znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 200/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. L., P., zastúpeného advokátkou JUDr. L. F., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   71/2004 z 27. októbra   2008   a postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   6   Co   59/2009   a   jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2010 doručená sťažnosť R. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 71/2004 z 27. októbra 2008 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 59/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   v   konaní   pred   okresným súdom   sp.   zn.   13   C   71/2004   o   neúčinnosť   právneho   úkonu   (prevod   nehnuteľností) v procesnej   pozícii   žalovaného.   Okresný   súd   v   predmetnej   právnej   veci   (sp.   zn.   13   C 71/2004)   rozhodol   rozsudkom   z   27.   októbra   2008,   ktorým   vyslovil   neúčinnosť   kúpnej zmluvy   uzavretej   medzi   predávajúcimi   manželmi   L.   (rodičia   sťažovateľa,   pozn.) a sťažovateľom ako kupujúcim.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   71/2004   z   27.   októbra   2008   podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 CoE 59/2009 z 18. novembra 2009 potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Podľa názoru sťažovateľa sú právne a skutkové závery, o ktoré Krajský súd v Žiline oprel svoje uznesenie zjavne neodôvodnené, a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   pričom   majú   za   následok   porušenie základných   práv   sťažovateľa.   Na   tomto   základe   je   podľa   názoru   sťažovateľa   založená právomoc Ústavného súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti.“

Ďalej sťažovateľ uviedol, „že v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 zákona o Ústavnom súde   vyčerpal   všetky   opravné   prostriedky   a   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje a to tak, - že dovolanie sťažovateľa proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   6Co   59/2009   zo   dňa   18.11.2009   podal sťažovateľ dňa 08.04.2010.

Sťažovateľ má za to, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co 59/2009 zo dňa 18.11.2009 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu alebo inú právnu ochranu, Krajský súd Žilina rozhodol vo veci na základe skutočností, ktoré neboli ani predmetom dokazovania, čím došlo k porušeniu u s r. § 120 ods. 4 O.s.p.

Sťažovateľ uvádza, že v odvolacom konaní Krajský súd Žilina odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď vyslovil záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, z akého zdroja mal finančné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti aj napriek tomu, že táto skutočnosť nebola predmetom dokazovania.

...Krajský   súd   v   Žiline   ustálil,   že   z   dôvodu   neunesenia   dôkazného   bremena sťažovateľom   a   nepreukázania,   z   akých   zdrojov   mal   sťažovateľ   finančné   prostriedky na úhradu   kúpnej   ceny   (aj   napriek   tomu,   že   táto   skutočnosť   nebola   predmetom dokazovania),   konajúci   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   celom   rozsahu. Sťažovateľ má za to, že jeho povinnosťou pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš v zmysle ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohol   poznať.   Nebolo   dôkazným   bremenom   sťažovateľa   preukazovať   zdroj   svojich finančných   príjmov.   Sťažovateľ   preukázal,   že   nehnuteľnosť   kúpil,   čo   je   zrejmé   aj zo skutočnosti, že otec sťažovateľa, ktorý vtom čase nepoberal žiaden príjem splatil všetky exekúcie vedené proti nemu, čo sťažovateľ aj preukázal v konaní pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš predloženými dokladmi o úhrade pohľadávky...

Žalovaný sa domnieva, že možnosť konať mu bola odňatá aj z ďalšieho dôvodu, ktorým konajúci súd nerozhodol o pripustení, resp. o nepripustení zmeny žaloby v zmysle ustanovenia § 95 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré žalobkyňa vo svojom písomnom podaní zo dňa 17.03.2005 navrhovala.

V nadväznosti na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, že opomenutím vyhlásenia rozhodnutia o pripustení, resp. nepripustení zmeny žaloby tak, ako to navrhovala žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 17.03.2005, konajúci súd procesnoprávne pochybil.“.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   argumentuje: „Nakoľko   postupom   a   rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 18.11.2009 sp.. zn. 6Co 59/2009 a rozhodnutím Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 13C 71/2004 zo dňa 27.10.2008 bola sťažovateľovi odňatá možnosť   konať,   sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa rozhodnutie odvolacieho a prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline a rozhodnutím Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. 13C 71/2004 zo dňa 27.10.2008 porušené a sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   18.11.2009   sp.   zn.   6Co   59/2009   a rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 13C 71/2004 zo dňa 27.10.2008 zrušuje a vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi R. L. sa priznáva náhrada trov konania za dva úkonyprávnej pomoci vo   výške   303,31   €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   uhradiť   na účet   advokátky JUDr. L. F., so sídlom P., do 15 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených práv rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 13 C 71/2004 z 27. októbra 2008, ústavný súd uvádza, že   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   preň   vyplýva   povinnosť   dôsledného   uplatňovania   princípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu poskytuje iný súd. Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   právo   podať   odvolanie   ako   riadny opravný prostriedok (pričom toto svoje právo aj využil), a teda ochranu ním označeným základným právam mu mal právo aj povinnosť poskytnúť krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

Pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   ústavnú   súladnosť postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 59/2009 z 18. novembra 2009, ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom overil informáciu o podanom dovolaní uvedenú v sťažnosti a zistil, že sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku krajského súdu dovolanie 12. apríla 2010   podľa   §   237   písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   Ku   dňu   rozhodovania   o   sťažnosti   nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 i podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených   námietkach   porušenia   označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   dovolací.   Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju   odmietol   ako   neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010