znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 200/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. P., N., zastúpeného advokátkou JUDr. G. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Nové Zámky   sp.   zn. 5 C 22/2005 z 11.   apríla 2006   a postupom   a rozsudkom   Krajského súdu   v Nitre   sp.   zn. 9 Co 199/2006 z 28. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2007 doručená sťažnosť MUDr. J. P., N. (ďalej en „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. G. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 22/2005 z 11. apríla 2006 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 199/2006 z 28. júna 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Dňa 31. 01. 2005 som podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu na Okresný súd Nové Zámky žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov, a to kúpnej zmluvy zo dňa 12. 9. 1995, ako aj úverovej zmluvy zo dňa 25. 9. 1995, zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam   a   obmedzení   prevodu   nehnuteľností   na   LV   č.   888,   ako   aj   zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam na LV č. 1392, ktoré nadväzovali na kúpnu zmluvu.   Neplatnosti   kúpnej   zmluvy   som   sa   domáhal   s   poukazom   na   ustanovenia   §   39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že pri určení kúpnej ceny nehnuteľnosti ako podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy sa vychádzalo zo znaleckého posudku č.095/1995 znalca Ing. L. J., o ktorom znaleckom posudku bolo následným vyšetrovaním orgánov činných v trestnom konaní zistené, že pri jeho vypracovaní sa znalec, Ing. L. J. dopustil trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona (účinného v čase vydania uznesenia), avšak trestné stíhanie v dôsledku uplynutia času bolo premlčané. Premlčanie trestného stíhania bolo spôsobené nečinnosťou príslušníka Policajného zboru SR.

Tento trestný čin bol konštatovaný jednak uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu justičnej a kriminálnej polície PZ SR Nové Zámky pod sp. zn. ČVS: OÚV - 635/20-NZ-2001 zo dňa 23. 9. 2004 a jednak uznesením Okresnej prokuratúry v Nových Zámkoch sp. zn. Pv 1144/2001 zo dňa 02.11.2004.

O podanej žalobe rozhodol Okresný súd Nové Zámky v konaní sp. zn. 5 C 22/2005 a dňa 11. apríla 2006 vyniesol rozsudok, ktorým návrh zamietol. Svoje rozhodnutie Okresný súd   oprel   o   odôvodnenie   relatívnej   neplatnosti   podľa   §   40a   Občianskeho   zákonníka a námietky premlčania zo strany odporcu v 1/ rade.

V   rozsudku sudca   opomenul   skutočnosť,   že   kúpna   cena   ako   podstatná   náležitosť kúpnej   zmluvy   bola   vykonštruovaná   na   základe   trestného   činu   podvodu   spáchaného znalcom a práve tento znalecký posudok sa stal podkladom pre kúpnu zmluvu zo dňa 12. 9. 1995, následne táto kúpna zmluva sa stala podkladom pre uzatvorenie úverovej zmluvy zo dňa 25. 9. 1995 a následných zmlúv o zriadení záložného práva zo dňa 25. 9. 1995. Ako navrhovateľ som sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti rozsudku Okresného   súdu   Nové   Zámky   odvolal.   Vec   prejednal   Krajský   súd   v   Nitre   pod   sp.   zn. 9 Co 199/2006. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 28. júna 2007 rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5 C 22/2005 potvrdil. Rozsudok Krajského súdu bol právnemu zástupcovi doručený dňa 10. 9. 2007.

Vzhľadom k tomu, že ako Okresný súd Nové Zámky, tak aj Krajský súd v Nitre rozhodol   tak,   že   návrh   na   určenie   neplatnosti   právnych   úkonov   zamietol,   ignorujúc základnú zásadu občianskeho práva ius ex iniuria non oritur a nevysporiadal sa s návrhom na vyslovenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 12. 9. 1995 podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ktorá bola v časti kúpnej ceny vypracovaná na základe trestného   činu   podvodu   spáchaného   znalcom,   porušili   moje   základné   právo   na   súdnu ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Za   porušenie   môjho základného   práva   na   súdnu   ochranu   považujem   to,   že   súdy   pri   svojej   rozhodovacej právomoci konali v rozpore so zákonom - základnou zásadou občianskeho práva, nesprávne vyhodnotili predložené dôkazy a v dôsledku týchto skutočností vyniesli svoje rozhodnutia.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 22/2005 z 11. apríla 2006 a postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   199/2006   z 28.   júna   2007 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 22/2005 z 11. apríla 2006 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co   199/2006   z 28.   júna   2007 a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   priznal   sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   veci patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov. Základné   právo   na   súdnu   ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

1. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 22/2005 z 11. apríla 2006.

Pokiaľ   ide   o rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 5   C   22/2005   z 11.   apríla   2006, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (III.   ÚS   5/05). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní. V tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

2.   V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 218/07).

Z rozsudku   okresného   súdu sp.   zn.   5   C   22/2005   z 11.   apríla   2006 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 199/2006 z 28. júna 2007 vyplýva, že sťažovateľ sa „návrhom doručeným okresnému súdu 31. mája 2005 domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej   12.   septembra   1995,   ako   aj   úverovej   zmluvy   z 25.   septembra   1995,   zmluvy o zriadení   záložného   práva   k nehnuteľnostiam   a obmedzení   prevodu   nehnuteľnosti na LV č. 888 k. ú. Šurany, ako aj zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. 1392, ktoré nadväzovali na kúpnu zmluvu“. Neplatnosti kúpnej zmluvy s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka sa domáhal z dôvodu, že pri určení kúpnej ceny nehnuteľnosti ako podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy sa vychádzalo zo znaleckého posudku, ktorého vyhotovením bola naplnená skutková podstata trestného činu podvodu. Podľa sťažovateľa kúpna zmluva uzavretá 12. septembra 1995 je neplatná z toho dôvodu, že kúpna cena nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku Ing. L. J. nevychádzala zo skutočnej hodnoty,   čo   dokladoval   vypracovaním   ďalšieho   znaleckého   posudku   Ústavom   súdneho inžinierstva v Žiline. Odporca žiadal návrh sťažovateľa zamietnuť v celom rozsahu, pretože neplatnosť právneho úkonu v danom prípade nemožno posudzovať ako absolútnu, ale len ako   relatívnu   neplatnosť   právneho   úkonu,   keďže   sa sťažovateľ   domáhal   rozporu   so všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   o cenách.   Zároveň   odporca   vzniesol   námietku premlčania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Podstatnou   náležitosťou   kúpnej   zmluvy   je   dohoda   o cene.   Ustanovenie   §   589 Občianskeho   zákonníka   síce   ukladá   povinnosť   dojednať   cenu   v súlade   so   všeobecne záväznými právnymi predpismi, avšak všeobecne záväzné cenové predpisy iba v malej miere obmedzujú   zmluvnú   voľnosť   v občianskoprávnych   vzťahoch.   Všeobecne   záväznými predpismi treba rozumieť zákon o cenách a na jeho základe vydané vykonávacie predpisy, ktorým bol v čase uzavretia zmluvy zákon č. 526/1990 Zb. v znení zákona č. 58/1995 Z. z. a vykonávacími predpismi vyhláška MF SR č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení vyhlášky č. 608/1992 Zb. a vyhlášky č. 265/1993 Z. z....   V zákonnom   ustavení   §   40a   Občianskeho   zákonníka   sú   taxatívne   vypočítané prípady,   v ktorých   je   právny   úkon   relatívne   neplatný.   Relatívne   neplatný   právny   úkon vyvoláva všetky účinky ako platný právny úkon, avšak tieto účinky pôsobia len do okamihu dovolania   sa právnej skutočnosti   opodstatňujúcej záver   o relatívnej   neplatnosti.   Právny úkon je teda podmienečne platný. Jeho definitívna platnosť nastáva (ak niet iných dôvodov neplatnosti): a/ po uplynutí troch rokov odo dňa urobenia právneho úkonu, počas ktorých sa   žiadna   oprávnená   osoba   nedovolá   relatívnej   neplatnosti,   b/   dodatočným   schválením relatívne   neplatného   právneho   úkonu   (ratihabícia),   c/   dodatočným   schválením   dôvodu relatívnej neplatnosti právneho úkonu.

Relatívnej   neplatnosti   sa   treba   dovolať.   Ide   o jednostranný   právny   úkon,   ktorý sa musí   adresovať   druhému   účastníkovi   (ostatným   účastníkom   právneho   úkonu). Dôjdením dovolania sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú   účinkami   možno   prirovnať   k absolútnej   neplatnosti.   Relatívnou   neplatnosťou je zmluva   dotknutá   iba   v rozsahu,   v ktorom   odporuje   zákonu,   teda   iba   v časti,   v ktorej sa dohodla cena. Ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, dovolá relatívnej neplatnosti, cena predmetu kúpnej zmluvy sa určí podľa cenového predpisu. Ak sa ten, kto bol úkonom dotknutý, relatívnej neplatnosti nedovolá, zmluvné strany musia plniť podľa zmluvy. Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Po jej uplynutí už nie je možné úspešne sa dovolať relatívnej neplatnosti. Ak však v priebehu tejto premlčacej doby dôjde k dovolaniu sa neplatnosti, právny úkon sa stáva neplatným od začiatku (ex tunc) a túto neplatnosť možno uplatniť v súdnom   alebo   inom   právnom   konaní   bez   ohľadu   na   plynutie   času.   V tom   spočíva jej podobnosť s absolútnou neplatnosťou.

Ak   zákon   spája   rozpor   s cenovým   predpisom   s relatívnou   neplatnosťou   právneho úkonu, nemôže byť z tohto dôvodu právny úkon absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka,   a to   i napriek   dôvodu   uvádzaného   navrhovateľom   -   trestný   čin   znalca. Navrhovateľ   sa   mohol   dovolať   relatívnej   neplatnosti   právneho   úkonu   do   12.   9.   1998, čo neurobil.

Odvolací súd sa pri prejednaní veci zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa a zistil, že kúpna zmluva nevykazuje žiadne znaky absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu... Pretože sa navrhovateľ v zákonnej lehote do 12. 9. 1998 neplatnosti právneho úkonu nedovolal, právny úkon je platný.

Odvolací súd z pohľadu § 49a Občianskeho zákonníka skúmal, či v prípade uvedenia navrhovateľa do omylu pri uzavretí úverovej zmluvy (podľa tvrdenia navrhovateľa nie úver, ale   reúver)   zmluvy   o zriadení   záložného   práva   k nehnuteľnostiam   a obmedzení   prevodu nehnuteľnosti...   a zmluvy   o zriadení   záložného   práva   k nehnuteľnostiam...   medzi   ním a odporcom v 2. rade by boli tieto právne úkony neplatné a dospel k záveru, že aj pokiaľ by k takému omylu došlo, navrhovateľ sa mohol dovolať len relatívnej neplatnosti týchto právnych úkonov. Mohol tak však urobiť v zákonom stanovenej lehote 3 roky.“

V nadväznosti   na   uvedené   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   napadnutý   rozsudok krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu,   nie   je v rozpore s namietaným   porušením   čl.   46   ods.   1   ústavy. Názor   sťažovateľa,   že   v danom   prípade ide o absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu,   je   nesprávny.   Rozpor   ceny   so   všeobecne záväzným predpisom o cenách je podľa § 40a Občianskeho zákonníka dôvodom relatívnej neplatnosti,   a nie neplatnosti   absolútnej.   Tejto   relatívnej   neplatnosti   sa   mal   sťažovateľ dovolať vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Keďže sa jej v tejto lehote nedovolal, právne úkony, na ktoré sa odvoláva, sú platné. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením označeného základného práva a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 199/2006 z 28. júna 2007 nezistil príčinnú súvislosť, a preto sťažnosť už na   predbežnom   prerokovaní   odmietol   v tejto   časti   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu sp.   zn. 9 Co 199/2006 z 28. júna 2007 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa, a to práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti.   Nie   je   zrejmé,   aby   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   označené základné   právo   sťažovateľa.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemá   zjavne neodôvodnený   ani   arbitrárny   charakter. Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   jeho   výklad   a aplikáciu   ustanovení právnych   predpisov,   najmä   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008