znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 200/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. so sídlom v S., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., Advokátska kancelária, V., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 druhej vety, čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   6   Co   151/05-50 zo 16. novembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. so sídlom v S. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2006 doručená   sťažnosť   P.   so   sídlom   v S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. B. K., Advokátska kancelária, V., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 druhej vety, čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj jeho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „ dodatkový protokol k dohovoru“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 151/05-50 zo 16. novembra 2005.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva že vo veci vedenej na Okresnom súde Svidník (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   8   C   101/98   sa   žalobca   M.   I.   domáhal   proti sťažovateľovi zaplatenia členského podielu v družstve v sume 451 913 Sk s prísl. Okresný súd rozhodol v tejto veci rozsudkom č. k. 8 C 101/98-21 z 19. marca 1998 (právoplatným 24.   marca   1998),   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   uhradiť   žalovanú   sumu   vrátane   jej príslušenstva a trov konania, pričom v tejto veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“), proti   ktorému nebolo prípustné odvolanie.

Sťažovateľ následne zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 101/98 rozhodoval vecne   nepríslušný   súd,   a preto   podal   v tejto   veci   návrh   na   obnovu   konania,   ktorý   bol uznesením   okresného   súdu   zamietnutý.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Co   140/00-57 z 19. apríla   2000   toto   uznesenie   okresného   súdu   týkajúce   sa   obnovy   konania   potvrdil a v rámci   jeho   odôvodnenia   vyslovil   právny   názor,   že   nedostatok   vecnej   príslušnosti okresného súdu síce nie je dôvodom na obnovu konania, ale znamená, že rozsudok vydaný vecne nepríslušným súdom nemôže byť podkladom pre výkon rozhodnutia.

Okresný súd poverením sp. zn. Er 332/98 z 3. apríla 1998 poveril súdneho exekútora JUDr.   M.   F.   na   základe   žiadosti   vykonaním   exekúcie,   ktorej   exekučným   titulom   bol rozsudok   č.   k.   8   C   101/98-21   z 19.   marca   1998.   Súdny   exekútor   24.   apríla   1998 a 24. augusta 1998 vykonal súpis hnuteľných vecí patriacich do majetku sťažovateľa ako povinného.   Následne   došlo   v tomto   exekučnom   konaní   k predaju   hnuteľných   vecí sťažovateľa v rámci dražby pod ich cenu stanovenú znaleckými posudkami.

Sťažovateľ   sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   domáhal   opakovane zastavenia   exekúcie   návrhmi   z 11.   decembra   1998   a 26.   mája 2000.   Návrh   sťažovateľa z 11. decembra   1998   bol   zamietnutý   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   Er   332/98-16 z 12. augusta 1999.

K zastaveniu   exekúcie   došlo   až   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   Er   332/98-20 z 24. júla 2003 (právoplatným 16. augusta 2003), v ktorom   okresný súd konštatoval, že neboli   splnené   procesné   predpoklady,   ktoré   sa   vyžadujú   na   to,   aby   exekučný   titul   bol podkladom na exekúciu.

Sťažovateľ   následne   podal   okresnému   súdu   žalobu   proti   Slovenskej   republike   – Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o náhradu   škody   v sume   687   993   Sk z titulu nesprávneho úradného postupu súdu, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 2 C 209/03. Nárok   na   náhradu   škody   sťažovateľ   odôvodnil   nesprávnym   úradným   postupom   súdu v rámci exekučného konania týkajúceho sa občianskoprávnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 101/98, v ktorej „rozhodol okresný súd ako vecne nepríslušný a naviac povolili podľa nevykonateľného rozsudku exekúciu“. Vykonaním exekúcie do času, keď bola pre neprípustnosť zastavená, vznikla sťažovateľovi škoda vo výške 687 993 Sk.

Okresný súd túto žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 C 209/03 zo 7. júla 2005 (ďalej len „rozsudok zo 7. júla 2005“) zamietol.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   rozsudkom   č.   k. 6 Co 151/05-50 zo 16. novembra 2005 (ďalej aj „rozsudok zo 16. novembra 2005) rozsudok zo 7. júla 2005 potvrdil.

Sťažovateľ sa podnetom zo 6. februára 2006 adresovaným Generálnej prokuratúre Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   domáhal,   aby   Generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   zákonnosti   rozsudku   zo   7.   júla   2005 v spojení s rozsudkom zo 16. novembra 2005 podal proti nim mimoriadne dovolanie podľa §   243e   a nasl.   OSP.   Krajská   prokuratúra   v Prešove   z poverenia   generálnej   prokuratúry listom   z 10.   marca   2006   (doručeným   14. marca   2006)   sťažovateľovi   oznámila,   že   jeho podnet ako nedôvodný odložila.

Z uvedeného   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že   v tomto   prípade „bola   vykonaná exekúcia, ktorá nemala vôbec prebehnúť, s ohľadom na fakt, že rozsudok Okresného súdu vo Svidníku, ako vecne nepríslušného súdu na konanie, nie je vykonateľným rozhodnutím. Postupom štátneho orgánu, Okresného súdu vo Svidníku, bola žalobcovi (sťažovateľovi) spôsobená   škoda   v rozsahu   hodnoty   hnuteľných   vecí,   ktoré   boli   exekúciou   odstránené z majetku žalobcu (sťažovateľa).

Škodu predstavuje súčet hodnôt vecí odstránených z majetku žalobcu (sťažovateľa) v exekučnom   konaní.   Vychádzajúc   zo   znaleckých   posudkov,   ktorými   bola   stanovená   ich hodnota, jedná sa o sumu 687.993,- Sk“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej poukázal na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom,   ako   i   §   2   OSP a následne   uviedol,   že   povinnosť   skúmať   aj   bez   návrhu   zákonnosť   exekučného   titulu vyplýva priamo zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale aj z ďalších ustanovení zákonov ukladajúcich súdu povinnosť dbať na dodržiavanie zákona.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nasledovne:

„1. Podľa § 56 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   zákon   o ústavnom   súde)   rozhodol,   že   Krajský   súd   v Prešove   rozsudkom   č.   j. 6 Co 151/05-50- zo dňa 16. 11. 2005 porušil

a) článok 46 ods. 3 a článok 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

b) článok 1 Dodatku protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (č.   209/1992   Zb.)   v spojení   s článkom   12   ods.   1   veta   druhá   Ústavy   Slovenskej republiky.

2. Podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b/ a d/ zákona o ústavnom súde:

a) zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. j. 6 Co 151/05-50- zo dňa 16. 11. 2005,

b) vrátil vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie s právnym názorom, že k vydaniu rozsudku došlo v rozpore s Ústavou SR.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru v predmetnej veci malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 151/2005-50 zo 16. novembra 2005.

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie   je jej   podanie   v zákonom   stanovenej   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   2   C   209/03-35 zo 7. júla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 151/05-50 zo 16. novembra 2005 nadobudol právoplatnosť 15. decembra 2005.

Sťažnosť sťažovateľa z 3. apríla 2006 bola daná na poštovú prepravu 10. apríla 2006 (ústavnému súdu bola doručená 11. apríla 2006).

Sťažovateľ   v predmetnej   veci   podal   listom   adresovaným   generálnej   prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e a nasl. OSP.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd vyslovil, že mimoriadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ nemôže uplatniť osobne a s ktorým sa ako právny účinok nespája priame odstránenie opodstatnene namietnutého porušenia ústavného práva alebo slobody, nemá povahu účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 (mutatis mutandis II. ÚS 34/99).

Podanie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemožno   považovať   za využitie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Pre posúdenie otázky zachovania lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je preto   rozhodujúce,   kedy   bolo   sťažovateľovi   doručené   oznámenie   o   odložení   jeho/jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania (14. marec 2006), ale dátum nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu (15. december 2005).

Sťažovateľ sa teda ochrany svojich označených práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 21. júna 2006