   bol   neskôr   zrušený rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako nezákonný.   Sťažovateľka   sa   žalobou   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) z 28. decembra 2005 dožadovala náhrady škody z nezákonného súdneho rozhodnutia podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu   štátu   vo   výške   48   390   €.   Po   zrušení   prvého   rozhodnutia   okresného   súdu v odvolacom konaní rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 29/2006 zo 4. augusta 2009   tak,   že žalobe sťažovateľky   vyhovel.   Na   základe   podaného odvolania rozhodoval vo veci opätovne krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 16 Co 332/2009 z 12. novembra 2009 zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a uznal nárok sťažovateľky ako dôvodný len sčasti a vo zvyšku žalobu zamietol. V dovolacom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 48/2010 z 21. decembra 2010 zrušil napadnutý zamietajúci výrok rozsudku krajského súdu a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom na riešenie kolízie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody. Krajský súd ďalším rozsudkom (v poradí tretím) sp. zn. 16 Co 43/2011 zo 17. marca 2011 rozhodol   rovnako   ako   predchádzajúcim   zrušeným   rozhodnutím,   pokiaľ   išlo   o istinu, a zo záväzného kasačného rozhodnutia akceptoval len právny názor týkajúci sa splatnosti nároku na náhradu škody, čo sa týka konkurencie nárokov z bezdôvodného obohatenia a náhrady   škody   však   zotrval   pri   svojom   pôvodnom   názore.   Proti   tomuto   rozhodnutiu podala sťažovateľka   opätovne dovolanie,   v ktorom   namietala, že rozhodnutie krajského súdu bolo úmyselne v zjavnom rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu. Najvyšší súd opätovne preskúmal napadnutú časť rozsudku a dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky je   dôvodné,   preto   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cdo   155/2011   z   21.   decembra   2011   rozsudok odvolacieho   súdu   sp.   zn.   16   Co   43/2011   zo   17.   marca   2011   v   napadnutej   časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka k veci uvádza:„... 6. Nerešpektovaním záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, súd nižšieho stupňa /krajský či okresný/ úmyselne porušuje čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 2 ods. 2 ústavy, čo vo svojom dôsledku vedie tiež k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   podľa   stabilizovanej judikatúry   ústavného   súdu,   všeobecný   súd   môže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   rozpore s procesnoprávnymi predpismi, upravujúcimi jeho postup v občianskom súdnom konaní, takým predpisom je OSP a jeho ust. § 243d ods. 1.

7.   Nerešpektovanie   kasačného   názoru   najvyššieho   súdu   má   vždy   sa   následok   aj porušenie práva všeobecným súdom nižšieho stupňa na fair proces v jeho časovej dimenzii - teda porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru - lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne   konanie   v   dôsledku   prejednania   dovolania   na   najvyššom   súde,   ako   aj   nového prejednania veci krajským súdom, je dobou nesporne označiteľnou za zbytočné prieťahy v súdnom   konaní,   pričítateľné   na   vrub   krajského   súdu,   ktorý   kasačné   rozhodnutie nerešpektoval.

8.   Nerešpektovanie   právneho   názoru   kasačného   súdu,   vyjadreného   v   jeho zrušujúcom uznesení, inštančne nižším súdom - tu krajským súdom - zakladá aj porušenie princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj dotknutia právnej istoty občanov, ako jednej zo základných hodnôt právneho štátu.

9. Porušenie fair procesu v aspekte cit. článkov ústavy a dohovoru, malo za následok aj porušenie základného práva na legitímne očakávanie, garantované čl. 20 ods. 1 ústavy a 21. 1 ods. 1 Protokolu č, 1 k dohovoru...

1.   V   prejednávanej   veci   je   teda   zrejmé,   že   krajský   súd   bez   zmenenej   skutkovej situácie, nevyhovel požiadavkám vyplývajúcim z kasačného uznesenia najvyššieho súdu, podľa   ktorého   pri   kolízii   dvoch   nárokov -   náhrada   škody alebo   vydanie bezdôvodného obohatenia   -   má   prednosť   nárok   na   náhradu   škody,   oproti   subsidiárnemu   nároku   na vydanie bezdôvodného obohatenia, v čom treba vidieť úmyselné obchádzanie zrušujúceho rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   tým   aj   vedomé   porušenie   vyššie   označených   práv sťažovateľa.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti A., spol. s r. o. na súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1,3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie v primeranej   dobe   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   na   rovné   zaobchádzanie   a legitímne očakávanie podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 1 ods. 1 protokolu 1 k dohovoru,   v spojení s čl.   1 ods.   1 a čl.   2 ods.   2 ústavy,   uznesením KS v B. Bystrici zo 17. 3. 2011, sp. zn. 16 Co 43/2011, porušené bolo.

2.   KS   v   B.   Bystrici   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   titulom   finančného zadosťučinenia sumu 20.000 EUR do 1 mesiaca od doručenia nálezu.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323, 48 E, ktorú je KS v B. Bystrici povinný zaplatiť JUDr. E. Ľ. do mesiaca.“

Sťažovateľka odôvodňuje žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia takto:«Preto navrhujeme napadnuté rozhodnutie krajského súdu považovať za rozhodnutie porušujúce   označené   základné   práva   sťažovateľa,   ale   keďže   sa   už   nedá   zrušiť, kompenzačným opatrením môže byť len priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20.000 EUR za úmyselné a viacnásobné porušenie základných práv podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

3. Sťažovateľ sa totiž už vyše 8 rokov nemôže domôcť svojho majetku, ktorý mu bol nezákonnou činnosťou justičných orgánov násilne odňatý a svojvoľnou činnosťou týchto orgánov   vtiahnutý   do   nezmyselných   sporov   -   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   voči subjektu, ktorému musel v rámci exekúcie plniť, potom viesť vopred beznádejnú exekúciu, aby preukázal nevymoženie bezdôvodného obohatenia a naostatok ešte má čakať až do r. 2017, aby sa mu vyexekvovaná suma zmenila na nárok na náhradu škody ap. - počas ktorých trpí pocitmi beznádeje, frustrácie, neistoty a strachu, ktoré nemožno kompenzovať konštatovaním porušenia základných práv. Požadovaná suma splní aj prevenčný účel a účel saturačný, ktorý jedine zmysluplne môže „prebudiť“ sudcov konajúceho krajského súdu k svojej ústavnej úlohe, ktorou je ochrana základných ľudských práv a slobôd fyzických a právnických osôb pre svojvôľou štátu a jeho orgánov verejnej moci.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o   porušení   jej   základných   práv uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 43/2011 zo 17. marca 2011, v ktorom krajský súd nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho a zotrval na svojom právnom názore, ktorý bol z podstatnej časti dôvodom na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

1.   Sťažovateľka   napáda   svojou   sťažnosťou   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Co 43/2011 zo 17. marca 2011 potom, čo o ňom rozhodol najvyšší súd v dovolacom konaní uznesením sp. zn. 2 Cdo 155/2011 z 21. decembra 2011.

Citované ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľky bol okrem iného aj ňou využitý mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   jej   umožňoval   odstrániť   stav,   v   ktorom   videla porušenie svojich základných práv a slobôd.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu, a preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom   poriadku   (takým   je   v prerokúvanej   veci   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 155/2011 z 21. decembra 2011), je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím o nich vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zároveň pripomína, že sťažovateľka namietala rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 43/2011 zo 17. marca 2011 po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od jeho právoplatnosti. Keďže v danej veci najvyšší súd v rámci dovolacieho konania preskúmal rozsudok   krajského súdu   v napadnutej   časti   a dospel   k záveru,   že dovolanie „je   nielen prípustné   podľa   §   238   ods.   1   O.   s.   p..,   ale   aj   opodstatnené   z dôvodov   namietaných v podanom dovolaní“, za daných okolností nemožno vo vzťahu k rozsudku krajského súdu konštatovať zachovanie   lehoty   na podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy.   O zachovaní lehoty by bolo možné hovoriť v prípade, ak by dovolací súd dovolanie sťažovateľky ako neprípustné   odmietol   a napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   by   z hľadiska   dôvodov obsiahnutých v dovolaní vecne neskúmal (napr. III. ÚS 199/2010, III. ÚS 290/2011). Taká situácia však nenastala, keďže najvyšší súd rozsudok krajského súdu v napadnutej časti preskúmal, zrušil ho a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Z tohto pohľadu je sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k námietke o porušení jej práv rozsudkom krajského súdu podaná oneskorene.

Pozornosti ústavného súdu zároveň neušlo, že sťažovateľka sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. marca 2012 domáhala vyslovenia porušenia práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 43/2011 zo 17. marca 2011 v čase, keď tento rozsudok bol v napadnutej časti   zrušený   v rámci   dovolacieho   konania   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 155/2011 z 21. decembra 2011. Z tohto pohľadu sťažnosť sťažovateľky neobsahovala zároveň jednu z obligatórnych náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorá v zmysle § 50   ods.   1   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   musí   okrem   iného   obsahovať   označenie právoplatného rozhodnutia, ktoré je predmetom sťažnosti. Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie bolo ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu zrušené dovolacím súdom, akékoľvek úvahy o jeho právoplatnosti sú za daných okolností bezpredmetné.

2. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v dôsledku prerokovania veci na najvyššom súde, a nového prerokovania pred krajským súdom, je označiteľná ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní pričítateľné na vrub krajskému súdu. Sťažovateľka preto namieta aj porušenie svojho základného práva garantovaného v čl. 48 ods.   2   ústavy,   čo   však   osobitným   spôsobom   neodôvodnila,   t.   j.   nepreukázala   príčinnú súvislosť   medzi   základným   právom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   medzi   namietaným rozsudkom, keď vo svojom podaní konštatuje v podstate pravdepodobné a budúce prieťahy v súdnom konaní. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Vzhľadom na takto vymedzenú podstatu a účel tohto základného práva ústavný súd poskytuje ústavnú ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná   v   čase,   keď   k   namietanému   porušovaniu   ešte   mohlo dochádzať   a neodôvodnená   nečinnosť,   príp.   neefektívna   činnosť   príslušného   orgánu verejnej   moci   v tom   čase   ešte   mohla   trvať   (m.   m.   II.   ÚS   387/06,   IV.   ÚS   46/07, IV. ÚS 263/08).   Sťažovateľka   napáda   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktoré   jej   spôsobí prieťahy v konaní, avšak zo samotnej podstaty veci vyplýva, že krajský súd rozhodnutím vo veci vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej   neistoty   sťažovateľky,   a   preto   už   označený   súd   nemohol   žiadnym   ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, resp. nečinnosťou spôsobovať prieťahy, a teda nemohol už ani porušovať základné právo sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012