znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 200/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. D., T., Č., zastúpenej advokátom JUDr. J. Z., Advokátska kancelária, T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   bližšie   neurčeného   základného   práva   uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. PK-5 C 405/2000-348 z 11. novembra 2008 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 318/08-358 z 26. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. D. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2009 doručená   sťažnosť   I.   D,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   bližšie neurčeného základného práva uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   č.   k.   PK-5   C   405/2000-348   z 11.   novembra   2008   a uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 318/08-358 z 26. februára 2009.

Sťažovateľka   odôvodnila   svoju   sťažnosť   tým,   že   „v civilnom   spore   vedenom Okresným súdom Bratislava III v Bratislave pod sp. zn. PK 5 C 405/2000 v nadväznosti na spis Krajského súdu v Bratislave vedený pod spisovou značkou 6 Co 318/08 som ako účastníčka bola úspešná a prináleží mi právo, aby súd protistrane, ktorá v tomto spore úspech nemala, stanovil povinnosť nahradiť mi náklady súdneho konania vrátane nákladov právneho zastúpenia“.

Dôvodom,   pre   ktorý   sťažovateľke   nebola   všeobecnými   súdmi   priznaná   náhrada nákladov právneho zastúpenia, bola podľa   sťažovateľky   skutočnosť,   že hoci preukázala spoluprácu   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   Z.,   zapísaného   v zozname   advokátov   Českej advokátskej komory, s advokátom JUDr. K., zapísaným v zozname advokátov Slovenskej advokátskej   komory,   nepreukázala   splnenie   podmienky,   „... že   sa   tu   vyžaduje   priama spolupráca pri zastupovaní.

Ako sťažovateľka v sťažnosti poukázala, súdy (okresný súd a následne aj krajský súd,   ktorý   sa   v odôvodnení   svojho   uznesenia   v celom   rozsahu   odvolal   na   rozhodnutie okresného   súdu)   argumentovali   skutočnosťou,   že   „zo   spisu   jednoznačne   vyplýva, že k žiadnej priamej spolupráci so slovenským advokátom JUDr. K. nedošlo, lebo žiadne písomné   podanie   tohto   advokáta   sa   v spise   nenachádza   a že   JUDr.   K.   sa   ani   nikdy nezúčastnil žiadneho jednania, to je žiaden kontakt zo strany tohto slovenského advokáta so súdom v danom konaní nikdy nebol“.

Podľa názoru sťažovateľky je hodnotenie súdov „nesprávne a účelové“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   jej   právny   zástupca   nikdy   nebol   súdom   vyzvaný na konkretizáciu spolupráce s JUDr. K., pričom sama pripúšťa, že ak by aj k takejto výzve došlo, „ z dôvodov taktických by som si ani nepriala, aby takejto výzve vyhovel“.

K neexistencii   písomných   podaní   JUDr.   K.   okresnému   súdu   uvádza, „že z najrôznejších   dôvodov,   a to   najmä   s ohľadom   na   ochranu   mojich   oprávnených záujmov, som si ani nepriala, aby advokát JUDr. K. uskutočnil čo i len jedno písomné podanie   na   súd   prvého   stupňa,   alebo   že   by   sa   zúčastnil   nejakého   pojednávania pred súdom“.

Skutočnosť, že jej právny zástupca „ako hosťujúci advokát preukázal spoluprácu s advokátom   JUDr.   K.“,   je   podľa   sťažovateľky   dostatočne   preukázaná   dohodou medzi advokátmi „z decembra 1999“.

V závere odôvodnenia vyslovuje sťažovateľka názor, že aj keby jej právny zástupca nespĺňal   „podmienky   hosťujúceho   euroadvokáta,   tak   preto,   že   som   mu   zaplatila   za vykonanú prácu, ako úspešná účastníčka predmetného sporu mám právo na to, aby mi náklady s týmto sporom spojené uhradila strana, ktorá úspech nemala“.

Sťažovateľka zastáva názor, že uznesením okresného súdu č. k. PK 5 C 405/2000-348 z 11. novembra 2008 a uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 318/08-358 z 26. februára 2009 bol „porušený článok Ústavy pojednávajúci o tom, že súdy sú povolané predovšetkým k tomu, aby zákonom stanoveným spôsobom poskytovali ochranu právam a článok Ústavy pojednávajúci o tom, že sudca je pri rozhodovaní viazaný zákonom“.

Na základe uvedeného sťažovateľka naformulovala tento petit sťažnosti:„Domáham sa, aby Ústavný súd rozhodol tak, že prvý odstavec uznesenia Okresného súdu   Bratislava   III   v Bratislave   zo   dňa   11.   novembra   2008,   PK   5   C   405/2000-348, a uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. februára 2009, 6 Co 318/08-358, sa ruší.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   20   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti.

Sťažnosť   sťažovateľky   zastúpenej   v danom   prípade   kvalifikovaným   právnym zástupcom   neobsahuje   kvalifikovaný   návrh   rozhodnutia   vo   veci   samej,   ktorý   by   bol vymedzený presne, určito a zrozumiteľne. Sťažovateľka v petite sťažnosti neoznačila žiadne konkrétne namietané porušenie základných práv alebo slobôd. Rovnako tak v celom obsahu sťažnosti   absentuje   jednoznačné   označenie   základných   práv   alebo slobôd   sťažovateľky, ktoré mali byť porušené uznesením okresného súdu, ako aj uznesením krajského súdu.

Ústavný   súd   ďalej   k zákonom   požadovaným   náležitostiam   sťažnosti   uvádza,   že formulácia   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   je   v danom   prípade   neúplná,   keďže sťažovateľka   sa   domáha   iba   rozhodnutia   o zrušení   rozhodnutí   všeobecných   súdov   bez návrhu na vyslovenie porušenia základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   tu   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov predpokladá nález ústavného súdu o porušení základných práv alebo slobôd (napr. IV. ÚS 251/04).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nesplnenie predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009